ZÁPISNÍK – 18 / 2014
Čítam rád. Čítanie
dobrej, kvalitnej literatúry považujem za bohumilú činnosť, ktorá
v spojení s premýšľaním zušľachťuje a formuje človeka. Otázkou
je, ako rozpoznať, rozlíšiť dobrú a zlú literatúru. Tu má isto veľký
význam výchova a sebavýchova.
Čítanie nemusí byť
len kratochvíľnou výplňou voľného času, môže sa stať užitočnou činnosťou,
cieľavedomým úsilím, tvorivou prácou. Oboznamovať sa s dielami veľkých
autorov minulosti a súčasnosti, hľadať, triediť, spracovávať ich umelecký
odkaz, obrazy a myšlienky, odovzdávať ich ďalej, využívať ich aj vo
vlastnom živote, to je práca, ktorá si zaslúži uznanie.
Čítanie kníh je
radosť, a tá je o to väčšia, o čo lepšiu knihu čítame
a o čo lepšie máme podmienky na čítanie. Nájsť si čas, mať ticho,
primerané pohodlie, šálku kávy alebo čaju, prípadne pohár dobrého vína...
začítať sa do textu, ktorý nás napĺňa a rozochvieva, to je naozaj radosť –
dovolená i užitočná, navyše prístupná dnes hádam každému.
Giovanni Papini, jeden z najosobitejších tvorivých
duchov nielen Talianska, ale celej kultúrnej Európy prvej polovice 20. storočia
, sa v eseji Ako čítam vyznáva
zo svojej lásky k literatúre, ku knihám, k čítaniu. Píše o svojich
čitateľských návykoch a zážitkoch. Čítanie berie ako obrad, ako tvorivú
činnosť, ktorá môže mať rôzne podoby; skúsený čitateľ pristupuje ku knihám
diferencovane.
V súvislosti
s čítaním Papini poukazuje na potrebu obozretnosti pri prijímaní cudzích
myšlienok, čo však nesmie vyústiť do uzavretosti a samozrejme neznamená
to, že by sme nemali čítať. Človek musí komunikovať, premýšľať, zvažovať,
vytvárať si názor, zaujímať postoj... „Dobre
čítať znamená písať,“ teda vypisovať, robiť si poznámky, uvažovať o prečítanom.
Papini čítal veľa,
niekedy s ceruzou v ruke, aby mohol do knihy vpisovať svoje poznámky,
„nesúcitné výkričníky“ alebo „úkladné otázniky“, znamienka súhlasu či
nesúhlasu; inokedy si vypisoval do zošitov alebo na voľné listy úryvky, ktoré
sa mu slohovo a myšlienkovo najviac páčili.
O jeho
ušľachtilej čitateľskej vášni svedčí úryvok zo spomenutej eseje:
„Na niektoré knihy čakal som roky a mesiace
a týždne. Striehol som pred vydavateľstvami ich zjavenie sa vo výkladoch,
netrpezlivo ako zamilovaný... A keď som konečne na ceste domov stískal
v dlani malý nožík zo slonoviny, aby som rozrezal prvých šestnásť stránok
a zachytil letkom prvé slová! Ten deň nemal som chuť vidieť nikoho.
I volanie k jedlu mi znelo ako trest. Čakal som večer a cudnú ochranu
lampy, ktorá osvetľuje len tie stránky a naše dojímavé rozjímanie.“
Poznámka: Citáty sú z eseje Ako čítam; preložil
Blahoslav Hečko (In: Giovanni Papini – Essaye o umení; Elán, 1943).
Ján Maršálek
::
::
Som ako Papini, tiež si "nevážim" knihy, čmáram si do nich svoje poznámky :)
OdpovedaťOdstrániťJa preferujem robenie si výpiskov "do zošitov alebo na voľné listy".
Odstrániť