Rozhovor s Pavlom
Durajom (2)
|
Pavel Duraj |
V druhej časti rozhovoru sa zameriame na súčasnú
spoločenskú krízu, na objasnenie jej príčin, dôsledkov
a možných východísk...
JM: Čoraz viac ľudí hovorí,
že prežívame krízové obdobie. Súhlasíte?
P. Duraj: Kríza tu je a v nebývalom rozsahu. Zachvátila všetky oblasti
života a je celosvetová. Je to predovšetkým kríza človeka samotného.
Myslím si, že je spôsobená neprekonateľnými rozpormi medzi tým, čo sa cez slovo
učíme v škole, v rodine, v zamestnaní, o čom nás neustále
presviedčajú masmédiá, o čom si myslíme, že to vieme – a skutočnosťou,
ktorú vnímame bezprostredne cez udalosti, ktorých sme svedkami. To, čo zažívame,
je skoro opakom toho, čo sa o tom oficiálne hovorí.
Alternatívne zdroje informácií (za totality Slobodná Európa, Hlas
Ameriky, kázne v kostoloch, besedy s úplne neznámymi ľuďmi vo
vlakoch) skoro nie sú. Internet ich nenahradzuje, je tam toľko informácií, že
ak presne neviete, čo hľadáte, a nemáte dobré kritériá na odlíšenie serióznej
informácie od blufu, stratíte sa v ňom. Komentáre a besedy najmä k
dobrým článkom pripomínajú skôr prudké hádky – čím serióznejšie informácie v
článku, tým vulgárnejšie slová a viac pseudoargumentov (väčšinou
prebratých z oficiálnych zdrojov) v komentároch. Okrem toho, všetky
elektronické komunikačné kanály sú kontrolované tými istými, čo kontrolujú aj
ostatné veľké médiá.
Ďalšie, tiež „alternatívne“ zdroje informácií – klebety a fámy –
situáciu ešte zhoršujú; vo všeobecnosti šíria krátke informácie, ktoré
jednoducho vysvetľujú momentálnu situáciu, ale pri bližšom pohľade sa zväčša ukážu
byť nepravdivé, zavádzajúce, a nevieme nájsť ich zdroj. Ľudí znepriateľujú,
štvú proti sebe a spolu s oficiálnou propagandou spôsobujú, že si
navzájom prestávame veriť a stávame sa osamotenými.
JM: Značná nejednota panuje v
hodnotení krízy, jej koreňových príčin, dôsledkov a možných východísk. Ako to
vnímate?
P. Duraj: Nemecko-americká politologička a filozofka Hannah Arendtová
vo svojej knihe Původ totalitarizmu I–III (originál vydaný v r.
1951–1958), OIKOYMENH, PRAHA 1996, na strane 641 píše (prekladám
z češtiny): „Osamotenosť –
spoločná pôda pre teror, podstatu totalitnej vlády i pre ideológiu
alebo logickosť, pre prípravu jeho katov aj jeho obetí – je tesne spätá
s vykorenenosťou a nadbytočnosťou. Tie boli kliatbou
más od počiatku priemyselnej revolúcie a stávajú sa kritickými so vznikom
imperializmu koncom minulého (19.) storočia a so zrútením sa politických
inštitúcií a spoločenských tradícií v našej dobe (písané koncom 40-tych
rokov 20. storočia). Byť vykorenený znamená nemať vo svete miesto uznávané
a zaručované inými; byť nadbytočný znamená nepatriť k svetu vôbec.“ (Zvýraznenia
a údaje v zátvorkách sú k citátu pridané.)
Vykorenenosť sa
týka najmä tých, čo sa dávajú najať za žoldnierov, tých, čo sa túlajú po svete
a hľadajú si prácu, a najmä svetobežníkov, ktorí nikde nemajú domov;
nadbytoční (v našom postmodernom svete) sú najmä ľudia na dôchodku a mladí
absolventi škôl, ktorí si nevedia nájsť prácu.
Učíme sa a veríme tomu, že štát je postavený na troch pilieroch – na
moci zákonodarnej, súdnej a výkonnej. Ale už dávno vieme, že vládnu tí,
ktorí ovládajú hlavné médiá a šikovne púšťajú do obehu „správne“ klebety.
