Ilustračná snímka: priestornet.com |
KAROL DUČÁK
(Literárna rekonštrukcia konca života Judáša Iškariotského
na základe Svätého písma a diel katolíckych mystičiek
sv. Márie z Agredy, Anny Kataríny Emmerichovej a Márie Valtorty)
(Literárna rekonštrukcia konca života Judáša Iškariotského
na základe Svätého písma a diel katolíckych mystičiek
sv. Márie z Agredy, Anny Kataríny Emmerichovej a Márie Valtorty)
Judáš Iškariotský splnil svoju zradnú misiu. Po tom, čo bozkom vydal
katom Ježiša Nazaretského v Getsemanskej záhrade, prichádza do Annášovho
domu a potom aj do domu najvyššieho veľkňaza Kajfáša, kde so zákonníkmi
a farizejmi očakáva výsledok sprisahania proti Učiteľovi. Zradný učeník vidí, ako jeho božského
Majstra bijú, zahrňujú zlorečením a častujú urážkami, no Ježiš to všetko znáša
s obdivuhodnou mlčanlivosťou, tichosťou a trpezlivosťou.
Neočakávaná pokora a dobrotivosť, ktorá z Ježiša vyžaruje,
nenecháva ľahostajným ani srdce zradcu. Judáš začína premýšľať o svojom
mrzkom čine. Stále viac nadobúda presvedčenie, že práve jeho zrada zavinila
toľkú krutosť a nespravodlivosť, páchanú na nevinnom človekovi a jeho
dobrodincovi. Spomína na zázraky,
ktoré videl, na učenie, ktoré počúval, na dobrodenia, ktoré dostal
z Kristových rúk. Judášove myšlienky sa pristavia aj pri Ježišovej Matke.
Pripomína si jej láskavosť a miernosť, jej lásku, s ktorou sa snažila
obrátiť ho. S hanbou si spomína na vlastnú zlomyseľnosť, s akou urážal
Matku aj jej najsvätejšieho Syna. Všetky hriechy, ktoré popáchal, sa mu
hromadia pred duchovným zrakom ako temná nepreniknuteľná hora, plná zmätkov.
Judáš správne hodnotí situáciu, no jeho mysle sa čoraz viac zmocňuje
Zvodca, Lucifer, ktorý popri pravdivých úvahách pridáva do Judášovej mysle aj
mnohé iné, falošné a zavádzajúce myšlienky, v snahe vniesť absolútny
zmätok do duše zradného apoštola a potom sa jej definitívne zmocniť.
Arcidémon Lucifer rozdúchava v Judášovej mysli obvinenia zo zrady a vyvoláva
v ňom veľkú ľútosť nad jeho mrcha skutkom, no nie preto, aby z toho
vinník vyvodil spasiteľnú nádej a liek na záchranu duše, ale práve naopak.
V snahe dohnať zradcu k totálnemu zúfalstvu usiluje sa presvedčiť
Judáša, že už nie je možné napraviť spáchanú škodu. Zradného apoštola pod
vplyvom týchto úvah skutočne zaplavuje hlboká ľútosť, no nielen preto, že
urazil božskú Pravdu, ale predovšetkým z obavy, že teraz bude pred ľuďmi
v potupe a že jeho Majster ho potrestá. Pozná totiž zázračnú moc
Pána, ktorému nik na svete neunikne. Krv Spravodlivého bude volať o pomstu
vždy a všade.
Je piatok skoro ráno a Judáš ešte nevie, že tento piatok je
posledným dňom jeho života. Ešte len pred pár dňami sľúbil farizejom, že im
vydá Ježiša. Včera s Ježišom stoloval pri Poslednej večeri a potom ho
zradil. Kocky boli hodené. Zradca uskutočnil zámer, ktorý tak dlho pripravoval,
no teraz pociťuje, že sa sám rúti do záhuby. Tak veľmi túžil triumfovať nad
Majstrom, no zrazu zisťuje, že jeho čin nebol žiadnym triumfom. Nepriniesol
mu úľavu ani zadosťučinenie, iba sklamanie, dezilúziu, strach, bolesť,
zúfalstvo. Všetky negatívne city sa v ňom koncentrujú v maximálnej
miere. Naplnený temnými myšlienkami, ktoré mu našepkáva arcidémon, upadá do
veľkého zmätku, zatemnenia mysle a zúrivého hnevu voči sebe samému.
Pomaly, ale isto sa stáva štvancom svojho vlastného rozorvaného vnútra.
Uteká do samoty, preč od ľudí. Pokúša sa vyliezť na samý vrchol strechy
kňazského domu, aby sa odtiaľ vrhol dole, ale nedokáže to. Dostáva záchvat
zúrivosti voči svojej vlastnej osobe. Ako divoká šelma si zúrivo hryzie ramená
a ruky, tlčie sa do hlavy a trhá si vlasy. Potom uteká preč s hrozným
preklínaním a zlorečí sebe samému ako najnešťastnejšiemu a najbiednejšiemu
človeku pod slnkom. Nedokáže si priznať, že to on sám si zavinil vlastné
nešťastie. A pritom dostal od života tak veľa. Zo všetkých ľudí, ktorí
kedy obývali túto planétu, bolo iba dvanásť šťastlivcov, ktorých sám Boh
vyznamenal cťou byť najbližšími spolupracovníkmi Ježiša Krista pri diele spásy.
Judáš bol jedným z nich. Toľko šťastia sa mu ušlo. No on nezvládol misiu, na
ktorú ho Ježiš povolal, hoci mal nato všetky predpoklady.
Na začiatku svojho apoštolského poslania bol Judáš obdarovaný Pánom nie
menej ako ostatní apoštoli. Dokonca v Božom mene liečil chorých
a konal zázraky. Vtedy bol ešte čistý a svojou horlivosťou prekonal aj
niektorých iných apoštolov. S Ježišom mal čosi podobné. Bol približne
rovnako vysoký a mal sympatický zovňajšok. Nevyrovnal sa síce Kristovi,
ktorý bol vyslovený krásavec, ale aj Judáš bol sympatický muž. Bol mladší ako
väčšina apoštolov. Spolu s najmladším zo všetkých, apoštolom Jánom,
tvorili dvojicu najmladších členov Ježišovej družiny.
