Veselé príhody z cirkevného života

Karol Dučák

Moja nebohá mamka navštevovala vranovský farský kostol Narodenia Panny Márie (dnes Bazilika minor) vyše polstoročia. Pochádzala však z Fričoviec a často nám, deťom, rozprávala príhody z čias svojho detstva v rodnej obci. Raz prišiel do ich dediny nový kaplán, ktorý predtým pôsobil v obci Svinia, neďaleko Prešova. Mladý kaplán mal zmysel pre humor a pri istej príležitosti, keď sa ho veriaci pýtali na jeho predchádzajúce pôsobisko, kaplán pohotovo odpovedal: „Ja som – s prepáčením – svinský kaplán.“

::

Ako malý chlapec som poctivo navštevoval hodiny náboženstva. Keďže v podmienkach predchádzajúceho režimu bolo náboženstvo neoficiálnym, doslova nežiaducim vyučovacím predmetom, bolo nepovinné a vyučovalo sa v sťažených podmienkach. V triede sa nás tlačilo niekoľko ročníkov naraz, žiaci neraz sedeli jeden druhému na kolenách a v takých podmienkach veru nebolo jednoduché udržať na hodinách disciplínu.

Počas jednej hodiny náboženstva staršie dievčatá vyrušovali práve vtedy, keď vyučujúci pán kaplán položil otázku: „Kto sa narodil 25. decembra?“

Aby pán kaplán spravil poriadok, vyvolal jednu z vyrušujúcich školáčok a žiadal odpoveď. Zmätené dievča sa nevedelo narýchlo zorientovať a navyše jej zlomyseľná kamarátka pošepla nesprávnu odpoveď, preto vyhŕkla: „Prezident!“

Všetci sme vypukli do hlasitého smiechu a pán kaplán sa rozosmial tak, že takmer spadol z lavice, na ktorej práve sedel.

::

Vranovskú Baziliku Narodenia Panny Márie poctilo svojou návštevou za vyše päť storočí jej existencie mnoho význačných osobností. Málokto však vie, že do kostola zavítali nielen ľudia, ale aj iné „zbožné“ ovečky. Istá pani, ktorá bývala neďaleko kostola, chovala ovce. Jedného dňa však ovce neustriehla a tie sa kamsi zatúlali. Márne ich majiteľka hľadala, nie a nie ich nájsť. Zrazu prišla suseda so správou: „Pani, vaše ovce sú v kostole.“

A naozaj, kostol bol vtedy otvorený a ovce využili situáciu nato, aby navštívili chrám. Zahanbená majiteľka musela ísť voľky-nevoľky do chrámu a priviesť si ovečky domov. Odvtedy si na ovce dávala lepší pozor.

::

Neoddeliteľnou súčasťou svätých omší sú piesne, ktoré veriaci spievajú. Neraz sa však stáva, že veriaci skomolia tak melódiu, ako aj text piesne. Tak je to bežné aj v prípade piesne „Tu v najsvätejšej Sviatosti“, ktorá nie je uvedená v Jednotnom katolíckom spevníku, a tak ju mnohí veriaci spievajú spamäti. V piesni sa okrem iného spieva: „Pred Tebou sa v prach koríme...“

Aj v jednej zo susedných dedín spievali babky spamäti a text komolili, takže spievali niečo úplne iné než mali. Raz to už kňaz nevydržal a takto poučoval ženičky:

„Babky, nespievame: ,Pred Tebou sa krákoríme...´, pretože krákoria iba sliepky. My spievame: ,Pred Tebou sa v prach koríme.´ “

::

Jeden mladý vranovský kňaz nám rozprával kuriózne príhody, ktoré zažil počas sobášnych obradov, keď oddával mladé páry. Stalo sa mu aj to, že sa na sobáš dostavili všetci okrem jedného – toho najdôležitejšieho – ženícha. Mladý muž proste v poslednej chvíli zdúchol ako gáfor. To bol ten najhorší prípad. Veselšie boli iné príhody. Raz mladoženích čítal manželskú prísahu, v ktorej ženích okrem iného sľubuje neveste:

„... a že ťa nikdy neopustím...“

Strémovaný ženích sa však pomýlil a čítal:

„... a že ťa nikdy nepripustím...“

Je pochopiteľné, že ho kňaz musel zastaviť a ženích musel prečítať prísahu odznova. Tentoraz už bezchybne.

