|
Vlado Gregor |
Pestujme si ambície
a predvádzajme svaly, ale nemyslime si, že budeme dokonalí
(Úvaha Vlada
Gregora)
Najzákladnejšou a
prvotnou filozofickou otázkou je riešenie problému, prečo tu je niečo a nie
nič. Väčšina ľudí vyznáva názor teistický, teda vidí za celou tou rozmanitosťou
a krásou vesmíru živé, tvorivé a neúnavné vedomie. Tá zložitosť, prepojenosť a
nepochopiteľná pochopiteľnosť sveta okolo nás fascinuje nielen veriacich, ale
možno takmer rovnocenne aj ateistov a agnostikov.
Tí menej teistickí
a snažiaci sa o výklad bez pomoci viery, hovoria o vzniku sveta z akejsi
singularity. Pojem singularita vyjadruje niečo bezčasové, neuchopiteľné a
nedefinovateľné, niečo, čo existuje samo osebe bez vzťahu k všetkému ostatnému.
Aby niečo existovalo, musí to mať k niečomu vzťah, musí sa to dať s niečím
porovnať a musia pritom logicky vznikať rôzne nedokonalosti, neurčitosti a
paradoxy.
Toto tušenie vzniku
existencie všetkého, pôvodnej jednoty a základnej príčiny, by mohlo byť mostom,
na ktorom by sa stretli religiózni a ateistickí vykladači sveta a života.
Pretože ak Boha prirovnáme k akejsi pôvodnej singularite a my sa považujeme za
stvorených na Boží obraz, aj my ako jednotlivé osoby tvoríme do veľkej miery
nepochopiteľné a neuchopiteľné singularity. Aj naša možnosť naozajstného života
je založená na tom, že vytvárame vzťahy, delíme sa s inými a vydeľujeme sa
od iných. Musíme sa snažiť robiť niečo
pre seba, ale nemôžeme v tom byť absolútni, pretože bez služby iným sa vraciame
do tej nedefinovateľnej a bezvzťahovej singularity a občas prepadáme
beznádeji a zúfalstvu.
Všetci veľkí
učitelia ľudstva, a najkonkrétnejším spôsobom Ježiš Kristus, nám pomáhajú
prekonávať tendencie k sebectvu a izolácii. My kresťania veríme, že Ježiš je
Boží Syn a v celkom konkrétnom zmysle aj rovnocenný Bohu, lebo podľa všetkého
vlastným úsilím dokázal pochopiť zložitosť ľudskej existencie a riešiť jej
paradoxy. Napriek všetkému zúfalstvu a apokalyptickým tendenciám jeho doby nám
hlása radostnú zvesť a potešuje najviac tých, ktorí to najväčšmi potrebujú. O
jeho jedinečnosti svedčí aj to, že sa nenašiel doteraz nasledovník hodný jeho
mena, ktorý by ho dokázal prekonať v hĺbke jeho poznania a žitej lásky.
Naopak, počnúc jeho
najbližšími nasledovníkmi, ľudia sa vracajú späť do pocitov vyvolenosti a
predurčenosti a do čierno-bieleho videnia sveta, teda sa dostávajú, možno aj
nevedomky, na tú zlú cestu, pred ktorou ich Ježiš za cenu veľkého trápenia
a obety varoval ako pred fatálnou a nebezpečnou pre jednotlivcov i
spoločenstvá.
Mnohí ľudia sa
často s dobrým úmyslom snažia prevrátiť svet naruby, hore nohami, vysekať kúkoľ
spomedzi pšenice. Len ako príklady, ktoré vyrástli z lona všeobecnej Cirkvi,
spomeniem Jana Husa, Girolama Savonarolu a Róberta Bezáka. Ide o to, že svet sa
aj za cenu veľkých bolestí, komplikácií, bolestí, ba aj tridsaťročných vojen na
tie svoje nohy napokon vráti. Horšie ako
nedocenenie a podcenenie človeka je jeho precenenie a snaha presadiť za každú
cenu seba a svoje nekritizovateľné ambície.
Milí moji, buďme
realisti. Môžeme slúžiť a robiť dobre niekoľkým ľuďom, ktorí od nás závisia a
ktorých máme naozaj radi a vplývať na zopár ľudí, ktorým pomáhame vymaniť sa z
ich singularity a zúfalstiev. Ak prekročíme tieto svoje možnosti a právomoci,
pobláznime seba aj ľudí naokolo a stanú sa z nás nekritickí a fanatickí
obdivovatelia a zbožňovatelia samých seba.
Nemôžem si odpustiť
malý antifeminizmus, ale zvlášť pre ženy je typické, že ak niekto hovorí sebaisto
a je svojím spôsobom sympatický, „zožerú ho aj s navijakom“, bez toho, aby
sa aspoň pokúsili analyzovať nezmysly, ktoré rozpráva a ktoré povedú do slepej
uličky a smutného konca.
Ľudia sa často
navzájom obviňujú zo sebectva a prospechárstva a k takému správaniu majú
sklon tak všetci jednotlivci, ako aj inštitúcie a organizácie. Ako hovorí
záhorácke úslovie, „enem pro nás a pro naše dzeci“ si vyhradzujeme to najlepšie
a najvýhodnejšie, pokiaľ je to možné a darí sa nám to. Ak toto nechápeme a
chceme to nasilu meniť, za každú cenu chceme byť lepší a čistejší ako „plebs
a háveď“ a vyžadujeme to, hoci aj špinavými metódami, od všetkých naokolo,
dehonestujeme nielen samých seba, ale zneucťujeme a špiníme aj každú
inštitúciu, v ktorej pôsobíme, hoci by bola tou najsvätejšou. Buďme teda
kritickí voči iným a horším, ale hlavne sebakritickí a pokorní vo vzťahu k sebe
a organizáciám, v ktorých účinkujeme. Platí to všeobecne, teda katolícky.
KYRIE ELEISON!
PANE, ZMILUJ SA!
(Napísané 1. 4. 2014)
::
Autorom príspevku je Vlado Gregor.
::
Stvoril nás na svoj obraz... To si možno vysvetľovať aj tak, že je to obraz života. Aj Kristus prišiel na svet "ako človek", teda obraz Boha je vo všeobecnosti iný, je v podstate žitia. Alebo sa mýlim.
OdpovedaťOdstrániťAk chápeme život ako atribút Boha, tak sme boli stvorení na život.
Odstrániť„Aj tí, ktorí zo zvyku, zo slušnosti alebo rozumu uznávajú existenciu Boha, cítia menej a menej jeho prítomnosť. Boh teológov nezohreje srdcia; ak Boh nie je v nás, v hĺbke nášho ducha, ak nie je životom nášho života, duchom a priateľom našich diel a našich dní, je to to isté, ako keby bol vykázaný medzi steny svojich kostolov...“ (In: Giovanni Papini – Essaye o umení; Bratislava, Elán, 1943).
OdpovedaťOdstrániť