Rozprávanie o rozprávke

Pavel Duraj

Pavel Duraj

Podľa Wikipédie: „Rozprávka je krátky prozaický, zriedkavo veršovaný útvar, spravidla vymyslený príbeh, ktorý má za cieľ poučenie a pobavenie čitateľov alebo poslucháčov. Podľa autorstva ich delíme na ľudové a autorské (rozprávkar). Ľudové rozprávky sú žánrom ľudovej slovesnosti a patria k najstarším a najrozšírenejším formám ústnej slovesnosti. Majú najrozmanitejší obsah v závislosti na dobe a spôsobe života. Každý národ, ale aj menšie socioskupiny odrážali svoj spôsob života, vzťahy, dobro a zlo, lásku a nenávisť atď. vo fiktívnom či fantastickom príbehu, satiricky alebo humorne, kde hrdinovia prekonali útlak, biedu a chudobu a svojou dobrosrdečnosťou a mravnosťou víťazia nad zlom, úkladmi ľudí, drakov, šarkanov... Rozprávka má za cieľ poučenie a pobavenie čitateľov alebo poslucháčov, preto je spravidla nadčasová a mimo konkrétneho priestoru: Bola raz... kde bolo, tam bolo... a podobne.“

(Zdroj: Wikipédia)

V tomto krátkom vysvetlení o rozprávke mi chýba zmienka o tom, že najmä ľudové rozprávky  boli veľmi účinným nástrojom výchovy mladého človeka – od kolísky až po obdobie dospelosti a aj potom mu mali čo povedať. Možno aj preto ľudová rozprávka je v posledných desaťročiach v nemilosti a nahrádza ju rozprávka umelá (typu Harry Potter).

Bežné chápanie rozprávok ako  „krátkeho prozaického, zriedkavo veršovaného útvaru; spravidla vymysleného príbehu, ktorý má za cieľ poučenie a pobavenie čitateľov alebo poslucháčov“, nám pri pátraní po dobe vzniku aspoň niektorých rozprávok nepomôže. Ale prečo by sa v rozprávkach nemala zachovať aspoň stopa po dobe, v ktorej rozprávka alebo jej časť vznikli. Veď je to v súlade s tým, ako rozprávku chápeme a čo o nej hovoríme. Je to napríklad v úplnom súlade aj s tým, čo je napísané na začiatku tohto pojednania – podľa Wikipédie.      

Nebude v ľudovej rozprávke skryté aj niečo navyše?

A naozaj ide len o fiktívne, či fantastické príbehy?

Hľadajme v našich rozprávkach to, čo si v nich bežne nevšimneme. Nevšimneme si preto, lebo „rozprávka je fiktívny, či fantastický príbeh“, v ktorom hľadať nejakú správu o dobe jej vzniku je nezmysel. Toto máme niekde v podvedomí zakódované, lebo takto sa rozprávka chápe od „nepamäti“ a tak je to „správne“.

Rozprávky o drakoch

Možnože jeden z kľúčov k jadru ľudovej rozprávky je skrytý v rozprávkach o drakoch, ktorí žerú panny. Ich dej je veľmi jednoduchý – zlý drak napadne krajinu, porazí kráľa a jeho vojsko a potom sa niekde usadí. Ale z času na čas sa obyvateľom krajiny „pripomenie“. Dá sa „podplatiť“ len tak, že mu z času na čas dajú pannu. Drak ju zožerie a na istý čas dá ľuďom pokoj. Potom príde hrdina z ľudu, draka zabije a ... „žijú šťastne až kým nezomrú“.

