Prichádza apokalypsa západnej civilizácie?

TÉMA: PRICHÁDZA APOKALYPSA?

Pavol Prikryl

Podľa biblistu svetového mena Prof. Jozefa Heribana, SDB, „apokalypsa je židovský alebo kresťanský spis, v ktorom sa vo forme zjavenia opisujú udalosti posledných čias a konca sveta, ako aj ich predchádzajúce a sprievodné zjavy“.

Najmä v poslednom čase zažila naša generácia niekoľko „zaručených“ koncov sveta. Priam patent naň majú jehovisti, ale nenapĺňanie ich „proroctiev“ má za následok len to, že aj samotní jehovisti už azda prestávajú veriť vlastným proroctvám.

Naposledy téma konca sveta zachvátila priam celý svet v roku 2012, keď sa údajne podľa mayského kalendára mala apokalypsa dovŕšiť v decembri 2012. Nič sa však neudialo, Zem sa krúti ďalej a malinká časť jej obyvateľov opäť pátra po nových dátumoch...

„Ale ani o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Mt 24, 36).

Keď si však porovnáme Kristovu eschatologickú reč (Mt 25) s realitou posledných dvoch dekád, potom úvaha o prichádzajúcej apokalypse môže mať a asi aj má svoje opodstatnenie. Skôr by som však volil opatrnejšie slová a základnú otázku prebiehajúcej diskusie by som si odobratím v podstate nezvratnej definitívy dovolil poopraviť a možno aj zreálniť: Prichádza apokalypsa západnej civilizácie?

Pre mňa osobne je takto položená otázka svojím spôsobom úľavou, pretože sa nemusím pohybovať v háboch profétu v abstraktnej sfére, ale k hľadaniu odpovede mi stačí prečítať si agentúrne správy zo zasadaní Európskeho parlamentu či európskych parlamentov, poprípade rozhodnutí amerických súdov. Tieto správy majú jednu vec spoločnú: v mene demokracie sa začína strácať vertikálna dimenzia človekovho bytia.

Každá spoločnosť vždy stála na nejakých princípoch. Ani veľmi nezjednoduším, ak poviem, že to boli v drvivej väčšine princípy z vrchu Sinaj, ktoré Immanuel Kant nazval „morálny zákon v nás“. Bol to práve princíp Dekalógu, ktorý vytvoril kresťanskú civilizáciu, dnes nazývanú už len „západná“. Tento princíp, ak chceme vertikála života či „morálny zákon v nás“, sprevádzal ľudstvo celými dejinami. Cez vojny, biedy, pády, ale akosi vždy dopredu. Lenže carpe diem či „žijeme len raz“ začali búrať všetky princípy, okrem princípu „nemať princíp“. Kam však dovedie ľudstvo súčasný princíp „nemať princíp“...?

Jacques Maritain či svätý Ján Pavol II. nadobudli presvedčenie, že tento proces či akási kampaň, ktorú poľský pápež nazval „kultúra smrti“, sú hlboko zakorenené v dejinách európskeho filozofického myslenia. Zasial ich René Descartes svojím slávnym výrokom „Cogito, ergo sum“. Ním prevrátil dovtedajší poriadok vo filozofii. V predkarteziánskom období bola filozofia, teda cogito, či ešte lepšie cognosco, priradená k esse, ktoré sa považovalo za primárne. Descartes považoval cogito za primárne, zatiaľ čo esse sa pre neho stalo sekundárne. Deviovanie princípu viedlo k tomu, že idea Boha ako nezávislého Bytia (Ens subsistens) sa zrazu stala len témou na voľné spracovanie v ľudskej mysli, a tak človek ostal sám, sám ako tvorca vlastných dejín a vlastnej civilizácie, ba čo viac – sám začal rozhodovať, čo je dobré a čo zlé. Predstavy o kvalitatívnych pojmoch „vyšší“ a „nižší“ stupeň či princíp bytia sa začínali zahmlievať, až sa, ako sa zdá, stávajú nepotrebné. Utilitarizmus pootvoril bránu mravnému relativizmu. Cez ňu začal tiecť epikureizmus, ktorého potôčik sa zmenil na riavu hedonizmu vo všetkých formách.

Strata vertikálnej dimenzie spôsobila, že na otázku „Ako žiť, čo si počať so životom?“ sa dá odpovedať už len utilitaristicky. Odpoveď môže byť sebecká alebo sociálne nezištná, no nemôže byť neutilitaristická. Po dôkaz nemusíme ísť ani do Bruselu, stačí si len pozrieť pripravovanú Celospoločenskú stratégiu ochrany a podpory ľudských práv v SR. Tí, ktorým vertikálna dimenzia nie je ľahostajná, nie sú na jej prípravu pozývaní, skôr naopak, a tak sa potom niet čo čudovať, že sa v materiáli objavuje okrem iných kontroverzných vecí aj požiadavka na „právo na osobné šťastie“. Už teraz mi je ľúto nielen legislatívcov, ktorí budú musieť definovať, čo to vlastne je „osobné šťastie“, ale aj policajných vyšetrovateľov, ktorí budú musieť riešiť nenaplnenie „osobného šťastia“. Slávny výrok svätého Augustína „nespokojné (rozumej – nie je šťastné) je naše srdce, kým nespočinie v tebe“ sa asi stane poburujúce (ono by skôr malo byť burcujúce už dnes) a protiprávne...

