V náručí nebohého otca

Ilustračná snímka: PriestorNet - JM

(Príbeh zo života)

Smrť nie je strašná. Je to len prechod do iného sveta... 

Toho dňa sa Lukáš znovu narodil. Bol to najúžasnejší deň v jeho živote, na ktorý nezabudne, ani keby žil sto rokov. Vyzeralo to s ním vtedy ošklivo, no mocná sila zo záhrobia mu zachránila život.

Už sa to raz muselo stať. Lukáš bol nespratník, nevedel sa vpratať do kože. Neustále na seba privolával nešťastie, a to ho napokon navštívilo. Bol jedináčik a čo horšie, jeho matka bola sama na jeho výchovu. Chudera matka! Tá si s ním užila! Chvíľami bola z neho zúfalá, no tolerovala mu jeho pestvá, pretože jej syn bol šikovný a v škole sa veľmi dobre učil.

Okrem toho láskavá a dobrotivá matka brala ohľad aj na to, čo si chlapec v detstve prežil. Otec mu zomrel, keď bol Lukáš ešte malý. Už si otca ani veľmi nepamätal. Jeho matka sa roky sama prebíjala životom, aby uživila seba aj svojho syna. Keď jej manžel zomrel, dlho sa nevedela s touto stratou vyrovnať. Ťažko jej bolo samej, no z akýchsi dôvodov sa druhýkrát nevydala a ostala na chlapca sama. Často synovi dohovárala, aby sa polepšil, a stále sa zaňho modlila. Jej modlitby boli napokon vyslyšané, aj keď za veľmi podivných okolností, ktoré výrazne poznačili život Lukášovi aj jej samotnej.

V ten deň sa Lukáš išiel lyžovať. Strmé kopce neďaleko rodnej dediny lákali a Lukáš nepatril k tým, ktorí by dokázali odolať pokušeniu. Bol vášnivým lyžiarom a keď napadalo dosť snehu, nebolo sily, ktorá by ho udržala doma. S kamarátom Peťom si vyhliadli trať na vzdialenejšom svahu, na ktorú nikto nechodil, pretože bola veľmi strmá a nebezpečná. Toto ešte viac dráždilo ich túžbu po dobrodružstve. Rýchlosť a nebezpečenstvo ich fascinovali a tak chlapci vystrájali na lyžiach čoraz krkolomnejšie kúsky. Radi prepínali sily, často riskovali, ale šťastena dlho stála pri nich, takže okrem menších poranení sa nikomu nič vážne nestalo. Až v onen osudný deň.

To išiel Lukáš na svah sám, pretože jeho kamarát Peťo ležal doma v horúčke. Mama bola v práci a on jednoducho zobral lyže a poďho na svah! Samozrejme na svoje obľúbené miesto. Spočiatku išlo všetko ako po masle a on sa už chcel pobrať domov, pretože slnko zapadalo, no akosi sa nedokázal odpútať od svojej vášne. Povedal si teda, že sa spustí zo svahu ešte raz a potom pôjde domov. Lenže sa kruto prerátal. Práve v najnevhodnejšej chvíli čosi, alebo ktosi zmaril jeho plány.

Lukáš sa spustil zo svahu a nabral veľkú rýchlosť. Podcenil však situáciu a precenil vlastné sily. Prehliadol malú nerovnosť terénu a tá sa mu pri veľkej rýchlosti stala osudnou. Vyletel do vzduchu a tvrdo dopadol na svah. Nešťastný pád spôsobil chlapcovi vážne zranenia. Celý sa dochrámal. Pocítil príšernú bolesť, pri ktorej takmer stratil vedomie. Dlhú dobu ostal šokovaný ležať a usiloval sa pochopiť, čo sa vlastne stalo. Pokúšal sa pohnúť, ale každý pohyb mu spôsoboval nesmierne bolesti. Až po hodnej chvíli si uvedomil vážnosť situácie. Deň sa chýlil ku koncu. Pomaly sa začalo stmievať a široko-ďaleko nebolo nikoho, kto by mu mohol pomôcť.

Lukáš pocítil taký strach, až mu vyrazilo dych. Hádam nikdy predtým sa tak nevystrašil ako v tej kritickej situácii. Spomenul si na matku a vtom sa ho zmocnilo zúfalstvo. Čo ak ju už nikdy neuzrie? Také a podobné zúfalé myšlienky spôsobili, že sa pustil do srdcervúceho plaču.

Zrazu však chlapec precitol. Pocítil, ako ho čiesi mocné ruky zdvíhajú zo zeme. Prestal nariekať a pretrel si oči. Už neležal v snehu, ale niesol sa v ľudskej náruči. Pootočil hlavu a zbadal tvár muža, z ktorej vyžarovala nesmierna láska, pokoj a dobrota. Muž sa na chlapca láskavo pousmial, ako keby mu chcel dodať odvahy a istoty. Chlapec fascinovane pozeral do tváre človeka, čo ho niesol, cítil sa veľmi povznesene. Nevedel sa toho pohľadu nasýtiť. Tvár muža mu pripadala známa. Niekde ju už videl. Áno. No v tej chvíli sa nemohol rozpamätať. Nevydržal a položil otázku: „Kto si?“

„Nepoznávaš ma? Niet divu. Bol si veľmi malý, keď som vás opustil.“

„Myslím, že som ťa už niekde videl.“

„Bezpochyby. Som tvoj otec.“

„Ale veď môj otec...“

Muž sa pousmial a odvetil: „Áno, zomrel som. Už nežijem na tomto, ale na onom svete, ako vy hovoríte.“

„Prišiel si ma zachrániť?“

„Prišiel.“

„Vedel si, že potrebujem pomoc?