Táto rozprávka sa dá vysvetliť veľmi jednoducho – ide o právo prvej noci, ktoré bolo uplatňované ešte v ranom stredoveku feudálnymi pánmi, najmä v románskych krajinách. Čerstvá nevesta  prvú noc nebola so svojím manželom, ale strávila ju s pánom. A ten z panny urobil ženu – v rozprávke obrazne „drak zožral pannu“. Nejde o hocijaký akt! Prvý muž poznačí ženu na celý život – je jednoducho jej prvým mužom. Takisto aj muž si pamätá svoju prvú ženu. Nielen „imprinting“ (vtlačenie), ako trvalé ovplyvnenie (nášho zmýšľania) v raných fázach života, ale v princípe každý akt, ktorým sa niečo v nás mení, zanecháva nezmazateľnú stopu. A okrem toho – ak to vyšlo – bol aj otcom dieťaťa a tak šíril tie „správne“ gény.

Cirkev v tých časoch sa snažila zvyk práva prvej noci zlikvidovať. Rozhodla sa preto nahradiť ho poplatkami. Bolo to účinné a pôvodné „pohanské vykupovanie sa“, postupne získalo rozličné označenia: hanebný groš, panenská daň a podobne. „Panenský poplatok“ hradil ženích príslušnej vrchnosti a prostredníctvom tejto úhrady si pre seba vlastne zabezpečil právo prvej noci. A práve z tohto obdobia by mohli pochádzať rozprávky o drakoch, ktorí žerú panny.

Rozprávok o drakoch je veľa a draci sa v nich prejavujú rôznym spôsobom. V ďalšom spomeniem vlastnosti, atribúty, znaky drakov zo slovenských ľudových rozprávok. Dočítame sa, že lietajú, majú veľa hláv, chrlia oheň, kradnú ženy, žerú panny, nosia sa na koňoch, jedia olovené halušky, hádžu buzogáň; hrdina s nimi  zápasí a víťazí nad nimi. Okrem  troch-štyroch atribútov sú to celkom bežné vlastnosti ľudí.

A pretože jeden z mimoriadnych atribútov draka (likvidácia panien) sa nám podarilo vysvetliť veľmi jednoducho na základe poznania histórie, skúsme aj ostatné fantastické vlastnosti draka vysvetliť na tomto základe. Pritom vysvetlenie musí byť jednoduché a bez zbytočných predpokladov musí vysvetľovať všetky atribúty „slovenského“ draka. Hľadajme nejakú udalosť v našich dejinách, či v dejinách iných národov, ku ktorej určite došlo a o ktorej nás  historické (písomné) pramene neinformujú, alebo máme informácie až z pozdejšej doby.

Takouto udalosťou určite bolo, keď sa naši prapredkovia prvý raz stretli s bojovníkmi na koňoch, s jazdcami. Pre pešieho bojovníka jazdec „letel“, „chrlil oheň“ (hádzal horiace fakle), mal „veľa hláv“ (ak sa im nejako podarilo zraziť na zem jedného, objavili sa ďalší dvaja); bojovník – jazdec bol v staroveku a v stredoveku akoby „tankom“ modernej doby. (Veď aj vojaci v 1. svetovej vojne, kým sa o tanku nedozvedeli viac a nenaučili sa, ako tank zničiť, videli v ňom príšeru a zmocňovala sa ich hrôza.)

Kedy sa to stalo?  Huni, Avari, staromaďarské kmene, Tatári – to je už historická doba, o tom máme písomné pramene. V rozprávkach o drakoch sú pravdepodobne zachytené staršie udalosti – najneskôr z obdobia, keď v starom Grécku vznikli mýty o kentauroch. Aj tu vysvetlenie, že išlo o ľudí na koňoch ponúka veľmi jednoduché a elegantné vysvetlenie.  Kentauri v týchto mýtoch sa správajú podobne ako draci v našich rozprávkach, len  nemajú niektoré fantastické vlastnosti drakov.  Cez tieto grécke mýty sa dostávame až do doby bronzovej, do 3. tisícročia pred n. l. Ale pravdepodobne ide o udalosti až z počiatkov využitia koňa ako bojového prostriedku – podľa novších výskumov až z 5. tisícročia pred n. l.

HISTORICKÁ ROZPRÁVKA

Rozprávky o drakoch by som jednoznačne zaradil medzi historické rozprávky o časoch dávno minulých a týmto spôsobom zachytených v pamäti národa.

