Versus orientem et versus populum

Karol Dučák

V poslednej dobe sa šíria správy, že v niektorých našich farnostiach kňazi odstraňujú oltáre čelom k ľudu s odôvodnením, že Druhý vatikánsky koncil neprikázal umiestňovať ich v kostoloch. Títo teológovia tak spochybňujú nielen liturgickú obnovu po Druhom vatikánskom koncile, ale aj najstaršie tradície Katolíckej cirkvi z čias apoštolov a prvých storočí kresťanstva. Prvé kamenné oltáre v ranokresťanskej Cirkvi sa objavili v 4. storočí a neboli pri stene kostola ako v neskorších dobách, ale v určitej vzdialenosti od nej, takže celebranti ich mohli obísť a celebrovať svätú omšu čelom k ľudu. V časoch ranokresťanskej Cirkvi boli totiž celebranti obrátení zásadne tvárou k ľudu. V prvých troch storočiach kresťanstva bol aj pevný kamenný oltár neznámym pojmom. „Kresťania pre eucharistickú slávnosť užívali len stôl“ (Malý teologický lexikon. Bratislava: Spolok Svätého Vojtecha v Trnave [v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava], 1977, s. 331).

Mensa Domini (stôl Pána) nadväzuje na najstaršie tradície ranokresťanskej Cirkvi. Apoštol Pavol píše v Prvom liste Korinťanom okrem iného toto: „Nemôžete piť Pánov kalich aj kalich zlých duchov; nemôžete mať podiel na Pánovom stole aj na stole zlých duchov“ (1 Kor 10, 21). V ranokresťanskej Cirkvi sa liturgia celebrovala na Pánovom stole. Až od 4. stor. „sa postupne presadzuje kamenný nepohyblivý stôl, ktorý stojí v starých bazilikách pred polkruhovitou apsidou alebo uprostred lode. Ako sa zdôrazňoval obetný charakter Eucharistie, postupne sa ,svätý stôl´ nazýval tiež oltárom, na ktorom sa sprítomňuje obeť kríža“ (Berger R. Liturgický slovník. Vydání první. Praha: Vyšehrad, 2008. ISBN 978-80-7021-965-2, s. 338).

Umiestnenie kamenného oltára uprostred lode či pred apsidou umožňovalo celebrantovi obísť oltár a postaviť sa čelom k ľudu. Ako už bolo uvedené, v prvých storočiach kresťanstva boli celebranti obrátení zásadne tvárou k ľudu a veriaci stáli v kruhu okolo nich. Keďže vchod do kostola bol na východnej strane, kňaz celebroval omšu čelom k ľudu, pretože pri celebrácii musel byť obrátený smerom k východu.

Modlitba tvárou k východu sa chápala ako výraz obrátenia ku Kristovi, pretože podľa Písma svätého sa druhý príchod Krista očakával od východu (porov. Mt 24, 27; Zjv 7, 2). Preto sa aj kresťanské kostoly začali stavať tak, že vchod do kostola bol na východnej strane a liturg celebroval liturgiu na západnej strane kostola, obrátený versus orientem et versus populum (oproti východu a oproti ľudu). Veriaci prichádzali do kostola vchodom od východu a boli obrátení smerom na západ. Ak sa chceli modliť smerom k východu, museli sa obrátiť o 180 stupňov. Táto skutočnosť pôsobila rušivo, preto od 4.–5. storočia sa začali stavať kostoly s apsidou orientovanou na východ (porov. Berger R. Liturgický slovník. Vydání první. Praha: Vyšehrad, 2008. ISBN 978-80-7021-965-2, s. 543).

Liturg však ostal obrátený čelom k ľudu. Od 4. storočia bol totiž oltár, čiže Pánov stôl, stále viac považovaný za symbol Krista, pretože sa na ňom diala jeho sviatostná prítomnosť. Preto sa obrátenie k Pánovmu stolu pociťovalo ako obrátenie ku Kristovi, ktoré sa považovalo za ešte dôležitejšie ako obrátenie smerom k východu. V dôsledku toho bolo možné zachovať obrátenie celebranta k ľudu aj v kostoloch s apsidou orientovanou na východ. Napriek tomu sa časom presadila celebrácia chrbtom k ľudu, a to skôr na Východe ako na Západe. Takýto spôsob celebrovania sa však v 20. storočí stal terčom kritiky predovšetkým v kruhoch liturgického hnutia, ktoré v celebrácii čelom k ľudu videlo „lepší výraz spoločenstva stolovania a lepší predpoklad pre aktívnu účasť veriacich. V rímskom ríte ostatne nebola nikdy zakázaná, i misál Pia V. ju zásadne dovoľoval“ (Berger R. Liturgický slovník. Vydání první. Praha: Vyšehrad, 2008. ISBN 978-80-7021-965-2, s. 298). Je potrebné znovu a znovu pripomínať, že postoj celebranta čelom k ľudu je návratom do tradícií ranokresťanskej Cirkvi. Navyše takýto postoj nezakazoval ani misál Pia V.

Ostatne samotný pápež Pius V. v bule Quo primum tempore deklaroval snahu o návrat k liturgii prvých storočí kresťanstva a priblíženie sa k takej forme liturgie, aká bola v Ríme v 5. až 6. storočí, ale toto prianie bolo v tej dobe len zbožným želaním. V dobe zavedenia misála Pia V. chýbala orientácia na starokresťanské liturgické pramene, takže neboli známe mnohé dokumenty, ktoré sa našli v knižniciach až omnoho neskôr. V dobe po Tridentskom koncile nemala Katolícka cirkev presný prehľad o vývoji liturgie od najstarších čias ranokresťanskej Cirkvi. Základom Rímskeho misálu Pia V. sa takto nestal originálny rímsky obrad, ale Alkvinov sakramentár z 9. storočia, ktorý bol považovaný za pôvodnú rímsku liturgiu (porov. Ragan G. Liturgické hnutie na Slovensku, Košice: Liturgický inštitút Jána Jaloveckého, 2001. ISBN 80-7165-302-0, s. 13-14.).

Na tento omyl sa prišlo až omnoho neskôr. Zámer deklarovaný pápežom Piom V. v bule Quo primum tempore ani nebolo možno realizovať v potridentskej dobe. V tomto období nebol dostatočný záujem o starokresťanské liturgické poklady. Ich preklady a nové vydania boli sporadickou záležitosťou. Predsa však aj tu existovali výnimky. Tlačou vyšli kritické vydania starých rímskych a ambroziánskych sakramentárov aj starobylé španielske a galikánske liturgické knihy, obsahujúce mnohé hodnotné modlitby, ktoré vynikali po duchovnej stránke, no do tej doby neboli známe.

Po znovuobjavení týchto dokumentov Katolícka cirkev lepšie poznávala tradície prvých storočí kresťanstva pred vznikom východného i západného obradu. Aj rozvoj patristických štúdií obohatil teológiu eucharistického tajomstva učením vynikajúcich cirkevných Otcov: svätého Ireneja, sv. Ambróza, sv. Cyrila Jeruzalemského a sv. Jána Zlatoústeho (porov. Všeobecné smernice Rímskeho misála, Missale Romanum, editio typica tertia, 2002; dostupné na internete: http://breviar.kbs.sk/docs/vsrm-3ed.pdf, č. 8).

Cesta k využitiu tohto úchvatného liturgického bohatstva ranokresťanskej Cirkvi sa však naplno otvorila až vďaka rozvoju liturgického hnutia.

::

Autorom príspevku je Karol Dučák.

::

Prečítať si môžete aj ďalší autorov článok:

Čo s dušami samovrahov? Skončia v pekle?