Nie je to také jednoduché, musia mať koncepciu, musia vedieť ako na to. Dá sa
to len vtedy, keď majú dosť informácií o tom, ako ľudia reagovali (a
reagujú) na rôzne informácie a aké zmeny v medziľudských vzťahoch
tieto informácie spôsobujú. Poznatky o tom by nám mali poskytnúť vedy
o vývoji ľudských spoločenstiev a spoločností, predovšetkým história.
JM: To by sme mali ozrejmiť. V
čom teda z vášho pohľadu spočíva dnešná spoločenská kríza?
P. Duraj: Pri hľadaní príčin krízy sa snažím zájsť čo najhlbšie do histórie,
pričom ako zdroj informácií o spoločenských dejoch v dobách
dávnominulých uprednostňujem informácie ukryté v ľudových rozprávkach (je
to naša mytológia), v Biblii a aj v učeniach Sokrata – Platóna
(najmä podobenstvo o jaskyni), Budhu, čínskeho učenca Lao-c’ a iných. Vedecký
popis života človeka v predhistorických časoch na základe archeologických
vykopávok je zaťažený takými nepresnosťami, vyplývajúcimi najmä
z vnútorného svetonázorového presvedčenia interpretov, či skôr
„interpretátorov“, že ľudová rozprávka a
Biblia, ak v nich nájdeme to skryté, dávajú neporovnateľne lepšiu odpoveď
na vyššie položené otázky.
Začnem dvoma správami
z Biblie:
V prvej správe Adam a Eva boli z raja
vyhnaní preto, lebo zjedli ovocie zo stromu poznania dobra a zla. Pri
pozornejšom čítaní slov Boha Jahveho pri tomto akte (Genezis 3, 16–19)
zisťujeme, že sa týkajú pôdy, jej plodov, „poľných zelín“ a chleba.
Chleba, ktorý je základnou potravinou našej euro-atlantickej civilizácie
a o ktorom je tam napísané: „V
pote tváre budeš jesť svoj chlieb, kým...“
Druhou správou je rozprávanie o tom, ako Kain zabil svojho brata Ábela preto, lebo
jeho zápalnú obetu – „niečo z plodov zeme“ – Jahve neprijal, kým obetu
Ábelovu – „niečo z prvorodených oviec stáda a to z najtučnejších“
– Jahve prijal (Genezis 4, 2–8).
V týchto dvoch správach je symbolicky, alegoricky popísaný spor
medzi pastiermi a prvými roľníkmi – roľníci začali pestovať obilie na
najvhodnejších plochách a to boli aj najlepšie pastviny. Tým vytláčali
pastierov s ich stádami na menej úrodné územia a menej kvalitné paše.
Tiež je jasne vidieť, na čej strane sú sympatie pisateľov týchto starozákonných
správ. Je to logické, lebo na základe iných správ zo starozákonnej Biblie
predkovia týchto pisateľov boli tiež pastieri a kočovníci (napr. ak ide
o bohatstvo, udáva sa počet dobytka, oviec, tiav a nikde nenájdete
množstvo obrábaných pozemkov – tie nájdete až v Novom zákone). Podobné je
to aj v gréckych mýtoch, bájach, eposoch, dramatických dielach. (Sokrates
vraj schvaľoval otrokárstvo, považoval to za poriadok daný bohmi,
a otrokmi boli predovšetkým roľníci; Platón vraj pohŕdal manuálnou prácou
ešte viac.) Preto sa roľníci nikde v bežne dostupných prameňoch zo starého
Grécka nespomínajú. Správy zo starovekého Egypta sú iné – nám známa civilizácia
bola od začiatku založená na poľnohospodárstve.
Po „objavení“ ohňa, osvojení si zručností potrebných na výrobu kamenných
nástrojov, po „vynájdení“ artikulovanej reči, po skrotení a zdomácnení
niektorých zvierat bolo poľnohospodárstvo ďalšou revolúciou, ktorá človeka
navonok viac vydelila z prírody. Bez nej by pravdepodobne ľudia ďalej žili
ako lovci-pastieri-zberači, teda kočovným životom, pričom najväčšou
spoločenskou jednotkou by asi bola veľkorodina (25–100 ľudí v jednej skupine na ploche
1000–3000 km2). Pravdaže, „neobjavenie“ poľnohospodárstva si ani
nevieme predstaviť.
