Delikatesy

Robert Hakala

„Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“  (Mt  6, 11)

Mrzne. Vietor bičuje oči. Mráz zachádza za nechty. Po zemi lietajú plastové poháre, fľaše, dotrhané noviny a kúdole, obrovské kúdole prachu. Musí zatvárať oči, aby do nich nenafúkalo. Sedí na lavičke. Lavička je ošúchaná, predošlí návštevníci na nej zanechali stopy. Nie je sám. Sedia dvaja. On a jeho kamarátka. Hvižďanie vetra občas prehluší škrekľavý hlas v amplióne: „Rýchlik číslo 822 vchádza na tretiu...“ Alebo: „Hlásenie meškania osobného...“ Im je to jedno. Rýchlik môže prísť a osobný vlak môže meškať, koľko sa mu zachce. Nikam necestujú. Nikoho nečakajú. Iba sedia. Mlčia. Načo hovoriť? A  o  čom? S kým? Nemajú si čo povedať. Dávno si už povedali všetko, čo si bolo treba. Teraz iba čakajú a veria, že železničná polícia bude zhovievavá a nevyhodí ich zo stanice. To by bolo zlé. Veľmi zlé. Veď mrzne. A vietor bičuje oči. Drsný mráz zachádza za nechty. A všade ten prach...

Nebolo to vždy takto. Aj on, aj ona mali svoj domov. Vplyvom neuveriteľných skutočností  oň pred časom prišli. Jeho vykopla manželka, ju zas manžel. Načo to rozvádzať. Pravda je len jedna. A tú nemajú oni. Ale ani nikto druhý. Je kdesi uprostred. Ibaže sa im vymkla z rúk a prešla na opačnú stranu. Na tú, ktorej sa všetci štítime. Nechceme ju. Pohŕdame takými ako oni. Špinavými, otrhanými, zapáchajúcimi... Dotieravými, ktorým ostali iba smutné rybie oči, čo vás prebodávajú tupým, pritom žalostným pohľadom. Oni dvaja sú hrdí. Nežobrú. Od nikoho nič nechcú. Vedia sa o seba postarať. Kontajnery skrývajú rôzne tajomstvá. Pre niektorých odpad, pre iných bohatstvo.

Je ešte čosi, na čom im obom záleží? Niečo, nad čím občas rozmýšľajú? A vôbec, majú nejaké sny? Nevyfúkal im ich tento studený, doliezajúci vietor? Nevytratili sa im tak, ako sa im vytratilo teplo z  dlaní?

„Zmeškaný rýchlik vchádza na druhé...“ chrčí piskľavý hlas tesne nad hlavou. Akoby ich trochu prebral. Pomrvia sa, posunú nemotorné čapice hlbšie do čela, stiahnu hlavy do obrovských golierov a ďalej podriemkavajú...

Zrazu sa muž strhne a začne čosi hľadať. Vidno, že znervóznel. Napochytro prevracia vrecká špinavého kabáta, potom sa nahne ponad operadlo a z obrovského igelitového vreca vyberá otrhanú reklamnú brožúrku nejakého supermarketu. Delikatesy. Skrehnutou rukou vyrovnáva prednú stranu a začína listovať. Žena sa trošku pohne, pozrie na neho spod rozťahaných, olovených viečok a snaží sa pousmiať.  Nejde to. Usmievať sa už zabudla. Iba vystrúha neurčitú grimasu, znovu zavrie oči a tíško sa ozve:

„Povedz mi... povedz ešte raz...“ S námahou sa opäť snaží usmiať. Rukou si utiera nos a rozťahuje sopeľ po líci. Muž sa tvári, akoby nič nepočul. Pozerá na stránky a mechanicky mrmle:

„Hej, hej, poviem...“

Nevedno, či to počuje aj ona, slová zhltol vietor, odletel s nimi na ďalšie nástupište. Odtiaľ ufrnkli ako zmeškaný osobák. Muža to netrápi. Nevenuje jej žiadnu pozornosť. Žena ho drgne lakťom, opäť si utrie nos, opäť si roztiahne sopeľ po tvári...

„Hej, hej, poviem, poviem...“ Nadvihne si čiapku z očí a ledabolo precedí: „Toto počasie je skvelé. Ale pri kozube.“

Žena sa rozosmeje, tľapne sa po stehne a pritúli sa k nemu.

