Biedny koniec zradcu

Ilustračná snímka:
priestornet.com

KAROL DUČÁK

(Literárna rekonštrukcia konca života Judáša Iškariotského
na základe Svätého písma a diel katolíckych mystičiek
sv. Márie z Agredy, Anny Kataríny Emmerichovej a Márie Valtorty)

Judáš Iškariotský splnil svoju zradnú misiu. Po tom, čo bozkom vydal katom Ježiša Nazaretského v Getsemanskej záhrade, prichádza do Annášovho domu a potom aj do domu najvyššieho veľkňaza Kajfáša, kde so zákonníkmi a farizejmi očakáva výsledok sprisahania proti Učiteľovi. Zradný učeník vidí, ako jeho božského Majstra bijú, zahrňujú zlorečením a častujú urážkami, no Ježiš to všetko znáša s obdivuhodnou mlčanlivosťou, tichosťou a trpezlivosťou.

Neočakávaná pokora a dobrotivosť, ktorá z Ježiša vyžaruje, nenecháva ľahostajným ani srdce zradcu. Judáš začína premýšľať o svojom mrzkom čine. Stále viac nadobúda presvedčenie, že práve jeho zrada zavinila toľkú krutosť a nespravodlivosť, páchanú na nevinnom človekovi a jeho dobrodincovi. Spomína na zázraky, ktoré videl, na učenie, ktoré počúval, na dobrodenia, ktoré dostal z Kristových rúk. Judášove myšlienky sa pristavia aj pri Ježišovej Matke. Pripomína si jej láskavosť a miernosť, jej lásku, s ktorou sa snažila obrátiť ho. S hanbou si spomína na vlastnú zlomyseľnosť, s akou urážal Matku aj jej najsvätejšieho Syna. Všetky hriechy, ktoré popáchal, sa mu hromadia pred duchovným zrakom ako temná nepreniknuteľná hora, plná zmätkov.

Judáš správne hodnotí situáciu, no jeho mysle sa čoraz viac zmocňuje Zvodca, Lucifer, ktorý popri pravdivých úvahách pridáva do Judášovej mysle aj mnohé iné, falošné a zavádzajúce myšlienky, v snahe vniesť absolútny zmätok do duše zradného apoštola a potom sa jej definitívne zmocniť. Arcidémon Lucifer rozdúchava v Judášovej mysli obvinenia zo zrady a vyvoláva v ňom veľkú ľútosť nad jeho mrcha skutkom, no nie preto, aby z toho vinník vyvodil spasiteľnú nádej a liek na záchranu duše, ale práve naopak. V snahe dohnať zradcu k totálnemu zúfalstvu usiluje sa presvedčiť Judáša, že už nie je možné napraviť spáchanú škodu. Zradného apoštola pod vplyvom týchto úvah skutočne zaplavuje hlboká ľútosť, no nielen preto, že urazil božskú Pravdu, ale predovšetkým z obavy, že teraz bude pred ľuďmi v potupe a že jeho Majster ho potrestá. Pozná totiž zázračnú moc Pána, ktorému nik na svete neunikne. Krv Spravodlivého bude volať o pomstu vždy a všade.

Je piatok skoro ráno a Judáš ešte nevie, že tento piatok je posledným dňom jeho života. Ešte len pred pár dňami sľúbil farizejom, že im vydá Ježiša. Včera s Ježišom stoloval pri Poslednej večeri a potom ho zradil. Kocky boli hodené. Zradca uskutočnil zámer, ktorý tak dlho pripravoval, no teraz pociťuje, že sa sám rúti do záhuby. Tak veľmi túžil triumfovať nad Majstrom, no zrazu zisťuje, že jeho čin nebol žiadnym triumfom. Nepriniesol mu úľavu ani zadosťučinenie, iba sklamanie, dezilúziu, strach, bolesť, zúfalstvo. Všetky negatívne city sa v ňom koncentrujú v maximálnej miere. Naplnený temnými myšlienkami, ktoré mu našepkáva arcidémon, upadá do veľkého zmätku, zatemnenia mysle a zúrivého hnevu voči sebe samému.

Pomaly, ale isto sa stáva štvancom svojho vlastného rozorvaného vnútra. Uteká do samoty, preč od ľudí. Pokúša sa vyliezť na samý vrchol strechy kňazského domu, aby sa odtiaľ vrhol dole, ale nedokáže to. Dostáva záchvat zúrivosti voči svojej vlastnej osobe. Ako divoká šelma si zúrivo hryzie ramená a ruky, tlčie sa do hlavy a trhá si vlasy. Potom uteká preč s hrozným preklínaním a zlorečí sebe samému ako najnešťastnejšiemu a najbiednejšiemu človeku pod slnkom. Nedokáže si priznať, že to on sám si zavinil vlastné nešťastie. A pritom dostal od života tak veľa. Zo všetkých ľudí, ktorí kedy obývali túto planétu, bolo iba dvanásť šťastlivcov, ktorých sám Boh vyznamenal cťou byť najbližšími spolupracovníkmi Ježiša Krista pri diele spásy. Judáš bol jedným z nich. Toľko šťastia sa mu ušlo. No on nezvládol misiu, na ktorú ho Ježiš povolal, hoci mal nato všetky predpoklady.

Na začiatku svojho apoštolského poslania bol Judáš obdarovaný Pánom nie menej ako ostatní apoštoli. Dokonca v Božom mene liečil chorých a konal zázraky. Vtedy bol ešte čistý a svojou horlivosťou prekonal aj niektorých iných apoštolov. S Ježišom mal čosi podobné. Bol približne rovnako vysoký a mal sympatický zovňajšok. Nevyrovnal sa síce Kristovi, ktorý bol vyslovený krásavec, ale aj Judáš bol sympatický muž. Bol mladší ako väčšina apoštolov. Spolu s najmladším zo všetkých, apoštolom Jánom, tvorili dvojicu najmladších členov Ježišovej družiny.

Mnohokrát sa píše o tom, že Judáš vlastne musel zradiť Krista. Bol vraj dokonca dobrodincom ľudstva, pretože vďaka jeho zrade mohol Ježiš zomrieť na kríži a splniť tak svoje spasiteľské poslanie. Podľa týchto názorov ho teda Ježiš nevyhnutne potreboval na splnenie svojej pozemskej misie. Lenže takéto názory sa vôbec nezhodujú s pravdou. Boh je všemohúci a pri svojom riadení sveta nikdy nie je odkázaný na jedinú možnosť, ale vždy má k dispozícii množstvo ciest a prostriedkov na dosiahnutie svojich zámerov. Nebol teda odkázaný na Judáša, ale mohol naplniť spasiteľnú misiu svojho Jednorodeného aj bez Judášovej zrady. Práve naopak, Ježiš vyvinul mimoriadne úsilie na záchranu Judášovej duše, lenže Judáš svojou pýchou, márnivosťou a zanovitosťou zmaril Vykupiteľovu snahu.

