Kristova Cirkev je nezničiteľná

Karol Dučák

Rozhovor so spisovateľom a publicistom
Karolom Dučákom

(O Cirkvi a jej mieste vo svete, o literárnej práci a búraní predsudkov, o viere a kresťanskom komunizme lásky)

Karol Dučák sa narodil 18. januára 1953 v Prešove. Má ukončené stredoškolské vzdelanie s maturitou. Z vysokej školy po roku predčasne odišiel, avšak ako samouk intenzívne študuje a rozširuje si svoje duchovné horizonty. Rozpráva dvoma svetovými jazykmi, po nemecky a po rusky, a pasívne ovláda niekoľko ďalších jazykov. Vystriedal viacero profesií a pomerne dlhú dobu pracoval mimo územia svojej vlasti. Najdlhšie, už takmer dvanásť rokov, pracuje v nemeckom jazykovom priestore. V súčasnej dobe pôsobí v Rakúsku. Je ženatý, otec dvoch detí, dcéry a syna. So svojou manželkou Oľgou žije vo Vranove nad Topľou. Od svojej mladosti sa venuje publicistickej činnosti. Publikoval články v mnohých slovenských a českých novinách a časopisoch. V neskoršom veku začal písať knihy, rozhlasové hry a iné literárne útvary.

JM: Stále častejšie sa ozývajú hlasy, ktoré dnešnú dobu označujú za krízovú. Sú opodstatnené? Ak áno, v čom podľa vás spočíva súčasná spoločenská kríza? Kde sú jej korene? Vidíte východisko?

K. Dučák: Ak si v obchode kúpite nejaký výrobok, dostanete k nemu návod na obsluhu. Výrobca najlepšie pozná svoj výrobok a tak vám najlepšie poradí, ako máte jeho výrobok používať. Ani ten najkvalitnejší výrobok vám dlho neposlúži, ak nebudete dodržiavať návod na obsluhu, ktorý vám dal výrobca. Hospodin stvoril svet aj človeka. Človeku zveril svet, aby ho užíval. Dal mu pochopiteľne aj návod na obsluhu sveta, ba aj návod na obsluhu vlastného života. Všetko v jednej hrubej príručke, Biblii. Vševediaci Boh najlepšie poznal svoje výtvory, tak svet ako aj človeka. Človek si však nezriedka namýšľa, že nepotrebuje Boha. Preto veľmi často ignoruje Boží návod na obsluhu sveta aj svojho života. Je zarážajúce, ako veľmi je človek neraz vzdialený od Boha. Fatálne následky vidíme okolo seba denne. Násilie, vojny, hlboký mravný úpadok, sociálna nespravodlivosť, totálna absencia lásky k blížnemu, dezilúzia, zúfalstvo, bezradnosť...

Ak by sa precízne dodržiavali najdôležitejšie Božie prikázania lásky k Bohu a k blížnemu, ak by sa precízne dodržiavalo Desatoro Božích prikázaní, nikdy by sme nezažili krízu. Svet by bol rajom. Často počúvame, že zákony, ktorými sa riadia jednotlivci i celé národy, sú nedokonalé. Žiada sa však dodať, že ak nebude láska k Bohu a k blížnemu absolútna, ani tie najlepšie zákony nedokážu definitívne vyriešiť vzťahy medzi národmi ani medzi jednotlivcami. A na druhej strane, ak by bola láska k Bohu a k blížnemu pre každého človeka absolútnou veličinou, nebolo by potrebné vymýšľať nové a nové zákony. Zázračným všeliekom na všetky boľačky spoločnosti je Boh. V praxi to znamená totálne sa spoliehať na Všemohúceho a zveriť mu riešenie našich problémov. Nijaké iné východisko nepoznám.

JM: Vo svojej literárnej a novinárskej práci sa prejavujete ako kresťan – katolík. Čo pre vás znamená viera? Udrží sa kresťanstvo v Európe? Udržíme si ho? Alebo sa stratíme v mori relativizmu?

K. Dučák: Niečo som už naznačil vo svojej predchádzajúcej odpovedi. Katolícku cirkev považujem za jediný spoľahlivý domov pre moju dušu. Čo sa týka kresťanstva v Európe, budem hovoriť za Katolícku cirkev, ktorej som príslušníkom. Naša Cirkev je nezničiteľná, aj keď sa v súčasnosti zmieta v otrasoch a čelí mnohým vážnym hrozbám.

