Rozhovor s Pavlom
Durajom (1)
|
Pavel Duraj |
O škole života, o slobode, o hľadaní
identity
a zmyslu nášho bytia...
JM: Priblížte, prosím,
čitateľom PriestorNetu svoju doterajšiu životnú cestu. Čo vás formovalo? Aké
hodnoty vyznávate?
P. Duraj: Narodil som sa v januári roku 1945, keď v našej dedine po
prechode frontu boli rumunskí vojaci. Naši spomínali, že v kolíske
(zavesenej na „tragare“) ma kolísali rumunskí vojaci a vraj mi spievali:
„Kopiľ robí vaga, vaga.“ V rokoch 1946–1949 naši boli na zárobkoch
v Jáchymove a o mňa sa starala otcova sestra – „tetka“. Nejaký
čas som bol s nimi v Jáchymove aj ja. Žila tam malá komunita krajanov
a tak som tam mal aj kamarátov, skoro vrstovníkov. Vlastne
v predškolskom veku som žil šťastné detstvo v troch rôznych dobrých
rodinách, a to na mne zanechalo stopy.
Keď som mal 12 rokov, otec utrpel ťažký pracovný úraz a skoro
o všetko sa musela starať mama. Samozrejme som jej pomáhal, najmä
v letných mesiacoch pri práci na poli (chovali sme kravu, prasa, sadili
zemiaky...). Na „jedenásťročku“ som chodieval štyri roky – zastihla ma
reorganizácia školstva a tak sme tretí ročník v podstate opakovali.
Štúdium na vysokej škole (matematika, fyzika – experimentálna fyzika) som
neukončil, ale naučil som sa tam ako pozorovať a ako vyhodnocovať pokusy. Veď
život sa dá v istom zmysle popísať ako experiment, ktorý robí človek sám
so sebou – je objektom aj subjektom pokusu a len od neho závisí, čo sa
v živote naučí. Samozrejme, mimo slov – tými sa dá dokonale
manipulovať, a mimo školy – tam sa
učíme to, čo nadiktuje vládnuca elita spoločnosti.
Pracoval som len v Slovenskej televízii v Bratislave, od r.
1968 až do odchodu do dôchodku v r. 2012 – najskôr ako asistent zvuku,
po roku 1990 som prešiel medzi technikov. Obe pracovné pozície mi umožnili
dostať sa do styku s rôznymi ľuďmi a tak som lepšie spoznal ľudí a aj
sám seba.
Myslím, že vo všeobecnosti každého z nás formuje množstvo faktorov.
Zhruba sa dajú definovať tri oblasti:
- Dedičné faktory, dané najmä
kódom v DNA; sú nám všeobecne známe.
- Formovanie „výchovou v rodine, škole, zamestnaní, ulicou“ – o tom
sme tiež dobre informovaní – aspoň si to myslíme.
- O formovaní „školou“, do ktorej chodíme 9 mesiacov v lone mamy, sa
nehovorí vôbec nič. Pritom tie najzákladnejšie rysy našej osobnosti (to čo máme
„v krvi“) sú určené práve učením sa v tejto „škole“. Ak prijmeme toto
hľadisko, jednoducho sa nám vysvetlí mnoho nejasností, dokonca aj astrológia a
horoskop vo svojej najpôvodnejšej, najjednoduchšej podobe (za pomoci výsledkov
výskumov modernej vedy o pôsobení Slnka a Mesiaca na zdravotný stav
človeka – napr. infarkty sú priamo ovplyvňované slnečnou aktivitou) dostáva
punc seriózneho poznania bez záhadných, na diaľku pôsobiacich síl.
O „hodnotách“ som nejako priamo neuvažoval, nebolo treba. Ale
jednoducho by som povedal, že ide o to všetko, čo nás robí „ľudskými“
ľuďmi. Všetko, čo v nás nezháša Božiu iskru; všetko, čo nás otvára Pravde,
ktorá oslobodzuje; všetko, čo nás učí milovať svojho blížneho tak, ako milujeme
seba samého.
JM: Vo svojich článkoch
uvažujete o závažných otázkach, ktoré ovplyvňujú náš osobný i spoločenský
život. Upozorňujete okrem iného na vzrastajúce nebezpečenstvo manipulovania s
ľudským vedomím, na negatívne ovplyvňovanie verejnej mienky, čo súvisí s
nezáujmom ľudí o „veci verejné“. Ako sa môže človek brániť?