Mnohokrát sa píše o tom, že Judáš vlastne musel zradiť Krista. Bol
vraj dokonca dobrodincom ľudstva, pretože vďaka jeho zrade mohol Ježiš zomrieť
na kríži a splniť tak svoje spasiteľské poslanie. Podľa týchto názorov ho teda
Ježiš nevyhnutne potreboval na splnenie svojej pozemskej misie. Lenže takéto
názory sa vôbec nezhodujú s pravdou. Boh je všemohúci a pri svojom riadení
sveta nikdy nie je odkázaný na jedinú možnosť, ale vždy má k dispozícii
množstvo ciest a prostriedkov na dosiahnutie svojich zámerov. Nebol teda
odkázaný na Judáša, ale mohol naplniť spasiteľnú misiu svojho Jednorodeného aj
bez Judášovej zrady. Práve naopak, Ježiš vyvinul mimoriadne úsilie na záchranu
Judášovej duše, lenže Judáš svojou pýchou, márnivosťou a zanovitosťou zmaril
Vykupiteľovu snahu.
Úplne na začiatku privábila Judáša k Ježišovi neodolateľnosť
osobnosti Učiteľa a náuky, ktorú hlásal. Pôvodne bol naplnený ušľachtilými
úmyslami podobne ako ostatní apoštoli. Keď prišiel po prvý raz za Ježišom, aby
mu ponúkol svoje služby, bol už Učiteľ obklopený niekoľkými apoštolmi. Judáš
nebol medzi prvými apoštolmi, no nebol ani posledný. Kristus, Syn Všemohúceho
Boha, okamžite odhadol zlé povahové črty Judáša a preto sa ho snažil
odhovoriť od jeho úmyslu vstúpiť medzi apoštolov. Keď Judáš naliehal, dal mu
lehotu niekoľkých dní na rozmyslenie.
Po uplynutí tejto lehoty sa Judáš znovu stretol s Ježišom
a opätovne naňho naliehal, aby sa smel stať apoštolom. Ježiš ho prijal
s láskou Spasiteľa, ktorý sa usiluje zachrániť každú dušu pred záhubou.
Nikdy neodmietal hriešnikov, ktorí ho chceli nasledovať a ani v Judášovom
prípade neurobil výnimku. Judáš sa spočiatku veľmi snažil, dokonca vo svojom
úsilí prekonal niektorých iných apoštolov. Získal si zvláštnu Pánovu
priazeň, takže si zaslúžil miesto v zbore apoštolov. Ježiš ho miloval nie
menej ako ostatných učeníkov a miloval ho až do jeho smutného konca. Po
celé tri roky sa vehementne snažil prevychovať svojhlavého apoštola. No nielen
On, ale aj jeho Matka a ostatní apoštoli. Dokonca aj Judáš samotný
pracoval na sebe a snažil sa zmeniť.
Po znamenitom začiatku sa však čoraz viac dostával na šikmú plochu. Jeho
záhubou sa stala pýcha, márnomyseľnosť, nepoddajnosť, nedostatok pokory a
lakomstvo. Na rozdiel od apoštolov, ktorí dobrovoľne prijali chudobu tela
i ducha, Judáš mal záľubu v pohodlí. Už na prvý pohľad sa od
ostatných apoštolov líšil kvalitnejším oblečením a honosnejším spôsobom
života. Bol narcista, ktorý obdivoval seba samého. Judášov pád do istej miery
pripomína pád Lucifera na počiatku vekov. Svojou kultivovanosťou vynikal nad
niektorými ostatnými apoštolmi, zvlášť nad jednoduchými rybármi, a bol na
to patrične pyšný. Už pred príchodom k Ježišovi mal kontakty
v najvyšších kruhoch jeruzalemskej spoločnosti a veľmi si na tom
zakladal. Tým prevyšoval niektorých ostatných druhov v Ježišovej družine,
ktorí boli jednoduchšieho pôvodu. Všímal si viac svoje vlastné prednosti
a menej svoje nedostatky a poklesky.
Tak ako Lucifera, aj jeho pýcha stiahla do záhuby. Začal posudzovať iných
apoštolov a považovať sa za lepšieho od nich. Všímal si triesky v ich
očiach, no brvno vo vlastnom oku mu neprekážalo. Namýšľal si, že práve on je
povolaný napomínať svojich druhov a vo svojej domýšľavej snahe
prevychovávať iných on sám upadal do samoľúbosti a povýšenectva, pričom sa
dopúšťal čoraz ťažších hriechov.
Jeho pád nebol taký rýchly ako pád Lucifera. Spočiatku sa dopúšťal iba
všedných hriechov a nestrácal posväcujúcu milosť. Nesnažil sa však zavčasu
zbaviť bremena zlých žiadostí, ktoré v ňom driemali a tak burina
v jeho duši narastala a začala ohrozovať to dobré, čo v nej
bolo. Vo svojom srdci pestoval sebalásku. Sám seba posudzoval zhovievavo, kým
svojich spolubratov odsudzoval ako nedokonalých hriešnikov. Na apoštolov
a dokonca i na Pannu Máriu začal pozerať s nadhľadom. Tieto
všedné hriechy otvorili cestu ťažším hriechom. Judáš sa nesnažil hneď od
začiatku postaviť hrádzu zlu, ktoré prenikalo do jeho duše a čoraz viac ho
ovládalo. To bol začiatok jeho konca. Jeho horlivosť v zbožnosti chladla
a vnútorné svetlo jeho duše pohasínalo.
Začal žiarliť na Ježišových vyvolených, predovšetkým na apoštola Jána.
Považoval ho za priveľmi ambiciózneho učeníka, ktorému sa nezaslúžene dostáva
nadmiera Kristovej priazne a lásky. Odtiaľ bol už len krôčik
k závisti. Judáš sa cítil byť nedocenený. On sám predsa túžil byť prvým
z apoštolov. Bol posadnutý víziou nového kráľovstva, v ktorom bude
Ježiš kráľom a on, Judáš, jeho najvýznamnejším ministrom. Dokonca sa počas
apoštolského obdobia niekoľkokrát preriekol, a tak sa predčasne prezradil.
Mal vypracovaný plán, ktorý on sám považoval za bezchybný. Chcel spojiť
farizejov, medzi ktorými sa často pohyboval, s Ježišom. No
a, pochopiteľne, on mal byť sprostredkovateľom. Sám sebe teda pripisoval
najvýznamnejšie poslanie spomedzi všetkých apoštolov.
Jeho plán však mal jednu neprekonateľnú prekážku, a tou bol sám
Ježiš. Na rozdiel od ostatných apoštolov Judáš nechcel, aby ho Ježiš pretvoril
na svoj obraz, ale naopak, on chcel formovať Ježiša a vmanipulovať Ho do
svojich veľkých ilúzií. Toto samozrejme Ježiš nemohol akceptovať. Veď on
neprišiel na tento svet preto, aby vyplnil vôľu ľudí, ale vôľu svojho Otca
v nebesiach. Keď Judáš pochopil, že jeho plán je nerealizovateľný, začal
pociťovať voči Ježišovi nenávisť, ktorá neustále rástla a ku koncu ju už
len s najvyšším sebazaprením dokázať utajovať pred Ježišom, Pannou Máriou
a apoštolmi. Aby zakryl svoje skutočné úmysly a zmiernil zlý dojem, ktorý
svojím správaním vyvolával, Judáš sa čoraz viac uchyľoval k rôznym
klamstvám. Bolo to mimoriadne naivné.
