O autorite

Pavel Duraj

V knihe Skryté súvislosti (FRITJOF CAPRA: Skryté súvislosti; Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, Bratislava, 2009) na strane 122 čítame: „Tradične si vodcu predsta­vujeme ako niekoho so schopnosťou mať určitú víziu, jasne ju vyjadriť a sprostredkovať ostatným s vášňou a charizmou. Je to zároveň osoba, ktorá stelesňuje určité hodnoty, pre ostatných predstavujúce štandard, hodný nasledovania...  Byť vodcom znamená tvoriť vízie, znamená ísť niekam, kam predtým nikto nešiel. Znamená to aj umožniť komunite ako celku, aby vytvorila niečo nové.“

Z vyššie napísaného by sme mohli vychádzať pri hľadaní odpovede na otázku: Kto je auto­ritou? V dnešných časoch sa hovorí o autorite skôr s dešpektom. Namiesto autorít, ktoré vo­ľakedy bývali tvorcami verejnej mienky a mali v komunite viac ako len poradný hlas, sú nám podsúvané celebrity. Pritom je nám viac-menej nejasné, čo slovo autorita v najpôvodnejšom význame znamená.

O slove autorita v slovníkoch nájdeme: 

a, Slovník cizích slov; Státní pedagogické nakladatelství Praha,  1981 – v tomto slov­níku nenájdeme nič.

b, GUSTÁV BRUKKER, JANA OPATÍKOVÁ: Veľký slovník cudzích slov; Robinson s.r.o., Brati­slava, 2006 – v tomto slovníku je uvedené: autorita – vážnosť, vplyv vyvierajúci z uznávaného postavenia a vlastností; vynikajúci odborník alebo znalec.

c, Krátky slovník slovenského jazyka; VEDA, vydavateľstvo SAV, Bratislava, 2003 – uvádza: 1. uznávaná vážnosť, vplyv (rodičovská a.; a. učiteľa; získať si, stratiť a-u); 2. uznávaný znalec, odborník; vplyvná osobnosť (odvolať sa na a-u); mať a-u  byť uznávaný.

d, Podľa Wikipédie (slobodnej encyklopédie): autorita (z lat.) je uznaná alebo uznávaná schopnosť osoby, spoločnosti alebo inštitúcie pôsobiť na druhého s cieľom niečo dosiahnuť; autorita predpokladá slobodný súhlas toho, kto ju uznáva. Autorita výslovne rešpektuje slobodu (na rozdiel od moci alebo nátlaku, ktorý ju buď ob­medzuje alebo neguje). Autorita sa opiera buď o danú skutočnosť (že ten, kto sa vyznačuje autoritou – je umeleckým kritikom, vedcom, lekárom atď.), o dosiahnuté postavenie (učenca, učiteľa, mudrca atď.), úrad (kňaza, policajta, administratívneho pracovníka) atď. Zdroj autority sa chápe podľa toho, aké významové útvary intervenujú v priebehu úvah o autorite, napr. v kresťanstve, kde ako ústredný intervenujúci významový útvar akejkoľvek úvahy vystupuje predstava alebo pojem Boha, sa zdroj autority odvodzuje od Boha.

Z vyššie uvedených výkladov nie je jasné, čo to autorita vlastne je; nie je tam uvedený prvotný význam toho slova. Pojem „autorita“ je odvodený od postavenia, úradu, od dosiah­nutého vzdelania...                                              

Čo sú celebrity, o tom sme informovaní každodenne a presne – sú „nositeľmi nových, mo­derných názorov a postojov k životu, ku komunite a spoločnosti , k prírode a vesmíru. To, čo nám ponúkajú svojimi názormi, slovami, životným štýlom, je hodné nasledovania – až do roztrhania tela“!

Pretože v dnešných časoch sa autorita nenosí, hľadajme odpoveď na otázku, prečo je to tak; skúsme o autorite trochu porozmýšľať. Možno sa dopátrame, prečo autorita nie je „dobrá“, ale celebrita áno. Autoritu si popíšme, definujme, čo najjednoduchšími slovami, lebo len vtedy sa nám ukáže vo svojej podstate, v plnej sile a kráse.