Úplne na začiatku privábila Judáša k Ježišovi neodolateľnosť osobnosti Učiteľa a náuky, ktorú hlásal. Pôvodne bol naplnený ušľachtilými úmyslami podobne ako ostatní apoštoli. Keď prišiel po prvý raz za Ježišom, aby mu ponúkol svoje služby, bol už Učiteľ obklopený niekoľkými apoštolmi. Judáš nebol medzi prvými apoštolmi, no nebol ani posledný. Kristus, Syn Všemohúceho Boha, okamžite odhadol zlé povahové črty Judáša a preto sa ho snažil odhovoriť od jeho úmyslu vstúpiť medzi apoštolov. Keď Judáš naliehal, dal mu lehotu niekoľkých dní na rozmyslenie.

Po uplynutí tejto lehoty sa Judáš znovu stretol s Ježišom a opätovne naňho naliehal, aby sa smel stať apoštolom. Ježiš ho prijal s láskou Spasiteľa, ktorý sa usiluje zachrániť každú dušu pred záhubou. Nikdy neodmietal hriešnikov, ktorí ho chceli nasledovať a ani v Judášovom prípade neurobil výnimku. Judáš sa spočiatku veľmi snažil, dokonca vo svojom úsilí prekonal niektorých iných apoštolov. Získal si zvláštnu Pánovu priazeň, takže si zaslúžil miesto v zbore apoštolov. Ježiš ho miloval nie menej ako ostatných učeníkov a miloval ho až do jeho smutného konca. Po celé tri roky sa vehementne snažil prevychovať svojhlavého apoštola. No nielen On, ale aj jeho Matka a ostatní apoštoli. Dokonca aj Judáš samotný pracoval na sebe a snažil sa zmeniť.

Po znamenitom začiatku sa však čoraz viac dostával na šikmú plochu. Jeho záhubou sa stala pýcha, márnomyseľnosť, nepoddajnosť, nedostatok pokory a lakomstvo. Na rozdiel od apoštolov, ktorí dobrovoľne prijali chudobu tela i ducha, Judáš mal záľubu v pohodlí. Už na prvý pohľad sa od ostatných apoštolov líšil kvalitnejším oblečením a honosnejším spôsobom života. Bol narcista, ktorý obdivoval seba samého. Judášov pád do istej miery pripomína pád Lucifera na počiatku vekov. Svojou kultivovanosťou vynikal nad niektorými ostatnými apoštolmi, zvlášť nad jednoduchými rybármi, a bol na to patrične pyšný. Už pred príchodom k Ježišovi mal kontakty v najvyšších kruhoch jeruzalemskej spoločnosti a veľmi si na tom zakladal. Tým prevyšoval niektorých ostatných druhov v Ježišovej družine, ktorí boli jednoduchšieho pôvodu. Všímal si viac svoje vlastné prednosti a menej svoje nedostatky a poklesky.

Tak ako Lucifera, aj jeho pýcha stiahla do záhuby. Začal posudzovať iných apoštolov a považovať sa za lepšieho od nich. Všímal si triesky v ich očiach, no brvno vo vlastnom oku mu neprekážalo. Namýšľal si, že práve on je povolaný napomínať svojich druhov a vo svojej domýšľavej snahe prevychovávať iných on sám upadal do samoľúbosti a povýšenectva, pričom sa dopúšťal čoraz ťažších hriechov.

Jeho pád nebol taký rýchly ako pád Lucifera. Spočiatku sa dopúšťal iba všedných hriechov a nestrácal posväcujúcu milosť. Nesnažil sa však zavčasu zbaviť bremena zlých žiadostí, ktoré v ňom driemali a tak burina v jeho duši narastala a začala ohrozovať to dobré, čo v nej bolo. Vo svojom srdci pestoval sebalásku. Sám seba posudzoval zhovievavo, kým svojich spolubratov odsudzoval ako nedokonalých hriešnikov. Na apoštolov a dokonca i na Pannu Máriu začal pozerať s nadhľadom. Tieto všedné hriechy otvorili cestu ťažším hriechom. Judáš sa nesnažil hneď od začiatku postaviť hrádzu zlu, ktoré prenikalo do jeho duše a čoraz viac ho ovládalo. To bol začiatok jeho konca. Jeho horlivosť v zbožnosti chladla a vnútorné svetlo jeho duše pohasínalo.

Začal žiarliť na Ježišových vyvolených, predovšetkým na apoštola Jána. Považoval ho za priveľmi ambiciózneho učeníka, ktorému sa nezaslúžene dostáva nadmiera Kristovej priazne a lásky. Odtiaľ bol už len krôčik k závisti. Judáš sa cítil byť nedocenený. On sám predsa túžil byť prvým z apoštolov. Bol posadnutý víziou nového kráľovstva, v ktorom bude Ježiš kráľom a on, Judáš, jeho najvýznamnejším ministrom. Dokonca sa počas apoštolského obdobia niekoľkokrát preriekol, a tak sa predčasne prezradil. Mal vypracovaný plán, ktorý on sám považoval za bezchybný. Chcel spojiť farizejov, medzi ktorými sa často pohyboval, s Ježišom. No a, pochopiteľne, on mal byť sprostredkovateľom. Sám sebe teda pripisoval najvýznamnejšie poslanie spomedzi všetkých apoštolov.

Jeho plán však mal jednu neprekonateľnú prekážku, a tou bol sám Ježiš. Na rozdiel od ostatných apoštolov Judáš nechcel, aby ho Ježiš pretvoril na svoj obraz, ale naopak, on chcel formovať Ježiša a vmanipulovať Ho do svojich veľkých ilúzií. Toto samozrejme Ježiš nemohol akceptovať. Veď on neprišiel na tento svet preto, aby vyplnil vôľu ľudí, ale vôľu svojho Otca v nebesiach. Keď Judáš pochopil, že jeho plán je nerealizovateľný, začal pociťovať voči Ježišovi nenávisť, ktorá neustále rástla a ku koncu ju už len s najvyšším sebazaprením dokázať utajovať pred Ježišom, Pannou Máriou a apoštolmi. Aby zakryl svoje skutočné úmysly a zmiernil zlý dojem, ktorý svojím správaním vyvolával, Judáš sa čoraz viac uchyľoval k rôznym klamstvám. Bolo to mimoriadne naivné.

