Ilustračná snímka: PriestorNet |
(Píše Pavel Duraj)
Čo je to čas?
Odpoveď na to
hľadali už v staroveku. Hľadajú ju aj teraz najvynikajúcejší ľudia našej doby. Meriame ho
s neuveriteľnou presnosťou 10-14.
(Pre porovnanie je to vzdialenosť Slnko – Zem
/150 mil. km/ zmeraná s presnosťou 1mm.) Ale čo to je? Existuje naozaj, alebo je to len
výtvor, výplod nášho rozumu? Je plynulý, alebo diskrétny? Prečo poznáme čas prítomný,
minulý, budúci? Kedy sa z času prítomného stane čas minulý a aký je to
čas budúci?
A prečo nám
čas raz „letí“ a inokedy sa „vlečie“?
A prečo sa na
niektoré udalosti pamätáme, ako keby sa boli stali včera, a na niektoré,
ako keby sa boli stali v hlbokej minulosti, hoci podľa kalendára sa stali
skoro súčasne?
A prečo sa človek učí v mladosti podstatne ľahšie a rýchlejšie ako v staršom veku?
A prečo sa človek učí v mladosti podstatne ľahšie a rýchlejšie ako v staršom veku?
A prečo v spánku
čas akoby neexistoval?
A čo takýto
paradox! Ak sa nudíme, čas sa nám „vlečie“, ale týždeň (mesiac, rok),
skladajúci sa z takýchto „vlečúcich“ sa dní nám utečie ako voda.
A naopak: ak nám čas denne „letí“, potom týždeň (mesiac, rok) je dlhý.
Pokúsme sa
vysvetliť najskôr posledný paradox a na tomto základe odpovedať aj na ostatné
otázky. Budeme ho spracovávať ako
problém „čiernej skrinky“. Vieme (aspoň približne), aké informácie do
čiernej skrinky vstupujú (všetky informácie z okolia človeka a aj z jeho
vnútra) a aké vystupujú (reakcia
organizmu – pozri otázky). Na základe toho budeme usudzovať, ako sa informácie
v čiernej skrinke spracovávajú. A pretože počítače sú teraz úplne bežné,
pomôžeme si terminológiou z tejto oblasti (na „kuchynskej“ úrovni).
Najskôr prijmime niekoľko predpokladov:
1, Základnou
jednotkou času, ktoré zaznamenáva naše „záznamové médium“ (doteraz nik nevie presne
aké, ani ako sa to deje) – základnou mentálnou
jednotkou času (v ďalšom texte MJC) nech je určité
množstvo zmyslami (či už vonkajšími – sluch, zrak, hmat atď., alebo vnútornými
– pocit bolesti, radosti, nadšenia a pod.) prijatých a v ďalších
systémoch (rozum, pamäť ?) spracovaných,
vytriedených, uložených a k ďalšiemu použitiu pripravených informácií. (Presnejšie
v treťom predpoklade.)
2, Predpokladajme,
že v bdelom stave informácie
prijímame a spracovávame len takticky (reagujeme len bezprostredne na
podnety) v taktickej pamäti (asi krátkodobá pamäť ?), inak ich ukladáme
akoby do priebežného zásobníka. V spánku
potom dochádza k ich úplnému spracovaniu (výberu a uloženiu) –
prejdú do strategickej pamäte (dlhodobá
pamäť ?) priebežný zásobník sa vyprázdni.
3, Tiež sa zdá, že
pri strategickom spracovaní informácií informácie
sú spracovávané podľa kľúčov, algoritmov, či predpisov, pri ktorých čas nehrá podstatnú
úlohu (napr. podľa logickej nadväznosti).
Pre väčšiu
názornosť v ďalšom texte si povedzme, že základnou mentálnou jednotkou času
MJC
je napr. 100 jednotiek informácií,
komplexne spracovaných v taktickej pamäti za 1 sekundu
fyzikálneho času (toho času, ktorý meriame hodinami). A nech sa
fyzikálny a mentálny čas pre 18 ročného priemerného človeka (v okamihu
jeho 18–tich narodenín) zhodujú.
Ak sa zdá nekorektné
previesť meranie času na počítanie jednotiek informácie, uvedomme si, že aj
hodiny sú v princípe takýmto počítadlom – napr. pri kyvadlových hodinách sa
každý kmit kyvadla sústavou ozubených kolies pripočítava k ostatným
a výsledok sa zobrazuje ručičkami na ciferníku ako hodiny a minúty
a sekundy.
A teraz samotné vysvetlenie paradoxu:
Ak sa nudíme,
informačný tok na taktické spracovanie je malý, celý systém spracovania informácií
akoby „hladoval“ a dožaduje sa prísunu informácií – pocit nudy. Pocit nudy
vzniká najmä pri činnosti, ktorá nás nezaujíma – monotónna robota, môže to byť
dokonca aj zábava, diskotéka a pod. – podstatné na tom je , že nás to „nebaví“.
