Pavel Duraj |
Slovenčina je reč stará, bohatá, pekná a presná
Pavel Duraj
Občas ma upúta nejaké slovo živej slovenčiny.
O živej slovenčine hovorím najmä vtedy, ak ide o nárečia. Nárečia na Slovensku ešte
žijú, najmä na dedinách, kde vplyv iných jazykov a oficiálnych pokusov
o jednotný jazyk bol tlmený. Oficiálna spisovná slovenčina trpí neodbornými zásahmi „naslovovzatých
odborníkov“, pre ktorých skoro jediným kritériom (najmä v súčasnosti) je
jej zjednodušovanie, vyhadzovanie menej používaných slov ako prežitkov.
Niekedy sa zdá, že napr. pod pláštikom
očistenia slovenčiny od čechizmov, archaizmov
a iných –izmov sa zo spisovnej
slovenčiny vypúšťajú slová, ktoré sú od dávnych vekov všeslovanské a preto
určite aj slovenské. Príkladom môže byť odporúčanie, uvedené v Krátkom
slovníku slovenského jazyka z r. 2003 (v ďalšom Krátky slovník), kde
radia namiesto slova „vadiť“
používať slovo „prekážať“. Pritom slová vadiť a prekážať
nie sú synonymá, neznamenajú presne to isté, a preto ich nemôžeme len
tak zamieňať jedno za druhé. (Jednoducho povedané: ak mi niečo vadí, mávnem
rukou a idem ďalej; ak mi niečo prekáža, najskôr musím prekážku odstrániť,
prekonať – až potom môžem ísť ďalej.)
Podobne nezmyselným sa stalo používanie slova „ostatný“
vo význame „posledný“. V princípe – ostatný je ten, čo ostane,
zostane; posledný je ten, za kým už nik nestojí. (Desiati pôjdu hľadať hríby,
ostatní budú čistiť chatky. Keď toto skosíš, potom v ostatnom čase môžeš
ísť na kúpalisko. Na Košickom maratóne 2015 ako posledný do cieľa dobehol Janko
Mrkvička.)
Najhoršie je to so slovami, ktoré bežne používa ruština. Takýmto slovom
je aj slovo stojať.
Skoro každý mi na otázku, či pozná toto slovo, po chvíli uvažovania odpovedal,
že nepozná. A keď som mu povedal, že je to to isté ako stáť, odpoveď
znela: „ale veď to je ruské slovo,“ s náznakom dešpektu. Pritom toto slovo
(v rôznych tvaroch) sa bežne používa vo viacerých slovanských jazykoch
a znamená to isté. Vo vyššie spomínanom slovníku je o slove stáť a jeho
odvodeninách písané na celej jednej strane; slovo stojať tam nie je
uvedené, ale je uvedených 9 (deväť) slov, od tohto slova odvodených.
Porozmýšľajme trochu o tomto slove:
Na začiatku si slovo stáť trocha
poohýbajme – v prítomnom čase: ja stojím, ty stojíš, on stojí,
my stojíme... A tu vidíme,
že ho ohýbame podľa slova stojať. Ale aký má potom zmysel, aby sme
základný tvar (neurčitok) zo slovenčiny vyhodili, ale ostatné nechali?
Poznámka: Nedávno som sa od odborníka na dejiny
a vývoj slovenského jazyka dozvedel, že vypustenie skupiny hlások –ia– z
mnohých slov sa udialo niekedy v 10. storočí vo všetkých slovanských
jazykoch. V slovách „stojať“, „bojať“ zostali
v južnoslovanských a východoslovanských jazykoch, v slovenčine
tieto slová boli skrátené na „stáť“, „báť“, podobne aj v češtine. Zaujímavé je slovo
„kajať“, v slovenčine zostalo neskrátené, v češtine má tvar „kát“,
„káti“.
Je jasné že vypustiť slová stoj, stojaci,
stojačik, stojačky, stojan, stojatý, stojisko,
stojka, stojmo, stojné, postoj a mnohých iných
slov, od slova stojať odvodených, by slovenčine určite neprospelo.
