Prípad odvolaného arcibiskupa

Karol Dučák

Hodnotenie v súvislostiach

Karol Dučák

Keď bolo nedávno avizované vydanie knihy pátra Šebastiána Laba SJ pod názvom „Róbert Bezák – Pravda o odvolanom arcibiskupovi“, dúfal som, že sa mnohým ľuďom konečne otvoria oči a oni spoznajú celú pravdu o neposlušnom emeritnom trnavskom arcibiskupovi. O to väčším šokom pre mňa bola informácia, že sa od tohto počinu p. Šebastiána Laba SJ dištancovala jeho vlastná rehoľa.

Nechápem, prečo má slovenská provincia Spoločnosti Ježišovej problém postaviť sa za svojho pátra a spisovateľa. Spoločnosť Ježišovu od samého jej vzniku v roku 1540 charakterizuje absolútna poslušnosť pápežovi. Očakáva sa teda od tejto rehole, že bude všetkými prostriedkami obhajovať pápeža a pri každej príležitosti zdôrazňovať nevyhnutnosť disciplíny v Katolíckej cirkvi, predovšetkým zo strany aktívnych teológov v dušpastierskej službe. V tomto smere sa Róbert Bezák mnohokrát prehrešil. Označenie neposlušný arcibiskup vôbec nie je prehnané a nepovažujem ho ani za urážku Róberta Bezáka, ale za suché konštatovanie faktov. Všetky jeho prehrešky voči disciplíne, povinnej v prípade vysokopostaveného katolíckeho teológa, veľmi presne charakterizoval p. Šebastián Labo SJ a ja ich tu nemienim podrobne rozoberať. Nechcem však emeritnému arcibiskupovi Bezákovi krivdiť, preto sa budem podrobnejšie zaoberať niektorými aspektmi jeho kauzy.

Je na mieste otázka: Mal bývalý arcibiskup po svojom odvolaní právo brániť sa? Odpoveď je jednoznačná, a v tom sa zrejme zhodneme všetci. Každý má právo brániť sa. Dôležitá je však forma a spôsob obhajoby. A ja som presvedčený, že v tomto pán Róbert Bezák vážne pochybil. Mnohí jeho obhajcovia, napríklad bratia Mikloškovci, použili paralelu z dejín jezuitskej rehole a poukazovali na to, že keď bola v roku 1773 zrušená Spoločnosť Ježišova, jej vtedajší generál Lorenzo Ricci sa tiež bránil. Je to pravda, lenže zároveň je nutné dodať, že v spôsobe obhajoby Lorenza Ricciho a pána Róberta Bezáka sú diametrálne rozdiely.

Róbert Bezák neraz prejavil sklamanie nad tým, že sa ho ostatní slovenskí biskupi nezastali. Vyjadril dokonca pochybnosť o tom, či bol pápež dostatočne podrobne informovaný o jeho pôsobení na poste trnavského arcibiskupa. Čo bolo najhoršie, na verejnosti sa stali notoricky známymi jeho nie najšťastnejšie mediálne vystúpenia. Zvlášť vyjadrenia na adresu jeho predchodcu boli prinajmenšom nevhodné. Na hlavu emeritného arcibiskupa Jána Sokola sa už vzniesli mnohé nedokázané obvinenia, ktoré značne poškodili jeho morálny kredit v očiach verejnosti. Lenže v slušnej spoločnosti platí prezumpcia neviny a kým tieto obvinenia nebudú nespochybniteľne dokázané, som povinný považovať pána emeritného arcibiskupa Sokola za morálne bezúhonného. Ale ak by aj bola pravdivá čo len časť obvinení na jeho adresu, je prinajmenšom nevhodné riešiť ich prostredníctvom bulvárnych masmédií.

Nie je to tak dávno, čo som po vydaní mojej knihy o jezuitskom štáte v Paraguaji povedal jednému slovenskému biskupovi v osobnom rozhovore okrem iného toto: „Ako si máme my, veriaci, vážiť slovenského biskupa, keď jeden slovenský arcibiskup nevyberaným spôsobom uráža iného slovenského arcibiskupa v bulvárnom masmédiu?!“ Onen biskup sa v tomto prípade stotožnil s mojím názorom.

A propos, mediálne vyjadrenia pána emeritného arcibiskupa Bezáka! Za všetky by som sa zmienil trebárs o jeho verejne prezentovanom stanovisku o večnom zatratení a pekle, ktoré koketovalo s herézou. A mohol by som uviesť mnohé ďalšie. Ale toto tu nechcem priveľmi rozpitvávať. Ide mi o princíp.

