Hra na život ako reklamný trik

Pavel Duraj

Komentár k úryvku z knihy PopCo
od anglickej spisovateľky Scarlett Thomasovej

(Napísal Pavel Duraj)

Nedávno sa mi do rúk dostala kniha PopCo od anglickej spisovateľky Scarlett Thomasovej, na Slovensku vydanej v r. 2009 vydavateľstvom IKAR. Myslím, že je to veľmi dobrá kniha. Spisovateľka v nej uvádza čitateľa do sveta reklamných agentúr a zrozumiteľným spôsobom popisuje, akým spôsobom sú školení pracovníci reklamných agentúr  a ako rafinovane  sú vyrábané a spúšťané reklamné kampane.

Napríklad na stranách 52–53 som sa dočítal o "probléme Montyho Halla". Tento "problém" vraj uviedla do života moderátorka jednej (asi televíznej) matematickej rubriky (v knihe sa volá Marilyn vos Savant) a ide zhruba o toto:

Ste v televíznej súťaži a postúpili ste do finále. Vo finále hráte už len o veľkosť výhry. Pred sebou máte troje dverí a vy si máte jedny vybrať – za nimi je vaša výhra. Viete dopredu, že za jednými dverami je auto, za zvyšnými koza. Ukážete na jedny dvere, ale moderátor ich neotvorí – otvorí iné dvere, za ktorými je koza (on vie, za ktorými dverami je auto). Potom vás vyzve, aby ste volili znova a spýta sa vás, či nechcete svoju pôvodnú voľbu zmeniť. Otázkou je, či zmeniť, alebo nezmeniť pôvodné rozhodnutie. Citujem z knihy:

„Väčšina ľudí v tejto situácii zotrvá pri pôvodnej voľbe. Väčšina ľudí povie, že šanca, že auto je za jednými z dvoch zostávajúcich dverí je päťdesiat na päťdesiat, takže je úplne jedno, či trváte na pôvodnej voľbe, alebo ju zmeníte. Ale to je chyba. V skutočnosti máte väčšiu šancu vyhrať auto, ak zmeníte pôvodnú voľbu. Matematické vysvetlenie je pomerne jednoduché. Pri pôvodnej voľbe ste mali šancu 1/3 rozhodnúť sa správne alebo 2/3 nesprávne. Šanca, že vyberiete nesprávne dvere, bola väčšia ako šanca, že vyberiete tie správne. Ak vezmeme do úvahy, že pri prvom výbere ste mali šancu 2/3  vybrať si kozu, mali by ste teraz voľbu zmeniť. Ak to urobíte, zvýšite svoju šancu vyhrať auto z 1/3 na 2/3.Pri zmene pôvodnej voľby auto nevyhráte len v tom prípade, ak ste si ho vybrali už pri prvom pokuse. Ale pretože vtedy bola vaša šanca vyhrať ho iba 1/3, je rozumnejšie svoju pôvodnú voľbu zmeniť. Ale väčšina ľudí tomu neverí.“

Pri prvom čítaní tohto úryvku, mal som akýsi neurčitý pocit, že niečo tu nie je v poriadku. Najmä tá časť, kde autorka zdôvodňuje, prečo je "výhodné" zmeniť pôvodné rozhodnutie a vybrať si druhé dvere. Keď sa nad tým zamyslíme, v prvom prípade súťažiaci vyberal z troch dverí a pravdepodobnosť výhry bola 1/3. Tým, že moderátor otvoril jedny dvere, za ktorými auto nebolo a znova vyzval súťažiaceho, aby si vyberal, vlastne zmenil pôvodné pravidlá hry. Je to nová hra, v ktorej  si súťažiaci vyberá z dvoch dverí a pravdepodobnosť výhry sa zvýši na 1/2.

Ale potom prečo moderátorka pri dokazovaní toho, že je "výhodnejšie" pôvodnú voľbu zmeniť, pletie dokopy pravidlá a pravdepodobnosti výhier z dvoch rôznych hier (troje dvere – dvoje dvere). A prečo to zahrievacie kolo s troma dverami, keď od začiatku mohli byť len  dvoje dvere? Veď nakoniec sa účinkujúci aj tak rozhodoval medzi dvoma dverami. Na druhé "prečo?" by sme možno odpovedali: No preto, aby bola súťaž zaujímavejšia, aby mala spád, aby sa ľudia zabavili, aby dlhšie trvala. To prvé "prečo?" nám ani nenapadne?!