O Pánu Ježišovi Kristovi a Sokratovi ako vzoroch autority

Z histórie poznáme veľa ľudí, ktorých by sme mohli považovať priam za definíciu autority – Pán Ježiš Kristus či Sokrates sú stelesnením autority.

O Pánu Ježišovi Kristovi sa toho popísalo a pohovorilo veľa – možno každý z nás by si mohol nájsť štúdiu či knihu podľa svojho gusta a presvedčenia, či aspoň potvrdzujúcu jeho názor. Pritom o jeho učení a o ňom samotnom toho veľa nevieme; okrem informácií v evanjeliách je o ňom u starovekých historikov iba nie­koľko zmienok, napr.  zmienka vo Flaviovi.

S informáciami o Sokratovi je to oveľa lepšie: Platón bol jeho žiakom, poznal ho teda veľmi dobre. V jeho dialógoch jedným z rozprávajúcich je samotný Sokrates. Vyzerá to dokonca tak, akoby Platón bol jeho hovorcom (ako biblická dvojica Mojžiš – Áron). Čo je zaujímavé, nenechal po sebe nič napísané, tak ako ani Pán Ježiš Kristus po sebe nezanechal žiadne písmo (aspoň tak sa to tvrdí – možnože hypotetický zdroj-prameň Q je jeho dielom). Akoby aj jeden, aj druhý si boli vedomí slabých stránok slova a najmä slova písaného. Zároveň však vedeli, že ich učenie je tak hlboko pravdivé, že z hľadiska ľudí pri moci je nebezpečné, a pre jeho hlásateľov môže znamenať aj smrť. Nakoniec sa násilnej smrti ani jeden, ani druhý nevyhli. (O Sokratovi píše vo svojich Spomienkach  aj Xenofont a niekoľko zmie­nok nájdeme u Aristotela.)

V bežne dostupných textoch, určených pre široký okruh ľudí, je veľa nepresností a zahmlievania. Veď stačí si pozrieť, čo sa píše o Sokratovi na internete; je tam pekne vidieť, ako si každý z prispievateľov vyberie to, čo sa mu „páči“. O tom, že v sta­rom Grécku, v demokratických Aténach, na jedného slobodného Aténčana  pripadalo 10 až 15 otrokov, sme sa mohli dozvedieť až v časoch tesne po tzv. nežnej  revolúcii, keď kontrola zdrojov informácií bola na čas oslabená. V pôvodných zdrojoch zo starého Grécka sa otroci brali ako niečo normálne, bežné; pokladali ich za hovoriace zvieratá, a preto sa takmer nespomínajú. Samotný Sokrates vraj o tomto usporiadaní spoločnosti tvr­dil, že je to poriadok daný bohmi, že otroci sú už stavbou tela predurčení na to, aby boli otrokmi.

Z rôznych, na prvý pohľad hodnoverných zdrojov (v uvedenom období 90-tych rokov), sa nám vynára aj takýto obraz Sokrata: Sokrates žil v tých časoch, keď v Aténach bola presadená demokracia (470–399 pred n. l.). Pravdepodobne na tento spôsob usporiadania vzťahov prišli samotní slobodní občania Atén. Pri uvádzaní tejto novej spoločenskej zmluvy do života nemali veľkú šancu na úspech. Ale podarilo sa im presvedčiť Sokrata. Sokrates bol váženým občanom, skvelým bojovníkom s nadpriemernou postavou, silou a neuveriteľnou odolnosťou voči vonkajším podmienkam. Zúčastnil sa viacerých bojových ťažení a vždy sa prejavil ako dobrý bojovník a človek. Traduje sa, ako sa po jednom boji postavil proti štyrom nepriateľským bojovníkom, ktorí oberali mŕtvych – chránil raneného kamaráta a vraj jeho odhodlaný postoj stačil na to, aby ich odradil. Bol filozofom, majiteľom filozofickej školy a zároveň aj učiteľom v nej. Jeho slovo malo v Aténach svoju váhu. A váhou svojho slova pomohol presadiť demokraciu.

