Ilustračná snímka: PriestorNet |
Karol Dučák
Žil raz kdesi vo
svete bohatý muž so svojou ženou a dvoma synmi. Volal sa Jakub a pochádzal
z bohatého rodu. V mladom veku sa oženil s krásnou ženou, ktorá
mu porodila dvoch rúčich chlapcov a potom spolu šťastne žili na veľkom
panstve až chvíle, kým Jakub neprepadol zhubnej vášni hry v karty.
Postupne prehrával v kartách svoj majetok, no sústavne sa utešoval
nádejou, že jedného dňa sa karta obráti a on nielen vyhrá naspäť svoj majetok,
ale navyše ešte obohrá v kartách svojich spoločníkov. No karta sa nikdy
neobrátila a nešťastný muž postupne prišiel o všetko. Hrozilo mu, že
aj s rodinou skončí bez strechy nad hlavou kdesi na ulici, no vtedy sa ho ujali
príbuzní jeho ženy a prichýlili ho do starého, polorozpadnutého domca.
Jeho žena čoskoro ochorela a keďže žili v ťažkej biede, po krátkej
dobe aj zomrela. Zúfalý muž dal svojich synov na výchovu k príbuzným
a sám s hanbou ušiel do cudziny.
Jeho život
v cudzine však bol ešte hroznejší ako doma. Bolestí a biedy mal oveľa viac
ako chleba, ktorý sa mu stal vzácnosťou. V slzách často spomínal na staré
časy a s nesmiernou bolesťou si spytoval svedomie. Tak prešli roky
a z bývalého dobre živeného boháča sa stal úbohý žobrák, vychudnutý
na kosť. Kým doma mal hojnosť prepychu, v cudzine žil
v nesmiernej biede a vykonával tie najšpinavšie práce. Čistil maštale,
kydal hnoj, pásol svine a žil veľmi skromne z toho, čo zarobil svojou
prácou. Raz dostal po celodennej práci kus mäsa a chleba. Vyčerpaný si
sadol a chcel sa pustiť do jedenia. Zrazu sa pred ním nevedno ako zjavil
ubiedený chlapec, ktorý sa žiadostivo díval na neho. Ten chlapec sa veľmi
podobal na jeho mladšieho syna Petra. Ako keby mu z oka vypadol. Jakuba
zavalili trýznivé výčitky svedomia a v oku sa mu zaleskla slza pri
spomienke na svoju rodinu, ktorej pripravil toľko trpkých a bolestných
chvíľ. V tej chvíli stratil aj chuť do jedla. Pozrel sa na chlapca
a opýtal sa ho: „Si hladný?“
Chlapec odvetil:
„Áno. Veľmi hladný.“
Jakub pocítil nevýslovnú
ľútosť a súcit a v momente sa rozhodol. Bez zaváhania podával
svoje jedlo úbohému chlapcovi. V tej chvíli sa stalo čosi divné. Chlapec
zrazu prehovoril mužským hlasom: „Zmenil si sa, Jakub, a to je dobré. Už
nie si bezcitný sebec, ale človek s dobrým a láskavým srdcom. Dám ti za
tvoju láskavosť dar nesmiernej ceny.“
Šokovaný Jakub sa
nezmohol na slovo, len sa vyjavene díval na chlapca pred sebou. Chlapec
pokračoval: „Ako odmenu dostaneš schopnosť liečiť ľudí. Staneš sa zázračným
liečiteľom. Budeš liečiť za poživeň a zopár kúskov šatstva, ktoré
dostaneš. Spávať budeš tam, kde ťa prichýlia. Nikdy nepocítiš hlad ani biedu,
no nebudeš vlastniť nič okrem toho, čo dokážeš sám uniesť. Nesmieš brať peniaze
za svoje liečenie. Ak totiž budeš chcieť svojím liečením zbohatnúť, svoju
liečiteľskú schopnosť stratíš a staneš sa ešte chudobnejším, ako si bol
doposiaľ. Nezabudni na to, Jakub!“
Sotva chlapec
dohovoril, zmizol. Darmo si Jakub pretieral oči, chlapca nikde nebolo. Akosi mu
nechutilo ani jesť a svoje jedlo dal chudákovi, ktorého objavil neďaleko.