Ježiš, Syn pravého Boha, aj jeho panenská Matka poznali aj najtajnejšia zákutia jeho duše, ale Judáš si usilovne vytváral sieť klamných ilúzií, že svojimi výhovorkami môže vylepšiť svoj obraz u božského Majstra a Presvätej Panny. Táto sieť klamstiev mu nielenže nepomohla ospravedlniť svoje konanie, ale pomocou nej Lucifer čoraz pevnejšie spútaval jeho dušu.

Ostatní apoštoli prehliadli jeho hru a tak často dochádzalo k výbuchom ich hnevu voči Judášovi, ktoré Ježiš len s veľkým úsilím tíšil. Lenže Učiteľ nebol vždy so svojimi apoštolmi a vtedy sa Judáš ocital v ťažkej situácii. Paradoxne, práve Ježiš, ktorého Judáš napokon zradil, držal nad zradcom ochrannú ruku a často zabránil konfliktom, ktoré ohrozovali jednotu jeho družiny. Je neskutočné, koľko úsilia vyvinul Ježiš na to, aby prevychoval nepoddajného apoštola. Dalo by sa teda povedať, že Ježiš týmto svojím úsilím zdanlivo ohrozoval svoje spasiteľské poslanie, pretože sa zo všetkých síl snažil odhovoriť pomýleného muža od zrady.

Všetko márne. Podobne aj jeho presvätá Matka vplývala na tvrdohlavého apoštola a svojím nežným materinským dohováraním sa snažila priviesť tvrdohlavca k rozumu. Keď videla, ako sa apoštol rúti do záhuby, využila každú možnú príležitosť na to, aby ho nanajvýš láskavo napomínala tak, ako milujúca matka svoje dieťa. Spočiatku sa jej toto úsilie do istej miery darilo, no apoštol bol príliš zahľadený do seba a zloba napokon prevládla v jeho srdci. Práve pohŕdanie úsilím Panny Márie, pred ktorou sa peklo trasie toľkou hrôzou, najviac prispelo k záhube apoštola. Nič už potom nemohlo zradcovi zabrániť v dokonaní jeho diabolského diela. No ešte stále bol čas pokoriť sa, hoci jeho srdce čoraz viac ovládal Lucifer.

Judášov pád urýchlila jeho chamtivosť. Ježiš a jeho učeníci konali bohatú charitatívnu činnosť. Dostávali dary od bohatších ľudí a tie potom využívali na zabezpečenie životných potrieb, platenie daní a rozdávanie almužien medzi chudobu. S rastom počtu Spasiteľových prívržencov narastali aj darované sumy a tak sa Ježiš rozhodol ustanoviť niekoho, kto by mal na starosti prijímanie darov a hospodárenie s nimi. Keď tento svoj zámer oznámil apoštolom a učeníkom, nikoho konkrétne nemenoval. Všetci sa však tejto úlohy vystríhali. Všetci okrem Judáša. Ten okamžite zatúžil zmocniť sa tohto úradu. Márne ho vystríhala Panna Mária aj samotný Ježiš, Judáš si svojou tvrdohlavosťou vydobyl pre seba tento úrad.

Takto Judáš prikladal jeden hriech k druhému, až ho bremeno hriechov stiahlo úplne dole. Tam, kde číhal Lucifer. Ten stále viac ovládal jeho dušu a tak sa Judáš postupne stal poslušným vykonávateľom vôle Zvodcu. Až do svojej vzbury po Kvetnej nedeli, keď sa vzoprel Luciferovi a postavil sa tak nielen proti nebu, ale aj proti peklu.

Až do Kvetnej nedele Lucifer tápal. Nevedel s istotou zodpovedať otázku, ktorá ho prenasledovala už toľké roky. Je Ježiš onen sľubovaný Mesiáš, alebo nie? Lucifer vedel už od počiatku vekov, keď bol zvrhnutý do pekla, že príde na svet Bohočlovek, ktorý bude prisľúbeným Mesiášom. Zvodca však nevedel, kto to bude a kedy sa narodí.

Pri narodení Krista sa diali úžasné veci v celom Stvoriteľovom vesmíre. Všetko živé i neživé vzdalo Ježišovi poctu. Slnko zrýchlilo svoj beh, hviezdy zažiarili jasnejším svetlom, a na nebi sa zjavila hviezda – znamenie pre troch kráľov. Celá živá príroda zajasala. Zverstvo a vtáctvo vzdávalo úctu Božskému Spasiteľovi. Niektoré stromy zázračne rozkvitli, iné priniesli ovocie. Všetko neživé i živé tvory bez inteligencie pocítili mocnú túžbu pokloniť sa Bohočloveku. Jasalo nebo a všetci anjeli. Padali modlárske chrámy, padali aj modly, a démoni, ktorí mali službu vo svete, sa rozutekali. Troch kráľov od Východu navštívili na Boží pokyn anjeli a zvestovali im, že sa narodil Vykupiteľ ľudstva v ponížení a chudobe. Zároveň v nich zapálili túžbu vyhľadať nebeské Dieťa a pokloniť sa Mu.

Lucifer, ten pekelný drak, zaregistroval mnohé anomálie vo vesmíre aj na Zemi a znepokojene nad nimi uvažoval, ale Boh Otec ho zviedol na falošnú stopu bez toho, aby na Luciferovi musel uplatniť svoju nadprirodzenú božskú moc. Akokoľvek si vládca pekla namýšľal o sebe, že je mimoriadne chytrý, znovu – tak ako mnohokrát predtým – naletel.

Otec na nebesiach pred ním zatajil tie najdôležitejšie skutočnosti, takže vládca pekiel sa nedozvedel o panenstve Matky pred narodením i po ňom, nevedel o posolstve anjelov k pastierom a spravodlivým, ani o klaňaní sa pastierov Ježiškovi. Nevidel ani hviezdu, ktorá viedla troch kráľov do Betlehema. Videl biedu Márie, ktorá porodila Syna v chudobe, v opustenej jaskyni. Vedel aj to, že Dieťa bolo obrezané a že sa s ním zaobchádzalo ako s obyčajným človekom. Toto poznanie ho pomýlilo v jeho bezhraničnej nadutosti.