Medzi historické rozprávky patria aj rozprávky o tom, ako najmladší brat v neprítomnosti otca a mamy postupne povydával svoje tri sestry. Nevedel ani komu, a preto, keď dospel, išiel ich hľadať. Aj ich našiel – jedna bola vydatá za medveďa, druhá za orla, tretia za rybu. V noci to boli mládenci, len cez deň zvieratá, lebo bola na nich uvalená kliatba. Brat sa podujal ich oslobodiť. Po mnohých ťažkých skúškach a s nasadením vlastného života sa mu to aj podarilo. Pri týchto rozprávkach to vyzerá, akoby išlo o objavné cesty – za horou, riekou, vrchom nežijú žiadne medvede, vlky a iná háveď, žijú tam ľudia ako sme my. Len treba prekonať isté spoločenské tabu (a z neho prameniaci strach) a démonizáciu, ktoré ľuďom za horou, riekou... nanucujú tí, čo ovládajú „verejnú mienku“ a pomocou nej a klebiet ovládajú ostatných. (Zdá sa, že to platilo už v dobách, keď rozprávky vznikali.)

Ďalšou stopou, ktorá by nám mohla niečo povedať o čase vzniku rozprávok, sú rozprávky, kde sa nejakým spôsobom spomína kráľovstvo a cesta. A je skoro jedno, ktorú rozprávku čítame. Keď som niekedy v tretej triede čítal rozprávky, mal som z nich dojem, akoby susedné kráľovstvo bolo za kopcom. Na hodinách dejepisu v 8. triede základnej školy sme sa učili základy histórie o Slovensku v rámci Uhorska a o Českom kráľovstve. To boli skutočné, veľké kráľovstvá – z jedného do druhého sa nedalo prejsť za dva dni, ani na koni. Aj zmienky o Samovej ríši, o Veľkomoravskej ríši, o starovekom Grécku a Ríme sa niesli v tom duchu. Až na jedenásťročenke, keď sme sa učili o mestských štátoch v starovekom Grécku, sa mi ponúklo vysvetlenie. Tam sa naozaj sa dalo na koni prejsť do druhého kráľovstva za dva, tri dni – možno aj peši.

Ale tento fakt v rozprávkach svedčí o tom, že vznikli v tých časoch, keď v starovekom Grécku (v starovekej Itálii a aj inde vo svete) sa ľudia organizovali v mestských štátoch. Keby rozprávky boli vznikli niekedy v stredoveku, cesta z kráľovstva do kráľovstva by v nich na koni trvala týždne a mesiace. Aj rozprávky o „turnajoch“ o ruku princeznej, na ktorých princovia a rytieri a všetci, čo si trúfali a „mali na to“, na koňoch skákali a snažili sa z rúk princeznej zobrať šatku, sa v týchto detailoch nápadne podobajú na starogrécke báje, napr. na „súboj“ o krásnu Helenu, či Odyseovu manželku. Aj tento motív svedčí – a vznik týchto rozprávok datuje najneskôr do čias mestských štátov v starovekom Grécku.

Najstaršia história Slovenska

O najstaršej histórii Slovenska akoby bolo zakázané hovoriť. Archeologické výskumy pritom hovoria jasnou rečou. V 2. – 3. tisícročí pred n. l. bola na území dnešného Slovenska  vysoko vyvinutá spoločnosť. Archeologické nálezy na Myšej hôrke a inde na východnom Slovensku a v Sedmohradsku sú toho dôkazom.  Vo veľkom sa tu vyrábali výrobky z bronzu, napr. meče;  Slovensko bolo zbrojnicou strednej Európy. Ťažila sa tu medená ruda a cín sa dovážal. Je jasné, že ľudia museli byť nejakým spôsobom organizovaní na spôsob mestských štátov ako v starovekom Grécku.