O niekoľko rokov bol odsúdený na smrť, lebo vraj kazí mládež a neuznáva aténskych bohov. Pritom on vo svojej škole a aj na verejnosti učil a dis­kutoval len v tom zmysle, ako pred zavedením demokracie. Odsúdili ho na základe obžaloby dvoch tiež vážených občanov Atén. Jeden bol majiteľom konkurenčnej, asi menej úspešnej, filozofickej školy a chcel sa zbaviť konkurencie. Druhý bol mäsiarom a mal syna, ktorému chcel odovzdať remeslo – chcel mať z nebo tiež mäsiara. Chlapec sa k tomu veľmi nemal a preto ho poslal za Sokratom, aby mu ten dohovoril. Sokrates sa s chlapcom porozprával, zistil, že chlapec je nadaný a za mäsiara by ho bolo škoda, povedal mu to a z chlapca sa  mäsiar nestal... Uvádzajú sa aj iné príčiny a iní žalobcovia, ale toto sa zdá byť najpresvedčivejšie. Vyzerá to tak, že stál v ceste tým, ktorí sa demokratickou cestou – aj jeho pričinením – dostali k moci a chceli sa ho zbaviť. Preto zinscenovali súd a aby dosiahli jeho odsúdenie, obžalovali ho z kazenia mládeže a z neúcty k bohom.

Sokrates tiež dostal slovo, sám sa obhajoval (ako to bolo presne v tých časoch v Aténach, to  sa môžeme dozvedieť zo zachovaných zdrojov, napr. z Platónovho popisu jeho obhajovacej reči) – a svojou rečou si len priťažil. Pridržiaval sa svojho učenia a ob­hajoval ho; veľmi dobre vedel, že celý proces je len fraškou, ktorá ho má umlčať (Predsokratovci a Platón;  antológia z diel filozofov, vydavateľstvo Iris, Bratislava, 1998, str. 241). Po­kojne prijal rozsudok a neutiekol, ako mu radili priatelia. Rozsudok smrti dokonca sám aj vy­konal, keď pri rozlúčkovej besede s priateľmi vypil víno s odvarom z bolehlavu. Jeho čin by sa dal pochopiť tak (obrazne povedané), že ak dal dôveru demokracii, dal ju aj tým, čo ho súdili a odsúdili; a ak by ušiel pred vykonaním rozsudku, zradil by sám seba. Niečo podobné by sa dalo napísať aj o Budhovi a o čínskom filozofovi Lao-c’.

V knihe Paula Johnsona Sokrates čítame: „Je treba mať na pamäti, že v jeho dobe a od tejto doby vždy boli, tak ako pravdepodobne budú aj v budúcnosti, dva základné odlišné typy filozofov. Prví vás učia, čo si myslieť, druhí ako myslieť. Sokrates rozhodne patrí k druhej skupine, hoci (ako sme už videli a ešte uvidíme), aj on zastával určité názory. Skôr ho zaujímali ľudia ako idey a usilovne sa snažil odhaliť, ako ľudia myslia a či je možné prinútiť ich myslieť jasnejšie a užitočnejšie. Jeho spôsob kladenia krížových otázok objektom jeho záujmu svedčí, o čo mu ide. Chce ukázať, že nech ide o akúkoľvek tému –  nielen o veľké témy typu spravodlivosť, priateľstvo, odvaha, cnosť ako celok, je vžitý názor takmer vždy chybný a často úplne zlý. Kladie jednoduché otázky, dostáva obvyklé odpovede a potom pristúpi k tomu, že pomocou ďalších otázok, vychádzajúcich zo širokej škály zamestnaní, z histórie ľudí i prírody a z literatúry ukazuje, že oná obvyklá odpoveď nielenže nezodpovedá možnostiam obsiahnutých v otázke, ale je zároveň v rozpore s najvyšším analytickým rozumom, ba i s najobyčajnejším sedliackym rozumom. Sokrates vždy nedôveroval tomu, čo je zrejmé a takmer vždy je schopný ukázať, že to, čo je zrejmé, je nepravdivé a že pravda je zriedkakedy zrejmá. Spôsob, ako to činí, je podstatou diskusie, dodáva jej živosť a spád. Cieľom nie je dopracovať sa k nejakému záveru, ale skôr naučiť ľudí, s ktorými hovorí, ako myslieť a najmä ako myslieť samostatne...“ (PAUL JOHNSON: Sokrates /Člověk pro naši dobu/; Barister&Principal, Brno, 2012, str. 67).