Lucifer bol skalopevne presvedčený, že Boží Syn sa nemôže narodiť v chudobe a biede, ale musí prísť na svet triumfálne, s okázalosťou a pompou, ako najvyšší vládca. Zhodnú mienku mali aj židovskí farizeji a zákonníci, jeho verní služobníci. Vládca pekla bol natoľko presvedčený o svojej pravde, že si nepripúšťal iné vysvetlenie. A tak, hoci mal presný prehľad vo veciach, ktoré Boh Otec uznal za vhodné odhaliť aj pekelnému drakovi, bez znalosti najdôležitejších faktov si nevedel dať jednotlivé udalosti do správnych súvislostí.

Lucifer videl podivuhodné zmeny vo fungovaní nebeských telies, no nevedel si ich vysvetliť. Videl troch kráľov a počúval aj ich reči, no účel ich návštevy mu ostal utajený. Mylne si vykladal rozhovor medzi nimi a Herodesom, takisto mylne aj konanie troch kráľov v jaskynke, v ktorej sa Ježiš narodil. Ani vzácne dary, ktoré mudrci Ježišovi podarovali, ani ich poklony Dieťaťu neboli Luciferovi podozrivé. Arcidémon navyše vedel o plánoch Herodesa zahubiť novonarodeného židovského kráľa. Herodes na rozdiel od neho uveril trom kráľom od Východu a kul plány na zmárnenie Dieťaťa. To ešte viac utvrdilo vládcu pekiel v mylnom presvedčení, že je to určite len smrteľné dieťa a nie Mesiáš, ktorý má prísť. Podľa jeho logiky by totiž Všemohúci nedovolil, aby Herodes mohol ohrozovať jeho Syna.

Lucifer teda zvolal v pekle jednu zo svojich nespočetných porád, na ktorej prehovoril k svojim podriadeným. Uviedol, že podľa jeho názoru sa netreba obávať tej Ženy, ktorá sa im síce javila podozrivá ako potenciálna Matka Mesiáša, no keďže porodila v biede a chudobe, dokonca ani nemohla nájsť prístrešie, v ktorom by priviedla Dieťa na svet, netreba sa obávať najhoršieho. To slabé Dieťa, ktoré on aj všetci jeho služobníci videli, zaiste nič nezmôže proti moci pekiel. Navyše, keďže sa chystajú plány na zabitie Dieťaťa, nemôže ísť o Božieho Syna.

Hlúpy Lucifer! Taký múdry a pritom taký hlúpy! Natoľko si vsugeroval predstavu, že Boh by sa nikdy neponížil tak ako to Dieťa v maštali, že nebol schopný sebareflexie. Súdil podľa seba. On sám totiž vyhľadával chvály, pocty, vyvyšovanie seba samého. Vo svojej pýche stratil schopnosť presne hodnotiť dianie okolo seba a tým si sám maril svoje zákerné plány. Presvedčil seba aj svojich služobníkov, a tak sa peklo potešilo v ilúzii, že Mesiáš ešte neprišiel na tento svet, takže sa zatiaľ ničoho nemusia obávať.

Neskôr však sledoval Ježiša, a keď videl jeho zázraky a nadprirodzenú moc, opakovane sa ho zmocňovali pochybnosti. Ale vždy lavíroval. Neustále pochyboval. Videl chudobu a nesmierne odriekanie Ježiša a to ho utvrdzovalo v presvedčení, že tento muž, akokoľvek svätý, nemôže byť všemohúcim Bohom. No videl aj zázraky, ktoré robil, a vnímal charizmu neodolateľného kazateľa, a to ho pobádalo k myšlienke, že Ježiš nemôže byť len obyčajný človek. Kruté pochybnosti spôsobovali Luciferovi muky celých 33 rokov Ježišovho života. Až do umučenia Krista na kríži si nebol absolútne istý tým, že Ježiš je onen Mesiáš, ktorý má vyslobodiť ľudstvo z moci hriechu, no mal silné podozrenie a preto ovládol Judáša i farizejov a zákonníkov, aby prostredníctvom nich usmrtil Spasiteľa.

Luciferovo podozrenie, že práve Kristus je vtelené Slovo, už dávno ohlasované prorokmi, výrazne zosilnelo počas Kvetnej nedele. Ježiš v tento deň na celej čiare triumfoval. Už ráno sa Spasiteľ uberal cestou do Jeruzalema spolu so svojimi učeníkmi. Sprevádzal ich bežnému oku neviditeľný zástup anjelov, spievajúcich piesne chvály o Pánovi, ktorý tak vrúcne miluje ľudí, že sa za nich chce obetovať na kríži. Keď sa priblížili k Betfage, poslal Ježiš dvoch učeníkov k istému vplyvnému mužovi z tejto dediny, aby priviedli oslicu s osliatkom, na ktorom ešte nikto nesedel. Učeníci položili na obe zvieratá svoje plášte a iné rúcha a tak pripravili triumfálny vjazd Ježiša do Jeruzalema.

Ježiš vysadol na jedno zo zvierat a blížil sa k mestu. Keď už bol blízko mesta, učeníci a všetci ľudia naokolo začali Ježiša pozdravovať ako pravého Mesiáša, Syna Dávidovho, Spasiteľa a svojho zákonitého kráľa. Podaktorí volali: „Hosanna Synu Dávidovmu! Synu Dávidov, zachráň nás! Nech je požehnané kráľovstvo, ktoré teraz prišlo, kráľovstvo nášho praotca Dávida!“

Iní prevolávali: „Pokoj buď na zemi a sláva na výsostiach! Požehnaný, ktorý prichádza ako Kráľ v mene Pánovom!“

Ľud nadšene jasal. Podajedni sekali vetvy z paliem a hádzali ich pred Krista, iní prestierali na zem svoje rúcha, aby pripravili cestu Kráľovi všetkých kráľov. Túto udalosť oznámil archanjel Michal prorokom a patriarchom v predpeklí, ktorí vo zvláštnej projekcii mohli sledovať udalosti v Jeruzaleme. Všetci zahrnuli Pána chválospevmi, ktoré zložili. So zbožnou úctou sa mu klaňali ako pravému Bohu a oslávili Ho ako Vykupiteľa sveta, víťaza nad hriechom a smrťou.

A aby bolo víťazstvo Pána nad smrťou ešte triumfálnejšie, Najvyšší ustanovil, že v tento deň nikto nezomrie. Celých 24 hodín teda nezomrel nikto, hoci podľa prirodzeného poriadku mali mnohí opustiť toto slzavé údolie. Triumfálnu oslavu Pána počas Kvetnej nedele ešte umocnilo víťazstvo nad silami pekla. Všetci démoni, ktorí v tejto dobe úradovali na zemi, boli mocou Božej pravice zmetení do priepastí pekla, kde sa s hnevom a nevýslovným zdesením snažili pochopiť, čo sa to s nimi stalo. Až do nasledujúceho utorka boli drvení v pekle mocou Najvyššieho a ich desivé, zúfalé zavýjanie od bolesti spôsobovalo všetkým zatrateným dušiam v pekle nové nesmierne muky.