Ježiš, Syn pravého Boha, aj jeho panenská Matka poznali aj
najtajnejšia zákutia jeho duše, ale Judáš si usilovne vytváral sieť klamných
ilúzií, že svojimi výhovorkami môže vylepšiť svoj obraz u božského Majstra
a Presvätej Panny. Táto sieť klamstiev mu nielenže nepomohla ospravedlniť svoje
konanie, ale pomocou nej Lucifer čoraz pevnejšie spútaval jeho dušu.
Ostatní apoštoli prehliadli jeho hru a tak často dochádzalo
k výbuchom ich hnevu voči Judášovi, ktoré Ježiš len s veľkým úsilím
tíšil. Lenže Učiteľ nebol vždy so svojimi apoštolmi a vtedy sa Judáš ocital
v ťažkej situácii. Paradoxne, práve Ježiš, ktorého Judáš napokon zradil,
držal nad zradcom ochrannú ruku a často zabránil konfliktom, ktoré
ohrozovali jednotu jeho družiny. Je neskutočné, koľko úsilia vyvinul Ježiš na
to, aby prevychoval nepoddajného apoštola. Dalo by sa teda povedať, že Ježiš
týmto svojím úsilím zdanlivo ohrozoval svoje spasiteľské poslanie, pretože sa
zo všetkých síl snažil odhovoriť pomýleného muža od zrady.
Všetko márne. Podobne aj jeho presvätá Matka vplývala na tvrdohlavého
apoštola a svojím nežným materinským dohováraním sa snažila priviesť
tvrdohlavca k rozumu. Keď videla, ako sa apoštol rúti do záhuby, využila
každú možnú príležitosť na to, aby ho nanajvýš láskavo napomínala tak, ako
milujúca matka svoje dieťa. Spočiatku sa jej toto úsilie do istej miery darilo,
no apoštol bol príliš zahľadený do seba a zloba napokon prevládla v
jeho srdci. Práve pohŕdanie úsilím Panny Márie, pred ktorou sa peklo
trasie toľkou hrôzou, najviac prispelo k záhube apoštola. Nič už potom nemohlo
zradcovi zabrániť v dokonaní jeho diabolského diela. No ešte stále bol čas
pokoriť sa, hoci jeho srdce čoraz viac ovládal Lucifer.
Judášov pád urýchlila jeho chamtivosť. Ježiš a jeho učeníci konali
bohatú charitatívnu činnosť. Dostávali dary od bohatších ľudí a tie potom
využívali na zabezpečenie životných potrieb, platenie daní a rozdávanie
almužien medzi chudobu. S rastom počtu Spasiteľových prívržencov narastali aj
darované sumy a tak sa Ježiš rozhodol ustanoviť niekoho, kto by mal na
starosti prijímanie darov a hospodárenie s nimi. Keď tento svoj zámer
oznámil apoštolom a učeníkom, nikoho konkrétne nemenoval. Všetci sa však
tejto úlohy vystríhali. Všetci okrem Judáša. Ten okamžite zatúžil zmocniť sa
tohto úradu. Márne ho vystríhala Panna Mária aj samotný Ježiš, Judáš si svojou
tvrdohlavosťou vydobyl pre seba tento úrad.
Takto Judáš prikladal jeden hriech k druhému, až ho bremeno hriechov
stiahlo úplne dole. Tam, kde číhal Lucifer. Ten stále viac ovládal jeho dušu a
tak sa Judáš postupne stal poslušným vykonávateľom vôle Zvodcu. Až do svojej
vzbury po Kvetnej nedeli, keď sa vzoprel Luciferovi a postavil sa tak
nielen proti nebu, ale aj proti peklu.
Až do Kvetnej nedele Lucifer tápal. Nevedel s istotou zodpovedať
otázku, ktorá ho prenasledovala už toľké roky. Je Ježiš onen sľubovaný Mesiáš,
alebo nie? Lucifer vedel už od počiatku vekov, keď bol zvrhnutý do pekla, že
príde na svet Bohočlovek, ktorý bude prisľúbeným Mesiášom. Zvodca však nevedel,
kto to bude a kedy sa narodí.
Pri narodení Krista sa diali úžasné veci v celom Stvoriteľovom
vesmíre. Všetko živé i neživé vzdalo Ježišovi poctu. Slnko zrýchlilo svoj
beh, hviezdy zažiarili jasnejším svetlom, a na nebi sa zjavila hviezda –
znamenie pre troch kráľov. Celá živá príroda zajasala. Zverstvo a vtáctvo
vzdávalo úctu Božskému Spasiteľovi. Niektoré stromy zázračne rozkvitli, iné
priniesli ovocie. Všetko neživé i živé tvory bez inteligencie pocítili
mocnú túžbu pokloniť sa Bohočloveku. Jasalo nebo a všetci anjeli. Padali
modlárske chrámy, padali aj modly, a démoni, ktorí mali službu vo svete,
sa rozutekali. Troch kráľov od Východu navštívili na Boží pokyn anjeli
a zvestovali im, že sa narodil Vykupiteľ ľudstva v ponížení
a chudobe. Zároveň v nich zapálili túžbu vyhľadať nebeské Dieťa
a pokloniť sa Mu.
Lucifer, ten pekelný drak, zaregistroval mnohé anomálie vo vesmíre aj na
Zemi a znepokojene nad nimi uvažoval, ale Boh Otec ho zviedol na falošnú
stopu bez toho, aby na Luciferovi musel uplatniť svoju nadprirodzenú božskú
moc. Akokoľvek si vládca pekla namýšľal o sebe, že je mimoriadne chytrý,
znovu – tak ako mnohokrát predtým – naletel.
Otec na nebesiach pred ním zatajil tie najdôležitejšie skutočnosti, takže
vládca pekiel sa nedozvedel o panenstve Matky pred narodením i po
ňom, nevedel o posolstve anjelov k pastierom a spravodlivým, ani
o klaňaní sa pastierov Ježiškovi. Nevidel ani hviezdu, ktorá viedla troch
kráľov do Betlehema. Videl biedu Márie, ktorá porodila Syna v chudobe,
v opustenej jaskyni. Vedel aj to, že Dieťa bolo obrezané a že sa
s ním zaobchádzalo ako s obyčajným človekom. Toto poznanie ho
pomýlilo v jeho bezhraničnej nadutosti.