JM: Mohli by ste bližšie špecifikovať tieto hrozby?

K. Dučák: Naša Cirkev má mnohých nepriateľov. V princípe ich možno rozdeliť na dva veľké tábory: vonkajších a vnútorných nepriateľov.

Tých vonkajších možno rozdeliť na pasívnych a aktívnych. Pasívnymi sú konzumizmus, sekularizmus, hedonizmus, proste snaha uprednostniť materiálne blaho pred duchovnými hodnotami v živote človeka. Aktívni vonkajší nepriatelia Katolíckej cirkvi sú predovšetkým slobodomurári, militantní ateisti, či náboženskí fundamentalisti, patriaci k iným náboženstvám, ale aj všetci tí, ktorí sa cielene usilujú zlikvidovať Katolícku Cirkev zvonku a podnikajú akékoľvek aktívne kroky v tomto smere.

Aj vnútorných nepriateľov možno rozdeliť na pasívnych a aktívnych. Pasívni sú všetci vlažní katolíci, ktorí dávajú inovercom zlý príklad a odrádzajú ich takto od konverzie na katolícku vieru. A o to smutnejšie je, keď dávajú svojím životom zlý príklad kňazi, či dokonca biskupi. Práve zlý príklad nehodných katolíckych teológov a laikov najviac škodí Katolíckej cirkvi.

Aktívni vnútorní nepriatelia sú všetci heretici a schizmatici, ktorí cieľavedome štiepia jednotu Cirkvi. Zvlášť po Druhom vatikánskom koncile došlo k mimoriadnej aktivite v tábore aktívnych vnútorných nepriateľov Katolíckej cirkvi. Paradoxne vznikli dva tábory nespokojencov vo vnútri Katolíckej cirkvi.

Jeden tábor očakával od koncilu podstatne rozsiahlejšie reformy, zavedenie bezbrehého liberalizmu a premenu Katolíckej cirkvi na sekulárnu inštitúciu. Keďže Vatikán  ich nádeje nesplnil, mnohí nespokojenci dodnes revoltujú voči nemu. Len nedávno pápež František exkomunikoval predsedníčku protivatikánskej platformy Wir sind Kirche Marthu Heizerovú, a jej manžela Gerta, pretože privátne slávili Eucharistiu bez kňaza. Členovia tejto protivatikánskej platformy žiadajú zrušenie celibátu kňazov a povolenie sviatosti kňazstva pre ženy.

Opačný extrém predstavujú tridentisti, teda teológovia a laici, ktorí sa pokúšajú vrátiť Katolícku cirkev o niekoľko storočí späť, do dôb po Tridentskom koncile. Mám na mysli predovšetkým schizmu arcibiskupa Lefèbvra, ktorá citeľne zasiahla Katolícku cirkev. Druhý vatikánsky koncil urobil nevyhnutné reformy, no pritom zachoval katolícke učenie. Nebol porušený jediný Boží zákon, zostala zachovaná každá dogma. Biskupi na čele s pápežom sú neomylní. Ježiš predsa povedal prvým biskupom, apoštolom, na čele s prvým pápežom Petrom: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Tak, ako bol Ježiš s apoštolmi a prvým pápežom Petrom, tak bol s biskupmi a pápežom počas celých nasledujúcich storočí Katolíckej cirkvi.

Predstava, že by Ježiš akurát počas Druhého vatikánskeho koncilu opustil Katolícku cirkev a ponechal ju napospas búrke nepokojného sveta 20. storočia, je mimoriadne stupídna. Biskupi na čele s pápežom tvoria Magistérium Cirkvi, teda Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý je nositeľom neomylnosti vo veciach viery a mravov. Podľa momentálnej situácie hovoríme buď o Magistériu mimoriadnom (počas všeobecného koncilu) alebo riadnom (mimo koncilov).