Lucifer potom zvolal ďalšiu z mnohých porád v pekle a prehovoril k svojim podriadeným: „Inakšie to nemôže byť, než že ten Muž, ktorý nás tak prenasleduje, ničí náš vplyv a drví moju moc, je viac ako prorok. Lebo Mojžiš, Eliáš, Elizeus a iní z našich starých nepriateľov nás nikdy nepremohli tak dokonale, hoci aj oni konali zázraky, a nikdy sa im nepodarilo ukryť predo mnou toľko svojich skutkov. Najmä o vnútornej činnosti tohto Muža viem veľmi málo. Ak by to bol iba človek, ako by mohol robiť také veci a prejavovať takú moc nad všetkými tvormi, aká sa mu verejne pripisuje? A tú chválu a oslavu svojich skutkov prijímal z úst ľudí bez akejkoľvek zmeny či namyslenosti. Na oslavu svojho slávneho vjazdu do Jeruzalema znovu ukázal svoju veľkú moc nad nami i nad celým svetom. Ešte i teraz sa cítim slabý, aby som Ho mohol napadnúť, zničiť a vyhladiť jeho meno zo zeme živých. Pri tomto jeho triumfe Ho vyvyšovali a nazývali Požehnaným nielen jeho priatelia, ale dokonca aj mnohí z tých, nad ktorými som ja panoval, robili to isté a nazývali Ho Mesiášom, prisľúbeným im ich zákonom. Všetkých priviedol k tomu, aby si Ho ctili a klaňali sa Mu. Zdá sa, že to zaiste presahuje ľudskú moc. Ak nie je viac ako človek, tak doposiaľ ešte nebolo žiadneho, ktorý by sa natoľko a s takou účasťou podieľal na božskej moci. Robí nám a bude robiť veľkú škodu. Od tej doby, čo sme boli zvrhnutí z neba, sme ešte nikdy nezažili takú zničujúcu porážku. Ani ja som sa nestretol s takou drvivou mocou dovtedy, kým tento človek neprišiel na svet. Ak by On bol tým vteleným Slovom, ako sa obávame, potom je nutné dôkladne o tom uvažovať, pretože ak Ho necháme žiť, svojím učením a príkladom pritiahne k sebe všetkých ľudí. Vo svojej nenávisti som sa už niekoľkokrát pokúšal o jeho usmrtenie, ale bez úspechu. Keď som v jeho krajine popudil jeho krajanov, aby Ho zvrhli zo skaly, On sa vzniesol, pohrdlivo prešiel pomedzi nich a uberal sa odtiaľto. Pri inej príležitosti sa jednoducho stal neviditeľným pre farizejov, ktorých som popudil, aby ho ukameňovali. Teraz je však nádej na lepší výsledok s pomocou jeho učeníka a nášho priateľa Judáša. Už som natoľko spracoval Judášovu myseľ, že je ochotný zradiť a predať svojho Majstra farizejom, ktorých som tiež popudil k zúrivej nenávisti. Tí dychtia po tom, aby Mu pripravili tú najukrutnejšiu smrť a nepochybne to aj urobia. Čakajú iba na vhodnú príležitosť, ktorú sa ja zo všetkých síl vynasnažím pripraviť, pretože Judáš i kňazi a farizeji sú ochotní vykonať všetko, čo im navrhnem. Avšak vidím v tom zároveň aj veľké nebezpečenstvo, ktoré vyžaduje našu najvyššiu obozretnosť, pretože ak je tento človek Mesiáš, ktorého jeho ľud očakáva, bude obetovať svoju smrť i všetko svoje utrpenie za vykúpenie ľudstva, čím zadosťučiní za ich viny a získa pre nich nekonečné zásluhy. Otvorí nebo a smrteľníkom pripraví cestu k požívaniu tých radostí, ktoré Boh odňal nám. Ak tomu nezabránime, taký výsledok bude pre nás naozaj hroznou mukou. Okrem toho tento človek zanechá svetu nový príklad trpezlivosti v utrpeniach a ukáže všetkým ostatným ľuďom jej veľkú záslužnosť, pretože On je nanajvýš tichý a pokorný srdcom a ešte nikdy Ho nik nevidel netrpezlivého alebo rozčúleného. Týmto cnostiam bude učiť všetkých ľudí a už len pomyslenie na ne budí vo mne hrôzu, pretože tieto cnosti sú nanajvýš odporné mne i všetkým, ktorí sa riadia mojím vedením a sú preniknutí mojím zmýšľaním. Preto je nutné, aby sme sa zjednotili na našom postupe pri prenasledovaní tohto zvláštneho Muža, Krista, a aby ste mi vy oznámili svoj názor v tejto záležitosti.“

Luciferove slová vyvolali u démonov búrku zúrivej nenávisti voči Vykupiteľovi. Potom sa prítomní dlho radili ako postupovať ďalej. Schôdzu uzavrel vládca pekla slovami: „Verte mi, priatelia, že ak je tento človek zároveň aj pravým Bohom, vykúpi svojím utrpením a svojou smrťou všetkých ľudí, našu vládu zvrhne a smrteľníkov povznesie k novej blaženosti a panovaniu nad nami. Urobili sme veľkú chybu, keď sme sa snažili pripraviť Ho o život. Pusťme sa hneď do práce, aby sme napravili svoju chybu.“ Všetci prítomní sa stotožnili s Luciferom a uzniesli sa, že s ešte väčšou prefíkanosťou zabránia umučeniu Krista.

Rokovanie sa skončilo a hneď potom, čo povolilo zovretie pekla Božou pravicou, vyrojili sa démoni na svete. Pod vedením Lucifera sa snažili odvrátil smrť Ježiša, ktorú predtým sami tak usilovne pripravovali. Najviac úsilia venovali Judášovi. Snažili sa mu vnuknúť nové zámery a všemožne ho odrádzali od zámeru zradiť Učiteľa. Nedarilo sa im však zmeniť zmýšľanie tvrdohlavého apoštola, preto sám Lucifer prevzal iniciatívu. Zjavil sa zradnému apoštolovi v telesnej podobe a snažil sa ho rôznymi argumentmi presvedčiť, aby upustil od zamýšľanej zrady svojho Majstra. Keďže poznal Judášovu chamtivosť, ponúkol mu veľký majetok, ak Ježiša nevydá na smrť.

