O čo sa vlastne hádame?

Vlado Gregor

Je to problém večný a starý, očakávať katastrofu, keď sa veľmi darí

Je nesmierne zaujímavé, ako sa niektoré spory a hádky opakujú v stále nových maskách a prevlekoch. Pelagius s Auréliom Augustínom sa sporili o tom, či človek môže niečo dosiahnuť vlastným úsilím, alebo skutočne všetko závisí od Božej milosti. Tieto spory pretrvávajú dodnes a boli príčinou nielen zmysluplných debát, ale aj náboženských vojen. Pritom si stačí uvedomiť, že keď nám Boh dáva možnosť dosiahnuť niečo vlastným úsilím, tak je to nezaslúžený dar, a teda vlastne Božia milosť. Tak o čo sa vlastne hádame?

Základný problém je v tom, že tak jednotliví ľudia, ako aj rôzne skupiny a spoločenstvá sa snažia o nerozpornú pravdu, o ktorej už netreba diskutovať. Lenže to nejde, milí moji, a veľmi sa vám uľaví, keď si to uvedomíte. My sa musíme naučiť chápať svoje obmedzenia a nesmieme si pre ne robiť príliš ťažkú hlavu. Uznajme si navzájom tú jednoduchú pravdu, že Boh, keď stvoril vesmír a človeka, tak tým vlastne v istom zmysle dobrovoľne obmedzil sám seba. Pretože potenciálne je všetko možné a hádam si to dokážeme aj predstaviť, ale nie je to možné reálne.

Je to smutná vec, ale pokiaľ sa človek netrápi a neplahočí, pokiaľ nie je chudobou, chorobami, ponižovaním a inými bolesťami dohnaný na pokraj svojej existencie, tak akosi nedokáže pochopiť a prežiť úplne jasné a základné pravidlá a definície... Boh nám v osobe Ježiša Krista a jeho životnom príbehu, ktorý si pravidelne opakujeme, dal jasné príklady a návody, ale my vždy máme tendenciu obracať ich naruby, pokiaľ sa nám a či našej skupine len trochu lepšie darí. Ani pri tých najlepších úmysloch a snahe o najväčšiu bezhriešnosť nemáme nič zaručené a ak si toto pokorne neuvedomujeme, všetky naše perfektnosti a dokonalosti sa obrátia proti nám.

Najväčším pokušením človeka je pocit vyvolenosti, predurčenosti a túžba po tom, aby sme prostredníctvom akejsi oddelenosti boli lepšími, ba dokonca sa stali dokonalými. Pomysleli by sme si, že Kristus takýmto omylom a márnym snahám konečne zabránil, že naozaj zvrhol toho satana a pokušiteľa do bezodnej hlbiny, ale žiaľ, my ľudia a akčné skupiny, ktoré tvoríme, ho stále z tých hlbín vyťahujeme a aktualizujeme. Raz ho uchopíme za rohy, raz za chvost a jeho prostredníctvom si vytvárame stále nové modly a modely dokonalosti, perfektnosti a či len konečnej oddelenosti a modernosti.

Raz zbožňujeme národ, inokedy štát, raz vieru, inokedy vedu, raz slobodu, inokedy plánovanie, raz stranu, inokedy triedu a vždy máme po sebe čo opravovať. Vďaka tomuto nášmu úpornému a neúprosnému „tlačeniu na pílu“ sa nám nielen nedarí ovládať základné a jednoduché procesy, ale stále musíme utekať pred zánikom. Jedinou nádejou a oporou je nám viera, že všetko toto sa Božím prostredníctvom obráti k zdarnému koncu. Pretože ak stvorenie vesmíru a zrod človeka sú čímsi veľkolepým a neopakovateľným, pevne verím, že tak, ako ohňostroj zvykne byť ku koncu najkrajší, tak dopadne nádherne aj Božie stvorenie.

Je teda chvályhodné sa na Boha a jeho milosť spoliehať, ale treba k tomu priložiť aj vlastné úsilie, pretože najlepšie dokáže korigovať svoje chyby práve ten, čo ich robí. Obetných baránkov už ľudstvo vyprodukovalo dosť a stále hľadá ďalších. Práve pre tieto tragické procesy sa treba stále zamýšľať nad našimi obmedzeniami a vinami a nehanbiť sa prosiť o permanentné odpustenie svojich, niekedy aj neúmyselných a nevyhnutných chýb. Najväčším hriechom je asi to, keď tie chyby, zločiny a prenasledovanie nevinných robíme s jasnou hlavou, pýchou a bezočivosťou.

Naša vina, naša vina, naša preveľká vina...

::
Autorom príspevku je Vlado Gregor.

::

Súvisiace články:

Prichádza apokalypsa?

Dokonalí nebudeme