Facka z Božej milosti

Žiadna veľká svetská poklona nenahradí dary Božie padajúce do lona

Vlado Gregor

Vo svete prebieha veľký a neustály zápas medzi idealizmom a realizmom, medzi utópiami a každodenným životom, plným malých aj veľkých starostí a nezdarov ľudí takzvane obyčajných i takzvane neobyčajných. Milí moji, tými drobnými a všednými starosťami, tým každodenným bojom o prežitie a o tie malé ideály a súkromnú spokojnosť zvykneme pohŕdať a nepokladáme ich niekedy za dôležité.

Veľmi zlé je na tom, že čím je človek hlúpejší, tým menej si svoje omyly uvedomuje a tým je tvrdší a sebavedomejší v ich obhajovaní. Ľudia iste potrebujú všeobecné snahy a chcú túžiť po všeobecnom a nespochybniteľnom dobre, ale títo ľudia vždy narobia viac škody ako tí plahočiaci sa hriešnici, ktorí stále hľadajú ohľady a kompromisy, aby aspoň niečo pekné zažili.

Málokto sa odváži povedať priamo ako Kristus, že trpiacich, chudobných a ukrivdených vždy budeme mať medzi sebou; a práve takýmto ľuďom sa to väčšinou aj zle počúva a dajú si preto balamutiť hlavy všelijakými apoštolmi, spasiteľmi a reformátormi.

Najväčším pokušením je asi nevnímať to, čo vidíme okolo seba, nepovažovať to za Božiu vôľu a neustále, tvrdohlavo a bez sebakritiky to chcieť napravovať a vylepšovať. Opakovane sa nám to nedarí a chyby si nepriznávame ani sami pred sebou, či už z hlúposti, alebo ešte horšie, z úmyselného pokrytectva a kamuflovania... Vždy to ešte môžeme zvaliť aj na nejakého toho diabla a satana, alebo na akýchsi sabotérov a „prekážačov“, ktorí nedokázali pochopiť a plniť naše perfektné úmysly a ideály...

Snažiť sa byť úžasný a výnimočný je iste prirodzené a ja sám som  sa o to opakovane pokúšal, ako sa to v Písme charakterizuje, „pokúšaný vlastnou žiadostivosťou“, ale našťastie a z Božej milosti som vždy dostal od života takú facku, že som precitol. Človek sám osebe sa bez takýchto milostí a ráznych ponaučení ťažko dopracuje k aspoň minimálnej skromnosti, v náboženskej reči k pokore, alebo vo svetskom jazyku k sebakritike a reálnemu chápaniu vecí a procesov okolo seba.

Preto aj z vlastnej skúsenosti si dovolím vystríhať mladých, aby si viac vážili starých a aby niekedy skromne počkali a vydali sa inou cestou, než tou, ktorá sa im vidí ružová, priama a oslnivo jasná. Môžu si pokaziť celý život a napriek formálnym výsledkom, kariére a hodnoteniu zo strany „tohto sveta“ sa budú hanbiť za to, čo predvádzali a ich bilancovanie bude úbohé a negatívne.

Možno naposledy vyzývam: Nepodceňujte človeka a jeho bežné starosti a malé radosti! Nesúďte a nebudete súdení; a akou mierou meriate, takou aj vám namerajú; a ak dokážete sami seba obmedziť a občas „zaliezť do búdy“, naozaj vám tá plná a natrasená miera často sama padne do lona.

 (18. 6. 2014)

::
Autorom príspevku je Vlado Gregor.

::

Súvisiace články:

O kresťanskej politike

O čo sa vlastne hádame?