Bolo však oveľa ľahšie predtým zviesť Judáša na scestie, ako ho teraz odvrátiť od jeho podlého zámeru. Došlo k kurióznej situácii. Lucifer, Otec zla, sa pokúšal presvedčiť Judáša, aby urobil dobrý skutok. Toto vari v dejinách vesmíru nebolo, aby sa ktorýkoľvek z démonov pokúšal odradiť človeka od spáchania zločinu. A nebolo to ani uskutočniteľné. Lucifer a jeho démoni môžu nahovárať ľudí na zlo, nie však na dobro. Pozitívny vplyv na ľudí je v kompetencii Boha a nebešťanov.

Iba Boh mohol zabrániť Judášovi uskutočniť jeho zradné zámery. Lenže Boh nikdy neznásilňuje ľudskú vôľu. Tri roky sa Judáša pokúšal priviesť na cestu spásy Boží Syn a jeho panenská Matka. Bezvýsledne. Judáš s diabolskou zatvrdnutosťou odmietal všetky pokusy Mesiáša a Panny Márie zachrániť jeho biednu dušu, preto ho Boh vo svojej spravodlivosti ponechal jeho vôli. Judáš sa úplne zatvrdil voči pôsobeniu Božej milosti. Bol natoľko zanovitý, že ním nepohlo ani nebo, ani peklo.

Lucifer predtým bez problémov naviedol Judáša na zradu, lenže teraz bol voči zanovitému apoštolovi bezmocný. Preto musel kapitulovať. Zradný apoštol aj po Kvetnej nedeli zaťato pokračoval vo svojom úsilí zahubiť Ježiša. Prešlo päť dní a stalo sa. Judášovou zásluhou sa už rozhoduje o Ježišovom živote a smrti a tak sa uzatvára životná cesta Ježiša Nazaretského, ale aj jeho, Judáša. Zradca prežíva bolestné rozčarovanie, obavy z budúcnosti a bezhraničné zúfalstvo a nevidí východisko zo svojej situácie. Preto teraz preklína a zlorečí sebe samému ako najnešťastnejšiemu a najbiednejšiemu človeku pod slnkom, trhá si vlasy, hryzie si ramená a ruky, ba pomýšľa na smrť.

Lucifer to všetko vidí a využíva hrozné duševné rozpoloženie Iškariotského pre vlastné zámery. Ešte stále sa nevzdáva nádeje, že sa mu podarí využiť tohto tvrdohlavého apoštola, aby zabránil vražde Učiteľa. Hucká zradcu, aby išiel za farizejmi a vrátil im peniaze. Je síce malá nádej, že sa takto podarí zastaviť farizejov, no Lucifer je mimoriadne dôsledný intrigán a nevynechá nijakú možnosť uskutočniť svoj zámer. Judáš počúvne hlas Zvodcu, hoci má iné pohnútky ako Lucifer. Možno si myslí, že tak zmenší svoju vinu, alebo že ho ľudia budú menej nenávidieť. Tento raz sa stotožňuje s hlasom Lucifera a mieri do chrámu. Stretáva podliakov, ktorí ťahajú Ježiša k Pilátovi. Nechce sa stretnúť s Ježišom, ale nemôže cúvnuť, pretože za ním sa tlačia ľudia a tí ho tisnú dopredu. Zúfale sa snaží skryť sa pred Učiteľom, ktorého zradil, ale nie je to možné. Tak ako Ježiš, aj on je vysoký. Obaja prečnievajú ponad dav, takže Judáš sa nijako nemôže vyhnúť kontaktu so Spasiteľom. Niečo ho núti ešte raz sa zadívať do očí Majstra. V tých očiach ani teraz nevidí nenávisť či zlobu. Tie oči aj teraz hlásajú lásku a nádej na spásu duše. Len sa treba pokoriť, s plačom oľutovať hriechy a prosiť o odpustenie. Lenže v Judášovom srdci niet pokory ani dobrej vôle.

Bohovražedná tlupa prechádza okolo a v tej chvíli Judáš padá na chrbát ako podťatý. Dav po ňom šliape, ale on nereaguje. Radšej by sa nechal úplne došliapať, než by sa mal ešte raz pozrieť na Mučeníka. Po odvedení Ježiša sa cesta vyprázdňuje a zradca vstáva. Napriek energickému zásahu stráží vráža do siene veľrady, kde sú ešte všetci zhromaždení a rokujú. Takmer pritom zvalí na zem strážnika pri vstupnej bráne. Pribiehajú ostatní strážnici, aby zradnému apoštolovi zabránili vojsť dnu. Ale on pozráža všetkých ako snopy. To Lucifer, ktorý sa v ňom zahniezdil, mu dodáva nesmiernu silu a tak je Judáš ako rozzúrený býk. Strážnika, ktorý sa naňho zavesil v snahe zabrániť mu vstúpiť do siene veľrady, schytí pod krk a zhodí dolu schodmi. Nič nemôže zurvalca zastaviť. Zastane uprostred siene na mieste, kde predtým stál Ježiš. Pohľad naňho vzbudzuje hrôzu a rešpekt. Pripomína démona, ktorý sa práve prirútil z pekla. Má škaredú ranu na líci, pamiatku na zápas so psom, do ktorého vrazil pri svojom zmätenom nočnom pobehovaní kade-tade.

Keď teraz stojí uprostred siene veľrady na mieste, kde predtým stál Ježiš, je naňho desivý pohľad. Líce, do ktorého mu zahryzol pes, je napuchnuté a sú na ňom stopy zaschnutej krvi. Jeho pôvodne pekné svetložlté šaty sú zašpinené, zakrvavené, a celé dotrhané. Je strapatý, tvár má zdeformovanú od napuchnutého líca, ústa zaslinené a vyzerá akoby blúznil. Pri reči gestikuluje a máva rukami, pričom jeho prsty sú ako pazúry dravca. Judášov škrekľavý, chrapľavý a zavýjajúci hlas pripomína brechot psa. Keď sa oči prítomných uprú na neho, vyštekne: „Vezmite si späť svoje peniaze. Nimi ste ma zviedli k zrade Spravodlivého." Zrak upiera na veľkňaza, no jeho slová sú určené všetkým. Prítomní sa naňho udivene pozerajú a tak Judáš dodáva: „Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv.“

Veľkňaz sa pozrie na ostatných. V ich očiach číta súhlas a tak hovorí utrápenému Judášovi: „Čo nás do toho? Je to tvoja vec!“

Judášovo zúfalstvo dosahuje vrchol. Čakal inú reakciu. Niečo, čo by mu aspoň trochu pomohlo zmierniť pocit viny, ktorý ho gniavi ako obrovský balvan. No veľkňazi sa v podstate od neho dištancovali a pohrdli ním. Oni, tie vybielené hroby, sa zrazu cítia byť povznesení nad nehodného apoštola, ktorý zradil svojho Učiteľa. Ešte nedávno bol pre nich dobrý, no už ho nepotrebujú a odkopli ho ako prašivého psa.