Tej noci nezažmúril oka. Stále myslel na slová, ktoré mu povedal onen podivný
chlapec. Lenže stalo sa presne tak, ako mu predpovedal ten tajuplný chlapec.
Dostal zázračný dar liečiteľstva a naozaj sa stal presláveným liečiteľom,
ktorý zachránil pred istou smrťou mnohých ľudí. Jakub nepochyboval o tom, že
chlapec, ktorý sa mu zjavil, bol Boží anjel, ktorého za ním poslal sám Boh.
Jakubov život sa
veľmi zmenil. Zachraňoval ľudí, avšak nielen ich telá ale aj duše. Raz sa mu
podarilo vyliečiť z ťažkej choroby jedného bezdetného grófa. Ten mu
z vďaky za záchranu života chcel odkázať svoje veľké dedičstvo. Jakub mu
však odpovedal: „Ja som ti zachránil telo, ale tvoju dušu zachrániť nemôžem. No
tvoja duša je omnoho cennejšia ako tvoje telo. Usiluj sa zachrániť si dušu.
Jediný lekár duší je Boh. Jeho hľadaj a pros o záchranu toho
najcennejšieho, čo máš. Lebo tvoje pozemské poklady nie sú hodné viac ako hrsť
smetí. Tvoja duša je omnoho vzácnejšia ako všetky poklady sveta. Zachráň si
dušu a tak sa mi najlepšie odvďačíš.“
„A čo z toho
budeš mať ty?“
„Radosť zo záchrany
tvojej duše a zásluhy pre večný život.“
Gróf si vzal
Jakubove slová k srdcu a obrátil sa. Stal sa hlboko veriacim
kresťanom, postavil niekoľko krásnych kostolov a pred smrťou celý svoj
majetok odkázal sirotincu, ktorý sám založil.
Jakub takto
zachránil jeho dušu pred večným zatratením. No nielen dušu onoho grófa. Jakub
priviedol na cestu spásy mnoho iných ľudí. Stal sa veľkým dobrodincom, ktorého
vyhľadávali húfy bedárov z blízka aj ďaleka. V myšlienkach sa však
stále vracal k svojim synom.
Medzitým jeho
synovia dorástli a stali sa dospelými ľuďmi. Obaja boli veľmi šikovní
a jednému z nich, tomu staršiemu, sa v živote začalo veľmi
dariť. Stal sa z neho šikovný kupec a po niekoľkých rokoch zbohatol.
Vyhľadal svojho mladšieho brata a urobil z neho svojho spoločníka.
Takto bratia vytvorili veľký rodinný podnik, ktorého dobrý zvuk sa rozniesol
široko-ďaleko. Bratia dokonca skúpili značnú časť bývalého rodinného majetku,
ktorý ich otec prehral v kartách a rozšírili ho. Mali rozsiahle
hospodárstvo – polia, lúky, lesy, továrne.
Jedného dňa sa
Jakub dozvedel o úspechu svojich synov. Zohrialo ho to pri srdci, no potom
zacítil pálčivú výčitku. Vyčítal si, že svojej rodine pripravil tak veľa
trpkých chvíľ. Pocítil nesmiernu túžbu vrátiť sa domov a uvidieť svojich synov.
Vzápätí ju však zavrhol. Bol si istý, že synovia majú naňho ťažké srdce
a sotva by sa potešili jeho návratu. Určite by ho vyhnali a on vedel,
že by na to mali právo.
Lenže myšlienka na
návrat domov bola ako dobiedzavá mucha. Nie a nie ju odohnať od seba.
Neustále, vo dne v noci, ho prenasledovala. Jakub si hovorieval: „Zbabral
som život sebe, svojej manželke, aj svojim synom. Nemám právo prosiť ich
o odpustenie. Ale dal by som všetko na svete, ak by som ich mohol vidieť
a poslúžiť im.“
Dlho sa Jakub
snažil udusiť v sebe túžbu po domove, ale márne. Jeho túžba bola silnejšia
ako on.
