Stránky

23. apríla 2014

V akom svete žijeme

Ján Čomaj: Slovenské bludy a bludiská
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2012
(Recenzia)
Novinár a publicista Ján Čomaj (1935) sa už vo svojom mladom veku zaradil medzi popredných slovenských reportérov. Napísal viacero reportážnych, dokumentárnych a prozaických kníh. Slovenské bludy a bludiská sú zbierkou ôsmych analytických zamyslení rôzneho tematického zamerania.

V úvahe s názvom Trocha nostalgie, štipka nádeje sa autor zaoberá obdobím šesťdesiatych rokov minulého storočia a porovnáva ho so súčasnosťou. Konštatuje, že staršia generácia sa rada  a často vracia k onomu desaťročiu, keď došlo u nás k uvoľneniu totality a zmene spoločenskej klímy. Oživilo sa kultúrne, umelecké a literárne dianie, ľuďmi prešla pozitívna vlna vlastenectva. Vo svete sa rozpadol koloniálny systém a zmiernilo sa napätie medzi veľmocami. Oproti tomu vtedy vypuklo niekoľko občianskych vojen, bol zavraždený americký prezident Kennedy a svoju činnosť začali niektoré teroristické skupiny... Preskok do dnešných dní znamená isté sklamanie, ale aj nádej: „Raz musí mať svoj koniec aj obludná nadutosť kapitálu, arogancia sily a suverénne postavenie jednej veľmoci.“
Osem rokov po... vypovedá o turistickom priemysle a hlavne o Vysokých Tatrách, ktoré zažívajú v posledných rokoch jednu „morovú ranu“ za druhou; a nejde len o prírodné katastrofy, ale aj o katastrofy spôsobené ľuďmi – jednak bezohľadnými kšeftármi, jednak zaslepenými ochranármi. A tatranská príroda trpí: „Len mocných nášho malého slovenského sveta to všetko doteraz akosi nezaujímalo.“
V tretej úvahe Rozpínavosť sociálneho vesmíru čítame o spoločenských problémoch, vyplývajúcich z prehnanej nerovnosti v príjmoch, zo spupnosti, arogancie a absencie sociálnych kritérií. Za vinníkov hospodárskej krízy autor označuje svetové banky, veľkokapitál, veľkohubých politikov a „nenásytnosť nasýtených“. Konštatuje, že „pažravosť mocných je chytľavá“ a v závere sa dotýka aj morálneho aspektu problematiky, hoci nepriamo, citátom z Ivana Kadlečíka.
Ďalšia úvaha Úbohosť slovenského vzdelávania poukazuje na nedostatočnú úroveň nášho vysokého školstva, ako aj podceňovanie vedy a výskumu. Nasledujúci článok Prázdne miesto po Majstrovi je venovaný spisovateľovi Ladislavovi Ťažkému a jeho už uzatvorenému dielu, ale popritom Čomaj píše o nedvižnosti a pasivite inteligencie. Výsledkom „separovania moci od rozumu“ je naša spoločenská bieda.
V súvislosti s dianím na našej politickej scéne sa často hovorí o nedostatku politickej kultúry. V texte nazvanom Biedna kultúra našich politikov autor usudzuje, že jednoduchšie, zrozumiteľnejšie a presnejšie by bolo hovoriť o kultúre či kultúrnosti politikov – veď túto činnosť robia konkrétni ľudia. A neváha dodať: „Infekcia nevraživosti, hanobenia, výsmechu, urážok a znevažovania sa šíri našou súčasnosťou ako morálny mor...“ Na uvedenú tému nadväzuje článok Gorila ako pád morálky. Aj tu autor zaujíma jasný postoj, keď píše o „záplave špinavostí“ a porušovaní etických zásad.
Príde kapitalizmus s ľudskou tvárou? Posledná kapitola knihy je sondou do dvetisícročných dejín demokracie. Autor si všíma jej minulé aj súčasné podoby, kritizuje partokraciu, priepastné sociálne rozdiely  medzi ľuďmi a štátmi – opakujúc, že príčinou krízy je polarizácia príjmov. Píše: „Bez akýchkoľvek fantazmagorických záverov a katastrofických scenárov možno už dnešný stav považovať za krajne neúnosný.“
Na publicistike Jána Čomaja vidno štylistickú zručnosť. Jeho texty sa dobre čítajú, sú písané ľahkým a pohotovým perom, pritom nie povrchne. Z obsahového hľadiska sa niekde azda priveľmi zdôrazňuje ekonomická stránka problematiky na úkor stránky mravnej, no nejedna myšlienka, s ktorou autor prichádza, je nepochybne zaujímavá a podnetná, obohacuje náš spoločenský diskurz a prispieva k lepšiemu pochopeniu sveta. Žiaľ, predmetné vydanie trpí na redakčnú nedôslednosť. V knihe je viacero jazykových chýb, v obsahu nesedí číslovanie, v troch prípadoch tu nachádzame rozdielne, resp. pomýlené názvy kapitol... Ale Čomajove texty stoja za prečítanie!
Ján Maršálek
::
Recenzia bola pôvodne publikovaná v časopise VOX.

::

PriestorNet :: niečo navyše.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.