Neomylnosť Cirkvi nie je dielom ľudskej múdrosti alebo učenosti, ale výsledkom účinkovania Ducha Svätého v Cirkvi, jeho sústavnej asistencie Magistériu Cirkvi. Ježiš predsa povedal apoštolom okrem iného aj toto: „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás“ (Jn 14, 16–17). A na inom mieste: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy...“ (Jn 16, 13).

Ježiš Kristus svojimi slovami explicitne, mimo akúkoľvek pochybnosť, garantoval neomylnosť zhromaždenia biskupov na čele s pápežom. Aj počas Druhého vatikánskeho koncilu. Nie však neomylnosť jednotlivých biskupov. Vieme, že medzi apoštolmi bol aj zradca, Judáš. Jednotliví biskupi nie sú neomylní učitelia viery a mravov. Iba zhromaždenie biskupov na čele s pápežom, teda Učiteľský úrad Cirkvi, dáva garanciu neomylnosti vo veciach viery a mravov vďaka kontinuálnej asistencii Ducha Svätého Magistériu Cirkvi.

Karol Dučák s manželkou vo Svätej zemi

Práve v nedôvere voči pôsobeniu Ducha Svätého v Katolíckej cirkvi naveky – ako to explicitne formuloval Ježiš Kristus – spočíva najväčšie pochybenie arcibiskupa Lefèbvra. Ďalšie spočíva v tom, že tento revoltujúci arcibiskup dlhodobo znižoval autoritu pápežov, tvrdošijne odmietal podriadiť sa im a svojím počínaním podnecoval katolíkov ku kolektívnej neposlušnosti voči pápežom.

Nezabúdajme však, že Pán Ježiš povedal svätému Petrovi: „Ty si Peter (po slovensky Skala) a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné bránu ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského Kráľovstva; čo zviažeš na zemi, bude zviazané aj v nebi a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané aj v nebi“ (Mt 16, 18–19). Toto nikdy neprestalo platiť. Ani počas Druhého vatikánskeho koncilu. Pápež ako Kristov námestník môže právoplatne prijať akékoľvek rozhodnutie, ktoré nie je v priamom rozpore s Božími zákonmi a cirkevnými dogmami. Môže dokonca korigovať aj rozhodnutia svojich predchodcov. Ak niekto o tom pochybuje, pochybuje zároveň o Ježišových slovách.

Neviem o tom, žeby niektorý pápež verejne spochybnil ktorýkoľvek Boží zákon či dogmu. Ale ani v prípade herézy, ak by k nej došlo, nemá žiaden arcibiskup Katolíckej cirkvi právo riešiť takúto situáciu rozbíjaním jednoty Cirkvi. Problémy v Katolíckej cirkvi sa predsa neriešia partizánskou vojnou. Naša Cirkev je konsolidovaná ustanovizeň s prísnou hierarchickou štruktúrou. Ak takúto triviálnu vec nepochopí arcibiskup Katolíckej cirkvi, kto potom? Keď prvý pápež svätý Peter v Antiochii zakolísal, apoštol Pavol ho prísne napomenul (Gal 2, 14). Vždy však uznával autoritu Kéfasa (Gal 1, 18; 2, 7–9). Nikdy nerozbíjal jednotu mladej ranokresťanskej Cirkvi. Nikdy nedával veriacim príklad neposlušnosti voči pápežovi a nevytváral v Cirkvi opozičné štruktúry, namierené proti pápežovi. Naopak, s nasadením vlastného života sa usiloval o jednotu, pretože vedel, že v opačnom prípade je všetko zbytočné.

Apoštol Pavol nikdy nenazval svätého Petra heretikom tak, ako nazval arcibiskup Lefèbvre pápežov po Druhom vatikánskom koncile. Schizmy neprinášajú riešenia, ale situáciu ešte viac komplikujú. Toto platí v plnom rozsahu aj o schizme arcibiskupa Lefèbvra. Vatikán vyvinul enormné úsilie na odstránenie tejto schizmy a ak by bolo na strane schizmatikov viac porozumenia a ústretovosti, bolo by toto úsilie korunované úspechom. Keď arcibiskup Lefèbvre podpísal 5. júna 1988 so Svätou stolicou dohodu, ktorá znamenala koniec rozkolu, zavládol v Katolíckej cirkvi optimizmus a nádej na znovunastolenie jednoty. Arcibiskup Lefèbvre však už na druhý deň po podpise dohody začal voči Svätej stolici uplatňovať diktát stupňujúcich sa neakceptovateľných požiadaviek, a tak dohodu, ktorú svojím podpisom potvrdil, napokon vlastným pričinením definitívne pochoval. Ale to je na dlhú debatu, takže to tu nemôžeme podrobne rozoberať.