Táto neolitická revolúcia stála na začiatku novších zmien,
technologických aj spoločenských – cez vynález písma (6. až 5. tisícročie pred
n. l. – kultúra Vinča neďaleko Belehradu), dobu bronzovú, skrotenie koňa (a najmä
jeho použitie ako bojového prostriedku), cez dobu železnú, kresťanstvo,
renesanciu, kníhtlač, parný stroj, počítače, internet, rakety a dobytie
Mesiaca, atómovú bombu až po dnešnú globalizáciu.
Ďalšiu informáciu získame, keď si ozrejmíme pôvod slova „pohan“. Je
to slovo pochádzajúce z latinského „paganus“. Podľa Latinsko-slovenského
slovníka od PhDr. Júliusa Špaňára, vydaného Slovenským pedagogickým
nakladateľstvom v r. 1983 v Bratislave, je paganus – patriaci k obci; obecný,
sedliacky, vidiecky; vidiečan, ale aj sedliak, grobian, pohan. Mimochodom,
je neuveriteľné, že tento výraz sa v latinsko-slovenských slovníkoch na
internetových stránkach nenachádza; v latinsko-českých áno! Je to príklad manipulácie výberom informácií.
Rímsky filozof Cicero napísal: „Nepoznám krajšie povolanie pre slobodných
ako je povolanie roľníka“. Prečo to asi napísal? Nebolo to aj vtedy tak,
ako si to pamätáme z nedávnej minulosti, keď slovo „sedliak“ bolo používané ako
nadávka s významom obmedzený, hlúpy, hrabúci sa v zemi a hnoji; ten,
čo sa nedokázal vyšvihnúť, presadiť; ten, čo je taký „sprostý“, že si na všetko zarába poctivo – tvrdou
každodennou fyzickou prácou? Ale to je tvrdá realita aj dnešných dní a pohania
sú potom všetci, čo si na živobytie zarábajú poctivo (a nemajú správne školy a
prístup k „správnym“ informáciám).
Ak si dáme dokopy tieto informácie, potom pohanmi boli (a aj sú) všetci,
čo nevyznávajú pravé náboženstvo a preto ich treba priviesť na správnu
vieru za každú cenu. Sú to – v prenesenom význame – všetci sedliaci,
roľníci a tí, čo sa živia poctivou fyzickou prácou. Sú to v podstate
všetci obyčajní ľudia. (V európskom priestore táto „skoro“ ideológia bola
a je zneužívaná na manipuláciu más. V súčasnosti „pohanmi“ sú tí, čo
sú za tradičné hodnoty, a vládnuce elity vedú „križiacke ťaženie“ –
gender, homoloby...)
A pretože sme potomkami aj roľníkov-zberačov, aj pastierov-lovcov, tento
starodávny rozpor je v každom z nás. V každom z nás sa
skrýva Jekyl aj Hyde, a závisí najmä od spoločenstva a prostredia, v ktorom
sme boli splodení a vychovávaní, či sa v nás prejaví viac lovec alebo
roľník!
Navyše sme poznačení biblickou „Babylonskou vežou“. Ak ju nebudeme chápať
doslova (a nebudeme hľadať základy stavby), ale alegoricky, potom „bola
postavená“ (stala sa, konala sa, udiala sa) vtedy, keď ľudia začali slovo
používať tak, aby z toho mali osobný prospech, keď slovo začali zneužívať –
keď začali klamať. Nutne si prestali rozumieť – lebo ak nevravím to, čo
si myslím, ale to, čo sa mi momentálne hodí – zákonite si prestávam rozumieť
s ostatnými a nastáva pomätenie jazykov.
JM: Vidíte cestu k náprave?
P. Duraj: Buďme prirodzení! Ale na ľudský spôsob! V prírode platí všeobecne,
že lepší prežíva – lenže: čo to je „byť lepší“? Určite je to celý komplex
vlastností, schopností a pri ľuďoch aj vedomostí o nás a okolí
a ich používaní v živote... Vo väčšine prípadov sa rozhodujeme podľa
toho, čo je pre nás momentálne výhodné, čo nás robí viacej „IN“. Ale takáto
prirodzenosť je „prirodzená“ aj pre zvieratá – okrem toho, zvieratá vedia, kedy
majú dosť!
Pri vedomostiach by sme mali to, čo sa naučíme cez slovo, overovať
prakticky, v živote. Je to
v súlade s Ježišovým: „Ak sa
neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do kráľovstva nebeského...“ Veď deťom je všetko, čo vnímajú, pravdivé a nešpekulujú a nevyberajú, čo je
výhodnejšie, čo prinesie väčší zisk...