A neviem si predstaviť, ako by sme ohýbali podľa vzoru stáť – ja stám,
ty stáš, my stáme, či ako? A čo rozkazovací spôsob?! Možnože
tu niekde došlo k niečomu, čo je možné nazvať „skratom“. Riešením by možno
bolo slovo stojať používať tam, kde ide o polohu (videl som
stojať človeka, zviera, strom, dom) a slovo stáť a jeho
odvodeniny v iných prípadoch, napr. zaujímať isté postavenie, byť
v nejakom vzťahu (stáť v popredí, stáť pred úlohami); držať
s niekým; stáť o niečo – mať záujem; mať cenu, čas, energiu
a pod.
Poznámka: Len tak pre zaujímavosť som si na internete
a v bežne prístupných slovníkoch pozrel preklady slovenského „stáť“:
V nemčine nájdeme „stehen“; v angličtine „stagnate“, „sit“,
„stand“; „stå“ v Dánsku;
„stand“, „stationner“ vo francúzštine; „ stendas“ po litovsky; „estado“
po španielsky.
V ruštine nájdeme (v prepise do latinky) „stojať“; „stač“, „stoję“,
„stoisz“ v poľštine; „stajat“
v Chorvátsku; „stojati“ v ukrajinčine; „stajati“ v chorvátčine;
„stoja“ v bulharčine.
Z tohto, len
narýchlo urobeného prehľadu, sa zdá, že v súčasnosti tvar „stojať“ je
typický pre jazyky východoslovanských a južnoslovanských národov.
V slovenčine nájdeme veľa slov, ktoré sa
slovu stojať svojím tvarom podobajú. Sú to slová objať,
dojať, ujať, prijať, najať,
zajať, za-u-jať a iné. Tieto slová sa
končia tou istou skupinou hlások „jať“. Pred touto skupinou stoja
obyčajné predpony ob-, do-, u-,
pri-, za-, ktorými v slovenčine bežne tvoríme nové
slová – ak ich predradíme pred nejaký „slovný základ“, obyčajne jasný
a zrozumiteľný. Ale slovo jať v bežnej aj v spisovnej
slovenčine je skoro neznáme.
Pohľad do Krátkeho slovníka vraví: „jať
jal jatý – defekt. dok. kniž., čo
znamená, že je to tzv. defektívum (slovo, ktorému chýbajú niektoré tvary),
sloveso dokonavého vidu, knižný výraz
a znamená: (citovo) pohnúť, zmocniť sa, zachvátiť“. Ako príklady
uvádza: „jal ho odpor, jatý hrôzou, zvedavosťou.“
Ale čo potom so slovami objať, prijať
a ostatnými, kde slovo jať je plnohodnotné, plnokrvné, živé?
Prečo sme sa slova „jať“ tak jednoducho vzdali?! Veď určite toto slovo
ani nie v tak vzdialenej minulosti bolo úplne bežné. Nenahradili sme ho
významovo skoro totožným slovom – slovom „brať“? Rozdiel medzi nimi je
v tom, že slovo brať používame, ak ide o materiálne
veci, ktoré sa dajú zobrať do ruky. Slovo jať je významovo trocha
o inom. Veď vyššie uvedené príklady objať, dojať,
ujať, prijať, najať, zajať,
za-u-jať hovoria jasne, len sa netreba báť to pochopiť.
Z napísaného je zrejmé, že významovo je toto slovo trocha (a možnože
podstatne) širšie ako uvádza Krátky slovník.
Slovo jať dokonca samo seba presne
definuje: stačí, ak prstom ukážeme sami na seba, povieme ja a urobíme
z neho sloveso pridaním neurčitkovej koncovky ...ť. Dostávame
jať s celkom jasným a presným významom.