Lucifer bol skalopevne presvedčený, že Boží Syn sa nemôže narodiť
v chudobe a biede, ale musí prísť na svet triumfálne,
s okázalosťou a pompou, ako najvyšší vládca. Zhodnú mienku mali aj
židovskí farizeji a zákonníci, jeho verní služobníci. Vládca pekla bol
natoľko presvedčený o svojej pravde, že si nepripúšťal iné vysvetlenie.
A tak, hoci mal presný prehľad vo veciach, ktoré Boh Otec uznal za
vhodné odhaliť aj pekelnému drakovi, bez znalosti najdôležitejších faktov si
nevedel dať jednotlivé udalosti do správnych súvislostí.
Lucifer videl podivuhodné zmeny vo fungovaní nebeských telies, no nevedel
si ich vysvetliť. Videl troch kráľov a počúval aj ich reči, no účel ich
návštevy mu ostal utajený. Mylne si vykladal rozhovor medzi nimi
a Herodesom, takisto mylne aj konanie troch kráľov v jaskynke,
v ktorej sa Ježiš narodil. Ani vzácne dary, ktoré mudrci Ježišovi
podarovali, ani ich poklony Dieťaťu neboli Luciferovi podozrivé. Arcidémon
navyše vedel o plánoch Herodesa zahubiť novonarodeného židovského kráľa.
Herodes na rozdiel od neho uveril trom kráľom od Východu a kul plány na
zmárnenie Dieťaťa. To ešte viac utvrdilo vládcu pekiel v
mylnom presvedčení, že je to určite len smrteľné dieťa a nie Mesiáš,
ktorý má prísť. Podľa jeho logiky by totiž Všemohúci nedovolil, aby Herodes
mohol ohrozovať jeho Syna.
Lucifer teda zvolal v pekle jednu zo svojich nespočetných
porád, na ktorej prehovoril k svojim podriadeným. Uviedol, že podľa jeho
názoru sa netreba obávať tej Ženy, ktorá sa im síce javila podozrivá ako
potenciálna Matka Mesiáša, no keďže porodila v biede a chudobe,
dokonca ani nemohla nájsť prístrešie, v ktorom by priviedla Dieťa na svet,
netreba sa obávať najhoršieho. To slabé Dieťa, ktoré on aj všetci jeho
služobníci videli, zaiste nič nezmôže proti moci pekiel. Navyše, keďže sa
chystajú plány na zabitie Dieťaťa, nemôže ísť o Božieho Syna.
Hlúpy Lucifer! Taký múdry a pritom taký hlúpy! Natoľko si vsugeroval
predstavu, že Boh by sa nikdy neponížil tak ako to Dieťa v maštali, že
nebol schopný sebareflexie. Súdil podľa seba. On sám totiž vyhľadával chvály,
pocty, vyvyšovanie seba samého. Vo svojej pýche stratil schopnosť presne
hodnotiť dianie okolo seba a tým si sám maril svoje zákerné plány. Presvedčil
seba aj svojich služobníkov, a tak sa peklo potešilo v ilúzii, že Mesiáš
ešte neprišiel na tento svet, takže sa zatiaľ ničoho nemusia obávať.
Neskôr však sledoval Ježiša, a keď videl jeho zázraky
a nadprirodzenú moc, opakovane sa ho zmocňovali pochybnosti. Ale vždy
lavíroval. Neustále pochyboval. Videl chudobu a nesmierne odriekanie
Ježiša a to ho utvrdzovalo v presvedčení, že tento muž, akokoľvek
svätý, nemôže byť všemohúcim Bohom. No videl aj zázraky, ktoré robil,
a vnímal charizmu neodolateľného kazateľa, a to ho pobádalo
k myšlienke, že Ježiš nemôže byť len obyčajný človek. Kruté pochybnosti
spôsobovali Luciferovi muky celých 33 rokov Ježišovho života. Až do umučenia
Krista na kríži si nebol absolútne istý tým, že Ježiš je onen Mesiáš, ktorý má
vyslobodiť ľudstvo z moci hriechu, no mal silné podozrenie a preto ovládol
Judáša i farizejov a zákonníkov, aby prostredníctvom nich usmrtil
Spasiteľa.
Luciferovo podozrenie, že práve Kristus je vtelené Slovo, už dávno
ohlasované prorokmi, výrazne zosilnelo počas Kvetnej nedele. Ježiš v tento
deň na celej čiare triumfoval. Už ráno sa Spasiteľ uberal cestou do Jeruzalema
spolu so svojimi učeníkmi. Sprevádzal ich bežnému oku neviditeľný zástup
anjelov, spievajúcich piesne chvály o Pánovi, ktorý tak vrúcne miluje
ľudí, že sa za nich chce obetovať na kríži. Keď sa priblížili k Betfage,
poslal Ježiš dvoch učeníkov k istému vplyvnému mužovi z tejto dediny,
aby priviedli oslicu s osliatkom, na ktorom ešte nikto nesedel. Učeníci
položili na obe zvieratá svoje plášte a iné rúcha a tak pripravili
triumfálny vjazd Ježiša do Jeruzalema.
Ježiš vysadol na jedno zo zvierat a blížil sa k mestu. Keď už
bol blízko mesta, učeníci a všetci ľudia naokolo začali Ježiša pozdravovať
ako pravého Mesiáša, Syna Dávidovho, Spasiteľa a svojho zákonitého kráľa.
Podaktorí volali: „Hosanna Synu Dávidovmu! Synu Dávidov, zachráň nás! Nech je
požehnané kráľovstvo, ktoré teraz prišlo, kráľovstvo nášho praotca Dávida!“
Iní prevolávali: „Pokoj buď na zemi a sláva na výsostiach!
Požehnaný, ktorý prichádza ako Kráľ v mene Pánovom!“
Ľud nadšene jasal. Podajedni sekali vetvy z paliem a hádzali ich
pred Krista, iní prestierali na zem svoje rúcha, aby pripravili cestu Kráľovi
všetkých kráľov. Túto udalosť oznámil archanjel Michal prorokom
a patriarchom v predpeklí, ktorí vo zvláštnej projekcii mohli
sledovať udalosti v Jeruzaleme. Všetci zahrnuli Pána chválospevmi, ktoré
zložili. So zbožnou úctou sa mu klaňali ako pravému Bohu a oslávili Ho ako
Vykupiteľa sveta, víťaza nad hriechom a smrťou.
A aby bolo víťazstvo Pána nad smrťou ešte triumfálnejšie, Najvyšší
ustanovil, že v tento deň nikto nezomrie. Celých 24 hodín teda nezomrel
nikto, hoci podľa prirodzeného poriadku mali mnohí opustiť toto slzavé údolie.