Buďme prirodzení – ale na náš ľudský spôsob. Veď rozmýšľame, máme šikovné
ruky, reč. K našej ľudskej výbave patrí aj to, že vnímame čas – žijeme
v prítomnosti; to, čo sa už stalo, vnímame ako minulosť a rozmýšľame
aj o tom, čo bude, rozmýšľame o budúcnosti. Ale uvedené vlastnosti
nie sú vrodené – nie sú dané génmi. Príroda nás vybavila len „materiálnymi
predpokladmi“ – veľkým, bohato štruktúrovaným mozgom, skvelo „skonštruovanou“
rukou, vzpriamenou postavou... To ostatné sa musíme naučiť – áno, až učenie
z nás urobí ľudí. Každý tvor na zemi sa učí, ale my ľudia máme navyše ešte reč. Tá nám umožňuje učiť sa
aj od našich „dávno zosnulých predkov“ skrz tento vyslovene ľudský komunikačný
kanál.
Vzhľadom na to, že
si pamätáme, že vnímame minulosť, mali by sme sa zo svojej minulosti učiť,
mali by sme si urobiť o nej abstraktný obraz, mali by sme z toho
vyčítať, ktoré rozhodnutia v našej minulosti mali aké dôsledky
a spojiť to do jedného zmysluplného celku s tým, čo sme sa naučili cez
slovo. A ak naše skúsenosti sa nijakovsky nedajú
zosúladiť s tým, čo sme sa naučili v škole, či s tým, čo sa cez
slovo dozvedáme zo všetkých možných zdrojov informácií, potom dajme prednosť
tomu, čo nám hovoria naše skúsenosti. Drvivá väčšina ľudí dáva prednosť
vedomostiam zo školy, ulice, zamestnania – je to pohodlnejšie, rýchlejšie
a môžete sa tým blysnúť v spoločnosti. Že sa stávame v podstate len
ozvenou, že len papagájujeme, opakujeme to, čo niekedy niekto povedal, a tým
sami seba degradujeme, to nám ani nenapadne.
Ako som už naznačil, vedou, ktorá by nám mala pomôcť orientovať sa, je história.
Z nej by sme mali vyčítať, ktoré rozhodnutia v minulosti mali aké
dôsledky. V takomto ponímaní môžeme hovoriť aj o tradícii, ktorá vraví, že
v našom vývoji došlo k situáciám, keď sa jednotlivec musel rozhodovať
medzi viacerými možnosťami v novej nezvyčajnej situácii, pre ktorú
neplatili už odskúšané riešenia. Ak riešenie bolo dobré, prežil a jeho
rozhodnutie (za podobných podmienok) sa postupne stalo bežným, štandardným,
stalo sa tradíciou.
Pravdepodobne aj v súčasnosti každý z ľudí je – aspoň raz
v živote – postavený pred takúto voľbu; a aké riešenie prijme, to závisí
od mnohých okolnosti, daností. Jedno je isté, že sa rozhoduje aj podľa toho, čo
sa naučil – v škole, na ulici, v zamestnaní, v rodine skrz slovo aj
„odkukaním“ – podľa toho, akú má povahu, temperament.
Históriu sa učíme najmä v školách. Nezabúdajme, že vo všeobecnosti
sa učíme to, čo je vhodné pre tých, ktorí momentálne vládnu. Preto také mohutné
rozdiely v dejepise, ktorý sa učia deti v školách – čo bolo dobré
za 1. Československej republiky, za
Slovenského štátu dobré nebolo, po r. 1948 sme sa učili zasa niečo úplne iné
a po tzv. nežnej revolúcii znova niečo iné. Po „nežnej revolúcii“
vyučovanie dejepisu je „vylepšené“ tak, že dejepis je len nesúrodým súborom
veľmi detailných správ o niektorých udalostiach a osobách v minulosti
– bez nejakého vnútorného prepojenia. Absolventovi takéhoto vyučovania zmysel
dejín ako koreňov, z ktorých vyrastá jeho identita a osobnosť,
zostáva ukrytý.