Zhruba v našom stredodunajskom priestore – v zemi ohraničenej Karpatmi niekedy okolo r. 1500 pred n. l. sa zdvihla prvá vlna sťahovania národov doby bronzovej. (Je zaujímavé, že do toho obdobia datujú aj zánik starovekého mestečka na Myšej hôrke.) Jedna jej vetva prenikla až na Peloponéz  - Protodórovia, hlavný prúd prešiel Malou Áziou, vyvrátil ríšu Chetitov, prešiel cez Palestínu a Kanaán až skoro do Egypta. Tento prúd je v histórii známy ako morské národy, či neskoršie Pelištejci – Filištínci, v súčasnosti Palestínci. Ďalšie dve vlny prenikli do Talianska (Italici) a popri Dunaji, ponad Alpy do Nemecka, Francúzska a Španielska. Ako dôvod sťahovania sa predpokladá  sucho, alebo preľudnenie.

Archeologické  nálezy svedčia o tom, že po poslednej vlne sťahovania úroveň kultúry v tomto priestore sa prudko znížila.  Ako vysvetlenie sa uvádza, že odišla kompletná elita aj s remeselníkmi, tu ostal len služobný ľud. Vyššie uvedené skutočnosti ponúkajú v rozprávkach, najmä v rozprávkach o drakoch, minimálne alternatívne vysvetlenie. 

Germáni

Germáni – ako označenie namiesto všeobecného „barbari“ pre niektoré kmene na sever od Dunaja, vymyslel rímsky polyhistor Posidónius okolo r. 70 pred n. l. Toto pomenovanie v latinčine tej doby znamenalo susedský, blízky, federačný. Dnešný význam slovo Germán nadobudlo až v 11. storočí. Pre Rimanov v antike Nemci boli známi ako Alemani a ich krajina Alemánia. Indogermáni boli vymyslení Nemcami koncom 18. storočia, na základe porovnania vtedajších dialektov nemčiny a jazykov v Indii. Nemeckí vedci zistili, že majú veľa spoločného, že to vyzerá tak, akoby Indovia a Germáni mali spoločných predkov. Po protestoch Angličanov, Talianov a Francúzov boli vymyslení Indoeurópania so všetkým balastom okolo. Z pôvodných písomných materiálov o tej dobe – staroindických Véd si vyberali len to, čo sa im hodilo. Jazyky mohutnej skupiny slovanských národov vôbec neboli vzaté do úvahy.

O Védach sa v 60. až 80. rokoch u nás bežne písalo. (Ako to bolo na západ od nás, neviem.) Po roku 1990 sa vytratili, skoro vôbec sa o nich v médiách nehovorí, nepíše a ani sa neberú do úvahy. Pritom najstaršie z nich boli napísané okolo  r. 1900 pred n. l. a hovoria, že v 3. tisícročí pred n. l. prišli do Indie Árijci spolu s Venetmi. Prišli vo viacerých vlnách Chajbarským priesmykom. Podmanili si pôvodné obyvateľstvo, ktoré po nich prebralo aj kultúru. Potom je jasné, prečo jazyky „Európanov“ a „Indov“ majú veľa spoločného.

Genetický kód

Ak zoberieme do úvahy genetický kód v jadre bunky po mužskej línii, potom patríme k nositeľom génu (Y haploskupiny) R1a1. Nositelia tohto génu sa nachádzajú na veľkom území od Nemecka až po Indiu a Irán, s najvyššou koncentráciou v Poľsku a na Ukrajine (vyše 50%). Ak berieme do úvahy genetický kód po ženskej línii (tzv. mitochondrálnu DNA –mtDNA), potom na Slovensku je to ako inde v Európe.

Dňa 30. októbra 2008 o 17. hodine v konferenčnej sále Centra vedecko-technických informácií SR  bola prednáška na tému „Čo hovorí DNA o genetických koreňoch slovenskej populácie?“ s ktorou vystúpil doc. RNDr. Vladimír  F E R Á K, CSc.