Pán emeritný arcibiskup zrejme podcenil silu bulvárnych masmédií. Ľudia, ktorí v týchto médiách pracujú, striehnu na senzácie. Dokážu vybičovať emócie a vytvoriť ovzdušie, ktoré účastníkov diskusie strhne k vyjadreniam, ktoré by za normálnych okolností nikdy nepovedali. Je to pasca, do ktorej nespadne len mimoriadne skúsený diskutér s nadhľadom. Sú iné masmédiá, ktoré sú omnoho vhodnejšie na prezentovanie stanovísk Katolíckej cirkvi. Toto však Róbert Bezák evidentne nepochopil.

Natíska sa otázka, v čom bol spôsob obhajoby bývalého generálneho predstaveného jezuitov Lorenza Ricciho odlišný od obhajoby emeritného trnavského arcibiskupa. Lorenzo Ricci bol tragickou postavou dejín a po svojom nespravodlivom odvolaní sa naozaj bránil. Lenže nikdy nekritizoval biskupov či iných predstaviteľov Cirkvi za to, že sa ho nezastávali. Nespochybnil ani svojprávnosť pápeža Klementa XIV. v jeho konaní, hoci na to mal pádny dôvod. Klement XIV. totiž konal pod nevyberaným politickým nátlakom a evidentne proti svojej vôli. Vtedajšie európske panovnícke dvory od neho nekompromisne požadovali zrušenie Spoločnosti Ježišovej a rod Bourbonovcov dokonca pápeža vydieral hrozbou odštiepenia od Ríma. V snahe zabrániť možnému rozkolu vydal najvyšší predstaviteľ Katolíckej cirkvi s ťažkým srdcom breve „Dominus ac redemptor“, ktorým dňa 21. 7. 1773 zrušil Spoločnosť Ježišovu.

Lorenzo Ricci bol ako generálny predstavený rehole spolu s najbližšími spolupracovníkmi uväznený v Anjelskom hrade, kde strávil viac ako dva roky do svojej smrti v roku 1775.

Päť dní pred svojou smrťou si žiadal sväté sviatosti a zároveň pred prítomnými strážcami a duchovnými prečítal svoje vlastné vyhlásenie:

„Keďže neviem, kedy sa Bohu zapáči povolať ma k sebe, no viem iste, že vzhľadom na môj pokročilý vek a množstvo, dlhé trvanie a veľkosť mojich utrpení je tento čas už blízko, to všetko ma napomína, aby som už vopred splnil svoje povinnosti. Môže sa totiž ľahko stať, že mi ich moja posledná choroba znemožní splniť na smrteľnej posteli. Odchádzam zo zeme a pripravujem sa predstúpiť pred sudcovskú stolicu neomylnej Pravdy a Spravodlivosti, k poslednému súdu Najvyššieho. Po dlhom a zrelom uvažovaní, po poníženej modlitbe k môjmu najmilosrdnejšiemu Spasiteľovi a hroznému Sudcovi, aby nedopustil, žeby som sa, najmä v niektorom z posledných činov svojho života, dal strhnúť vášňou alebo zatrpknutosťou, alebo nejakou vnútornou náklonnosťou, alebo hriešnym zámerom, ale aby som sa dal viesť iba presvedčením, že je mojou povinnosťou vydať svedectvo pravde a nevinnosti, vydávam tieto vyhlásenia a svedectvá:

Po prvé, vyhlasujem a uisťujem, že zrušená Spoločnosť Ježišova nedala nijaký dôvod a podnet na svoje zrušenie. Vyhlasujem to a vydávam o tom svedectvo s tou morálnou istotou, akú môže mať predstavený, ktorý je dobre informovaný o tom, čo sa deje v jeho reholi.

Po druhé, vyhlasujem a vydávam svedectvo, že som nedal ani najmenší dôvod a príčinu k svojmu uväzneniu. Vyhlasujem a svedčím o tom s najvyššou istotou a jasnosťou, ktorú má každý o svojich vlastných činoch. Vydávam toto druhé osvedčenie iba preto, lebo je to potrebné pre dobré meno zrušenej Spoločnosti Ježišovej, ktorej som bol predstaveným.

Nemyslím, že na základe týchto vyhlásení by som mohol ja alebo niekto iný usudzovať, že by bol pred Bohom zhrešil ktokoľvek z tých, čo spôsobili Spoločnosti Ježišovej alebo mne samému túto nespravodlivosť. Myšlienky ľudí pozná iba Boh. On jediný vidí omyly ľudskej duše a vie, či sú také, že ospravedlňujú od hriechu; on jediný pozná motívy skutkov a takisto aj úmyslu, s akým sa veci vykonávajú, i pocity srdca, ktoré také činy sprevádzajú. A preto, že zloba alebo nevinnosť vonkajšieho činu závisí od všetkých týchto vecí, prenechávam tento súd na Boha, ktorý bude skúmať ľudské myšlienky i činy.