Je to naozaj také nevinné, ako sa to zdá byť?

Ešte raz: v priebehu hry sa zmenili jej pravidlá tak, aby to bolo pre súťažiaceho „výhodné“. A tu sa vynára mnoho otázok. Napríklad: Prečo pravidlá hry nemôže zmeniť súťažiaci, ale len moderátor? Alebo: Čo by sa stalo, keby sa podľa takéhoto scenára hrali futbalové zápasy – a v polčase by mužstvo, ktoré si to „môže dovoliť“ podľa situácie zmenilo pravidlá hry tak, aby otupilo najúčinnejšie zbrane protihráčov? Ešte „krajšie“ by to bolo, keby pravidlá mohlo meniť hocikedy, len tak! A čo by sa stalo, keby  pravidlá mohla meniť aj jedna, aj druhá strana? To by bol parádny zmätok.

Alebo: Predstavme si futbalový zápas, v ktorom mužstvo, čo môže meniť pravidlá hry, mení ich tak, aby to bolo výhodné pre súpera – napr. po zápase by za víťaza bolo považované to mužstvo, ktoré dostalo viac gólov. Pripomínam – hrá sa futbal. Veď je to nezmyselné, poviete. Ale pri televíznej súťaži s tým bez mihnutia oka súhlasíme. Aj jedno, aj druhé je hra; futbalový zápas s takýmito pravidlami si ani nedokážeme predstaviť, no pri televíznej súťaži s tým súhlasíme.

Práve hrami v štýle spomínanej televíznej hry sme vedení k tomu, aby sme to brali ako samozrejmosť! Sme vedení aj k tomu, aby sme zmenu pravidiel hry raz brali ako samozrejmú a v inom prípade ako vrcholne „neetickú“. Potom nám ani nenapadne opýtať sa, či je to v poriadku.

Hru vo všeobecnosti „vymyslela“ príroda ako ten najjednoduchší a zároveň najlepší spôsob odovzdávania skúseností a znalostí starších mladým, ako metódou pokusu a omylu sa učiť, overovať si sily, zručnosti, znalosti a zdokonaľovať sa po každej stránke. Postupne, od vecí a činností jednoduchých k zložitým, od ľahkých k ťažkým – akoby presne podľa učenia J. A.  Komenského. Hry sú typické pre mláďatá cicavcov. (Možno hrou sa učia všetky živočíchy, ale pri cicavcoch je to najviditeľnejšie.) A tu jednoznačne platí, že s vekom sa hry postupne menia, kým nenastane obdobie dospelosti a „škola hrou“ je nahradená „školou života“. Poslanie hry sa mení, hra ako hlavná každodenná činnosť sa stáva oddychovou činnosťou v dňoch sviatočných a vo chvíľach odpočinku. No aj potom, najmä pri osvojovaní si nových vedomosti, hru ako overený a efektívny prostriedok učenia sa často využívame.

Dá sa povedať, že hra má pevné miesto v živote a jej využívanie je dané dlhodobo overenými pravidlami. Tie sú jednoduché – to najzákladnejšie hovorí, že už na prvý pohľad má byť jasné, že ide o hru. Lebo ak nie je jasné, či ide o hru, musíme sami za seba rozhodnúť, ako budeme brať. A pretože obyčajne máme málo kvalitných, serióznych  informácií a neraz o probléme ani nevieme, spoliehame sa na autority – aby za nás rozhodli ony. Sme dokonca vedení tak, aby sme sa nad riešením problémov ani len nezamýšľali – nie aby sme sa dokonca problémy pokúsili riešiť, či dokonca ich riešili a nebodaj aj vyriešili. Na to sú predsa iní, naším údelom je „sladký život“!