Záver prednášky prednesený v bodoch:
- „Genetické korene“ takmer 85% slovenskej populácie siahajú do mladšieho paleolitu, t.j. do doby pred 20 až 50 tisíc rokmi;
- teda predkovia väčšiny z nás žijú v Európe už desiatky tisíc rokov;
- asi 10% populácie má neolitický pôvod (pred 10 tis. rokmi, prišli s neolitickou poľnohospodárskou migračnou vlnou);
- iba zvyšných cca 5% sú (asi) potomkovia neskorších migračných udalostí;
- v Európe je malá korelácia medzi jazykovou a genetickou mapou: migrovali skôr kultúry ako ich nositelia;
- svojím genetickým zložením sa slovenská populácia v zásade neodlišuje od ostatných (stredo)európskych populácií;
- Slovákov z nás robí jazyk a kultúra, nie však genofond.

Viac nájdete na stránke: veda a technika.sk.

Ďalším zaujímavým génom je gén na produkciu „laktázy“ – enzýmu, ktorý umožňuje tráviť mlieko; mliečny cukor  „laktózu“ rozbíja na jednoduchšie cukry, ktoré už náš organizmus dokáže spracovať. V mladosti tento gén máme všetci – veď materské mlieko je pre nás v najmladšom veku základnou potravou. Po dvoch až piatich rokoch tento gén sa u niektorých Európanov stáva neaktívnym, u iných genetickou mutáciou je tento gén aktívny celý život. Predpokladá sa, že táto mutácia súvisí s domestikáciou dobytka a pitím mlieka. Výskumy vedcov z Anglicka svedčia o tom, že my ho máme celoživotne aktívny už asi 7500 rokov. Ale pretože mapa génov nie je totožná s mapou národov, gény sa dajú použiť len ako pomocné kritérium na určenie pôvodu a starobylosti národa.

Poznámka: Tu je veľmi zaujímavý posun v interpretácii rôznych metód výskumu histórie a teórií z toho vyplývajúcich. Pred objavením génov sa jednoznačne presadzovala téza o sťahovaní celých národov. Teraz, keď výskum cez gény ukazuje, že národy sa nesťahovali (v pôvodnom zmysle teórie) a zaznávané národy sú tu najmenej tak dlho ako „históriou privilegované“ národy, sa zrazu presadzuje názor, že nie národy sa sťahovali, ale kultúry. A tak  národy sa už neurčujú podľa krvi, ale určujú sa podľa jazyka, kultúry a pod. Tento názor už dávnejšie presadzoval náš historik  p. Máčala, ktorý tvrdil, že sťahovali sa iba elity. S  tým šírením sa kultúr je to prinajmenšom zaujímavé – predstavte si ako sa šírila „kultúra benzínových motorov“, „kultúra pluhu s lemešom a radlicou“ (ktorý pôdu nielen kypril, ale aj obracal), alebo kultúra „veterných mlynov“.

Naša história po roku 0

Písomné pramene o našich predkoch z prelomu letopočtov sú veľmi skromné a sú z pera cudzích historikov. A medzi vedcami – historikmi panuje zaujímavá „dogma“. Ak sa v dávnovekých prameňoch objaví názov ľudu,  ktorý je situovaný na naše územie: „Suobeni“, „Suovenoi“, a  ktorý by mohol priamo svedčiť napr. o tom, že Sloveni – Slováci obývali naše končiny už okolo prelomu letopočtov, potom sa hľadajú všemožné vysvetlenia. Samozrejme, okrem toho najjednoduchšieho – toho, čo priamo bije do očí. Že Suobeni, Souvenoi atď. sú iba skomolené názvy toho  národa, ktorého potomkovia v priamej línii sa teraz volajú Sloveni – Slováci.

Pán Anton Semeš v časopise Kultúra č. 4/2014 (str. 1, 2) nám o tomto období podáva trocha širšiu informáciu. V rôznych prameňoch sa zachovali zmienky o pokresťančovaní obyvateľov na našom území a tie siahajú až do r. 50 n. l.. Napr. mních Nestor z Kyjeva vraví, že apoštol Pavol chodil po „obojích“ Moravách. Viac na stránke: kultura-fb.sk.

