|
Vlado Gregor |
Dostal som nedávno ponuku robiť kostolníka, ale odmietol som. Ja som
totiž nikdy netúžil robiť ani miništranta, pretože vždy som chcel samostatne a
nezávisle rozmýšľať a aj hovoriť bez decentných obalov.
Situácia vo svete je zlá a Cirkev, žiaľ, nehľadá možnosti riešenia,
otvorene o problémoch nediskutuje a stará sa nie až tak o dobro svojich
ovečiek, ako o bezstarostný a nerušený život svojich pastierov a štruktúr.
Niekedy akoby sme zabúdali na to, že Krista síce nazývame veľkňazom podľa Melchizedecha,
ale v realite tohto sveta žiadnym kňazom nebol, pretože ho medzi seba nechceli
a vtedajšia hierarchia sa mu vyhýbala ako čert krížu.
Prichádza teraz až k nenávisti voči Cirkvi, ale čo môžem ja k tomu
povedať? Veď už od deväťdesiatych rokov bubnujem na poplach, že k tomu príde...
Nefungujú a nedodržiavajú sa zákony, a my kresťania o nič viac ako ostatní
netlačíme na zlých a mocných, aby sa to aspoň trochu zmenilo. Aká je to
sloboda, keď väčšina národa má existenčné problémy a pol milióna z nás za
tých 25 nežných rokov utieklo za hranice a ani sa netúži vrátiť?! Aká môže
vlastne existovať sloboda, keď sa ľudia trasú už aj o ten najmizernejší „flek“
a ako nám v týchto problémoch pomôžu oficiálne formálne modlitby? Nestávame sa
falošnými prorokmi a nemusia potom vystupovať ľudia, ako prvý literárne činný
prorok Amos, ktorí namiesto kňazov poukazujú na bezútešnosť a neúnosnosť
situácie?
Hľadajú sa zástupné
témy a zatvárajú sa oči pred absenciou základnej spravodlivosti a pred
možnosťami nápravy, alebo aspoň pred ich poctivým hľadaním. Ľuďom sa nehovorí
ani približná pravda a manipuluje sa nimi omnoho bezočivejšie a
prefíkanejšie ako za reálneho socializmu. Úbohým a bezbranným sa krivdí stále
viac a bezohľadnejšie a nikoho z mocných to nejako zvlášť a existenčne
nezaujíma.
Aj za totality sa vyskytovali rôzne skupiny „siedmich statočných“, ale
boli podstatne menej aktívne, a už vtedy nepúšťali medzi seba ľudí, ktorí mali
tendenciu samostatne rozmýšľať a otvorene sa pýtať. My sme boli dobrí tak na
spoločné modlitby a na poslušné počúvanie väčšinou nič neriešiaceho
moralizovania. Som smutný, že to musím povedať, a doteraz som sa tomu
vyhýbal, ale kresťanská politika na Slovensku sa od začiatku vyznačuje
neznášanlivosťou a nafúkanosťou – a tí, čo ju doteraz produkovali, sa teraz
týmito „cnosťami“ snažia infikovať mladých a neskúsených. Neverte im a
nenasledujte ich, milí dorastenci! Nielen politika, ale medziľudské vzťahy
všeobecne majú byť o dohodách, kompromisoch, odpúšťaní a zmierlivosti.
Ak sa kresťanstvo má stať dôveryhodným, jednoducho sa nemôže zbavovať
zodpovednosti za spoločnosť ako celok a budovať si akési perfektné a elitné
štruktúry, ktoré by mali ľudia len nekriticky a ponížene rešpektovať a
uctievať. (A ak nás náhodou neposlúchajú, neklaňajú sa nám a sami od seba za
nami nechodia, môžu nám byť ukradnutí...)
Asi by som mohol tieto tvrdé vyjadrenia zakončiť tým, že história sa
stále opakuje a dôveryhodnými bývajú len tí ľudia, ktorí idú nie proti minulým,
ale súčasným násiliam, klamstvám a krivdám. Je to často za cenu veľkých obetí a
bolestí, ale vždy to tak bolo a ako nasledovníci Krista sa nemáme na čo
sťažovať.
Neustále a opakovane si však musíme dávať pozor na to, aby sme neupadli
do naivity, alibizmu a sladkých rečí. Aj toto sa stále opakuje a ak to prekročí
určité hranice, pravidelne to vedie k nenávisti, ničeniu, katastrofám a
apokalypsám. Ani teraz si nemyslime, že sa takémuto osudu vyhneme prázdnymi
rečami a že konkrétny život tých nie našich všade naokolo nás nemusí
zaujímať. Máme byť úprimní ako deti, ale musíme lepšie vnímať špinavosti a viac
zametať svoje a okolité smeti.
::
::
"Ak sa kresťanstvo má stať dôveryhodným, jednoducho sa nemôže zbavovať zodpovednosti za spoločnosť..." S tým treba súhlasiť. Zároveň treba povedať, že dnešný svet, zdá sa, nemá záujem počúvať kresťanov a už vôbec nie Cirkev.
OdpovedaťOdstrániťDruhá vec, myslím, Cirkev by sa nemala dať vtlačiť do pozície akejsi charitatívnej organizácie, ktorá bude dobrá len na to, aby pomáhala chudobným. Cirkev (kresťanstvo) v istom zmysle má návod na riešenie problémov, no jeho jadro je duchovné. Skrátka, Cirkev má v prvom rade prinášať evanjelium a uchovávať vieru, vysluhovať sviatosti.
Modlime sa za dobrých, horlivých, svätých kňazov!