V dnešnom svete autoritami sú médiá, novinári, „celebrity“; tí majú „správny názor“ na všetko, sú najlepšie informovaní atď. (Toto vysvetľuje, prečo sa v dnešnej dobe každú chvíľu vynorí nejaká nová „celebrita“, či „autorita“; sú akoby vyrábané na objednávku.) Krátko a jasne: ako jedine správny spôsob života sa nám ponúka, aby sme život nežili, ale aby sme sa na život hrali – aby sme život hrali! Každá reklama, takmer každý film či kniha je scenárom, návodom na takúto hru. Ba dokonca aj škola učí hre na život – v poslednej dobe podľa výsledkov vedeckého výskumu.

Neuvedomujeme si, že pripustením hry tak hlboko do nášho života dovoľujeme, aby bolo s nami manipulované.

V tomto so mnou väčšina ľudí asi súhlasiť nebude; treba si však uvedomiť, že manipulácia je manipuláciou len vtedy, keď o nej nevieme. Dokonca aj „múdre“ knihy, najmä v „západnej“ kultúre posledných sto-dvesto rokov hovoria o živote ako o „hre na javisku života“. A tvrdia, že naše vlastné zmysly nás klamú, že skutočnosť je niekde inde! Ale už tá najjednoduchšia otázka – komu mám veriť, ak nemám veriť sebe? – nás presviedča o tom, aké nezmyselné sú predchádzajúce tvrdenia; a že znova ide o hru – o hru „na pravdu“. Ak takýmto „dobrým“ radám uveríme, potom sa nestačíme čudovať, čo sa to s nami a okolo nás deje – vlastne sa už ani nečudujeme, tak sme si zvykli! To je hlavný dôvod, prečo sú nám na každom kroku vnucované HRY.

Toľko je o hre ako takej, ktorá je v dnešnom svete zneužívaná na vymývanie mozgov. Lenže vyššie uvedený príklad je ešte o niečom inom – nielen o tom, že sme vedení k tomu, aby sme hrali. Je to aj o tom, aby sme ako normálne brali dokonca aj to, že pravidlá hry sa behom hry samotnej menia. Lenže skutočnosť nie je hra! Skutočnosť sa  riadi napr. prírodnými zákonmi (aj keď ich presne a všetky nepoznáme) a tie sa nemenia podľa nášho želania, ako je to pri hre.

Život je skutočnosťou – o tom určite nik nepochybuje. So skutočnosťou sa nedá dohodnúť v zmysle: podľa týchto pravidiel sme hrali už dosť dlho, už sa obohrali, inovujme ich, vymyslíme nové... Nie, to sa nedá!

Pretože sa na život len hráme, myslíme si, že prírodné zákony sa nás netýkajú, my sme výnimka! A tak si hry veselo vymýšľame a hráme ďalej. Ako hry môžeme v takomto širšom zmysle chápať aj voľby, revolúcie, či dokonca aj vojny by sme mohli charakterizovať ako hry mocných tohto sveta. (Nedávne voľby 12. 6. 2010 a najmä predvolebná kampaň tesne pred voľbami nám ukázali, ako vulgárne, grobiansky a tvrdo sa takéto hry hrajú.)

Rozmýšľali ste niekedy o tom, prečo sa tak radi hráme?  Nebude to preto, že sa bojíme zodpovednosti za svoje vlastné činy či slová?

V hre zodpovednosť akoby neexistovala – veď je to len hra! Ale potom je to to isté, ako keby sme nič nevedeli napr. o prírodnom zákone akcie a reakcie. Áno, učíme sa o ňom už v základnej škole, ale určite nie v takýchto hlbších a iných súvislostiach. Pritom akoby sme nevedeli nič o tom, že reakcia môže byť aj poriadne oneskorená – napríklad súčasne globálne otepľovanie môže byť reakciou Zeme na neuvážené činy človeka približne od čias osvietenstva, možno stačí na to posledných 50 rokov; možno to však bude „intenzifikáciou“ poľnohospodárstva s premenou zelenej zeme na obrábané polia (lesov a lúk na stepi a polopúšte – Mezopotámia, Španielsko). Ničenie lesov ich premenou na reklamné plagáty, obalovú techniku a iné „životne dôležité“ veci je tiež takou hrou.