Skoro nevysvetliteľným faktom našej histórie je skutočnosť, že na našom území sa nezachovala žiadna písomná pamiatka z čias Veľkomoravskej ríše. Hoci historické fakty vravia, že sme mali tak vyvinutý jazyk, že sa bez problémov dala doň preložiť Biblia. A hovoria aj o tom, že u nás bolo najmenej 200 ľudí (kňazi a mnísi vychovaní u nás za Svätopluka a Metoda), čo vedeli čítať a písať. Preto neprítomnosť písma z tej doby sa dá najjednoduchšie vysvetliť len jeho systematickým zberom a likvidáciou. Prečo si naši historici a jazykovedci nepoložili túto otázku a nehľadali na ňu odpoveď?

Aj rozprávky o putovaní milej za milým, ktorý niekde vo svete uviazol pri plnení si povinností, ktoré na seba zobral, keď chcel pomôcť ľuďom, môžu byť zdrojom informácií o tom, kedy rozprávka vznikla.  Na ceste za milým „zodrala troje železných topánok“ – jej cesta trvala možno aj niekoľko rokov. Je to nádherný  mnohorozmerný obraz o tom, čo všetko musela prekonať, čím všetkým musela prejsť, kým našla svojho milého. Podobne to platí aj v opačnom garde – aj hrdina musí prekonať mnoho prekážok, prejsť dlhú cestu, kým nájde svoju vyvolenú. Zaujímavým faktom rozprávok je aj to, že sa dohovoria všade, kam sa dostanú. Dokonca to vypadá tak, ako by všetci hovorili tou istou rečou.

Slovensko je typické tým, že v „každej doline sa hovorí inou rečou“. Keď som ako 5-ročný bol s otcom na hodoch v susednej dedine, nerozumel som miestnym ani slovo a v duchu som bol na otca hrdý, že on rozumie. Podrobnejší pohľad na našu históriu vysvetľuje, prečo to tak je. Slovensko má od staroveku strategický význam – už len preto, že tu sa križovali obchodné cesty zo severu na juh a z východu na západ. Historici napr. vravia, že o územie okolo Bratislavy sa viedli neustále boje – vraj okolo prelomu letopočtov toto územie menilo svojho pána pomaly každých dvadsať rokov. Rimania, Huni, Avari, Maďari, Poliaci, Tatári, Turci, Nemci, bratríci... – tí všetci nechali niekde stopu aj v našej reči, najviac v nárečiach. Keby rozprávky boli vznikli niekedy v neskorom stredoveku, či skôr v ranom novoveku, táto pestrosť nárečí, skoro samostatných jazykov, by sa bola  v rozprávkach odzrkadlila.

Tieto rozprávky sú asi z pradávnych čias.  Bolo by pre nás,  Slovenov-Slovákov, Rusov, Poliakov, Srbov, Ukrajincov, Čechov ...  možno až oslobodzujúce  sa im seriózne venovať. A pritom vychádzať z predpokladu, že ide o historické  rozprávania o časoch dávno  minulých a o udalostiach pre našich predkov tak významných, že ich uložili do rozprávok – do literárnej formy, ktorá za normálnych podmienok pretrvá veky.

Vyššie napísané slová nie sú až takým nezmyslom, ako sa to možno zdá. Veď ani na začiatku uvedený opis rozprávky v princípe tomuto neodporuje. Len sme dobu vzniku našej ľudovej rozprávky posunuli trocha hlbšie do minulosti.

Archeologické objavy z nedávnej doby, napr. vykopávky na kopci Göbekli Tepe v juhovýchodnom Turecku, jednoznačne vyvracajú  v súčasnosti uznávanú „dogmu“ o histórii. O objavoch na kopci Göbekli Tepe viac si môžete pozrieť napr. na webových stránkach:

sk.wikipedia.org/wiki/Göbekli_Tepe‎                  ‎www.gobeklitepe.info     cs.wikipedia.org/wiki/Göbekli_Tepe‎                  www.astronauti.cz/news/gobekli-tepe

Podľa portálu‎ astronauti.cz:  "Ředitel archeologického programu při Stanfordské univerzitě Ian Hodder říká: Göbekli Tepe je neuvěřitelně veliké a úžasné, a nechutně staré. Mnoho lidí si myslí, že to leccos změní – ale ono to obrací celý ‘vozík jablek’ naruby. Všechny naše teorie byly chybné.”