Čo to je autorita – pokus o netradičnú definíciu

Ak sa dobre pozrieme na učenie Pána Ježiša Krista, Sokrata, Budhu a Lao-c’ (neberúc do úvahy ich nasledovníkov, vysvetľovateľov a „interpretátorov“), zistíme, že je to učenie originálne, holistické, nemajúce adekvátne predlohy. Aj keď nájdeme nejaké pramene, z ktorých mohli vychádzať a čerpať, ich učenie je plnšie, celostné, harmonické; zodpovedá dobe a kultúre, v ktorej vzniklo; pôsobí dojmom autentickosti a je nenapodobiteľné. Najjednoduchším vysvetlením je, že základ ich učenia vychádzal z ich vlast­ných zážitkov a skúseností. Museli byť veľmi vnímaví k lekciám, ktoré im dával ich vlastný život. Museli tiež vedieť, že všetko má svoj čas (aj toto naučí len život), ak s niečím začneme predčasne, obyčajne to iba pokazíme.
Autentickosť vlastnej životnej filozofie by sme mohli považovať za prvý znak človeka – au­tority – v tom najpôvodnejšom zmysle slova.

Láska k blížnemu je druhým poznávacím znakom autority – podľa Ježišovho: „Miluj svojho blížneho tak, ako miluješ seba samého.“ (Slová v predchádzajúcej vete napísané kurzívou sú navyše, do originálu vložené – odhaľujú aj ďalšiu informáciu, skrytú v pôvodnej vete a vyvolávajú otázky: Čo to je milovať seba samého? Ako sa to naučiť? Najlepšia odpoveď  je zarážajúco jednoduchá: Najmä toto učí Pán Ježiš Kristus vo svojom učení, ktoré je ukryté v evanjeliách. Evanjeliá treba brať ako najprvšiu, najkvalitnejšiu interpretáciu jeho učenia skrz evanjelistov – preto predchádzajúce tvrdenie.)

V živote sa stretávame s tým, že s autoritou – skutoč­nou autoritou – obyčajne nesúhlasíme. Je to preto, lebo úplne bežne sa rozhodujeme podľa toho, čo sa nám najviac hodí, čo sa nám zdá byť najlepšie – hneď, teraz, momentálne! Síce väčšina z  nás okrajovo berie do úvahy aj to, či to bude dobré aj zajtra, o týždeň, poniektorí uvažujú aj na roky dopredu – ale len pre úzky okruh ľudí, obyčajne je to rodina.

Ak sa úprimne za­myslíme nad tým, podľa akých kritérií sa rozhodujeme, zistíme, že sa až neuveriteľne často rozhodu­jeme podľa reklám, podľa módy, či podľa „celebrít“. Pritom sme presvedčení, že konáme a vra­víme podľa nášho najvnútornejšieho ja. A práve toto nám autorita občas pripomenie, a tým sa dotýka nášho najcitlivejšieho miesta. A urážame sa. Autorita  o tom vie; na základe vlastných skúsenosti vie, že človek je najcitlivejší na tých miestach, kde sa podvedome cíti byť naj­slabší. A tam patrí aj to, ak sa nerozhoduje sám za seba, ale podľa prebratých kritérií. Niekde vo vnútri všetci máme takúto signalizáciu a každé  pripomenutie našich slabostí nás uráža. Potom vravíme, že niekto nás urazil. Neuvedomujeme si, že sme to my, čo sa urážame; potom nechávame voľný priechod hnevu a podľa toho konáme. Autorita o tom vie a napriek tomu nám pripomenie aj skutočnosti, o ktorých by sme radšej nič nechceli vedieť. Vedome riskuje, že si nás pohnevá, že z nás môže urobiť svojich nepriateľov. Vie totiž aj to, že dobré zrno môže vyklíčiť aj po desiatkach rokov.