V predchádzajúcom slová ujať,
prijať a ostatné boli utvorené zo základu jať
a predpony. Ale slovo sto-jať je trocha iné. Predponu
sto- v slovenčine nepoznáme. Poznáme síce číslovku sto,
ktorú bežne používame v zložených slovách (storočná voda a pod.), ale
v slova stojať sto ako číslovka nedáva zmysel. V slovenčine
skupina hlások –sto– sa nachádza v slove jesto (vo
význame jestvovať) a v slove existovať (či ek-si-sto-vať),
ale čo znamená, nám tieto dve slová
priamo nehovoria a navyše slovo „existovať“ je (vraj) cudzie slovo. V
češtine slovo sto je živé. Objaví sa občas vo vetách ako: „českí
futbalisti jsou sto je porazit,“ alebo: „my jsme sto to udělat,“
alebo: „ja jsem sto se to naučit,“ a podobne. Za to sa môžeme
poďakovať Jozefovi Dobrovskému, kodifikátorovi spisovnej češtiny. Ten začiatkom
19. storočia za normu spisovnej češtiny zvolil jazyk Kralickej biblie zo 16.
storočia. Tak sa nám zachovalo veľa
starobylých tvarov slov, ktoré v tých časoch sa na území Slovenska
a Čiech líšili podstatne menej ako teraz.
Tieto vety dostávajú zmysel vtedy, ak slovo sto
chápeme ako schopnosť (možnosť, skrytú potenciu), ktorá je v nás
a ktorú – ak skutočne chceme – môžeme prejaviť. A toto vysvetlenie
významu slova sto v slove sto-jať už zmysel dáva. Slovo stojať
znamená činne a zmysluplne sa chopiť, ujať tej schopnosti, možnosti,
skrytej potencie, ktorá je v nás skrytá a ktorú môžeme uviesť do
života len my sami. Slovo stojať je presným ekvivalentom slovného obratu
„stáť na vlastných nohách“, možnože je ešte širšie, krajšie
a presnejšie.
V živej slovenčine je najmenej ešte jedno
také slovo, je to slovo bojať, bojať sa. V spisovnej
slovenčine ich ekvivalentom je slovo báť, báť sa. „Predponu“ bo
si môžeme vysvetliť ako skrátený tvar slova „bobo“, či „bubo“, ktoré
„rozumné“ mamičky používajú pri výchove maličkých deti – „Ak nebudeš dobrý,
príde bobo a vezme ťa!“ Ešte lepšie vysvetlenie nájdeme, ak si uvedomíme,
že bo je poetický, skrátený tvar slov lebo, pretože. Skrátený
tvar slova lebo – bo nájdeme aj v živej slovenčine – napr.
vo vete: „Nerob to, bo uvidíš, čo sa stane!“ A ak si pritom predstavíme
gesto pravej ruky so zdvihnutým ukazovákom, potom je nám v spojení
s predchádzajúcim vysvetlením slova jať jasné, čo slová bo-jať,
bo-jať sa znamenajú. Síce vieme presne, čo slová báť, báť sa znamenajú, ale
takéto vysvetlenie akoby nám tieto slová ukazovalo z inej
strany, oživovalo ich a dokonca bez predpokladov navyše vysvetľujú aj
ich vznik. (A ak sa opakuje situácia podobná tej, kde sme si ozrejmili
význam slova bo v spojení so zdvihnutým prstom a prípadný
trest, potom sa nám niekde v podvedomí vynorí zdvihnutý prst
a dostávame strach – bojíme sa.) Dlhšie tvary sú určite pôvodnejšie
a staršie.
Ďalším slovom, o ktorom budeme uvažovať,
je slovo kajať (kajať sa). Jeho význam je nám jasný; všetci
vieme, čo znamená. Skúsme si ho vysvetliť pomocou kľúča, ktorý sme akoby
objavili v predchádzajúcich riadkoch a rozdeľme ho na dve slová: ka-jať. Tu zasa nevieme, čo slovo ka (v slove
kajať ako predpona) v slovenčine znamená. Tí, čo lúštia krížovky, vedia,
že toto slovo sa občas v krížovkách vyskytuje a v pripojených
legendách je obyčajne vysvetlené ako „pojem duše v starom Egypte“. Čiže ka
v starom Egypte je presne to isté, čo pre nás v dnešných časoch
znamená slovo „duša“. Ak tento význam
slova ka použijeme pri pátraní po pôvodnom význame slova kajať,
potom ka-jať je v presnom pretlmočení do našej súčasnej slovenčiny
„duša jať“, či „dušu jať“. Vidíme, že použitý postup „zdá sa byť“ seriózny.
