Vlado Gregor |
Prečo majú
organizácie a štruktúry tak ďaleko od lásky a kultúry?
Z toho, že človek je nedokonalý, logicky vyplýva aj to, že tvorí
nedokonalé, ba často aj zlé organizácie a štruktúry. Ale ako môže niečo
fungovať bez organizovania, šéfovania a podriaďovania? Od materskej škôlky cez
cirkevné spoločenstvá až po veľké štáty, všetko sa riadi podľa princípu: „Keď
sa rúbe drevo, lietajú triesky.“ Čím má organizácia a štruktúra väčší rozsah,
tým je tých triesok viac. Ľahké je obviňovať druhých a úplne najľahšie
náboženstvá, ktoré všetky vyhlasujú, že sa snažia o dokonalosť a podľa všetkého
sú to práve ony, ktoré sú najdokonalejšie. Prečo sa potom rozpadávajú, delia a
hašteria?
Ono na to možno ani nie je vždy rozumný dôvod a rozdiely, ktoré vznikajú,
často nielenže nie sú podstatné, ale občas aj úplne nezmyselné. Vidíme to,
žiaľ, aj na histórii kresťanstva. Kristove slová, že nepriniesol pokoj,
ale meč a rozdelenie, patria medzi jeho najjasnozrivejšie výroky. Je niečo
paradoxnejšie, ako vyhlasovať dogmy, ktoré sú v podstate nepochopiteľnými
tajomstvami a potom sa kvôli ich akože nesprávnemu chápaniu nenávidieť a
vraždiť? Podľa mňa tu vôbec nejde o nejaké vieroučné a logické doktríny a
učenia, ale o indoktrinácie a balamútenia, aby sme sa mohli oddeliť od tých
ostatných, s ktorými nemáme spoločné záujmy a aby sme sa už nemuseli starať o
nich, ale len a len a čo najlepšie o seba. Iste aj pre takéto nepodstatné a
ničivé hádky sa podarilo moslimom tak ľahko ovládnuť severnú Afriku, kus Ázie,
ba aj značnú časť Európy.
Islam otvorene hovorí o tom, že sebectvo je v medziľudských vzťahoch
podstatné a neidealizuje a nekomplikuje veci natoľko ako rôzne kresťanské
smery. Ale sú jeho výsledky a smerovanie z týchto dôvodov lepšie a
milosrdnejšie? Keď ma netrápi, že nie som lepší od druhých, a bez milosrdenstva
a odpustenia druhých potláčam a eliminujem, síce mnohé zjednodušujem, ale
nakoniec si sám sebe kopem veľkú jamu, do ktorej skôr či neskôr padnem.
Idealizmus a maximalizmus iste môžu byť nereálne a nezdravé, ale ešte viac
choré sú snahy o jednoznačný realizmus, nespochybniteľnú praktickosť, akoby
vedeckosť a násilnú prehľadnosť. Môže to viesť k oveľa väčšej bezohľadnosti a
krutosti ako akékoľvek komplikované a úzkostné snívania. Aj keď teda vždy
budeme sebeckí a malicherní a nikdy nespasíme sami seba, treba sa snažiť o to
lepšie, aj keď je to ťažké a niekedy aj smiešne.
Dokonalí teda nikdy nebudeme, ale s pokorou a vnímaním druhých sa musíme
o to usilovať, a to tak v osobných, ako aj v rodinných, národných, štátnych, ba
aj celosvetových meradlách a dosahoch. Toto pravidlo je všeobecné, teda
katolícke a takémuto, síce pokornému, ale nevyhnutnému rozvíjaniu našich
všeobecných talentov nás učil náš veľký vzor, Syn človeka menom Ježiš Kristus.
On nám hovorí, že jeho Otec je neúnavný a my to tiež musíme v rámci
svojich možností realizovať. Náš zakladateľ málo hovorí o tom, aby sme ho
uctievali, ale veľa o tom, aby sme ho nasledovali. Ale samozrejme nie takým
spôsobom, aby sme sa plietli do toho, do čoho nás nič nie je, a aby sme sa
rozhádali úplne so všetkými. Všetko chceme mať spísané a kodifikované, aj keby
občas stačilo len počarbať do piesku... Poniektorí príliš snaživí a žiaľ
niekedy aj pomerne úspešní kresťania nám svoju „perfektnosť“ pravidelne
predvádzajú a potom sa čudujú, že ich ostatný svet podceňuje a nenávidí.
Vidieť brvná vo svojich očiach a milovať svojich nepriateľov, to sú
naozaj tie najlepšie spôsoby, ktoré nám čistia zrak a dokážu z nepriateľov
robiť priateľov. Nikto nás nebude uznávať, ak sami nebudeme uznanliví,
tolerantní a realistickí, a to predovšetkým voči sebe navzájom. Priznajme
si pokorne, že odlišnosti sú nevyhnutné a konečne prestaňme s hádkami o počte
anjelov na špičke ihly! My skutočne nemôžeme vidieť Boha, ak nevidíme ľudí
okolo seba a ich existenčné a naozaj dôležité problémy. Žiaľ, stále platí to,
že keď nás niekto na našu slepotu upozorní, tak ho ignorujeme, likvidujeme a
občas aj bolestivo križujeme.
KYRIE ELEISON! PANE, ZMILUJ SA!
::
Autorom príspevku je Vlado
Gregor.
::
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.