Triumfálnu oslavu Pána počas Kvetnej nedele ešte umocnilo víťazstvo nad silami
pekla. Všetci démoni, ktorí v tejto dobe úradovali na zemi, boli mocou
Božej pravice zmetení do priepastí pekla, kde sa s hnevom
a nevýslovným zdesením snažili pochopiť, čo sa to s nimi stalo. Až do
nasledujúceho utorka boli drvení v pekle mocou Najvyššieho a ich
desivé, zúfalé zavýjanie od bolesti spôsobovalo všetkým zatrateným dušiam
v pekle nové nesmierne muky.
Lucifer potom zvolal ďalšiu z mnohých porád v pekle
a prehovoril k svojim podriadeným: „Inakšie to nemôže byť, než že ten
Muž, ktorý nás tak prenasleduje, ničí náš vplyv a drví moju moc, je
viac ako prorok. Lebo Mojžiš, Eliáš, Elizeus a iní z našich starých
nepriateľov nás nikdy nepremohli tak dokonale, hoci aj oni konali zázraky, a
nikdy sa im nepodarilo ukryť predo mnou toľko svojich skutkov. Najmä
o vnútornej činnosti tohto Muža viem veľmi málo. Ak by to bol iba človek,
ako by mohol robiť také veci a prejavovať takú moc nad všetkými tvormi,
aká sa mu verejne pripisuje? A tú chválu a oslavu svojich skutkov
prijímal z úst ľudí bez akejkoľvek zmeny či namyslenosti. Na oslavu svojho
slávneho vjazdu do Jeruzalema znovu ukázal svoju veľkú moc nad nami i nad
celým svetom. Ešte i teraz sa cítim slabý, aby som Ho mohol napadnúť,
zničiť a vyhladiť jeho meno zo zeme živých. Pri tomto jeho triumfe Ho
vyvyšovali a nazývali Požehnaným nielen jeho priatelia, ale dokonca aj
mnohí z tých, nad ktorými som ja panoval, robili to isté a nazývali
Ho Mesiášom, prisľúbeným im ich zákonom. Všetkých priviedol k tomu, aby si
Ho ctili a klaňali sa Mu. Zdá sa, že to zaiste presahuje ľudskú moc. Ak
nie je viac ako človek, tak doposiaľ ešte nebolo žiadneho, ktorý by sa natoľko
a s takou účasťou podieľal na božskej moci. Robí nám a bude
robiť veľkú škodu. Od tej doby, čo sme boli zvrhnutí z neba, sme ešte
nikdy nezažili takú zničujúcu porážku. Ani ja som sa nestretol s takou
drvivou mocou dovtedy, kým tento človek neprišiel na svet. Ak by On bol tým
vteleným Slovom, ako sa obávame, potom je nutné dôkladne o tom uvažovať,
pretože ak Ho necháme žiť, svojím učením a príkladom pritiahne k sebe
všetkých ľudí. Vo svojej nenávisti som sa už niekoľkokrát pokúšal o jeho
usmrtenie, ale bez úspechu. Keď som v jeho krajine popudil jeho krajanov,
aby Ho zvrhli zo skaly, On sa vzniesol, pohrdlivo prešiel pomedzi nich
a uberal sa odtiaľto. Pri inej príležitosti sa jednoducho stal
neviditeľným pre farizejov, ktorých som popudil, aby ho ukameňovali. Teraz je
však nádej na lepší výsledok s pomocou jeho učeníka a nášho priateľa
Judáša. Už som natoľko spracoval Judášovu myseľ, že je ochotný zradiť
a predať svojho Majstra farizejom, ktorých som tiež popudil k zúrivej
nenávisti. Tí dychtia po tom, aby Mu pripravili tú najukrutnejšiu smrť
a nepochybne to aj urobia. Čakajú iba na vhodnú príležitosť, ktorú sa ja
zo všetkých síl vynasnažím pripraviť, pretože Judáš i kňazi a farizeji sú
ochotní vykonať všetko, čo im navrhnem. Avšak vidím v tom zároveň aj veľké
nebezpečenstvo, ktoré vyžaduje našu najvyššiu obozretnosť, pretože ak je tento
človek Mesiáš, ktorého jeho ľud očakáva, bude obetovať svoju smrť i všetko
svoje utrpenie za vykúpenie ľudstva, čím zadosťučiní za ich viny a získa
pre nich nekonečné zásluhy. Otvorí nebo a smrteľníkom pripraví cestu
k požívaniu tých radostí, ktoré Boh odňal nám. Ak tomu nezabránime, taký
výsledok bude pre nás naozaj hroznou mukou. Okrem toho tento človek zanechá
svetu nový príklad trpezlivosti v utrpeniach a ukáže všetkým ostatným
ľuďom jej veľkú záslužnosť, pretože On je nanajvýš tichý a pokorný srdcom
a ešte nikdy Ho nik nevidel netrpezlivého alebo rozčúleného. Týmto
cnostiam bude učiť všetkých ľudí a už len pomyslenie na ne budí vo mne
hrôzu, pretože tieto cnosti sú nanajvýš odporné mne i všetkým, ktorí sa
riadia mojím vedením a sú preniknutí mojím zmýšľaním. Preto je nutné, aby
sme sa zjednotili na našom postupe pri prenasledovaní tohto zvláštneho Muža,
Krista, a aby ste mi vy oznámili svoj názor v tejto záležitosti.“
Luciferove slová vyvolali u démonov búrku zúrivej nenávisti voči
Vykupiteľovi. Potom sa prítomní dlho radili ako postupovať ďalej. Schôdzu
uzavrel vládca pekla slovami: „Verte mi, priatelia, že ak je tento človek
zároveň aj pravým Bohom, vykúpi svojím utrpením a svojou smrťou všetkých
ľudí, našu vládu zvrhne a smrteľníkov povznesie k novej blaženosti
a panovaniu nad nami. Urobili sme veľkú chybu, keď sme sa snažili
pripraviť Ho o život. Pusťme sa hneď do práce, aby sme napravili svoju
chybu.“ Všetci prítomní sa stotožnili s Luciferom a uzniesli sa, že
s ešte väčšou prefíkanosťou zabránia umučeniu Krista.
Rokovanie sa skončilo a hneď potom, čo povolilo zovretie pekla Božou
pravicou, vyrojili sa démoni na svete. Pod vedením Lucifera sa snažili odvrátil
smrť Ježiša, ktorú predtým sami tak usilovne pripravovali. Najviac úsilia
venovali Judášovi. Snažili sa mu vnuknúť nové zámery a všemožne ho
odrádzali od zámeru zradiť Učiteľa. Nedarilo sa im však zmeniť zmýšľanie
tvrdohlavého apoštola, preto sám Lucifer prevzal iniciatívu. Zjavil sa
zradnému apoštolovi v telesnej podobe a snažil sa ho rôznymi
argumentmi presvedčiť, aby upustil od zamýšľanej zrady svojho Majstra. Keďže
poznal Judášovu chamtivosť, ponúkol mu veľký majetok, ak Ježiša nevydá na smrť.