Keď už nevládal
ďalej bojovať sám so sebou, povedal si: „Moje srdce nebude mať pokoj, kým moje
oči nespočinú pohľadom na mojich synoch. Nemám právo na ich odpustenie. Ale
pôjdem k nim a poviem im: ,Drahí synovia, zhrešil som proti nebu aj
proti vám. Veľmi som ublížil vašej matke aj vám. Už nie som hoden volať sa vaším
otcom. Nezaslúžim si vaše odpustenie, ale chcem aspoň čiastočne vynahradiť
všetko zlé, čo som vám vykonal. Dajte mi, prosím, tú najšpinavšiu prácu
a ja ju budem pre vás s láskou vykonávať. Dokiaľ len budem vládať,
budem vám verne slúžiť.´ Takto poviem svojim synom. Ak ma zahrnú výčitkami
a vyhodia ma, prijmem to ako spravodlivý trest.“
Takto si povedal
márnotratný otec. No ľahšie sa povie ako spraví. Viackrát bol už vychystaný na
cestu, no v poslednej chvíli zaváhal a ostal. Jednej noci sa mu
zjavil onen chlapec, ktorý mu oznámil, že sa stane zázračným liečiteľom,
a povedal mu: „Jakub, prišla chvíľa, aby si sa vrátil k svojim synom.
Zajtra sa vydáš na cestu. Istú dobu budeš vykonávať tie najšpinavšie práce na
hospodárstve svojich synov, ale potom sa všetko zmení.“
Na druhý deň sa
Jakub definitívne vybral na cestu. Dlho sa trmácal po cestách-necestách, až
napokon zostal stáť pred hospodárstvom svojich synov. Vystriehol jedného
z dozorcov, ktorí dozerali na majetky, a poprosil ho, aby oznámili
jednému zo synov, že prišiel ich otec a prosí ich o zamestnanie
v tej najpodradnejšej a najťažšej práci, ktorú majú.
Netrvalo dlho
a pred ním stál jeho mladší syn. Otec videl syna naposledy, keď bol ešte
chlapec, takže ho hneď nespoznal. Ani syn už otca nepoznával, pretože ho
naposledy videl pred mnohými rokmi a odvtedy sa otec zmenil. Preto sa
neisto opýtal: „Otec?“
„Áno,“ nesmelo
odvetil otec.
V tej chvíli
syn otca spoznal a s výkrikom sa mu chcel vrhnúť otcovi do náruče,
ale otec ho predišiel, pokľakol pred synom na kolená a prehovoril: „Syn
môj, zhrešil som proti nebu, voči vašej matke, Tebe aj Tvojmu bratovi.
Nezaslúžim si vašu lásku, ale život ma už dosť potrestal za moje viny a ja
som nevládal dlhšie odolávať túžbe znovu vás uvidieť a poprosiť vás
o odpustenie, aj keď neviem, či je vôbec odpustenie možné. Každopádne
chcem aspoň čiastočne odčiniť svoju vinu, preto chcem Tebe aj Tvojmu bratovi
verne slúžiť až dovtedy, kým len budem vládať. Počul som, že máte veľký chov
svíň. Prosím ťa, zamestnajte ma tam.“
Láskavého syna
veľmi zabolela otcova reč a preto rozhodným hlasom vyhlásil: „Nikdy!
Štvrté Božie prikázanie hovorí: ,Cti otca svojho i matku svoju!´ Nech už
si vykonal čokoľvek, Boh Ťa zato dostatočne potrestal...“
Otec ho však
nenechal dohovoriť a odvetil: „Nezaslúžim si takúto veľkorysosť. Prosím naozaj
o tú najposlednejšiu robotu na vašom hospodárstve.“
Nato sa syn vrhol
k otcovi na kolená. Kľačal oproti nemu a díval sa do jeho utrápenej
tváre. So slzami v očiach ho úpenlivo prosil: „Poď dnu. Pôjdeme za bratom do
našej pracovne. Určite sa poteší.“
Otec so strachom
povedal: „Nie! Prosím, nie!“
Syn si však nedal
povedať a ťahal prekvapeného otca nasilu do veľkolepých priestorov
panstva.