Človek je schopný počas svojho života obsiahnuť obdobie až nejakých 80–90 rokov. (Myslím tým príjem, spracovanie a vyhodnotenie informácií, ktoré poskytne život. A niečo z poznaného uviesť do života – aspoň do vlastného.) Aby sme mohli vyhodnocovať aj dlhšie obdobia, na to máme tradície a vedu zvanú história. No to je možné len vtedy, keď život žijeme, keď ho nehráme (inak informácie nemajú skoro žiadnu hodnotu – sú to len prázdne reči o priebehu a o neustále sa meniacich pravidlách nejakej obludnej hry); keď história bude ozaj verným obrazom skutočností a dejov  minulých a nebude slúžiť len mocným tohto sveta na to, aby zdôvodnili daný stav vecí.                                                                        

A teraz pár slov o jednej hre, ktorú hráme asi všetci. Je to hra na trvalý rozvoj; o tom, že dnes je lepšie, ako bolo včera, a zajtra bude lepšie, ako je dnes.

( Ale preto musíme niečo urobiť! A čo máme urobiť? Veď je to také jednoduché: stačí predsa, aby sme správne „bankovali“, aby sme čítali tie správne noviny, aby sme si zobrali „supervýhodnú pôžičku“ a dopriali si všetko, po čom nám srdce piští; a mnoho iných zaručene správnych návodov ako sa stať IN.)

Akosi ťažko, neuveriteľne ťažko si pripúšťame možnosť, že všetko je úplne inak, že práve toto je len hra. Všetko je založené na predpoklade, že sa chceme mať lepšie. Veď je to také prirodzené – vedecké pokusy so zvieratami ukázali, že chcenie „mať sa lepšie“ je vlastné aj zvieratám. A vieme, čo to je „mať sa lepšie“? Urobil niekto prieskum verejnej mienky s jedinou otázkou: čo to je mať sa lepšie?  Určite! Takýchto prieskumov bolo urobených habadej, veď podľa takýchto prieskumov a výskumov podnikateľské subjekty riadia svoju výrobu, predaj výrobkov, reklamu atď.

Čo by sa stalo, keby sme takýto prieskum vyhodnotili podľa iného kľúča, ako sa bežne robí – nech nás maximalizácia zisku nezaujíma. Keby sme hodnotili originalitu, ľudskosť, všeobecnú prospešnosť, ochranu životného prostredia a napríklad aj dlhodobé pôsobenie toho „lepšieho“ na morálku a zdravie ľudí. Zistili by sme, že drvivá väčšina ľudí by na uvedenú otázku odpovedala sloganmi z reklám. Veľmi málo ľudí –  predpokladám tak jedno percento – by odpovedalo inak.  Možno práve tí by boli oficiálne označení za extrémistov, nacionalistov, idealistov, rojkov, romantikov, a ktovie aké pomenovanie by si ešte vyslúžili. A práve o to ide! Mať sa lepšie za každú cenu!

Neuvedomujeme si, že ak sa chceme mať lepšie za každú cenu, tým zároveň niečo zhoršujeme. Napríklad o niečo oberáme svojho blížneho. Možno mnohých blížnych.

Snahou mať sa lepšie za každú cenu (lebo tak to má byť, tvrdia to v novinách aj v televízii, aj v rozhlase) zvyšujeme napätie medzi jednotlivými skupinami ľudí. Avšak aj náš blížny sa chce mať  lepšie. Aj ostatní blížni, aj vzdialení blížni, či vzdialení vzdialení sa chcú mať lepšie! Ešte pred cca 50-timi rokmi cestu k lepším zajtrajškom „zabezpečovala“ vedecko-technická revolúcia. Teraz začíname zbierať jej plody. Jej pričinením je nás na Zemi asi 3-krát viac ako okolo r. 1950. Sme podstatne pohodlnejší, dengľavejší  a naša náročnosť na energie je podstatne vyššia – odhadujem, že spotreba energie za uvedené obdobie vzrástla najmenej 10-násobne.

Dobre sa pozrime, na čo míňame energiu. Napríklad na to, aby sme čo najmenej chodili. Aby sme pritom telesne úplne nezdegenerovali, vymysleli sme fitnescentrá, šport, dovolenky... Telesne pracovať sa považuje priamo za trest, ale na smrť sa zničiť pri nejakom športovom podujatí je chvályhodné. A znova tu máme hru – ak sa hráme, potom hocijaký výdaj energie je dovolený, ak výdaj energie slúži priamo životu, potom musíme šetriť.