Bolo však oveľa ľahšie predtým zviesť Judáša na scestie, ako ho teraz
odvrátiť od jeho podlého zámeru. Došlo k kurióznej situácii. Lucifer, Otec
zla, sa pokúšal presvedčiť Judáša, aby urobil dobrý skutok. Toto vari
v dejinách vesmíru nebolo, aby sa ktorýkoľvek z démonov pokúšal
odradiť človeka od spáchania zločinu. A nebolo to ani uskutočniteľné. Lucifer
a jeho démoni môžu nahovárať ľudí na zlo, nie však na dobro. Pozitívny
vplyv na ľudí je v kompetencii Boha a nebešťanov.
Iba Boh mohol zabrániť Judášovi uskutočniť jeho zradné zámery. Lenže Boh
nikdy neznásilňuje ľudskú vôľu. Tri roky sa Judáša pokúšal priviesť na cestu
spásy Boží Syn a jeho panenská Matka. Bezvýsledne. Judáš s diabolskou
zatvrdnutosťou odmietal všetky pokusy Mesiáša a Panny Márie zachrániť
jeho biednu dušu, preto ho Boh vo svojej spravodlivosti ponechal jeho vôli.
Judáš sa úplne zatvrdil voči pôsobeniu Božej milosti. Bol natoľko zanovitý, že
ním nepohlo ani nebo, ani peklo.
Lucifer predtým bez problémov naviedol Judáša na zradu, lenže teraz bol
voči zanovitému apoštolovi bezmocný. Preto musel kapitulovať. Zradný
apoštol aj po Kvetnej nedeli zaťato pokračoval vo svojom úsilí zahubiť
Ježiša. Prešlo päť dní a stalo sa. Judášovou zásluhou sa už rozhoduje o
Ježišovom živote a smrti a tak sa uzatvára životná cesta Ježiša
Nazaretského, ale aj jeho, Judáša. Zradca prežíva bolestné rozčarovanie, obavy
z budúcnosti a bezhraničné zúfalstvo a nevidí východisko zo svojej
situácie. Preto teraz preklína a zlorečí sebe samému ako
najnešťastnejšiemu a najbiednejšiemu človeku pod slnkom, trhá si vlasy,
hryzie si ramená a ruky, ba pomýšľa na smrť.
Lucifer to všetko vidí a využíva hrozné duševné rozpoloženie
Iškariotského pre vlastné zámery. Ešte stále sa nevzdáva nádeje, že sa mu
podarí využiť tohto tvrdohlavého apoštola, aby zabránil vražde Učiteľa. Hucká
zradcu, aby išiel za farizejmi a vrátil im peniaze. Je síce malá nádej, že
sa takto podarí zastaviť farizejov, no Lucifer je mimoriadne dôsledný intrigán
a nevynechá nijakú možnosť uskutočniť svoj zámer. Judáš počúvne hlas
Zvodcu, hoci má iné pohnútky ako Lucifer. Možno si myslí, že tak zmenší svoju
vinu, alebo že ho ľudia budú menej nenávidieť. Tento raz sa stotožňuje s hlasom
Lucifera a mieri do chrámu. Stretáva podliakov, ktorí ťahajú Ježiša
k Pilátovi. Nechce sa stretnúť s Ježišom, ale nemôže cúvnuť, pretože
za ním sa tlačia ľudia a tí ho tisnú dopredu. Zúfale sa snaží skryť sa
pred Učiteľom, ktorého zradil, ale nie je to možné. Tak ako Ježiš, aj on
je vysoký. Obaja prečnievajú ponad dav, takže Judáš sa nijako nemôže vyhnúť
kontaktu so Spasiteľom. Niečo ho núti ešte raz sa zadívať do očí Majstra.
V tých očiach ani teraz nevidí nenávisť či zlobu. Tie oči aj teraz hlásajú
lásku a nádej na spásu duše. Len sa treba pokoriť, s plačom oľutovať
hriechy a prosiť o odpustenie. Lenže v Judášovom srdci niet
pokory ani dobrej vôle.
Bohovražedná tlupa prechádza okolo a v tej chvíli Judáš padá na
chrbát ako podťatý. Dav po ňom šliape, ale on nereaguje. Radšej by sa nechal
úplne došliapať, než by sa mal ešte raz pozrieť na Mučeníka. Po odvedení Ježiša
sa cesta vyprázdňuje a zradca vstáva. Napriek energickému zásahu stráží
vráža do siene veľrady, kde sú ešte všetci zhromaždení a rokujú. Takmer
pritom zvalí na zem strážnika pri vstupnej bráne. Pribiehajú ostatní strážnici,
aby zradnému apoštolovi zabránili vojsť dnu. Ale on pozráža všetkých ako snopy.
To Lucifer, ktorý sa v ňom zahniezdil, mu dodáva nesmiernu silu a tak
je Judáš ako rozzúrený býk. Strážnika, ktorý sa naňho zavesil v snahe
zabrániť mu vstúpiť do siene veľrady, schytí pod krk a zhodí dolu schodmi.
Nič nemôže zurvalca zastaviť. Zastane uprostred siene na mieste, kde predtým
stál Ježiš. Pohľad naňho vzbudzuje hrôzu a rešpekt. Pripomína démona,
ktorý sa práve prirútil z pekla. Má škaredú ranu na líci, pamiatku na
zápas so psom, do ktorého vrazil pri svojom zmätenom nočnom pobehovaní
kade-tade.
Keď teraz stojí uprostred siene veľrady na mieste, kde predtým stál
Ježiš, je naňho desivý pohľad. Líce, do ktorého mu zahryzol pes, je napuchnuté
a sú na ňom stopy zaschnutej krvi. Jeho pôvodne pekné svetložlté šaty sú
zašpinené, zakrvavené, a celé dotrhané. Je strapatý, tvár má zdeformovanú
od napuchnutého líca, ústa zaslinené a vyzerá akoby blúznil. Pri reči
gestikuluje a máva rukami, pričom jeho prsty sú ako pazúry dravca. Judášov
škrekľavý, chrapľavý a zavýjajúci hlas pripomína brechot psa. Keď sa oči
prítomných uprú na neho, vyštekne: „Vezmite si späť svoje peniaze. Nimi ste ma
zviedli k zrade Spravodlivého." Zrak upiera na veľkňaza, no jeho slová sú
určené všetkým. Prítomní sa naňho udivene pozerajú a tak Judáš dodáva:
„Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv.“
Veľkňaz sa pozrie na ostatných. V ich očiach číta súhlas a tak
hovorí utrápenému Judášovi: „Čo nás do toho? Je to tvoja vec!“
Judášovo zúfalstvo dosahuje vrchol. Čakal inú reakciu. Niečo, čo by mu
aspoň trochu pomohlo zmierniť pocit viny, ktorý ho gniavi ako obrovský balvan.
