O kúkoli a pšenici

Vlado Gregor

Pestujme si ambície a predvádzajme svaly, ale nemyslime si, že budeme dokonalí

(Úvaha Vlada Gregora)

Najzákladnejšou a prvotnou filozofickou otázkou je riešenie problému, prečo tu je niečo a nie nič. Väčšina ľudí vyznáva názor teistický, teda vidí za celou tou rozmanitosťou a krásou vesmíru živé, tvorivé a neúnavné vedomie. Tá zložitosť, prepojenosť a nepochopiteľná pochopiteľnosť sveta okolo nás fascinuje nielen veriacich, ale možno takmer rovnocenne aj ateistov a agnostikov.

Tí menej teistickí a snažiaci sa o výklad bez pomoci viery, hovoria o vzniku sveta z akejsi singularity. Pojem singularita vyjadruje niečo bezčasové, neuchopiteľné a nedefinovateľné, niečo, čo existuje samo osebe bez vzťahu k všetkému ostatnému. Aby niečo existovalo, musí to mať k niečomu vzťah, musí sa to dať s niečím porovnať a musia pritom logicky vznikať rôzne nedokonalosti, neurčitosti a paradoxy.

Toto tušenie vzniku existencie všetkého, pôvodnej jednoty a základnej príčiny, by mohlo byť mostom, na ktorom by sa stretli reli­giózni a ateistickí vykladači sveta a života. Pretože ak Boha prirovnáme k akejsi pôvodnej singularite a my sa považujeme za stvorených na Boží obraz, aj my ako jednotlivé osoby tvo­ríme do veľkej miery nepochopiteľné a neuchopiteľné singularity. Aj naša možnosť naozajstného života je založená na tom, že vytvárame vzťahy, delíme sa s inými a vydeľujeme sa od iných. Musíme sa snažiť robiť niečo pre seba, ale nemôžeme v tom byť absolútni, pretože bez služby iným sa vraciame do tej nedefinovateľnej a bezvzťahovej singularity a občas prepadáme beznádeji a zúfalstvu.

Všetci veľkí učitelia ľudstva, a najkonkrétnejším spôsobom Ježiš Kristus, nám pomáhajú prekonávať tendencie k sebectvu a izolácii. My kresťania veríme, že Ježiš je Boží Syn a v celkom konkrétnom zmysle aj rovnocenný Bohu, lebo podľa všetkého vlastným úsilím dokázal pochopiť zložitosť ľudskej existencie a riešiť jej paradoxy. Napriek všetkému zúfalstvu a apokalyptickým tendenciám jeho doby nám hlása radostnú zvesť a potešuje najviac tých, ktorí to najväčšmi potrebujú. O jeho jedinečnosti svedčí aj to, že sa nenašiel doteraz nasledovník hodný jeho mena, ktorý by ho dokázal prekonať v hĺbke jeho poznania a žitej lásky.

Naopak, počnúc jeho najbližšími nasledovníkmi, ľudia sa vracajú späť do pocitov vyvolenosti a predurčenosti a do čierno-bieleho videnia sveta, teda sa dostávajú, možno aj nevedomky, na tú zlú cestu, pred ktorou ich Ježiš za cenu veľkého trápenia a obety varoval ako pred fatálnou a nebezpečnou pre jednotlivcov i spoločenstvá.

Mnohí ľudia sa často s dobrým úmyslom snažia prevrátiť svet naruby, hore nohami, vysekať kúkoľ spomedzi pšenice. Len ako príklady, ktoré vyrástli z lona všeobecnej Cirkvi, spomeniem Jana Husa, Girolama Savonarolu a Róberta Bezáka. Ide o to, že svet sa aj za cenu veľkých bolestí, komplikácií, bolestí, ba aj tridsaťročných vojen na tie svoje nohy napokon vráti. Horšie ako nedocenenie a podcenenie človeka je jeho precenenie a snaha presadiť za každú cenu seba a svoje nekritizovateľné ambície.

Milí moji, buďme realisti. Môžeme slúžiť a robiť dobre niekoľkým ľuďom, ktorí od nás závisia a ktorých máme naozaj radi a vplývať na zopár ľudí, ktorým pomáhame vymaniť sa z ich singularity a zúfalstiev. Ak prekročíme tieto svoje možnosti a právomoci, pobláznime seba aj ľudí naokolo a stanú sa z nás nekritickí a fanatickí obdivovatelia a zbožňovatelia samých seba.

Nemôžem si odpustiť malý antifeminizmus, ale zvlášť pre ženy je typické, že ak niekto hovorí sebaisto a je svojím spôsobom sympatický, „zožerú ho aj s navijakom“, bez toho, aby sa aspoň pokúsili analyzovať nezmysly, ktoré rozpráva a ktoré povedú do slepej uličky a smutného konca.

Ľudia sa často navzájom obviňujú zo sebectva a prospechárstva a k takému správaniu majú sklon tak všetci jednotlivci, ako aj inštitúcie a organizácie. Ako hovorí záhorácke úslovie, „enem pro nás a pro naše dzeci“ si vyhradzujeme to najlepšie a najvýhodnejšie, pokiaľ je to možné a darí sa nám to. Ak toto nechápeme a chceme to nasilu meniť, za každú cenu chceme byť lepší a čistejší ako „plebs a háveď“ a vyžadujeme to, hoci aj špinavými metódami, od všetkých naokolo, dehonestujeme nielen samých seba, ale zneucťujeme a špiníme aj každú inštitúciu, v ktorej pôsobíme, hoci by bola tou najsvätejšou. Buďme teda kritickí voči iným a horším, ale hlavne sebakritickí a pokorní vo vzťahu k sebe a organizáciám, v ktorých účinkujeme. Platí to všeobecne, teda katolícky.

KYRIE ELEISON! PANE, ZMILUJ SA!

(Napísané 1. 4. 2014)

::

Autorom príspevku je Vlado Gregor.

::

Predchádzajúci článok autora v PriestorNete: Popolec 2014.