JM: Vráťme sa k pôvodnej otázke: Myslíte, že Katolícka cirkev prežije všetky vážne hrozby, o ktorých ste hovorili?

K. Dučák: Kristova Cirkev je nezničiteľná. Šírenie poplašných správ tridentistami o tom, že Katolícka cirkev je údajne od Druhého vatikánskeho koncilu v nezvratnom úpadku a smeruje k definitívnej skaze, je absolútne neprijateľné. Ježiš predsa povedal: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ Pán Ježiš bol teda so svojou Katolíckou cirkvou aj počas Druhého vatikánskeho koncilu a po ňom. Pochybovať o tom znamená pochybovať o Kristových slovách. Mám mnoho pekných spomienok na moju nebohú mamku. Bola hlboko veriaca katolíčka, pre ktorú bol Kristus naozaj alfou aj omegou. Ona mi dala pevné základy katolíckej viery. Katolícku cirkev občas prirovnala ku Kristovej lodičke, ktorá sa plaví nebezpečnými úskaliami. Vtedy hovorievala: „Nemáme sa báť, že Kristova lodička niekedy stroskotá, ale máme sa jej pevne držať, aby sme my sami z nej nevypadli do rozbúrených vôd.“ Nikdy na tieto slová nezabudnem. Mamka nemala akademické teologické vzdelanie, ale dovolím si tvrdiť, že taký vzdelaný teológ, ako bol arcibiskup Lefèbvre, nesiahal úrovňou svojho teologického myslenia mojej nebohej mamke ani po členky.

Nie je našou úlohou skúmať, či sa Katolícka cirkev vyvíja správnym smerom a už tobôž nie špekulovať o tom, či sa náš pápež svojím konaním nedopúšťa herézy. Toto je dielo Satana, ktorý nás chce rozoštvať a žiaľbohu, darí sa mu. Máme rešpektovať pápeža a Magistérium Cirkvi, pretože Ježiš povedal apoštolom aj toto: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda“ (Lk 10, 16). Ak niekto pohŕda Magistériom Cirkvi, pohŕda samotným Kristom. Pán Ježiš od nás nežiada špekulácie o vývoji Katolíckej cirkvi, ale totálnu odovzdanosť. Veľmi pekne je to formulované v Novéne odovzdanosti: „Ježišu, celkom sa ti odovzdávam, postaraj sa o všetko!“

Nemám strach o budúcnosť našej Cirkvi. Podľa najnovších štatistík je každý tretí obyvateľ Zeme kresťan. 2,4 miliardy ľudí na tejto planéte vyznáva kresťanstvo. Najviac je katolíkov – vyše 1,2 miliardy. Štatisticky je každý šiesty obyvateľ Zeme katolík. Pritom nárast počtu katolíkov je o niečo vyšší ako nárast obyvateľstva Zeme. Európa na tom nie je najhoršie. Dokonca aj v EÚ sa hlási ku Katolíckej cirkvi viac ako polovica jej obyvateľov. Z nekresťanských náboženstiev je najviac – 1,7 miliardy – moslimov.

Pre mňa ako katolíka tieto štatistické údaje nie sú síce dôvodom na prehnaný optimizmus, ale ani na nemiestny pesimizmus. Aj keď počet moslimov vo svete prekonal počet katolíkov, má to svoje príčiny. Žiadne náboženstvo, ani žiadna cirkev nebola v histórii ľudstva vystavená takému drastickému prenasledovaniu, ako Katolícka cirkev. Ak je napriek tomu každý šiesty pozemšťan katolík, zmocňuje sa ma obdiv a hrdosť na vlastnú Cirkev. Kristovu Cirkev brány pekelné nepremôžu. Z každej búrky vyjde očistená a zocelená.

JM: V knihe Poslušný až na smrť približujete životný príbeh blahoslaveného Karla Leisnera. Čím vás zaujal? V čom nám môže byť príkladom a vzorom?