Jeho svedomie mu vystavuje nekompromisný účet. Zradil nevinnú krv! Stal sa nástrojom pekla a za mizerných tridsať strieborných zapredal svoju dušu. Všetkému je koniec!

Ó, prekliate peniaze! Judášom zalomcuje nával búrlivých citov. Bezmocná zlosť, sklamanie, zúfalstvo. Oboma rukami schytí mešec s peniazmi a zúrivo ho hádže Kajfášovi do tváre. Triafa výborne. Kajfáš krváca. Mešec, ktorý hodil Judáš, rozrazil do krvi jeho odporné ústa. Vzápätí mešec padá na zem a mince z neho sa kotúľajú na všetky možné strany. Judáš reve od zúrivosti a zúfalstva a vybieha von. Každý pred šialencom so strachom odskakuje nabok.

Judáš je skalopevne presvedčený, že smrť Majstra už nemožno odvrátiť. Lucifer však nehádže flintu do žita. Je rozhodnutý zamerať sa na farizejov a Piláta s Klaudiou Prokulou. No kým u farizejov veľmi nepochodí, Piláta a hlavne Klaudiu Prokulu sa mu darí nakloniť pre svoje zámery. Márne. Márne sa teraz snaží Lucifer zastaviť lavínu zloby, ktorú sám rozpútal. Ježiš je vydaný na smrť.

Judáš sa stáva pre Lucifera neužitočný a má preňho hodnotu už len ako nádejná korisť. A tak sa snaží vybičovať jeho zúfalstvo do krajnosti, aby sám odovzdal dušu peklu. Judáš pobehuje ulicami a osudovo sa ešte dvakrát stretáva s Ježišom. To vtedy, keď Učiteľa vedú k Herodesovi a potom, keď Ho odvádzajú späť k Pilátovi. Bláznivý apoštol uteká zo stredu mesta a túla sa biednymi ulicami. Ani nevie ako, ocitá sa pri večeradle. Znovu. Už raz, počas nočného blúdenia, sa ocitol pred večeradlom, ale vtedy okamžite zutekal. No teraz sa pristaví.

Dom je zavretý. Zaklope. Nič. Klope znovu a znovu. Konečne prichádza pani domu a pootvorí dvere. Nazrie cez štrbinu, no keď zbadá zmäteného muža, zmeneného na nepoznanie, vykríkne a snaží sa dvere znovu zavrieť. No Judáš ich plecom otvára dokorán, nemilosrdne zráža vydesenú ženu a vstupuje dnu. Uteká do večeradla a nachádza tu všetko tak ako pri Poslednej večeri. Siahne po amfore s vínom a žiadostivo sa napije. Spustí sa na sedadlo, neuvedomujúc si, že sedí na mieste, na ktorom sedel Ježiš. Je uštvaný na smrť a tak mu prospeje chvíľa oddychu. No zrazu zdvihne hlavu a zbadá pred sebou kalich, použitý na Eucharistiu. Uvedomí si, kam si sadol, a vzápätí vyskočí ako pominutý. No kalich púta jeho pozornosť. Nazrie doň a zbadá na dne trochu červeného vína. V slnečnej žiare vyzerá ako krv. Spomína na Ježišove slová: „Toto robte na moju pamiatku...! Vezmite a pite. Toto je moja Krv... Krv novej zmluvy, ktorá sa vyleje za vás...“

Zničený zradca bedáka: „Ach! Ja prekliaty! Za mňa už nemôže byť vyliata na odpustenie môjho hriechu. Nežiadam o odpustenie, pretože on mi nemôže odpustiť. Preč! Preč! Už neexistuje miesto, kde by Kain Boha mohol nájsť pokoj. Na smrť! Na smrť...!“

Vybieha von, no vo dverách sa stretáva s Pannou Máriou, ktorá počula hluk a nádejala sa, že stretne Jána, o ktorom už dlho nemá žiadne správy. Judáš vidí smutný Máriin pohľad, ktorý mu tak dôverne pripomína pohľad Ježiša, keď ho stretol cestou. Je šokovaný. Zmôže sa len na vydesené „och!“ a oprie sa o stenu.

„Judáš!“ osloví ho Ježišova Matka a pokračuje: „Judáš, čo si prišiel urobiť?“

Otázka, vyslovená s bolestnou láskou. Jej slová pripomínajú Ježišove slová v Getsemanskej záhrade. Ó, Matka, kde sa v Tebe berie toľká láska? Tento človek zradil Tvojho Syna a Ty s ním máš napriek tomu súcit?  Mária znovu oslovuje zradcu: „Judáš, čo si urobil? Na toľkú lásku si odpovedal zradou?“ V Máriinom hlase je láskavá výčitka. Výčitka aj láska. Judáš chce zutekať, no Mária ho zastaví hlasom, ktorý by musel obrátiť aj démona: „Judáš! Judáš! Zastav sa! Zastav sa! Počúvaj! Ja ti to hovorím v jeho mene: kajaj sa, Judáš. On odpúšťa...“

Ale zradca nepočúva. Nechce počuť. Niet v ňom pokory. Srdce zradcu je príliš tvrdé. Zbabelo uteká. Odmieta jednu z posledných šancí zachrániť si dušu. Ešte stále bola nádej. Ježiš by mu odpustil. Stačila hlboká ľútosť.