Počas iného obradu mal ženích obrúčky prichystané v náprsnom vrecku saka. Keď ich bolo potrebné počas sobášneho aktu vytiahnuť, mladý muž siahol do saka, ale obrúčky nie a nie vyloviť. Všetci čakali, ale márne. Keď ich napokon mladoženích celý nervózny vylovil, obrúčky mu vykĺzli z roztrasených rúk a rozkotúľali sa po chrámovom koberci. Najbližší prítomní, vrátane mladomanželov, sa vrhli na zem a kolenačky hľadali nešťastné obrúčky, kým ich nenašli. Sobášny akt mohol potom pokračovať.

::

Jeden miestny kaplán vyučoval náboženstvo rómske deti. Medzi nimi vynikala usilovná rómska dievčina, ktorá chcela pána kaplána obdarovať, a tak mu jedného dňa podávala vlastnoručne nakreslený obrázok so slovami: „Nakreslila som ti obrázok.“ Mladý kňaz chcel dievčine vysvetliť základy slušného správania, ktoré hovoria, že deti majú dospelým vykať. Preto dievčinu napomenul: „Nehovorí sa: ,Nakreslila som ti obrázok.´ Správne sa hovorí: ,Nakreslila som vám obrázok.´“ Dievčatko sa však nedalo vyviesť z miery a oponovalo: „Ale ja som ten obrázok nakreslila len tebe, nie im, všetkým!“, pričom rukou ukázala na ostatné deti.

::

Milú príhodu som zažil počas kúpeľnej liečby v Piešťanoch. Využili sme spolu s mojou manželkou tento liečebný pobyt nielen na zušľachtenie tela, ale aj ducha, a každý deň sme boli na jednej, niekedy aj dvoch svätých omšiach. Raz, počas svätej omše v jednom z miestnych chrámov, bolo v kostole malé dieťa v sprievode svojej matky. Keď sa pri pozdvihovaní ozval zvuk zvončeka, dieťa pohotovo komentovalo tento úkon slovami: „Bim-bam-bom.“

::

Našu farnosť Narodenia Panny Márie vo Vranove nad Topľou spravujú pavlíni. Keďže táto rehoľa nemá na Slovensku takú tradíciu ako v susednom Poľsku, a my sme nemali dosť vlastných príslušníkov pavlínskeho rádu, vypomáhajú poľskí pavlíni tým našim. Aj v našej farnosti pôsobí takmer vždy aspoň jeden poľský pavlín. Sú to veselí ľudia, zvlášť jeden z nich si občas na konci svätej omše neodpustí nejakú veselú poznámku na pobavenie veriacich. Spomínam si, ako sa raz rozhovoril: „Viete, to u nás, v Poľsku, príde taký chlapec na spoveď a hovorí duchovnému otcovi hriechy: ,Bol som zlý, neposlúchal som otecka, mamičku...´ Nato sa ho duchovný pýta: ,A ty, chlapče, koľko máš vlastne rokov?´ Chlapec odpovedá: ,Štyridsať.´“

::

S tým istým poľským pavlínom som mal inú milú príhodu. Keďže patrím medzi lektorov farnosti, vyšlo na mňa v istý deň čítanie. Vo sviatočné dni sú dve čítania, takže sa striedajú dvaja určení lektori. Spravidla má prvé čítanie žena, druhé muž. Aj v spomínaný deň, bola to vigília pred sviatočným dňom, boli dve čítania, no moja kolegyňa sa nedostavila a tak som do poslednej chvíle čakal na jej príchod. Trochu ustarostene hovorím onomu poľskému rehoľníkovi: „Tak asi budem musieť prečítať obe čítania sám.“

Onen šibalský Poliak nestratil zmysel pre humor a s tým najnevinnejším výrazom tváre mi hovorí: „Však ja prečítam obe čítania, len vy povedzte kázeň.“ Musel som sa nahlas rozosmiať a vždy, keď si spomeniem na túto príhodu, zaihrá mi úsmev na tvári. 

::

Zostavil: Karol Dučák.

Prečítať si môžete aj rozhovor s autorom: Kristova Cirkev je nezničiteľná.

::

PriestorNet – niečo navyše!