A plniac svoju kresťanskú povinnosť vyhlasujem, že som s pomocou Božou vždy odpúšťal a úprimne odpúšťam aj teraz tým, čo ma trápili a spôsobovali mi krivdu, a to najprv tými všetkými zlami, ktorými zasypávali Spoločnosť Ježišovu, a všetkou prísnosťou, ktorú použili proti jej členom; po druhé, že zničili menovanú Spoločnosť a to za takých okolností; po tretie, že ma uväznili a pridali k tomu iné príkoria a tak spôsobili ujmu na mojom dobrom mene. Všetko toto sú skutočnosti verejne a všeobecne známe po celom svete. Prosím Boha, aby mi najsamprv podľa svojej dobroty a milosrdenstva a pre zásluhy Ježiša Krista odpustil moje premnohé hriechy, a potom aby všetkým pôvodcom a spoluvykonávateľom menovaných ziel a skrivodlivosti udelil odpustenie. S takým zmýšľaním a s touto modlitbou v srdci chcem zomrieť.

Napokon prosím a zaprisahávam každého, komu sa dostane do rúk toto moje vyhlásenie a osvedčenie, aby ho, pokiaľ to od neho závisí, zverejnil v celom svete. Prosím a zaprisahávam ho v mene všetkých požiadaviek ľudskosti, spravodlivosti, kresťanskej lásky, ktoré nech každého pohnú, aby splnil túto moju vôľu a žiadosť.“

Lorenzo Ricci (Citované podľa: KRAPKA, Emil – MIKULA, Vojtech. DEJINY SPOLOČNOSTI JEŽIŠOVEJ NA SLOVENSKU. Cambridge: Dobrá kniha, 1990. 526 s. ISBN 0-919865-56-9, s. 281)

Ako vyplýva z textu vyhlásenia, Riccimu nešlo o obhajobu vlastnej osoby, ale Spoločnosti Ježišovej. Jednoznačne o tom svedčia tieto jeho vety: „Po druhé, vyhlasujem a vydávam svedectvo, že som nedal ani najmenší dôvod a príčinu k môjmu uväzneniu. Vyhlasujem a svedčím o tom s najvyššou istotou a jasnosťou, ktorú má každý o svojich činoch. Vydávam toto druhé osvedčenie iba preto, lebo je to potrebné pre dobré meno zrušenej Spoločnosti Ježišovej, ktorej som bol predstaveným...“

Ricci nikdy nikde nekritizoval predstaviteľov Cirkvi, že sa ho nezastali. Nikdy nepovýšil vlastný záujem nad blaho Katolíckej cirkvi a neurobil nič také, čo by mohlo poškodiť jej dobré meno. Vydal úchvatné svedectvo vernosti biskupovi rímskej cirkvi napriek tomu, že jeho odvolanie bolo do neba volajúcou krivdou. Keď mu preláti 16. augusta 1773 prečítali breve „Dominus ac redemptor“ a opýtali sa ho, či sa mu podriaďuje, generál jezuitov odvetil: „Čo nariadil pápež, musí byť každému sväté.“ (Citované podľa: KRAPKA, Emil – MIKULA, Vojtech. DEJINY SPOLOČNOSTI JEŽIŠOVEJ NA SLOVENSKU. Cambridge: Dobrá kniha, 1990. 526 s. ISBN 0-919865-56-9, s. 280).

Pred svojou smrťou napísal Ricci aj list najvyššiemu predstaviteľovi Katolíckej cirkvi, v ktorom okrem iného píše:

„Ak pápežovo milosrdenstvo neoslobodí nešťastného prosebníka od pomalého umierania, potom prosí Boha, aby si ho k sebe čím skôr povolal, život Jeho svätosti však predĺžil o mnoho rokov na veľké dobro Cirkvi.“ (Citované podľa: KOMOROVSKÝ, Ján. Boží štát v pralesoch a savanách Paraguaja  /Realizácia utópie/. Nitra: Spoločnosť Božieho Slova, 2007. 146 s. ISBN 978-80-85223-80-4, s. 124).