Keď vošli do veľkej
miestnosti pracovne, zbadali sedieť za stolom prísneho muža. Bol to starší
Jakubov syn Michal. Mladší brat natešene zvolal: „Pozri, brat môj! Je tu náš
otec! Vrátil sa po rokoch z cudziny!“
„Čo? A čo tu chce?
Nech sa vráti, odkiaľ prišiel!“
„Nieže tak, brat
môj! Je to predsa náš otec!“ zhrozene zvolal mladší brat.
„Veď práve! Už si
zabudol, ako nás priviedol na mizinu?! A našu matku na smrteľnú posteľ?!
Nech okamžite vypadne!“
„Prišiel odprosiť
a chce nám verne slúžiť! Život ho kruto potrestal za všetky jeho chyby
a omyly!“
„Takže ty sa ho
ešte zastávaš!“
„Odpustil som mu.“
„Ty si mu
odpustil!“
„Áno! Pán Ježiš
odpustil aj tým, čo ho pribíjali na kríž. Odpustil lotrovi, ktorý visel na
kríži vedľa neho. Sme povinní odpúšťať! Zabudol si na to?“
„Ja mu odpustiť
nemôžem.“
„Potom nie si
skutočný kresťan. Pán Boh nám kázal milovať a odpúšťať. Pán Ježiš povedal
krásne podobenstvo o márnotratnom synovi, ktorého jeho otec prijať späť
pod rodnú strechu. Prečo by sme my nemali prijať nášho márnotratného otca?“
„Nie je také ľahké
odpustiť toľké krivdy, ktoré tento človek napáchal.“
Vtedy sa konečne
dostal k slovu aj otec a povedal: „Uznávam svoju vinu a ponížene
prosím o odpustenie. Môžem vykonávať tú najťažšiu a najpodradnejšiu
robotu. Vo svete som často robil tie najšpinavšie práce – čistil som chlievy, kydal
hnoj, pásol svine...“
Starší syn ho
s jedovatou zlomyseľnosťou prerušil: „To môžeš aj tu. Špinavej roboty je
tu viac ako dosť.“
Mladší syn
zaprotestoval proti takým tvrdým slovám svojho staršieho brata, ale otec ho
úpenlivo prosil: „Syn môj, vrúcne ťa prosím, dovoľ mi, aby som takto mohol
aspoň čiastočne odčiniť svoju vinu. Dosť zla som už napáchal. Nechcem, aby sa
navyše kvôli mne rozhádali moji synovia. Úpenlivo prosím, syn môj, dovoľ mi
ostať tu a aspoň čiastočne odčiniť svoje previnenia.“
Keď videl mladší
syn otcovu rozhodnosť, zosmutnel, ale podriadil sa. Jeho starší brat povedal
otcovi: „Môžeš hneď začať s robotou. Večer ti ukážu, kde budeš bývať.“
Úprimne natešený
otec odvetil: „Ďakujem za láskavosť. S radosťou budem pracovať od svitu do
mrku, aby som aspoň čiastočne odčinil svoje previnenie.“
Od toho dňa
pracoval otec pri sviniach na hospodárstve svojich detí, no vôbec ho netrápilo,
že musí vykonávať špinavú robotu. Jeho srdce prekypovalo šťastím, že môže
vidieť svojich synov a verne im slúžiť. Škvrnou na jeho šťastí bola len
nostalgia za liečiteľským remeslom, ktoré už nemohol vykonávať. Lenže aj toto
sa malo čoskoro zmeniť.
Jedného dňa starší
zo synov ťažko ochorel. Dostal vysokú horúčku a hrozila mu strašná smrť.