P. Duraj: Snažím sa nájsť odpovede na otázky, ktoré nám kladie sám život. Prvou
a základnou podmienkou pri hľadaní odpovede je to, aby sme mali otvorené
srdce a čistú myseľ, aby sme problém jasne pochopili a otázku presne
formulovali, lebo platí: „Aká otázka, taká odpoveď.“ Dobrá odpoveď by mala byť
krátka, jasná, založená na poznatkoch z vlastného života (všeobecne mimo slov),
z udalostí, ktorých sme boli svedkami. Nemali by byť v nej žiadne
predpoklady navyše. A v odpovedi zahrnuté zdroje informácií by mali
byť všeobecne prístupné a overené. Druhým kritériom na posúdenie
„dobrosti“ odpovede je jej univerzalizmus – ak je odpoveď dobrá, potom
prekvapujúco poskytuje zmysluplné a dobré odpovede aj v tých
oblastiach života, ktorých sa zdanlivo netýka. Stačí, ak nájdeme podobnosti
medzi tou oblasťou života, kde sme odpoveď našli a oblasťou, kde odpoveď
hľadáme a potom si vhodne (slovne) upravíme „vstupné“ údaje.
Mohli by sme to porovnať s teóriou chaosu, ktorá pôvodne bola
vymyslená na popis chaotických javov v prírode (a tých je väčšina), ale
dobre popisuje aj správanie sa spoločnosti a človeka v nej. Vznikla
v 60-tych rokoch 20. storočia a od začiatku je zneužívaná –
napr. hnutie „hippies“ (začiatok
relativizovania tradičných hodnôt v USA a potom aj vo svete),
jednostranné pre-definovanie „holokaustu“ a začiatok modernej
„globalizácie“.
Priamo z tejto teórie vyplýva, že ak chceme „položiť na lopatky“
štát, podnik, rodinu, stačí zariadiť, aby dostatočne často dochádzalo
k nejakej maličkej, nevýznamnej zmene, ktorá sa dotkne každého. Ak zmeny
budú častejšie, ako ich dokážeme spracovať, potom sa už len prispôsobujeme, a
štát, podnik, rodina sa zvnútra rozpadajú a smerujú k zániku. Robí sa
to napr. zmenami zákonov a podsúvaním neuveriteľne veľkého množstva zbytočných
pravdivých i klamlivých informácií, ktoré slúžia len na to, aby urobili „dymovú
clonu“ pred potrebnými informáciami.
O tejto „dymovej clone“ nevieme, a preto je neuveriteľne
účinná.
Prieskumy verejnej mienky zasa pravdepodobne slúžia na to, aby
pripravované zmeny mali čo najväčší účinok. Najlepšie si to ozrejmíme pomocou
tzv. „salámovej metódy“, pri ktorej jednotlivé drobné krôčiky nebadateľne
uberajú z práv a slobôd obyčajných ľudí – tej mlčiacej, nerozhodnej
a neangažovanej väčšiny a pridávajú ich „presadzovaným minoritám“.
Pri aplikovaní teórie chaosu je dôležité len to, aby zmeny boli dostatočne
časté a aby sa týkali všetkých. Ako príklad uvádzam každoročné zmeny
daňových zákonov, či ešte častejšie zmeny zákonov a predpisov, týkajúcich
sa podnikateľskej sféry a živnostníkov, ktoré sú navyše koordinované
úradníkmi EÚ. Podobné príklady možno nájsť aj v niektorých narýchlo
šitých návrhoch zákonov v sociálnej oblasti.
Najmä preto ľudia strácajú záujem o veci verejné – je v nich
taký zmätok, že len trochu sa zorientovať by žiadalo denno-denné sledovanie
zmien predpisov a ľudia jednoducho na to nemajú čas. A tiež zistili,
že nezištné angažovanie sa k ničomu nevedie, lebo dobrovoľná aktivita sa
často mení na povinnosť a môžete si niekoho znepriateliť. (Ak sa
angažujete s úmyslom niečo získať, potom vaše počínanie pravdepodobne
úspech mať bude.) Tento aspekt teórie chaosu vraví jasne: Zmeny sa majú
robiť len vtedy, ak je to nevyhnutné;
treba ich dobre pripraviť na uvedenie do života, pričom výsledok môže
byť aj tak neistý. (Príslovia: „neťahaj tigra za chvost“, „nemaľuj čerta na
stenu“...)
