Karl Leisner (1915–1945)
(Recenzia)
Karol Dučák:
Poslušný až na smrť
Trnava, Spolok
svätého Vojtecha, 2009
V autorskom
predslove sa Karol Dučák zmieňuje o pohnútkach napísania knihy, ako aj
o cieľoch, ktoré sledoval pri jej písaní. Dielo má čitateľovi priblížiť
životný príbeh blahoslaveného nemeckého mučeníka Karla Leisnera, má prispieť k pravdivému
hodnoteniu Nemecka a Katolíckej cirkvi v súvislosti s druhou
svetovou vojnou. Zámerom autora bolo tiež predstaviť vlastný názor na príčiny
vzniku dosiaľ najväčšieho vojnového konfliktu v dejinách, ktorý tragicky
zasiahol aj do života mnohých kresťanov, a v neposlednom rade, ako
čítame, šlo o zámer „osláviť Ježiša
Krista prostredníctvom životopisu jeho excelentného milovníka“.
Karol Dučák teda
spracováva zvolenú tému z pohľadu viery, čo je prirodzené
a opodstatnené, osobitne preto, lebo predkladá životopis človeka, ktorý
svoj život zasvätil Bohu. Opiera sa o fakty, pridŕža sa historickej
skutočnosti, pritom každú udalosť vníma ako súčasť dejín spásy: „Všetko sa deje v zhode s Božím
plánom. Biblická potopa sa neskončila predčasne. To by potom nebola potopou...
Práve tak sa nemohla predčasne skončiť ani druhá svetová vojna... Tá výchovná
lekcia, ktorú malo dostať ľudstvo, musela mať svoju razanciu.“
Potrebujeme vzory.
Svoje vzory mal aj Karl Leisner. Inšpiroval sa hlavne svätcami, hľadal
u nich pomoc. Napokon sa on sám stal pre mnohých vzorom – svojím úsilím
o dobro, svojou pokorou a odvahou, ochotou pomôcť a obetovať sa,
svojou bezvýhradnou láskou ku Kristovi. Viera bola kváskom celého jeho života.
Neúnavne, s prísnou sebadisciplínou pracoval na sebe. Zvolil si motto:
Svätosť všedného dňa.
Autor chronologicky
opisuje Leisnerovu životnú cestu od narodenia až po predčasnú smrť (predčasnú
podľa ľudských kritérií). Podstatným zdrojom informácií o osobnom vývine
a zmýšľaní Karla Leisnera je denník, ktorý si viedol po väčšinu života (z
väčšej časti sa zachoval). Napríklad 26. 12. 1937 si zapísal: „Som povolaný! Modliť sa!“ Posledný
záznam v denníku, spravený na smrteľnej posteli, obsahuje aj tieto slová: „Dobrú noc, večný Svätý Bože... Požehnaj,
Najvyšší, aj mojich nepriateľov!“
Kto seje lásku, ten
lásku aj žne, z hľadiska večnosti isto.
„Osamelý, úprimný, modliaci sa, hľadajúci Karl“ dosiahol kňazstvo
a naplnil svoj údel vrchovato poslušnosťou voči Všemohúcemu, poslušnosťou
ušľachtilou a činorodou. Hľadal a našiel, klopal a bolo mu
otvorené. Pápež Ján Pavol II. ho vyhlásil za blahoslaveného, v súčasnosti
prebieha proces jeho svätorečenia.
Zákony hmoty sú
neúprosné. „Smrť sa zmocnila tela, no
duša muža, ktorý vášnivo miloval Krista, sa vydáva na púť k svojmu nebeskému
Spasiteľovi.“ Dva týždne po pohrebe posiela biskup von Galen list otcovi
nebohého. Okrem iného píše: „K smrti
vášho milého syna, veľadôstojného pána Karla Leisnera, by som chcel vám, vašej
manželke a vaším deťom vyjadriť moju úprimnú sústrasť – alebo vlastne moje
blahoželanie: lebo pevne verím, že sme darovali nebu jedného svätého. Tak
hovoria všetci, ktorí s ním boli v Dachau...“
Karol Dučák
v knihe Poslušný až na smrť zachytil odkaz človeka, ktorý by nám mohol
a mal byť príkladom. Uveďme ešte jeden citát z Leisnerovho denníka: „Ty, úbohá Európa, choď naspäť k svojmu
Pánovi Ježišovi Kristovi! (Tam je tvoj zdroj toho najkrajšieho, čo máš.) Choď
naspäť k čerstvému prameňu božskej, pravej sily!“
Čítajúc túto knihu,
radi sa stotožníme s jej záverečnými slovami: „Vďaka ti, Pane Bože, že si nám v Karlovi Leisnerovi dal taký
žiariaci vzor!“
Ján Maršálek
::
S odstupom času chcem poďakovať pánu Maršálkovi za recenzie mojich kníh. Cítim potrebu sa ešte nakrátko vrátiť k problematike nacistami umučených kňazov v búrlivých časoch druhej svetovej vojny. Nedávno sa mi totiž dostal do rúk cirkevný časopis „Kirche bunt“, ktorý vydáva rakúska diecéza St. Pölten. Okrem iných článkov ma v ňom zaujal tragický príbeh p. Paula Wörndla OCD. Tento rakúsky karmelitán bol pre svoje protinacistické postoje zatknutý gestapom 6. júla 1943. Po roku utrpenia, spojeného s mučením a výsluchmi, ho v apríli 1944 odsúdili na smrť. Gilotína mu odťala hlavu 26. júna 1944. Nebol prvým ani jediným rakúskym katolíckym duchovným, ktorého nacisti popravili. Hitler bol rodený Rakúšan, no mnohí jeho rodáci odmietali jeho obludný režim. Čestné miesto medzi nimi mali rakúski katolícki duchovní. Nikdy na to nezabudnime. Aj toto bola jedna z pohnútok pre napísanie mojej knihy.
OdpovedaťOdstrániť