|
Vlado Gregor |
Je to problém večný
a starý, očakávať katastrofu, keď sa veľmi darí
Je nesmierne zaujímavé, ako sa niektoré spory a hádky opakujú v stále
nových maskách a prevlekoch. Pelagius s Auréliom Augustínom sa sporili o tom,
či človek môže niečo dosiahnuť vlastným úsilím, alebo skutočne všetko závisí od
Božej milosti. Tieto spory pretrvávajú dodnes a boli príčinou nielen
zmysluplných debát, ale aj náboženských vojen. Pritom si stačí uvedomiť, že keď
nám Boh dáva možnosť dosiahnuť niečo vlastným úsilím, tak je to nezaslúžený
dar, a teda vlastne Božia milosť. Tak o čo sa vlastne hádame?
Základný problém je v tom, že tak jednotliví ľudia, ako aj rôzne skupiny
a spoločenstvá sa snažia o nerozpornú pravdu, o ktorej už netreba diskutovať.
Lenže to nejde, milí moji, a veľmi sa vám uľaví, keď si to uvedomíte. My sa
musíme naučiť chápať svoje obmedzenia a nesmieme si pre ne robiť príliš ťažkú
hlavu. Uznajme si navzájom tú jednoduchú pravdu, že Boh, keď stvoril vesmír a
človeka, tak tým vlastne v istom zmysle dobrovoľne obmedzil sám seba.
Pretože potenciálne je všetko možné a hádam si to dokážeme aj predstaviť, ale
nie je to možné reálne.
Je to smutná vec,
ale pokiaľ sa človek netrápi a neplahočí, pokiaľ nie je chudobou, chorobami,
ponižovaním a inými bolesťami dohnaný na pokraj svojej existencie, tak akosi
nedokáže pochopiť a prežiť úplne jasné a základné pravidlá a definície... Boh nám v osobe Ježiša Krista a jeho životnom príbehu, ktorý si
pravidelne opakujeme, dal jasné príklady a návody, ale my vždy máme tendenciu
obracať ich naruby, pokiaľ sa nám a či našej skupine len trochu lepšie darí.
Ani pri tých najlepších úmysloch a snahe o najväčšiu bezhriešnosť nemáme
nič zaručené a ak si toto pokorne neuvedomujeme, všetky naše perfektnosti a
dokonalosti sa obrátia proti nám.
Najväčším pokušením človeka je pocit vyvolenosti, predurčenosti a túžba
po tom, aby sme prostredníctvom akejsi oddelenosti boli lepšími, ba dokonca sa
stali dokonalými. Pomysleli by sme si, že Kristus takýmto omylom a márnym
snahám konečne zabránil, že naozaj zvrhol toho satana a pokušiteľa do bezodnej
hlbiny, ale žiaľ, my ľudia a akčné skupiny, ktoré tvoríme, ho stále z tých
hlbín vyťahujeme a aktualizujeme. Raz ho uchopíme za rohy, raz za chvost a jeho
prostredníctvom si vytvárame stále nové modly a modely dokonalosti,
perfektnosti a či len konečnej oddelenosti a modernosti.
Raz zbožňujeme národ, inokedy štát, raz vieru, inokedy vedu, raz slobodu,
inokedy plánovanie, raz stranu, inokedy triedu a vždy máme po sebe čo
opravovať. Vďaka tomuto nášmu úpornému a neúprosnému „tlačeniu na pílu“ sa nám
nielen nedarí ovládať základné a jednoduché procesy, ale stále musíme utekať
pred zánikom. Jedinou nádejou a oporou je nám viera, že všetko toto sa Božím
prostredníctvom obráti k zdarnému koncu. Pretože ak stvorenie vesmíru a zrod
človeka sú čímsi veľkolepým a neopakovateľným, pevne verím, že tak, ako
ohňostroj zvykne byť ku koncu najkrajší, tak dopadne nádherne aj Božie
stvorenie.
Je teda chvályhodné sa na Boha a jeho milosť spoliehať, ale treba k tomu
priložiť aj vlastné úsilie, pretože najlepšie dokáže korigovať svoje chyby
práve ten, čo ich robí. Obetných baránkov už ľudstvo vyprodukovalo dosť a stále
hľadá ďalších. Práve pre tieto tragické procesy sa treba stále zamýšľať nad
našimi obmedzeniami a vinami a nehanbiť sa prosiť o permanentné odpustenie
svojich, niekedy aj neúmyselných a nevyhnutných chýb. Najväčším hriechom je asi
to, keď tie chyby, zločiny a prenasledovanie nevinných robíme s jasnou hlavou,
pýchou a bezočivosťou.
Naša vina, naša vina, naša preveľká vina...
::
Súvisiace články:
Bolo by to ľudské, keby to tak bolo: "... najlepšie dokáže korigovať svoje chyby práve ten, čo ich robí." Lenže ten, kto robí chyby ich zvyčajne nevidí a zvyčajne ani neverí tým, ktorí ho na jeho chyby upozornia. Je to tak ľudské... :)
OdpovedaťOdstrániť