K. Dučák: Čím ma zaujal? Predovšetkým tým, že bol Nemec a zároveň odporca nemeckého nacizmu. Ako jediný bol za kňaza vysvätený tajne v koncentračnom tábore Dachau, v ktorom strávil štyri a pol roka svojho života. Už dlho je vo mne zakotvená túžba búrať predsudky. Nie všetci Nemci boli krutí fanatici, ktorí slepo nasledovali Adolfa Hitlera. V nacistickom Nemecku boli aj milióny odporcov režimu. Súčasťou nemeckého hnutia odporu voči nacizmu bola aj nemecká Katolícka cirkev. O tom sa však u nás pred rokom 1989 verejne nehovorilo.

Nemeckí katolíci kládli odpor nacizmu až do konca druhej svetovej vojny. Vzorom boli jej biskupi. Najviac vynikal münsterský biskup von Galen, známy ako Löwe von Münster , čiže Lev z Münsteru. Výraznou postavou katolíckej opozície voči politike nacistického režimu bol aj mníchovský arcibiskup a kardinál z Mníchova a Freisingu Michael von Faulhaber. Podobne sa vzopreli nespravodlivému režimu aj ďalší nemeckí biskupi. No neboli to len biskupi. Viac ako 12 000 kňazov, teda polovica nemeckého katolíckeho kléru tej doby sa dostala do priameho konfliktu s nacistickým režimom.

Katolícky klérus krvácal v rokoch nacistickej hrôzovlády po celom Nemecku. Stovky katolíckych kňazov zmizli v koncentračných táboroch. Najviac v koncentračnom tábore Dachau, kde boli od roku 1940 postupne sústreďovaní duchovní z Nemecka a iných európskych krajín. Počas celej vojny sa tu dostalo 2 720 duchovných, z toho bolo približne 95 percent rímskokatolíckych klerikov z rôznych krajín. Najviac Poliakov. Nemeckých duchovných bolo v Dachau 447 a z nich 94 v Dachau zomrelo. Ďalší boli umučení a popravení mimo Dachau.

No nielen duchovní umierali ako obete nacistického teroru. Okrem nich zahynuli aj mnohí katolícki laici. Už krátko po uchopení moci nacisti chladnokrvne zavraždili v lete roku 1934 prominentných katolíkov Ericha Klausenera, Adalberta Probsta a Fritza Gerlicha. Neskôr umierali mnohí ďalší odporcovia nacizmu z radov nemeckých katolíkov. Karl Leisner bol jedným z miliónov Nemcov, ktorí sa vzopreli režimu. Cena, ktorú za to zaplatil, bola veľmi vysoká. Zaslúži si našu úctu a vďaku za to, že spolu s inými duchovnými pomáhal vytvárať dobrý obraz Katolíckej cirkvi, na ktorý môžeme byť aj dnes právom hrdí.

JM: Vaša novšia kniha Božie svetlo v temnotách Paraguaja vypovedá o jedinečnom náboženskom a sociálnom projekte, ktorým bol jezuitský štát v rokoch 1609–1769. Priblížte, prosím, čitateľom PriestorNetu ideu knihy. Čo vás priviedlo k tejto téme?

K. Dučák: Začnem od konca. Môj nebohý otec ma v mladom veku takrečeno nainfikoval myšlienkou kresťanského komunizmu lásky. Neuvedomelo. Otec sa touto problematikou nezaoberal tak úporne ako ja. Myslím, že preňho nebola natoľko bytostnou záležitosťou. Otec však vždy tvrdil, že komunizmus má svoje korene v Katolíckej cirkvi, no v neskorších dobách boľševici zvrátili vývoj komunizmu a obrátili ho proti samotnej Katolíckej cirkvi. Ak som predtým uvádzal, že je vo mne zakorenená túžba búrať predsudky, platí to aj v tomto prípade. Vo svojej knihe som poukázal na to, že pôvodné ideály kresťanského komunizmu lásky boli veľmi ušľachtilé a najkrajšie naplnenie našli práve v jezuitskom štáte v Paraguaji.

