Informačný smog zahmlieva podstatu

Pavel Duraj

Pavel Duraj

S rozvojom informačných technológií sme svedkami zvyšujúceho sa prílivu rôznych informácií – od  všadeprítomných reklám až po zaručene „seriózne“ informácie v oficiálnych médiách, na internete, prednáškach a v kadejakých klebetných krúžkoch, od krčiem po susedské posedenia. Je ich toľko, že obyčajný človek sa v nich stráca a vôbec nesleduje, či sú, resp. ako sú vnútorne prepojené. Pomaly jediným kritériom napr. na prečítanie si niečoho je senzačnosť informácie a to, koľko priestoru ponúka na klebetenie. V poslednom čase sa množia informácie o zákulisí rôznych afér a udalostí. Tieto informácie pôsobia obyčajne veľmi depresívne a vynára sa otázka, či nie sú „náhodou“ uvoľňované podľa plánu, riadene (WikiLeaks a pod.).

Chcem ale hovoriť o niečom inom. Čo som napísal v predchádzajúcom odseku, svedčí o tom, že súčasné ľudstvo v globále – obrazne povedané – je choré. Obraz choroby využijem na to, aby som napísal o tomto fenoméne niečo viac:

Donedávna sme si mysleli, že sme tak zdraví, ako ľudstvo ešte nikdy nebolo. Hlasy tých, ktorí upozorňovali na to, že je to len zdanie, sme vôbec nebrali do úvahy (napr. Pána Ježiša Krista sme ukrižovali, Jana Husa upálili, Sv. Jána z Kríža väznili a súdili, Karl Gustáv Jung či Teilhard de Chardin sa dostali do nášho hlbšieho povedomia až v 90-tych rokoch minulého storočia) – a netýka sa to len postkomunistických krajín. Teraz už vieme, že nie sme (naša spoločnosť) v poriadku, ale zrejme nevieme, čo nám je.

Povedzme, že sme (asi) nachladli, že sme chorobe dlho odolávali a napchávali sa pilulkami a vitamínmi, ale teraz je to vážne. Už priznávame, že sme chorí; vieme, že sme (asi) nachladli, a špekulujeme o tom, kedy sme nachladli. O tom, prečo sme nachladli, sa nám ešte akosi nechce uvažovať. Boli sme slabo oblečení? Boli sme oblečení dobre, ale na slniečku sme sa pohybom zohriali, spotili a potom v tieni, či na sviežom vetríku postáli a nachladli? Alebo sme len ignorovali reč tela, ktoré nám hovorilo: ak neurobíš potrebné opatrenia, nachladneš?  Avšak bez stanovenia choroby a najmä príčin choroby liečba bude ťažká a možno neuskutočniteľná.

Odpoveď na otázku „prečo?“ je možno skrytá  v rozhovore, ktorý som mal s istým neznámym spolucestujúcim v autobuse MHD. Na jednej zastávke si sadol blízko mňa (ja som stál), oproti nemu si sadla jeho známa (obaja tak 50 – 60 roční) a začali sa zhovárať. Zaznelo tam aj slovo „mečiarizmus“. A pretože každé slovo končiace sa na –izmus zaváňa manipuláciou a takéto značkovanie, len tak „mir nix – dir nix“, neuznávam, opýtal som sa ho, kedy sa bude hovoriť o „dzurindizme“ a o „miklošizme“. Boli prekvapení a on sa ma opýtal, prečo tá otázka. Ja mu na to, že tí ľudia a politici, na ktorých vo všetkých médiách nadávajú, ktorým nevedia prísť na meno a ktorí sú značkovaní kdejakými „izmami“, sú podľa mňa najserióznejší spomedzi tých, o ktorých sa píše; že bližšie k pravde budeme, keď si správy podobného charakteru vysvetlíme opačne.

„Média klamú,“ zdôraznil som! „A ktoré médiá?“ opýtal sa. „Všetky!“ bola moja odpoveď (nemalo význam púšťať sa do podrobnej debaty na túto tému, nebol na to čas). Veľmi sa mu to nepozdávalo, vstal, chystal sa vystúpiť a len tak mimochodom poznamenal: „Všetci klamú!“ „Veď som to pred chvíľou povedal,“ ja na to. „No nemôžete od nikoho žiadať, aby hovoril pravdu, ani mu to rozkázať. Môžete to prikázať len jednému jedinému človeku na svete – a to ste vy sám. Je to dokonca vašou povinnosťou,“ dodal som. „Ale to potom človek dostane po papuli,“ odpovedal on a chystal sa vystúpiť. Priznám sa, že ma tým prekvapil, tou otvorenosťou, a nebol som schopný mu rýchlo na to odpovedať – napr. a čo ste z marcipánu, rozsypete sa? – či tak nejako. Na rozlúčku som mu zaželal „dobrý deň“, on mi odpovedal a vystúpil.

A možno tu niekde je príčina našej „choroby“. Tak sme si zvykli na klamstvá a podvody iných a aj na to, že my tiež bez začervenania či výčitiek svedomia klameme druhých aj seba, že to považujeme za súčasť životného štýlu moderného človeka a odmietame na to čo i len pomyslieť. A ak sa nájde niekto, kto by nám to náhodou pripomenul, tak to berieme ako urážku a podľa toho aj konáme.

::

Pavel Duraj: Hra na život ako reklamný trik.