No veľkňazi sa v podstate od neho dištancovali a pohrdli ním. Oni,
tie vybielené hroby, sa zrazu cítia byť povznesení nad nehodného apoštola,
ktorý zradil svojho Učiteľa. Ešte nedávno bol pre nich dobrý, no už ho
nepotrebujú a odkopli ho ako prašivého psa.
Jeho svedomie mu vystavuje nekompromisný účet. Zradil nevinnú krv! Stal
sa nástrojom pekla a za mizerných tridsať strieborných zapredal svoju
dušu. Všetkému je koniec!
Ó, prekliate peniaze! Judášom zalomcuje nával búrlivých citov. Bezmocná
zlosť, sklamanie, zúfalstvo. Oboma rukami schytí mešec s peniazmi a zúrivo
ho hádže Kajfášovi do tváre. Triafa výborne. Kajfáš krváca. Mešec, ktorý hodil
Judáš, rozrazil do krvi jeho odporné ústa. Vzápätí mešec padá na zem
a mince z neho sa kotúľajú na všetky možné strany. Judáš reve od zúrivosti
a zúfalstva a vybieha von. Každý pred šialencom so strachom odskakuje
nabok.
Judáš je skalopevne presvedčený, že smrť Majstra už nemožno odvrátiť.
Lucifer však nehádže flintu do žita. Je rozhodnutý zamerať sa na farizejov
a Piláta s Klaudiou Prokulou. No kým u farizejov veľmi
nepochodí, Piláta a hlavne Klaudiu Prokulu sa mu darí nakloniť pre
svoje zámery. Márne. Márne sa teraz snaží Lucifer zastaviť lavínu zloby, ktorú
sám rozpútal. Ježiš je vydaný na smrť.
Judáš sa stáva pre Lucifera neužitočný a má preňho hodnotu už len
ako nádejná korisť. A tak sa
snaží vybičovať jeho zúfalstvo do krajnosti, aby sám odovzdal dušu peklu. Judáš
pobehuje ulicami a osudovo sa ešte dvakrát stretáva s Ježišom. To
vtedy, keď Učiteľa vedú k Herodesovi a potom, keď Ho odvádzajú späť k
Pilátovi. Bláznivý apoštol uteká zo stredu mesta a túla sa biednymi
ulicami. Ani nevie ako, ocitá sa pri večeradle. Znovu. Už raz, počas nočného
blúdenia, sa ocitol pred večeradlom, ale vtedy okamžite zutekal. No teraz sa
pristaví.
Dom je zavretý. Zaklope. Nič. Klope znovu a znovu. Konečne prichádza
pani domu a pootvorí dvere. Nazrie cez štrbinu, no keď zbadá
zmäteného muža, zmeneného na nepoznanie, vykríkne a snaží sa dvere znovu
zavrieť. No Judáš ich plecom otvára dokorán, nemilosrdne zráža vydesenú ženu
a vstupuje dnu. Uteká do večeradla a nachádza tu všetko tak ako pri
Poslednej večeri. Siahne po amfore s vínom a žiadostivo sa napije.
Spustí sa na sedadlo, neuvedomujúc si, že sedí na mieste, na ktorom sedel
Ježiš. Je uštvaný na smrť a tak mu prospeje chvíľa oddychu. No zrazu
zdvihne hlavu a zbadá pred sebou kalich, použitý na Eucharistiu. Uvedomí
si, kam si sadol, a vzápätí vyskočí ako pominutý. No kalich púta jeho
pozornosť. Nazrie doň a zbadá na dne trochu červeného vína. V slnečnej
žiare vyzerá ako krv. Spomína na Ježišove slová: „Toto robte na moju
pamiatku...! Vezmite a pite. Toto je moja Krv... Krv novej zmluvy, ktorá
sa vyleje za vás...“
Zničený zradca bedáka: „Ach! Ja prekliaty! Za mňa už nemôže byť vyliata
na odpustenie môjho hriechu. Nežiadam o odpustenie, pretože on
mi nemôže odpustiť. Preč! Preč! Už neexistuje miesto, kde by Kain Boha
mohol nájsť pokoj. Na smrť! Na smrť...!“
Vybieha von, no vo dverách sa stretáva s Pannou Máriou, ktorá
počula hluk a nádejala sa, že stretne Jána, o ktorom už dlho nemá
žiadne správy. Judáš vidí smutný Máriin pohľad, ktorý mu tak dôverne pripomína
pohľad Ježiša, keď ho stretol cestou. Je šokovaný. Zmôže sa len na vydesené
„och!“ a oprie sa o stenu.
„Judáš!“ osloví ho Ježišova Matka a pokračuje: „Judáš, čo si prišiel
urobiť?“
Otázka, vyslovená s bolestnou láskou. Jej slová pripomínajú Ježišove
slová v Getsemanskej záhrade. Ó, Matka, kde sa v Tebe berie toľká
láska? Tento človek zradil Tvojho Syna a Ty s ním máš napriek tomu
súcit? Mária znovu oslovuje zradcu:
„Judáš, čo si urobil? Na toľkú lásku si odpovedal zradou?“ V Máriinom hlase je
láskavá výčitka. Výčitka aj láska. Judáš chce zutekať, no Mária ho zastaví
hlasom, ktorý by musel obrátiť aj démona: „Judáš! Judáš! Zastav sa! Zastav sa!
Počúvaj! Ja ti to hovorím v jeho mene: kajaj sa, Judáš. On odpúšťa...“
Ale zradca nepočúva. Nechce počuť. Niet v ňom pokory. Srdce zradcu
je príliš tvrdé. Zbabelo uteká. Odmieta jednu z posledných šancí zachrániť
si dušu. Ešte stále bola nádej. Ježiš by mu odpustil. Stačila hlboká ľútosť.
Lenže Judáš je ako lavína , ktorú už nič nemôže zastaviť. Prudko vybieha
a takmer sa zrazí s Jánom, ktorý beží k domu po Máriu. Nahnevaný
Ján s výčitkami oznamuje zradcovi, že rozsudok nad Ježišom je vynesený.
Judáš uteká. Hlavu si obkrúca do zdrapov plášťa a necháva si len úzku
štrbinu pre oči. Ľudia, ktorí nešli do pretória, sa mu pri stretnutí vyhýbajú,
akoby videli blázna. Tak aj vyzerá. Blúdi poľami. V závanoch vetra občas
počuť ozvenu kriku ľudí, ktorí s nadávkami vyprevádzajú Ježiša na Golgotu.