Obyvatelia jezuitami budovaných indiánskych obcí, takzvaných redukcií, z ktorých sa skladal jezuitský štát v Paraguaji, si boli rovní. Neboli tu bohatí ani chudobní. Nejestvovalo súkromné vlastníctvo nehnuteľností a takmer všetok majetok redukcií bol spoločným vlastníctvom ich obyvateľov. Všetko, čo Indiáni potrebovali k životu, dostávali zadarmo od spoločenstva redukcie.

V jezuitskom štáte nikto nežobral, nikto nebol opustený, cudzí, zbytočný. Mladomanželia dostávali po svadbe od svojej obce do užívania dom so základným zariadením a kusom poľa. Náklady na svadbu hradila komunita príslušnej redukcie. V redukciách nemali peniaze, ba dokonca aj výraz peniaze bol Indiánom neznámy. Pritom spravodlivá spoločnosť jezuitov bola založená na princípoch lásky k Bohu a lásky k blížnemu, nie na princípoch triednej nenávisti a permanentného triedneho boja, ako to neskôr praktizovali vo svojom zdeformovanom modeli sociálnej rovnosti boľševici a ich nasledovníci.

V jezuitskom štáte neexistovalo prenasledovanie človeka pre vieru či politický názor. Mučenie, v tej dobe hojne rozšírené vo svete, bolo v paraguajských redukciách neznámym pojmom. Nepoznali tu ani trest smrti a nedošlo k nijakej poprave. Dokonca ani za také závažné zločiny ako vražda sa neudeľoval trest smrti, ale zločinec bol odsúdený na doživotný žalár, ktorý však v praxi trval nanajvýš desať či pätnásť rokov. V roku 1716 zmenil generál Tamburini doživotný trest na desaťročný. Obzvlášť nebezpečných a nepolepšiteľných zločincov vykázali z redukcie, ako to rozhodol už Diego de Torres Bollo, prvý provinciál Paraguaja, v prípade čarodejníkov.

Znie to ako sci-fi, ale bola to skutočnosť, dokázaná mnohými hodnovernými prameňmi a dokumentmi. Bezmála 160 rokov fungoval osobitý kresťanský komunizmus lásky, ktorý na svoju dobu prosperoval a priniesol domorodým obyvateľom nebývalý hmotný i duchovný rozkvet.

JM: Na záver obligátna otázka: Aké sú vaše ďalšie tvorivé zámery? Na čom pracujete? A čo čítate? Ktorý knižný titul vás v poslednom čase zaujal?

K. Dučák: Tvorivé zámery sú veľké. V poslednej dobe som popísal veľa článkov a mám rozpísaných dokonca niekoľko kníh, lenže času je zúfale málo a pohody k práci ešte menej. Toto limituje moje tvorivé aktivity. Čítam veľa, ale prevažne odborné publikácie, ktoré potrebujem pri písaní svojich článkov a kníh. Mnohé z nich opakovane a do hĺbky. Ide trebárs o Sväté písmo, Katechizmus Katolíckej cirkvi, dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, Malý teologický lexikón a mnohé iné. V poslednej dobe som sa zaoberal exorcizmom, takže som si prečítal niečo od Eliasa Vellu.

Priťahuje ma katolícka mystika, takže „rozpitvávam“ predovšetkým diela Svätej Márie z Agredy, Anny Kataríny Emmerichovej a Márie Valtorty. Ale aby som presne odpovedal na vašu otázku, jedna kniha ma v poslednej dobe obzvlášť zaujala. Je to útla knižočka s názvom Útok na dračí trón, ktorú napísal Ernest Stürmer. Vydala ju Spoločnosť Božieho slova v Nitre v roku 1996. Kniha rozoberá mimoriadne misijné úspechy geniálneho jezuitu Mattea Ricciho v Číne, o ktorom som aj ja písal vo svojej knihe Božie svetlo v temnotách Paraguaja. Možno povedať, že Ricci patril medzi prapriekopníkov medzináboženského dialógu, ktorý sa stal oficiálnou doktrínou Katolíckej cirkvi až na Druhom vatikánskom koncile.

JM: Ďakujem za rozhovor.

::

Súvisiace články:

Očistený vierou (recenzia knihy K. Dučáka)

Ježiš Nazaretský ako človek