Brániť sa rečami ani nemá význam. Tu platí – ak sa ozvete, ukážu na vás
prstom a povedia: „Trafená hus zagága!“; ak sa neozvete, ukážu na vás
prstom a povedia: „Kto mlčí, ten svedčí!“. A môžete si vyberať. Aj
formulácia, používaná v istých situáciách: „Všetko, čo poviete, môže byť
použité proti vám!“ je mnohoznačná. Je vidieť, že máme k dispozícii
„mohutný“ výber prostriedkov. Revolúcia ani slovo tu určite nepomôžu a ak
pomôžu, tak len zdanlivo a na krátky čas.
Ale čo tak vyjsť do ulíc s heslami: „Nemeňte zákony! Zákony nech
platia pre všetkých rovnako!“
Myslíte si, žeby niekto prišiel? Vysmiali by vás, lebo každý chce zmenu.
Neuvedomujeme si, že toto by bola skutočne radikálna zmena!!!
JM: Z vašich úvah je zjavné,
že vysoko hodnotíte ľudovú slovesnosť, osobitne rozprávky. Podľa vašich slov
„ľudové rozprávky v sebe skrývajú učenie o dobrej, zmysluplnej ceste životom“.
Ide o návrat ku koreňom, opretie sa o tradíciu a vieru otcov?
P. Duraj: V istom zmysle sa to dá povedať aj takto, veď úlohou tradície
v spoločenstve je prenášať overené pravdy, hodnoty a najmä overené
vzorce správania sa na ďalšie generácie. Vo svojich úvahách však idem trochu
ďalej. Zamýšľam sa napríklad nad tým, ako vlastne taká rozprávka vznikla.
Najjednoduchšia odpoveď je tá, že na začiatku bola osobná skúsenosť, ktorá bola
pre život človeka a spoločenstva taká určujúca a základná, že
spoločenstvo rozprávanie o nej pretransformovalo, prerobilo na rozprávku. Na
rozprávku najmä preto, aby sa ľahko zapamätala – v našich podmienkach sa
táto forma ukázala ako najživotaschopnejšia; v iných kultúrach takéto
skúsenosti boli zveršované pre ten istý dôvod.
Pri čítaní našich rozprávok vidíme, že dá sa vybrať niekoľko typov.
Pravdepodobne za každou takouto rozprávkou stojí samostatný tvorca a do
širšieho povedomia sa dostali vymieňaním informácií medzi rodinami (ešte v
nedávnej dobe na stretnutiach na priedomí, na skoro pravidelných stretávaniach
sa susedov za dlhých zimných večerov – na posiedkach, na priadkach), medzi
rodmi – dedinami, kmeňmi a za istých okolností aj v širšom rozsahu
(sťahovanie národov). Pamätám sa, o čom sa hovorilo na posiedkach, keď som
bol takým prvákom. Niektoré večery boli rozprávkové, len príbehy zažili
konkrétni ľudia. Ten istý jav pozorujeme aj v Biblii, v Starom
zákone, kde o tej istej udalosti je viac správ. Tiež cítime, že za každou
rozprávkou stojí veľa rozprávkarov; každý, kto tú rozprávku rozprával, ju
obohatil o svoje poznanie.
Ale skutočným dôvodom môjho protežovania rozprávky je to, že je
v nej skryté učenie o zmysluplnej ceste životom, že je to skoro to
isté učenie ako učenie v Evanjeliách. Tu sa opakujem, ale taká je
skutočnosť (možno presnejšie by bolo, že takto to chápem ja). Dokonca by sme
mohli nájsť paralely, či skoro zhody aj v platónovsko-sokratovskom
podobenstve o jaskyni, v učení Budhu, alebo v učení čínskeho
filozofa Lao c´. Samozrejme, treba brať do úvahy kultúru a dobu, v ktorej
učenie vzniklo.
Presnejšie povedané, hľadám odpoveď na otázku, čo to je tradícia a viera
otcov a najmä ako vznikali. Za jednoduchého predpokladu, že základom
ich vzniku bol život, skúsenosti a zážitky našich predkov, potom by sme
ich mali brať vážne a riadiť sa nimi.
::
Poznámka: Druhú časť rozhovoru s Pavlom Durajom uverejníme o týždeň.
::
Z úvah Pavla Duraja:
Z rozhlasových správ som dnes začul informáciu, ktorá dokumentuje slová z rozhovoru o vyvolávaní chaosu: Zákon o dani z pridanej hodnoty bol za posledných desať rokov dvadsaťkrát novelizovaný a živnostenský zákon bol od zmeny režimu menený už 107 krát!
OdpovedaťOdstrániťSúdnemu človeku je jasné, že takéto právne prostredie vyhovuje len a len nepoctivcom a špekulantom.