Zakaždým, keď zradca začuje ten hluk, reve ako zviera. Podľa všetkého sa úplne
zbláznil, lebo pravidelne udiera hlavou do nízkych kamenných múrov. Je úplne
dehydrovaný. Ústa má vysušené a žiadostivo hľadá niečo, čím by si zvlažil
ústa, no len čo zbadá akúkoľvek tekutinu – vodu, mlieko, olej – zdá sa mu, že
vidí krv. Reve a vykrikuje: „Krv! Krv! Jeho krv!“
Zúfalo hľadá čistú vodu, no pri pohľade na vodu v bystrine či
prameni zúfalo ziape: „To je krv! To je krv! Topím sa v nej! Spaľuje ma! Horím!
Jeho krv, ktorú mi dal včera, sa stala vo mne ohňom! Nech som prekliaty ja aj
ty!“
Motá sa hore-dole po kopcoch okolo Jeruzalema. Jeho zrak neodolateľne
priťahuje Kalvária. Dva razy zbadá z diaľky sprievod, stúpajúci hore.
Vyvaľuje okále a reve. Sprievod dorazil na vrchol. Judáš je tiež na vrchole
malého kopca a spod stromu pozerá na Golgotu. Vidí, ako dvíhajú Ježišov kríž.
Z takej diaľky by nemal vidieť ani počuť, no nadprirodzeným spôsobom je
prinútený vidieť a počuť všetko tak, ako keby bol priamo na Golgote. Ako
keby bol priamo uprostred deja. Cíti na sebe Ježišov pohľad. Kričí: „Nie! Nie!
Nepozeraj na mňa! Nehovor so mnou! Neznesiem to. Zomri, zomri, prekliaty! Nech
ti smrť zavrie oči, ktoré mi naháňajú strach, ústa, ktoré mi zlorečia. Aj ja ti
zlorečím, pretože si ma nezachránil.“
V Judášovej tvári je toľko hrôzy, že by ju nedokázal zvečniť ani ten
najtalentovanejší maliar. Pohryzené líce napuchlo, zosinelo,
a znetvoruje predtým peknú tvár. Zo zavýjajúcich úst stekajú v dvoch
prúdoch sliny. Vlasy sú prilepené na hlave, chlpy na brade ako keby stmavli
a rozšírili sa aj na líca. No najviac hrôzy vyjadrujú oči zúfalca.
Vypleštené, škúliace, fosforeskujúce. Stelesnený démon!
Judáša zachvacuje najstrašnejšie zúfalstvo. Uteká Hinnomským údolím,
v ktorom kedysi Židia obetovali modlám vlastné deti. Lucifer šepká
šialenému zradcovi všetky kliatby, ktorými proroci prekliali toto údolie. Tieto
kliatby sa vzťahujú aj naňho, pretože on je živým príkladom týchto zločinov.
Arcidémon, čo vládne peklu, mu opakuje: „Kain, kde je tvoj brat? Čo si to
urobil? Jeho krv volá: Nech si prekliaty na zemi, kamkoľvek pôjdeš – nenájdeš
pokoj!“
Zrak zúfalca padá na potok Cedron a na Getsemanskú záhradu. Počuje
posledné slová, ktorými sa mu prihovoril Ježiš: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“
Pri týchto slovách cíti, že prichádza o rozum a hrozí sa seba
samého. Lucifer kuje železo zahorúca: „Tu prešiel Dávid cez Cedron. Utekal pred
Absolónom, ktorý ostal visieť na strome a zahynul.“
Pekelný drak je nekonečne krutý. Robí všetko preto, aby čím skôr ulúpil
dušu zradcu. Judáš sa ocitá na mieste plnom blata a smetí. Lucifer, ten
odporný had, mu syčí do ucha: „Vedú ho na smrť, lebo si ho zapredal. Úbožiak!
Ako to môžeš vydržať?!“
Vládca pekla je celý nedočkavý. Dychtí po duši, omnoho cennejšej ako
mnoho iných duší, no okrem toho túži kruto sa pomstiť zradcovi, ktorý zradil aj
Boha, aj jeho. Slúžil Bohu a potom Ho zradil. Potom slúžil aj jemu,
Luciferovi, no aj jeho zradil. Ó, beda, prebeda, takému trúfalcovi.
Zúfalý zradca je v koncoch. Z pásu strháva hrubú šnúru
z červenej vlny, ktorou bol trojmo opásaný. Bude dosť silná na to, aby ho
pripravila o život? Nešťastník ju obkrúti okolo jedného z okolitých
stromov a mohutne potiahne. Vydržala. Hľadá vhodný strom. Po chvíli ho nachádza.
Pevne uviaže slučku na najhrubší konár, naposledy vrhne pohľad na
Golgotu, potom strká hlavu do slučky a skĺzne do prázdna. O chvíľu sa
už zmieta v smrteľných kŕčoch. Zopárkrát kopne do prázdna. Potom sa mu
otvárajú ústa a odvisne z nich temný, uslintaný jazyk. Vytreštené
očné buľvy nemo očia do prázdna a objavuje sa v nich krv. Telo
v oblasti brucha sa hneď trhá a vnútornosti zradcu sa valia von zo
zradcovského tela. Špinia už aj tak špinavú jeruzalemskú zem. Prichádza silný
vietor a rozkýva odporné bremeno.
Judáš je po smrti. Umiera v piatok o dvanástej hodine, tri
hodiny predtým, ako náš Spasiteľ. Z vôle nebies vrah neumiera
v rovnakom čase ako jeho obeť. Muž, ktorý sa zapísal čiernymi písmenami do
histórie ľudstva, uzatvára svoju životnú dráhu. Nenašiel silu vrátiť sa ako
márnotratný syn pred svojho Majstra, vrhnúť sa pred ním do prachu zeme
a so slzami v očiach prosiť o odpustenie. A tak lotor,
ktorý zabil Krista, zabil napokon aj sám seba.
Judášovo telo sa ako hrozný výkričník do svedomia farizejov ešte tri dni
hompáľa na strome. Stáva sa veľmi pichľavým tŕňom v očiach vybielených
hrobov. Márne sa však farizeji pokúšajú zvesiť tento biľag hanby
z nešťastného stromu. Všetky ich pokusy odstrániť telo obesenca končia
hanebným fiaskom. Z vôle nebies tam ostáva visieť celé tri dni. Po troch
dňoch telo zradcu nevysvetliteľným spôsobom mizne. Farizeji si nevedia
vysvetliť túto záhadu. Netušia, že o špinavú robotu sa postarali démoni
pekla. Takto biedne končí jeden z najbližších spolupracovníkov Ježiša
Nazaretského. Muž, ktorý zradil dvoch pánov.
::
Autorom poviedky je spisovateľ a publicista Karol
Dučák.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.