Aj keď sa európske krajiny a krajiny Severnej Ameriky hrdia demokraciou, to, čo sa začína diať, už nie je veru vláda, tobôž ľudu. Prestaňme chodiť okolo horúcej kaše, odložme si servítky od úst a povedzme to naplno: začína sa zlovôľa (mám pocit, že je zmiešaná s pomätenosťou) niekoľkých jedincov oblepených lobistami. Hodnotová flexibilita, ktorá sa začína stávať normou, pomaly mení demokraciu na niečo, čo tu ešte nebolo a čo by sa dalo nazvať diktatúra tolerantúry. Možno ešte výstižnejšie – diktatúra jednosmernej tolerantúry, pričom akýmsi zaklínadlom či imperatívom sa stáva slovíčko diskriminácia (tiež jednosmerná).

V časoch, keď sa ešte západná civilizácia nazývala kresťanská, sa začal antidiskriminačný proces. Nevznikol zo dňa na deň, bol to evolučný proces, ktorý sa napokon pretavil do Charty ľudských práv. Začalo platiť, že ľudské práva sú univerzálne a nikomu nesmú byť odopreté. Ani akýmkoľvek menšinám. Nástupom diktatúry tolerantúry sa však sexuálnym minoritám a ich lobistom takto chápaný prístup k ľudským právam prestával páčiť. Prečo by ľudia z menšiny mali mať rovnaké práva ako majorita? To podľa hovorcov minority zaváňa jasnou diskrimináciou! A má to „logiku“. Ako môže menšina diskriminovať väčšinu...? 

A tak začali najdemokratickejší demokrati z povolania princíp univerzality trochu pootáčať, aby sa vraj odstránila akákoľvek diskriminácia. A výsledok? Práva sexuálnych menšín sa začínajú povyšovať na ľudské práva! Ba čo viac – ak niekto má na tento proces iný názor ako menšiny, podľa už jestvujúcich zákonov v niektorých krajinách je to netolerancia, ktorá má aj trestnú sadzbu. To, že smutne slávna lesbická europoslankyňa Ulrike Lunacek verejne nazýva svojich oponentov „pravicoví a katolícki bigoti“ je nielenže prejav tolerancie made in LGBTI, ale naznačuje skorú budúcnosť: katolík či kresťan sa stáva niečo nenormálne, netolerantné, priam nadávka.

Karel Čapek v svojej slávnej eseji Proč nejsem komunistou napísal: „Nejdivnější a nejnelidštější na komunismu je jeho zvláštní pochmurnost. Čím hůře, tím lépe... Srdce všech lidí, kteří z těch či oněch osobních příčin nejsou komunisty, jsou zhovadilá a hnusná jako vřed; není dobrého chlupu na celém dnešním řádu; co je, je špatné.“ Platí to aj dnes. Dokonca slovo komunisti sa pokojne môže rozšíriť o LGBTI. Napokon – majú spoločný ideologický základ...

Určite by sa dalo o súčasnej spoločensko-politickej situácii v tzv. západnej civilizácii (slovo kresťanskej sa tu už naozaj nehodí) veľa hovoriť. Vznikajúca diktatúra tolerantúry je pre mňa apokalyptická. V časoch, ktoré dnes ešte označujeme za čnostné a keď sa západná civilizácia ešte nazývala kresťanská, spisovateľ Karl Kraus (1874–1936) odmietol, či priam provokatívne zosmiešnil úslovie „žijeme iba raz“. Podľa neho mnohí „nežijú ani raz“. Zdá sa, že Európa prestáva žiť. Opustenie princípov, ktoré z nej urobili „starú dobrú Európu“, a nástup hodnotovej flexibility ju skôr či neskôr dovedú k osudu starého Ríma.

Iba ak...

Svätý Ján Pavol II. povedal: „Európa v 21. storočí alebo bude kresťanská, alebo nebude vôbec...“

::

Pavol Prikryl

Autorom príspevku je básnik a vydavateľ Pavol Prikryl.

::

Diskusný kruh:

Stanislav Háber: Radosť radového hriešnika

Pavel Duraj: O politických procesoch v päťdesiatych rokoch

Ján Maršálek: Je apokalypsa za rohom?

Vlado Gregor: Prichádza apokalypsa?