Vtedy sa pred otcom zjavil onen chlapec, ktorý sa mu zjavil pred rokmi
a ktorý tak veľmi zmenil jeho život. Ten záhadný chlapec, o ktorom
Jakub nepochyboval, že je to Boží anjel, povedal Jakubovi: „Jakub, prišiel tvoj
čas. Tvoj starší syn je ťažko chorý. Neváhaj, choď k nemu a vylieč ho!“
Po týchto slovách
záhadný chlapec zmizol. Jakub sa bez meškania vybral za svojím mladším synom.
Oslovil ho slovami: „Syn môj, počúvam, že tvoj starší brat Michal je ťažko
chorý. V posledných rokoch svojho pobytu v cudzine som sa stal
liečiteľom a podarilo sa mi vyliečiť mnoho ľudí. Rád by som vyliečil aj
tvojho staršieho brata.“
Šokovaný syn
odvetil: „Preboha, otec! Prečo si to nepovedal hneď?“
„Skôr som nemohol.
Až teraz nadišiel ten správny čas.“
Mladší brat
priviedol otca k lôžku svojho brata, aby sa ujal liečby syna. Otec bol
skutočne zázračný liečiteľ a chorého syna úplne vyliečil. Vtedy sa
v staršom synovi čosi zlomilo. So slzami v očiach ďakoval otcovi za
svoje uzdravenie, no zároveň prosil o odpustenie za svoje správanie sa
k nemu.
Dojatý otec
odvetil: „Nemáš sa mi za čo ospravedlňovať. Ďakujem Bohu za to, že mi dožičil
aspoň čiastočne odčiniť svoju vinu.“
Syn Michal povedal:
„Už nikdy nebudeš robiť u nás takú podradnú robotu. Naopak, odovzdáme ti
do vlastníctva podiel na našom rodinnom majetku.“
„V žiadnom
prípade! Keď mi Boh zveril schopnosť liečiť ľudí, vystríhal ma, aby som sa
chránil majetku, pretože by som stratil schopnosť liečiť. A ja chcem
naďalej liečiť ubolené ľudské telá aj duše. Mám ešte veľký dlh, ktorý musím
splatiť, než ma Boh povolá na večnosť. Musím teda ostať chudobný.“
„Dobre. Dáme ti
všetko, čo potrebuješ, aby si mohol liečiť ľudí. Striedmo zariadenú izbu,
v ktorej budeš bývať, aj priestory, v ktorých budeš môcť vykonávať
svoju liečiteľskú prax.“
„Z hĺbky srdca
ďakujem. Nič viac nepotrebujem.“
Vtedy mladší syn
povedal: „Niečo predsa. Dostaneš od nás omnoho viac ako si želáš. Synovskú
lásku a úctu.“
Otcovi sa zaleskli
slzy v očiach a povedal: „Stačilo by mi vaše odpustenie.“
„Už dávno som ti
odpustil,“ odvetil mladší syn.
„Aj ja som ti
odpustil, otec, hoci nie tak dávno, ako môj brat. Ty mi odpusť moju predošlú
tvrdosť.“
„Nemám ti čo
odpúšťať. Ďakujem vám, drahí synovia. Dlhé roky som sa modlil za vás
a vašu nebohú matku a nikdy sa modliť neprestanem. Snáď mi Boh
odpustí.“
„Aj Boh ti už dávno
odpustil. Boh je láska a miluje nás viac ako si kto z nás dokáže
predstaviť,“ odpovedal mladší syn.
Od tej doby ostal
otec na panstve svojich synov a stal sa vychýreným liečiteľom, ktorý
zachránil mnoho zranených ľudských tiel aj duší. Jeho synovia sa poučili od
otca. Postavili veľkú nemocnicu, kostol, školu, sirotince, starobince.
Postavili aj kláštor pre mníchov, ktorých pozvali na svoje panstvo
a vykonali veľa prospešného pre okolitý ľud. Ich panstvo sa stalo veľkou
oázou lásky k Bohu a blížnemu. Keď márnotratný otec umieral, žialili
nad ním nielen jeho synovia, ale všetci ľudia, ktorí ho poznali. Ešte dlho
potom si rozprávali o jeho ušľachtilých činoch.
::
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.