Či nás niečo
„baví“, alebo nie, dá sa vysvetliť na taktickom spracovaní informácií asi
takto:
Vo všeobecnosti
prísun informácií z okolia je taký veľký, že taktický systém spracovania
ich na vstupe musí triediť, vyberať,
inak by sa zahltil, unavil. Triedi ich na vstupe podľa toho, či informáciu uzná
za „kvalitnú“ – pustí ju ďalej na spracovanie, alebo je „nekvalitná“ a vylúči
ju. A kľúč, predpis, filter „kvality“ alebo „nekvality“ informácie pre
taktický systém nemáme vrodený, ten sa vytvára v priebehu nášho života –
na základe toho, čo sa naučíme v rodine, škole, na ulici, v práci.
Jedinec sám za seba
tento proces môže ovplyvniť len málo, najmä v mladom veku. Preto je tu rozhodujúca kvalita výchovy. Pritom výchova
je odrazom vzťahov v spoločnosti, jej perspektív, smerovania; je obrazom toho, čo sa v spoločnosti všeobecne
považuje za dobré a zlé. A názory na to, čo
je dobré a čo je zlé sa menia každú chvíľu ako ženská móda a podľa
toho sa nastavujú aj vstupné filtre
taktickej pamäte.
Zdá sa tiež,
akoby strategický systém spracovania
informácií mal takisto vstupný filter. Ten akoby bol vrodený, pevne nastavený,
viac-menej rovnaký už po stovky generácií. Síce
aj tento filter podlieha zmenám na základe tých informácií, ktoré prešli cez
taktický systém, ale sú to zmeny veľmi pomalé; v princípe je nemenný. Prečo? Pravdepodobne je daný génmi človeka a modifikovaný
kvalitou života dieťaťa v lone mamy, ktorý ovplyvňuje jeho ďalší život od
narodenia až po smrť.
Teda, ak nás
činnosť „nebaví“, množstvo informácií spracovávaných takticky
(po prechode vstupným filtrom) je malé, systém „hladuje“. Dožaduje sa ďalších
informácií, navonok meníme činnosti, hľadáme zábavu, rozptýlenie – čas sa
„vlečie“.
Ak nás činnosť „baví“
(napr. tvorivá činnosť), tok informácií cez vstupný filter na taktické spracovanie
je veľký a čas nám „letí“. Aj pri monotónnej robote, keď prísun informácií
z okolia je malý a pracujeme viac-menej automaticky, náš taktický
systém spracováva informácie „vnútorných“
zmyslov, príp. informácie zo strategickej
pamäte (predpoklad „činnosť nás baví“ je asi v tomto prípade
podstatný) rozmýšľame, rozjímame, meditujeme – pri plnom vedomí spracovávame
uvedené informácie a nenudíme sa.
Skoro všetky
činnosti v prírode, aj keď sú chudobné na prísun informácií z okolia
(v modernom slova zmysle) – prechádzky, záhrada, dovolenka – patria do tejto
kategórie. Obnovujeme a prehlbujeme si pri nich vzťah k prírode – dá
sa povedať: k skutočnej skutočnosti, ku všetkému, čo je (život v meste,
v paneláku je priveľmi poznačený umelosťou“). Obyčajne pri takýchto
činnostiach akoby dochádzalo k odbúraniu niektorých blokád pri spracovaní
informácií – prečistí sa hlava, človek si oddýchne a lepšie sa cíti.
Pre väčšiu
názornosť si povedzme, že ak sa človek nudí, tok informácií cez taktický systém
je 0,1 MJC (mentálnych jednotiek času ).
Ak sa venuje
činnosti, ktorá ho zaujíma – a ktorá
má význam a zmysel aj pre ostatných ľudí (možnože
toto je jedna z veľmi dôležitých charakteristík činnosti, obsahujúcich veľa „kvalitných informácií“ – najmä pre strategickú pamäť),
tok informácií cez taktický systém nech je 2 MJC. V spánku
prichádza k vyprázdneniu zásobníka taktickej pamäte a informácie sa
presunú do strategickej pamäte – cez jej vstupné filtre. Pri spracovaní
informácie v strategickom systéme čas sa berie len ako pomocná súradnica,
informácie sa spracovávajú
a ukladajú podľa iných
štruktúr a schém ako časových (napr. podľa logických súvislostí).
Čiže taktická pamäť
(systém) – v bdelom stave, inak je v útlme – vyhodnocuje dĺžku času
podľa toho, ako je vyťažená – čím je prísun „kvalitných“ informácií väčší, tým
čas rýchlejšie plynie, fyzikálny čas akoby sa skracoval.
Strategická
pamäť (systém), najmä v spánku, čas
vyhodnocuje podľa množstva komplexne spracovaných „kvalitných“ informácií. Čím
je množstvo spracovaných informácií väčší, tým je čas dlhší.
Pri spätnom pohľade
na 1 týždeň (7dní – 168 hodín – 604 000
sekúnd) strategická pamäť vyhodnotí „prenudený týždeň“ ako 60 400 MJC,
kým plnohodnotný týždeň ako 1,2 mil. MJC.