Aj objavy stredoeurópskych  „rondelov“ – mohutných kruhových zemných stavieb z 5. tisícročia pred n. l. odporujú našim uznávaným teóriám (sú o 2 tisícročia staršie ako Stonehenge).

O ďalších rozprávkach

Zaujímavými rozprávkami sú rozprávky na tému: Pomôžem ti, ak mi sľúbiš, o čom doma nevieš. V týchto rozprávkach otec rodiny sa dostane do neriešiteľných ťažkostí a hrozí mu, že zahynie. Vtedy je mu ponúknutá pomoc, ale nie zadarmo. Za pomoc musí sľúbiť to, o čom doma nevie. Myslí si, že to bude nejaká taľafatka a sľúbi. V zdraví sa dostane domov a tam sa dozvie, že jeho žena je v požehnanom stave. Vtedy mu svitne, že za svoju záchranu sľúbil svoje nenarodené dieťa. Hrdina musí potom prekonať mnoho prekážok, je podrobený tvrdým skúškam, aby nakoniec zvíťazil a všetko sa „na dobré obrátilo“.

Toto je rozprávka o salámovej metóde postupného ovládania človeka, o plazivej forme zotročovania slobodného človeka. Začína to tým, že peknými sľubmi sú navedení ľudia, aby sa vzdali maličkej časti svojej suverenity, napr. tým, že si zoberú pôžičku. Potom sa to zariadi tak, aby sa pôžička dala čím ďalej, tým ťažšie zaplatiť a roztáča sa koleso ďalšieho a ďalšieho vzdávania sa slobody. A človek ani nevie, ako sa stáva nevoľníkom. Navonok,  slovom,  síce nie – veľa a pekne hovoriť patrí k dobrému spoločenskému vkusu, ale máme napr. zakázané slobodne rozmýšľať.  Hneď sme pasovaní za nacionalistov, sektárov,  oportunistov, antisemitov, teroristov...  Pre salámovú metódu je typické aj to, že sa neobmedzene šíria klamstvá a klebety.

Rozprávku  O šípkovej Ruženke by sme mohli zaradiť medzi relativistické rozprávky. Šípková Ruženka spí 300 rokov, kým ju bozkom nezobudí mladý vysloboditeľ. Takýchto rozprávok je veľa, len ich treba postupne pozbierať a vyhodnotiť aj z tohto pohľadu.

Rozprávku Cesta do zlatnej krajiny by som zaradil medzi kristologické rozprávky, medzi rozprávky, ktoré „rozprávajú“ o takej ceste životom, ktorá ma zmysel  pre „hrdinu“ aj pre ostatných a jej ovocím je naplnený, spokojný a šťastný život. Patria sem možno všetky rozprávky, kde sa vyskytujú slovné spojenia typu:  „prepadneš smrti!“ alebo „staneš sa synom smrti!“.  Tieto slovné zvraty sa nápadne podobajú starozákonnému: „Nebudeš jesť zo stromu poznania, lebo v ten deň „istotne zomrieš“.

P. S.:

Toto je iba náčrt rozprávania o rozprávke!  Vidno však, že ak rozprávku začneme brať vážne, ak ju budeme považovať za múdroslovnú literatúru, ktorej korene siahajú až do predhistorických čias a budeme sa snažiť tak ju pochopiť,  môžeme sa dočkať prekvapení. Z tohto pohľadu ľudové rozprávky môžeme  považovať za rovnocenné s Bibliou – len sú pravdepodobne ešte staršie.

(február – marec 2014)

::

Autorom príspevku je publicista Pavel Duraj.