Význam slova je trocha (skôr viac) posunutý oproti súčasnému chápaniu tohto slova, ale vo vývoji jazyka je
to bežný jav. A možnože takto nájdený zmysel je pôvodnejší, presnejší.
A ak si uvedomíme, že slová Pána Ježiša Krista z evanjelií (z
gréckeho originálu) „robte metanoiu“ sa do modernej slovenčiny prekladajú ako:
„robte pokánie, kajajte sa,“ ale aj: „obráťte sa,“ „zmeňte zmýšľanie,“ potom vyššie uvedený zmysel slova „kajať“ ako „dušu
jať“ možno najpresnejšie vystihuje biblické „robte metanoiu“.
Tu sa vynára otázka, ako dlho je slovo ka v slovenčine,
či je staršie alebo mladšie ako slovo duša, a prečo bolo (asi)
nahradené slovom duša?
Posledným slovom, pri ktorom uplatníme
predpoklad o slove ka z predchádzajúcich riadkov a ktorému sa
budeme venovať, je meno zasľúbenej zeme. Tej zeme, do ktorej sa vracali
Izraeliti a ktorá aj v súčasnosti má to isté meno: Kanaán.
Nikde som nenašiel, čo toto slovo v preklade do niektorej zo súčasných
rečí znamená. A pretože slabiku-slovo ka môžeme po predchádzajúcom
vysvetlení preložiť ako „duša“, rozdeľme aj zvyšok slova Kanaán na kratšie slová, ktoré v živej
slovenčine majú zmysel: Ka-na-an.
A prekladáme:
Ka – duša,
Na – na!, tu máš!, vezmi si! (nech sa páči –
to pre citlivejších),
An – tam, hen, hľa (znova slovo zo živej
slovenčiny – nárečové).
Potom: Ka-na-an preložíme doslova ako:
Duša - na! - tam,
Duša - vezmi si! – tam; alebo voľnejšie:
Dušu na tam! Dušu vezmi si tam! ... spisovne:
Hľa – tu máš – dušu! alebo: Tam – si vezmi – dušu! či
nejako podobne.
Vidíme, že takto sme sa dostali k celkom
zmysluplnému prekladu (skôr pretlmočeniu cez nárečovú živú slovenčinu do
slovenčiny oficiálnej) názvu uvedenej krajiny, pričom sme mlčky vychádzali len
z toho predpokladu, že slovenčina je reč stará, bohatá, pekná
a presná. Výsledok je dokonca taký, že môžeme tvrdiť, že slovenčina má za
sebou najmenej niekoľko tisícročný vývoj. Určite nemohla vzniknúť niekedy po 4.
storočí nášho letopočtu, keď sa vraj Slovania vyrojili z Pripiaťskych
močiarov v Bielorusku.
Otázka, čo na to povedia odborníci,
v tomto prípade historici a najmä jazykovedci – etymológovia, je
vlastne bezpredmetná. Stačí si uvedomiť, že som použil slová súčasnej živej
slovenčiny. Je to originálny prameň; neviem, či si niekto trúfol použiť slová
súčasného živého jazyka na preklad názvu krajiny, ktorá je tisícky kilometrov
vzdialená a ktorý je starý najmenej tritisíc rokov. Postupovať takýmto
spôsobom, bez predbežného štúdia výsledkov skúmania etymológov
a historikov a ich aplikácie znamená skoro isto nezdar. A ak napriek
tomu výsledok je prinajmenšom prekvapujúci, potom by som to nebral ako náhodu
či náhodnú zhodu. A takýchto slovných „hračiek“ by sa našlo viac.
(September 2011 – február 2014)
::
Autorom príspevku je Pavel Duraj.
::
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.