Za rozhodujúce považujem, aby sme sa naučili
učiť sa z vlastného života, z udalostí, ktorých sme svedkami (celá
naša výchova, vrátane škôl, je však zameraná tak, aby sme to nevedeli –
o to sa starajú vládnuce elity). Aby sme odhalili nezmysel tvrdenia:
„Zmysly klamú!“. Veď ak neverím sám sebe, ak neverím tomu, čo vidím na
vlastné oči, čo počujem na vlastné uši, ak vnímanie cez vlastné zmysly neberiem
ako ten najkvalitnejší, najrýchlejší a najpresnejší obraz toho, čoho som práve
svedkom, ako potom môžem vedieť, čo som, či presnejšie: kto som?
JM: Ďakujem za rozhovor.
::
::
Z úvah Pavla Duraja:
Vraciam sa k rozhovoru.
OdpovedaťOdstrániťZvlášť povšimnutiahodné sú podľa mňa slová o vykorenenosti, osamotenosti a nadbytočnosti ako kliatbe modernej doby.
Myslím, že prvotná je vykorenenosť. Z vykorenenosti človeka vyplýva jeho osamotenosť aj pocit nadbytočnosti. Ide o vykorenenosť mentálnu, sociálnu, kultúrnu i duchovnú. Čo ju spôsobuje? Zjednodušene, s nástupom priemyselnej revolúcie začali vznikať robotnícke kolónie, nové sídliská, mestské aglomerácie. Ľudia vo veľkom počte opúšťali rodisko, zanechávali dôverne známe prostredie (s jasnými pravidlami správania), zanechávali blízkych ľudí a následne neraz i vieru prevzatú od predkov a sťahovali sa do miest, kde vládla anonymita.
Odchod z domova (do neznáma) znamená narušenie sociálnych a kultúrnych väzieb, narušenie tradície a prerušenie kontinuity; na strane druhej anonymita prostredia vytvára v človeku ilúziu slobody bez kontroly a zodpovednosti, zvádza k amorálnosti.
Spoločenské zmeny v takej či onakej podobe sú nevyhnutné. Vyvstáva teda otázka, či sa tomu „vykoreňovaniu“ dalo vôbec zabrániť či predísť. Mohlo to prebiehať inak? Tvrdím, že mohlo. Mnohí boli z pôdy vytrhnutí nasilu, pôsobením vonkajších síl. Pri pohľade späť – na dejiny novoveku – si nemožno nevšimnúť zhubný vplyv protikresťanského (protikatolíckeho) ťaženia, bojovného ateizmu a sekularizmu. Pokusy o vybudovanie spoločnosti bez Boha znova a znova spôsobujú rozvrat v myslení aj konaní ľudí, napriek páčivým heslám o slobode, rovnosti a bratstve.
Vykorenený človek sa stáva ľahkou korisťou manipulátorov (tu odkazujem na prvú časť rozhovoru: http://www.priestornet.com/2014/07/ist-svojou-cestou.html), zvodcov a falošných prorokov. Pavel Duraj spomína súčasné prejavy vykorenenosti, odcudzenia: túlanie sa po svete, kozmopolitizmus, nestálosť, žoldnierstvo, podliehanie móde... (Žoldnieri napríklad do oddielov fanatických moslimov v Sýrii sú údajne verbovaní v západoeurópskych mestách, na miestach veľkého pohybu ľudí. Aké korene má človek, ktorý sa takto dá zverbovať, povedzme pred železničnou stanicou v Bruseli?!)
Žiaľ, väčšina je už natoľko dezorientovaná a „pokroková“ či „tolerantná“, že napríklad vysťahovalectvo ani nevníma ako vážny problém. Vykorenený človek nevie o svojej vykorenenosti!
. Nezabúdajme ale,že takéto odchody neboli vždy zapríčinené násilím, ale boli podmienené celkovou situáciou (ekonomickou, hospodárskou) vo svete, napr. pri veľkej hospodárskej kríze v 19. storočí. Títo ľudia nemali na výber, a možno práve kontinuita, či držanie sa istých morálnych zásad a hodnôt danú komunitu držalo pospolu, takže asi sa to nedá paušalizovať jednoznačne. Myslím si, že ak je človek naozaj verný svojim koreňom, správnej výchove či hodnotám, ani pri odchode do neznáma, nemusí uvedeným veciam podľahnúť.
OdpovedaťOdstrániťVeľmi ma oslovilo, ako pán Duraj vysvetľuje pomätenie jazykov, Babylonskú vežu... Mal by urobiť kurz pre kňazov.
OdpovedaťOdstrániť