„Samozrejme.“

„Vyzeráš ako na fotografii, ktorú máme doma, len si taký... krajší.“

Tvárou muža preletel láskavý úsmev a po chvíľke povedal: „Tam, kde som teraz, sme všetci krajší ako sme boli na zemi. Spomínaš si na mňa?“

„Ani veľmi nie. Už je to tak dávno, čo sa to stalo.“

„Vyše desať rokov.“

„Bolo to strašné...“

„Pre mňa ani nie. Smrť nie je strašná. Je to len prechod do iného sveta. Pre niekoho prechod do večnej blaženosti, pre iného do večnej záhuby. Horšie to bolo pre vás.“

„Áno. Moja mama vtedy veľmi plakala. Dodnes sa za teba modlí.“

„Viem. Bola to veľmi dobrá, láskavá a zbožná žena. A stále je. A vďaka jej modlitbám som už vo večnej blaženosti.“

 „Áno, mama je veľmi dobrá“

„Musíš jej viac pomáhať. Netráp ju. Potrebuje tvoju pomoc.“

Nastala chvíľa trápneho ticha, po ktorej chlapec zahanbene prehovoril:

„Ja viem, otec.“

„Pozri, Lukáš. Ešte nie si dospelý, ale už si dosť veľký na to, aby si ma aspoň čiastočne mohol zastúpiť. Sľúb mi to!“

„Sľubujem.“

„Dobre, chlapče.“

Nesúc syna v náručí, pokračoval nebohý otec v rozhovore so synom. Lukáš sa ani nenazdal a ocitol sa pred dobre známou budovou nemocnice...

Medzitým sa Lukášova mama vrátila domov. Už bola tma a tak sa obzerala za synom. Keď však Lukáša nemohla nikde nájsť, začala sa znepokojovať. Už chcela čosi podniknúť, keď zrazu zazvonil telefón. Nervózne chmatla po slúchadle, že jej takmer vypadlo z rúk. Nedočkavo hlesla do telefónu: „Majcherová. Prosím...“

Započula hlas, po ktorom sa jej rozochvelo celé telo. Ten hlas! Taký láskyplný, teplý a príjemný. A známy. Čosi jej nápadne pripomínal. Ten hlas jej povedal: „Olinka, Lukáš je v nemocnici. Ale neboj sa. Všetko bude v poriadku.“

„Kto je tam?“ zakričala do telefónu a v očiach sa jej zaleskli slzy. Lenže hlas sa odmlčal. Zložila a netrpezlivo utekala do nemocnice. Keď konečne sedela pri synovej posteli, hlasito sa rozplakala a potom sa obrátila na syna s výčitkami: „Ach, Lukáš, čo si to zase vyparatil?“

Syn veľmi zosmutnel a uprel na matku ľútostivý pohľad. Potom povedal: „Prepáč, mami. Viem, že ťa veľmi trápim a je mi to veľmi ľúto. Sľubujem, že sa čosi také už nikdy nestane.“

„Akurát! Tie tvoje sľuby už poznám.“

„Tento raz je to iné. Dal som slovo a to slovo aj dodržím.“

„Komu si dal slovo?“

Syn chvíľu váhal. Vedel, že mu mama nebude chcieť uveriť, ale nemohol si to nechať len pre seba. Preto odhodlane vyriekol: „Dal som slovo môjmu otcovi.“

 „Komuu?!“

„Môjmu otcovi. On ma sem priniesol.“

„Čoo? Si si istý?“

„Celkom istý.“

„Ako to môžeš tak isto vedieť?“

„Rozprával som sa s ním, keď ma niesol na rukách.“

„Čo ti hovoril?“

„Vedel o mne všetko. Okrem toho vyzeral ako môj otec na fotke, len bol taký... krajší.“

„Počkať. Niekto mi volal. Ten hlas... Ako keby som počula tvojho otca. Povedal mi, kde si.“

„Bol to on?“

„Nepredstavil sa mi, ale ten hlas...“

Ešte dlho matka so synom rozoberali udalosť, ktorá im obom tak veľmi zmenila život. Keď neskôr Lukášova matka chcela zistiť číslo telefónu, z ktorého jej volal onen záhadný neznámy, z telefónnej spoločnosti jej oznámili, že v tej dobe nebol zaznamenaný nijaký hovor na jej telefónne číslo. Podľa nich teda nikto Lukášovej mame volať nemohol. Lukáš sa po čase vystrábil zo svojich zranení a dokončil základnú, neskôr aj strednú a vysokú školu. Slovo, ktoré dal nebohému otcovi, dodržal. Bol pozorným a poslušným synom, ktorý matke pomáhal ako len mohol. Vyrástol z neho dobrý, úspešný muž a jeho dramatický príbeh sa stal známym široko-ďaleko.

(Inšpirované skutočným príbehom ťažko zraneného mladého muža, ktorého zachránil nebohý otec tým, že ho odniesol do bezpečia. Autor však zmenil okolnosti príbehu i mená postáv a celý dej príbehu zasadil do iného prostredia a inej doby.)

::

Napísal Karol Dučák.

::

Prečítať si môžete aj rozhovor s autorom.