Čiže ak sa nudíme (0,1 MJC) čas sa nám vlečie, ale
týždeň utečie ako voda (60 400 MJC). Ale
ak naša činnosť je plnohodnotná (2 MJC),
čas nám letí, ale týždeň v spätnom pohľade je dlhý (1,2 mil. MJC ). (Tu sme pre jednoduchosť ticho
predpokladali, že všetky informácie,
ktoré prejdú taktickou pamäťou sú automaticky spracované strategickou
pamäťou.)
Na základe predchádzajúceho pokúsme sa niečo
povedať o čase prítomnom, čase minulom a o čase budúcom:
ak je informácia
spracovávaná taktickou pamäťou, je to súčasnosť;
ak je informácia
taktickou pamäťou spracovaná a uložená, je to minulosť;
ak informácia nie
je ani spracovávaná, ani uložená, to je budúcnosť.
Prečo nám čas raz "letí"
a druhý raz sa "vlečie" – na to sme už vlastne odpovedali.
A prečo sa na niečo pamätáme lepšie a na niečo
horšie?
Závisí to od toho,
koľko informácií a ako "kvalitných" nám dané udalosti poskytli.
(Možno tu platí – čím „kvalitnejšia“ informácia, tým lepšie je uložená. Vôľou
sa to asi ovplyvniť nedá – aspoň nie tak jednoducho. )
A čo
v spánku? V spánku vstupné kanály do taktickej pamäte – okrem
strážnych, ktoré akoby boli napojené aj do strategickej pamäte – sú
zablokované, prísun informácií z okolia je malý a ak ich spracováva
strategická pamäť, tá to potom vyhodnotí ako veľmi krátky čas. Po prebudení
zaznamenáme, že nám čas poskočil. Pamätáme sa, ako sme sa ukladali spať, ako
sme sa zobudili – medzitým nič. Možnože
v spánku presun informácií prebieha nielen smerom zo
"zberného" zásobníka taktickej pamäte do strategickej pamäte, ale aj
naopak. Potom sa nám sníva a spánok je
subjektívne dlhší.
Prečo sa človek v mladosti učí rýchlejšie
a ľahšie ako v staršom veku?
Keď je človek
mladý, jeho zmysly sú neotupené, neopotrebované, citlivé, pamäte (taktická aj strategická) málo naplnené, všetky filtre priepustnosti ešte
fungujú – ešte neprešli školením, ktoré mnohé z nich zablokuje – preto tok
informácií je veľký. Okrem toho každá informácia, prijatá zmyslami z okolia,
je nová, dôležitá, hodná spracovania. Čas potom uteká, za krátky čas sa človek
veľa naučí – každý deň je plný zázrakov.
S pribúdajúcim
vekom sa zmysly unavujú, otupujú, niektoré možno úplne zakrpatejú, až zmiznú. (Ktovie,
ako je to zo zmyslami, ako vníma skutočnosť novorodenec, bábätko, 2-ročné dieťa.
O tom sa dozvedáme len sprostredkovane
z reakcií dieťaťa, samo nám o tom nič
nepovie – okrem zázračných výnimiek
– a sami sa na to nepamätáme.) Tok informácií sa zmenšuje, v pamäti
sa ťažšie hľadajú voľné miesta – človek sa ťažšie učí a rýchlejšie zabúda.
Dobre je to vidieť
na klasickom ponímaní školy a schopnosti učiť sa. (Ako je to so „školou života“?) Okrem uvedeného
otupenia zmyslov a iných fyziologických dôvodov, dobre zmapovaných vedcami, dá
sa uviesť ešte jeden dôvod. Čo ak mnohé z informácií, ktoré boli pôvodne
uložené len v strategickej pamäti , sa stávajú (najmä premýšľaním,
rozjímaním, meditáciou, kontempláciou ) akoby majetkom aj taktickej pamäte?
Potom pri taktickom spracovávaní informácií z okolia (informácie zachytené
najmä telesnými zmyslami) je treba spracovať
väčšie množstvo informácií a celý proces je pomalší. Ale
z uvedeného dôvodu je spracovanie informácií aj kvalitnejšie –
spracovávajú sa aj informácie, získané v „škole života“.
Tento pohľad je
v mnohom netradičný a vypadá možno špekulatívne. Pripomeňme si, že
sme ho riešili ako problém čiernej skrinky. Pomáhali sme si pritom
pojmami a analógiami z rôznych odborov ľudskej činnosti, najmä
z informatiky (to všetko na „kuchynskej“ úrovni). Je zaujímavý najmä tým, že z iného
pohľadu ozrejmuje problémy našej doby, najmä mohutný tok informácií, valiacich
a na človeka (väčšinou takých nekvalitných, že možno ani informáciami nie sú).
Otázka: Prečo je to tak?
Odpoveď: Aby sme nemali čas
ani voľné kapacity na príjem a spracovanie dobrých, kvalitných informácií.
(Písané pri
čítaní „Vyznaní“ sv. Augustína.)
::
Prečítať si môžete
ďalšie úvahy autora:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.