Teofil Klas / Slová z chodníka

(Básnický cyklus)

Poézia Teofila Klasa je oslavou krásy.
Prelamuje každodennosť nenútenou sviatočnosťou.
Vonia slovenčinou, košatým a čarovným jazykom.

V rozhovore pre PriestorNet sa básnik vyjadril takto:

„Sila poézie je v slove a jeho kráse. V schopnosti uchopovať
a pomenúvať to, čo človek vníma zvonka i z vlastného vnútra, spôsobom najdôstojnejším ľudskej prirodzenosti, spôsobom najobsažnejším a najkrajším, spôsobom čiahajúcim
po metafyzickom. V premieňaní nevysloviteľnej túžby duše človeka po dokonalosti na krásne a pôsobivé slovo...“

Desaťtisíce začiatkov

Desaťtisíce začiatkov
strihali moje ploty.
Boli tu vždy tak nakrátko!
Vážne si vietor nôtil.

Dajedna z chvíľ však zostala
vo vodách uchovaná.

V mysli tak vzíde pochvala
z maskovaného rána.
Alebo karta s návratkou
s pohanou do foroty.

Desaťtisíce začiatkov
strihali moje ploty...

Prizmatika

V parteri parku
sa rozprestiera
tajomne tienený náhľad snov.
Páľava
strhala orlie perá,
strmenie
vychádza naprázdno.

No tušíš,
skade je prizmatika,
v nej sa aj únava usmieva.
Čoho
sa vzpínavá výzva týka,
s vnímaným z prostredia
súznelá.

A predsa
čaruje popred oči
krotký van
predmety zázračné.
Vesmír sa blažene vo sne točí,
myšlienka hútavá
nad park čnie.

Na pľaci pred pivárňou

Hnedavo-biely melír
v pohode
vetraných vtáčích krídel.

Duša je plná vánku
slobody
na pľaci pred pivárňou.

Nemýľ sa, myseľ, nemýľ,
koho kde
pristrihol vrabčí prídel.

Človek si schovávanku
obchodí
úvahou vari tvárnou.

Milostivý návrat

Po vrave mrakov
krásna zámlka.
Vracia sa ticho
do spustnutých záhrad.
Ale už zrejú skraja cesty
jablká.
Žehnaný čas
a milostivý návrat.

Navyše
už sa všetko odpúšťa.
Aj vina
utajeným bezdomovcom.
Nepúšťa sa deň
putovať už po púšťach.
Jablko
je aj začiatkom, aj koncom.

Smädná dúha

Zvonivý mĺkvy zun
a hlaholivé ticho.
A placho vchodí do sna
chvíľa za chvíľou.
Na brehu rybár
čakám so stajeným dychom,
vo vode ryba
verím na výlov.

Zvláštne je,
koľko predstáv navodzuje ticho.
Farbistých
ako smädná dúha po hrme.
No stačí,
žeby ktosi vážne do nich kýchol,
zdúchnu.
A už len Duch im rozumie.

V škôlke na chodníku

S presahmi
do sfér nadprirodzena
otvára sa deň
každé ráno znova.
S vďakou
za nočné snenie v ozvenách.
A s prosbou starej mysle
o dônovia.

A čo zbil úrodu hneď
ľadovec,
nádej na zrno
stále je tu živá.
Kým krok dňa
skočí v škôlke na koniec,
chodník
sa slnkom nežne pozakrýva.

Na celkom inej planéte

Nevystrihneš si portrét
z hromadnej fotografie.
A neposunieš vopred
na tvári leta
rafije.

Alebo možno áno.
Jedno i druhé.
S úsmevom.
(A so skočnosťou laňou
objavíš husle v ňom.)

Ale to už je kdesi
na celkom inej planéte.
A ani ty už nie si
bonviván
s krpcom v závete.

V sklepení sú slová vínom

Človek
vlastne nemá slová.
Z chodníka ich odliepa.
Tam,
kde sny sa do dňa lovia.
Tam ich súka zo sklepa.

V sklepení
sú slová vínom.
Zrejúcim a blaživým.
Cez mizierku
v pláne inom
vkrádajú sa v ľahší rým.

Trotoár
je plný krásy,
nadbúdania buketu.
Iba číre víno vrási
pravdu
v slove uzretú.

Iný ako voda

Voda
je stále iba vodou,
a jednako si všetko pamätá.

Aj ťarchu
všetkých trestných bodov,
aj signatúry na métach.

Môžem
byť iný ako voda,
ktorá mi stále svedčí o láske?

Myšlienky
sa mi nenalodia
na smrtné člny,
návy pohanské.

::

Prečítať si môžete aj rozhovor s autorom.

Súvisiaci príspevok: Rampy sú ešte v žiare.

Ilustračné snímky: JM - priestornet.com