Lenže Judáš je ako lavína , ktorú už nič nemôže zastaviť. Prudko vybieha a takmer sa zrazí s Jánom, ktorý beží k domu po Máriu. Nahnevaný Ján s výčitkami oznamuje zradcovi, že rozsudok nad Ježišom je vynesený. Judáš uteká. Hlavu si obkrúca do zdrapov plášťa a necháva si len úzku štrbinu pre oči. Ľudia, ktorí nešli do pretória, sa mu pri stretnutí vyhýbajú, akoby videli blázna. Tak aj vyzerá. Blúdi poľami. V závanoch vetra občas počuť ozvenu kriku ľudí, ktorí s nadávkami vyprevádzajú Ježiša na Golgotu. Zakaždým, keď zradca začuje ten hluk, reve ako zviera. Podľa všetkého sa úplne zbláznil, lebo pravidelne udiera hlavou do nízkych kamenných múrov. Je úplne dehydrovaný. Ústa má vysušené a žiadostivo hľadá niečo, čím by si zvlažil ústa, no len čo zbadá akúkoľvek tekutinu – vodu, mlieko, olej – zdá sa mu, že vidí krv. Reve a vykrikuje: „Krv! Krv! Jeho krv!“

Zúfalo hľadá čistú vodu, no pri pohľade na vodu v bystrine či prameni zúfalo ziape: „To je krv! To je krv! Topím sa v nej! Spaľuje ma! Horím! Jeho krv, ktorú mi dal včera, sa stala vo mne ohňom! Nech som prekliaty ja aj ty!“

Motá sa hore-dole po kopcoch okolo Jeruzalema. Jeho zrak neodolateľne priťahuje Kalvária. Dva razy zbadá z diaľky sprievod, stúpajúci hore. Vyvaľuje okále a reve. Sprievod dorazil na vrchol. Judáš je tiež na vrchole malého kopca a spod stromu pozerá na Golgotu. Vidí, ako dvíhajú Ježišov kríž. Z takej diaľky by nemal vidieť ani počuť, no nadprirodzeným spôsobom je prinútený vidieť a počuť všetko tak, ako keby bol priamo na Golgote. Ako keby bol priamo uprostred deja. Cíti na sebe Ježišov pohľad. Kričí: „Nie! Nie! Nepozeraj na mňa! Nehovor so mnou! Neznesiem to. Zomri, zomri, prekliaty! Nech ti smrť zavrie oči, ktoré mi naháňajú strach, ústa, ktoré mi zlorečia. Aj ja ti zlorečím, pretože si ma nezachránil.“

V Judášovej tvári je toľko hrôzy, že by ju nedokázal zvečniť ani ten najtalentovanejší maliar. Pohryzené líce napuchlo, zosinelo, a znetvoruje predtým peknú tvár. Zo zavýjajúcich úst stekajú v dvoch prúdoch sliny. Vlasy sú prilepené na hlave, chlpy na brade ako keby stmavli a rozšírili sa aj na líca. No najviac hrôzy vyjadrujú oči zúfalca. Vypleštené, škúliace, fosforeskujúce. Stelesnený démon!

Judáša zachvacuje najstrašnejšie zúfalstvo. Uteká Hinnomským údolím, v ktorom kedysi Židia obetovali modlám vlastné deti. Lucifer šepká šialenému zradcovi všetky kliatby, ktorými proroci prekliali toto údolie. Tieto kliatby sa vzťahujú aj naňho, pretože on je živým príkladom týchto zločinov. Arcidémon, čo vládne peklu, mu opakuje: „Kain, kde je tvoj brat? Čo si to urobil? Jeho krv volá: Nech si prekliaty na zemi, kamkoľvek pôjdeš – nenájdeš pokoj!“

Zrak zúfalca padá na potok Cedron a na Getsemanskú záhradu. Počuje posledné slová, ktorými sa mu prihovoril Ježiš: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“

Pri týchto slovách cíti, že prichádza o rozum a hrozí sa seba samého. Lucifer kuje železo zahorúca: „Tu prešiel Dávid cez Cedron. Utekal pred Absolónom, ktorý ostal visieť na strome a zahynul.“

Pekelný drak je nekonečne krutý. Robí všetko preto, aby čím skôr ulúpil dušu zradcu. Judáš sa ocitá na mieste plnom blata a smetí. Lucifer, ten odporný had, mu syčí do ucha: „Vedú ho na smrť, lebo si ho zapredal. Úbožiak! Ako to môžeš vydržať?!“

Vládca pekla je celý nedočkavý. Dychtí po duši, omnoho cennejšej ako mnoho iných duší, no okrem toho túži kruto sa pomstiť zradcovi, ktorý zradil aj Boha, aj jeho. Slúžil Bohu a potom Ho zradil. Potom slúžil aj jemu, Luciferovi, no aj jeho zradil. Ó, beda, prebeda, takému trúfalcovi.

Zúfalý zradca je v koncoch. Z pásu strháva hrubú šnúru z červenej vlny, ktorou bol trojmo opásaný. Bude dosť silná na to, aby ho pripravila o život? Nešťastník ju obkrúti okolo jedného z okolitých stromov a mohutne potiahne. Vydržala. Hľadá vhodný strom. Po chvíli ho nachádza. Pevne uviaže slučku na najhrubší konár, naposledy vrhne pohľad na Golgotu, potom strká hlavu do slučky a skĺzne do prázdna. O chvíľu sa už zmieta v smrteľných kŕčoch. Zopárkrát kopne do prázdna. Potom sa mu otvárajú ústa a odvisne z nich temný, uslintaný jazyk. Vytreštené očné buľvy nemo očia do prázdna a objavuje sa v nich krv. Telo v oblasti brucha sa hneď trhá a vnútornosti zradcu sa valia von zo zradcovského tela. Špinia už aj tak špinavú jeruzalemskú zem. Prichádza silný vietor a rozkýva odporné bremeno.

Judáš je po smrti. Umiera v piatok o dvanástej hodine, tri hodiny predtým, ako náš Spasiteľ. Z vôle nebies vrah neumiera v rovnakom čase ako jeho obeť. Muž, ktorý sa zapísal čiernymi písmenami do histórie ľudstva, uzatvára svoju životnú dráhu. Nenašiel silu vrátiť sa ako márnotratný syn pred svojho Majstra, vrhnúť sa pred ním do prachu zeme a so slzami v očiach prosiť o odpustenie. A tak lotor, ktorý zabil Krista, zabil napokon aj sám seba.

Judášovo telo sa ako hrozný výkričník do svedomia farizejov ešte tri dni hompáľa na strome. Stáva sa veľmi pichľavým tŕňom v očiach vybielených hrobov. Márne sa však farizeji pokúšajú zvesiť tento biľag hanby z nešťastného stromu. Všetky ich pokusy odstrániť telo obesenca končia hanebným fiaskom. Z vôle nebies tam ostáva visieť celé tri dni. Po troch dňoch telo zradcu nevysvetliteľným spôsobom mizne. Farizeji si nevedia vysvetliť túto záhadu. Netušia, že o špinavú robotu sa postarali démoni pekla. Takto biedne končí jeden z najbližších spolupracovníkov Ježiša Nazaretského. Muž, ktorý zradil dvoch pánov.

::

Autorom poviedky je spisovateľ a publicista Karol Dučák.