Nie sme ľuďmi práve preto, že si takéto súvislosti uvedomujeme? Ale prečo potom  podľa toho aj nekonáme?! Nebude to preto, že hra nás tak opantala, že už nerozlišujeme, čo je hra a čo skutočnosť? (1)

A dá sa v histórii nájsť ten okamih, kedy to začalo?  Určite to začalo veľmi dávno. Odpoveď by sme možno našli v starodávnych mýtoch. Niečo o tom by sme sa mohli dočítať napr. v starozákonnom príbehu o Babylonskej veži (2).  Odporúčam prečítať si príslušnú stať v Biblii – kniha Genesis 11, 1–11. Navrhujem mýtus brať ako umelecky stvárnený ohlas na deje dávno minulé, o ktorých okrem mýtov sa nám nič iné nezachovalo – a nezaujato a skromne rozmýšľať o tom, aké deje to boli, že sa dostali až do mýtov.

Aké je východisko z tohto nezmyselného kolotoča hier, ako z neho vyskočiť a pritom sa celý nedolámať?

Odpoveď na to, ako, kde a čo máme hľadať, nájdeme v ľudových rozprávkach – u nás sú asi najlepšie Dobšinského ľudové povesti – čím staršie vydanie, tým lepšie. Odpoveď odporúčam hľadať aj vo vyššie spomenutej knihe – v Biblii, v Evanjeliách. Ale odpoveď nájdeme len vtedy, ak skutočnosť budeme vnímať predovšetkým našimi vlastnými zmyslami a dáme tomu prednosť pred všetkými informáciami zo sekundárnych zdrojov (pred médiami printovými či elektronickými, pred prednáškami, knihami, klebetami, peknými rečami a podobne).

Na záver jedna veľmi jednoduchá rada: Odmietnime hrať túto hru! Nechcime sa mať „lepšie“!  Prečo? Jednoducho preto, lebo nevieme, čo to je. A tiež preto, že skúsenosti nám už začínajú naznačovať, že hnanie sa za lepšími zajtrajškami môže končiť katastrofou. 

(September 2010 – január 2014)

Pavel Duraj

Poznámky:

(1) Tých hier je čím ďalej, tým viac. Akoby sa „kotili“. Spomeniem napr. hru na „vernostné karty“. V mnohých obchodoch sa vás pri platení za tovar pri pokladni opýtajú, či nemáte kartu. Za istých podmienok ten, čo kartu má, je zvýhodnený pred tým, čo kartu nemá. Ale stačí si položiť otázku: Čo sa stane, keď karty budeme mať všetci? Odpoveď je veľmi jednoduchá – bude vymyslená novú hra a hra na vernostné karty bude pokračovať, alebo bude zrušená. Veď novšie hry na „výhodnejšie ponuky“,  „kvalitnejšie produkty“,  „komplexné zdravotné prehliadky zadarmo“ či „predvádzacie akcie nových supervýrobkov priamo v domácnosti (dokonca s darčekmi od sponzorov)“ sa na nás len tak sypú. Oslovovaní sú najmä ľudia v staršom veku, ktorí sa pomalšie orientujú, cítia sa byť osamelí, sú vďační za každé priateľské slovo a boli vychovaní tak, aby iným ľuďom verili.  A možno to je skutočným zámerom  hier za každú cenu. Ten, kto nikomu neverí stáva sa agresívnym, v každom vidí potenciálneho nepriateľa, v konečnom dôsledku je ľahkou korisťou tých, čo tieto hry rozohrávajú. Ďalším dôsledkom je zmätok v pravidlách a zákonoch, veď od pradávna platí, že najlepšie  sa loví v mútnych vodách.

(2) Príbeh o Babylonskej veži sa dá chápať aj tak, že sa to stalo (konalo, udialo) vtedy, keď prví výmyselníci prišli na to, že môžu klamať. Vtedy nastalo „pomätenie jazykov“ a ľudia si prestali rozumieť.

::

Prečítať si môžete aj ďalšie články autora:

Muž, žena, dieťa, rodina, spoločnosť

Hľadanie – slovo a Slovo

Ak chceš vyzdravieť, musíš sa postaviť!