Ak by sa emeritný arcibiskup Bezák aspoň trochu inšpiroval takýmto prístupom, bolo by to pre zachovanie jeho dobrého mena určite oveľa užitočnejšie ako jeho nevyvážené vystúpenia v bulvárnych masmédiách. Ostatne, ak by som aj uznal, že sa mu udiala krivda, musím zdôrazniť, že by nebol prvý a ani posledný, komu katolícka vrchnosť ublížila. A vzápätí dodávam, že mnohí iní bezpochyby utrpeli omnoho väčšiu krivdu. O jednom z nich, Lorenzovi Riccim, som už písal. No tento trpiteľ nebol jediný, kto musel znášať príkorie od svojej vlastnej Katolíckej cirkvi. Bola ich celá plejáda. Spomeňme aspoň dva z tých známejších prípadov.

Svätý Ján z Kríža (1542–1591) prežil obzvlášť pohnutý život. Rodák z mestečka Fontiveros v strednom Španielsku sa v roku 1563 stal karmelitánom a prijal rehoľné meno Ján od sv. Mateja. V roku 1567  bol vysvätený na kňaza. Keďže v tej dobe karmelitánska rehoľa už nemala svoju pôvodnú prísnosť, rozhodol sa vstúpiť do prísnejšieho rádu kartuziánov. V tom čase sa však stretol s Teréziou z Ávily, ktorá sa ho snažila prehovoriť, aby ostal v karmelitánskej reholi, pokúsil sa o jej reformu a vrátil jej pôvodnú prísnosť.

Ján po istom váhaní napokon zostal a v júni 1568 so súhlasom predstavených založil nový kláštor v chudobnom dome na ceste z Ávily do Mediny. Začínal spolu s dvoma spoločníkmi, no postupne sa pridávali ďalší karmelitáni, ktorí chceli žiť podľa pôvodných pravidiel rádu. 28. novembra 1568  títo rehoľníci zložili sľuby podľa novej reguly a zmenili si mená. Ján prijal nové rehoľné meno Ján z Kríža. Stal sa predstaveným a založil ďalšie tri kláštory. V roku 1577 sa však proti nemu vzbúrili nereformovaní karmelitáni. Násilím ho odvliekli z Ávily a uväznili ho vo svojom kláštore v Tolede, kde ho trýznili ako svätuškára, novátora a rušiteľa pokoja. Dostával len kúsok chleba denne. Až po ôsmich mesiacoch sa Jánovi podarilo ujsť.

Neskôr sa uchýlil do kláštora El Calvario a stal sa jeho predstaveným. Medzičasom pápeži Gregor XIII. a Sixtus V. podnikli dôležité kroky pre osamostatnenie reformovaných karmelitánov. Ján z Kríža zastával dôležité funkcie v tejto osamostatňujúcej sa vetve rehole a v roku 1588 sa stal predstaveným ústredného kláštora v Segovii. Potom však prišli nové ťažké skúšky. Pozbavili ho všetkých funkcií a poslali ho ako obyčajného brata do chudobného kláštora, aby sa tam kajal. Ani tam však nemal pokoj. Zakrátko ochorel a tak sa vybral liečiť do kláštora v Ubede, kde bol priorom jeho najväčší kritik. No hoci znášal tvrdé zaobchádzanie a ponižovanie, nikdy sa nesťažoval. Dokonca sa všetkým vrátane priora ospravedlňoval za nepríjemnosti spojené s jeho chorobou. Zomrel v tichosti ako neznámy mních 14. decembra 1591 vo veku 49 rokov. Správa o jeho smrti sa však rozniesla ako blesk a na jeho pohrebe sa zúčastnilo mnoho šľachty aj duchovenstva. Jeho zásluhy boli ocenené až posmrtne.

Aj iní veľkí svätci sa vo svojom živote stretávali s nepochopením vlastnej Katolíckej cirkvi. Platí to napríklad o sv. pátrovi Piovi. Zaiste nikto nepochybuje o svätosti tohto stigmami vyznačeného svätca. Lenže jeho postavenie nebolo vždy ľahké. V rokoch 1931 až 1933 mal dokonca zakázané verejne slúžiť svätú omšu a spovedať. No veľký svätec prijal túto krivdu s pokorou a odovzdanosťou do vôle Božej. Takto by som mohol pokračovať ešte dlho. Najväčší svätci Katolíckej cirkvi pokorne znášali príkorie od svojich predstavených v záujme zachovania jednoty a dobrého mena Cirkvi, ktorú vrúcne milovali.

Pre všetky uvedené dôvody musím sa verejne zastať p. Šebastiána Laba SJ a zároveň vyjadriť údiv a sklamanie z postupu slovenského provincialátu Spoločnosti Ježišovej.

::

Autorom príspevku je spisovateľ a publicista Karol Dučák.

::

Galéria autorov PriestorNetu.

PriestorNet - ponúka viac!