Rešpektovanie slobodnej vôle je ďalším poznávacím znakom autority.

V ďalšom chcem upozorniť na jednu skrytú líniu udalostí v evanjeliách. Ukáže sa nám vtedy, keď ich budeme čítať ako rozprávku alebo dobrý román; keď ich budeme čítať, akoby sme ich čítali po prvý raz, ako by sme o nich vôbec nič nevedeli. Za takýchto podmienok vnímame najmä dej, ktorý je ukrytý aj v dialógoch, a vynárajú sa nám súvislosti medzi udalosťami od začiatku až do konca. (Ak takto napr. román vnútorne nespracujeme, potom vlastne nevieme o čom bol!) A tak sa nám ukáže, že Pán Ježiš svoje účinkovanie začal pravdepodobne predtým, ako to popisujú evanjeliá, len sa venoval inej skupine ľudí – múdrym a rozumným. A tam nepochodil – títo boli už ako vyčaptané topánky, neschopní prijať niečo iné než čo sa už naučili. Preto Pán Ježiš Kristus od začiatku „oficiálneho“ pôsobenia si za učeníkov pozýval ľudí mladých, nezaťažených životnými skúsenosťami; ľudí obyčajných, nedeformovaných učením sa v škole. Dával im prednosť pred bohatými, múdrymi a rozumnými práve preto, lebo múdrych, rozumných a bohatých už dobre poznal.

Ukazuje sa nám aj iná skutočnosť – na začiatku účinkovania sa rozbehol naplno, ale ku koncu svojho účinkovania čoraz častejšie poslucháčov vyzýval, aby „počúvali“, aby si otvorili „zatvrdnuté srdcia“, aby „prijali pravdu“ (nie slová o pravde). Zdá sa, že jeho slová išli do prázdna, že sa ocitol na tom istom mieste ako pri múdrych a rozumných. Bola to veľmi trpká skúsenosť a trvalo to dlho, kým ako človek pochopil, že obyčajné „ľudské“ slovo nestačí na to, aby sa ľudské srdcia „otvorili pravde“ – aj keď svoje učenie potvrdzoval zázrakmi. Určite hľadal možnosti, ako by svoje učenie a poznanie odovzdal v čo najväčšej úplnosti. Preto v ďalšom svojom živote išiel tou cestou, ktorú poznáme z evanjelií. Bolo to mnoho prebdených nocí (a rozhovorov s Otcom), kým sa mu nevynorilo riešenie – nasmerovať svojich učeníkov na tú cestu, ktorou sám prešiel.

Poznal zo svojho života, že človek sa otvára pravde len vtedy, ak pukne škrupina, či skôr železobetónový pancier, ktorý obaľuje jeho „srdce“. Vedel, že to sa stáva vtedy, keď je človek vystavený takému utrpeniu, že sa rúcajú jeho vnútorné istoty a ocitá sa sám. Ak sa človek v takejto chvíli vo svojom vnútri nemá o čo oprieť, zblázni sa (zomiera duchovne – prestáva byť plnohodnotným človekom), alebo zomiera dokonca fyzicky.

Učenie Pána Ježiša Krista nám dáva práve vnútornú oporu v tomto kritickom stave a ak vydržíme na ceste (desiatky rokov), stávame sa tými, čo „učinili metanoiu“, „zmenili zmýšľanie“. Tým, že sa dal ukrižovať a zomrel, uviedol tých, čo mu verili, práve do stavu šoku, do stavu najvyššieho utrpenia. A evanjeliá nás informujú, čo bolo ďalej.

Prijať život taký, aký je; neutekať pred ťažkosťami a neschovávať sa za iných; prijať vnútorné utrpenie, neprameniace z fyzických rán či chorôb, ale z nevyriešených problémov v našom vnútri; jednoducho: vlastný život žiť a nie živoriť, omámený drogami a liekmi (proti utrpeniu), „kultúrou“, propagandou a „celebritami“ – aj takéto nasmerovanie svojho blížneho je znakom skutočnej autority.

(Jún 2013 – júl 2014)

::

Autorom úvahy je Pavel Duraj.

Odporúčame: Rozhovor s Pavlom Durajom.