„Povedz mi o tom... Najprv predjedlo.“ Preglgne a slastne privrie oči. Muž si pošpára v nose a akoby prednášal veľkému davu, spustí:

„Vzhľadom na náš pomerne vysoký vek a možnosť zvýšeného obsahu cholesterolu v krvi, by som ako predjedlo odporúčal niečo ľahké.“ Zmĺkne, zamyslí sa, poškrabká sa rukou na nose, prevráti oči, preglgne a pokračuje: „Najlepšie by bolo cereálne pečivo, plátok šunky Regia de luxe, trošku masielka s vyšším obsahom minerálnych látok a niekoľkých vitamínov, prípadne paštétu Mousse de canard miesto masielka, je lahodná, jemná, rozplýva sa na jazyku ako jesenná hmla.“

Žena sa hlbšie zaryje do kabáta, oči privreté, rozšafne oponuje: „Nemám rada šunku. A čo tam po paštéke...“

Muž sa zháči, prísne na ňu pozrie: „Nie paštéka, ale paštéta! Moja drahá, to je obrovský rozdiel! Paštéku máš bravčovú, hydinovú a ... a ešte neviem akú, ale paštétu máme Mousse de canard,“ zdôrazňuje priamo do jej ucha. Žena sa usmieva. Je spokojná. Takto sa jej najviac páči – keď je trošku nahnevaný, iba trošičku. A ona vie, koľko si môže dovoliť.

„A čo syr?“ opáči o chvíľu.

„Syry  – nepriatelia zdravej výživy! Ale nepreskakujme. Miesto šunky Regia de Luxe navrhujem tenulinké plátky chutnej šunčičky Prosciutto crudo disossato. Alebo po koliesku klobásky Salsiccia stagionata puro suino tipo Napoli picante. Čo povieš?“ Vidno, že brožúrku nečíta prvý raz, zahraničné názvy mu nerobia problém. Ba  číta ich s priam perfektným prízvukom.

Žena pokrčí plecami. „Nedbám.“

Muž prehodí stranu, očami prebehne po obrázkoch, rukou opatrne pohladí papier. „Jahňacia sviečkovica? Alebo bizónie stehno bez kosti?“

Žena znovu pokrčí plecami, akoby chcela povedať: mne je to jedno. Muž na ňu láskavo pozrie, vysušeným jazykom  oblizne dopukané pery.

„Hovädzie zadné argentínske... Nie, nie, pštrosí steak! Alebo radšej kačacie prsia Magret de canard?“  Odpoveď nečaká a ona ani neodpovedá. Mlčí. Vie, že takto to má najradšej. „A bažantia polievka? Môže byť?“

Žena s úsmevom prikývne.

„Vedel som. Nemáš fantáziu. Však sme ju mali včera! Čo tak prepelica?“

Žena sa prestrašená mykne. Jeho reakcia ju prekvapila. Ale on už uvažuje: „Vzhľadom na to, že tvoja kreativita je momentálne oslabená, navrhujem polievku vynechať a prejsť priamo k hlavnému jedlu. Takže čo povieš na tú hovädzinu? Zadné argentínske...“

„Áno, áno,“ horlivo súhlasí, „to argentínske by bolo naozaj dobré.“

Muž sa usmeje, pohladí ju očami a nežne doloží: „S hranolkami. Alebo...“ Vtom mu zíde na um: „Sviečkovica s hranolkami? To musí byť maglajs! Hádam s knedlíkom, nie?“

„Mne je to jedno,“ žena mykne plecom, ale on už prehadzuje ďalšiu stránku.

„Tu máš tie svoje nezdravé syry! Président emmental alebo Camembret erival?“ pýta sa skôr sám seba. Žena počúva, zatiaľ čo on  ju karhá: „Maškrtnica! Do takého psieho počasia ako dnes by sa najskôr zišiel Brie Président čistý s orechmi alebo možno Mozzarella di Bufala. Alebo Chavrox čerstvý kozí syr?“

Žena vybuchne smiechom. „Kozí? Naozaj kozí?“ nechce sa jej veriť.

„Naozaj kozí,“ povie tíško. Žena sa znovu smeje, špinavými, vychudnutými rukami sa plieska po stehnách. Muž potláča v sebe smiech, ale nedarí sa mu.

„Méé, méé,“ mečí žena a on jej odpovedá rovnako: „Méé, méé...“ Obom sa tisnú do očí slzy. Od veselosti sa až nadhadzujú na lavičke. Po chvíli sa muž utíši a pobozká ju na zašpinené líce. Žena pomaly stíchne a pritisne sa k nemu. „No tak, ďalej...“ súri ho.

„Po dobrom obede trošku dezertu. Navrhujem čokoládový  Chocolat poulain....“ Poškriabe sa za uchom, špinavou rukou si prejde po špičke nosa a smutne dodá: „Čokoláda je veľmi sladká. Radšej jogurtový dezert Ovale yogurt e frutti di bosco alebo jogurtový košíček Cialda yougurt e frutti di bosco.“

„Ako sa ti páči.“ Žena zívne.

Muž listuje opatrne ďalej. Očami skáče po texte a obrázkoch. Žena má privreté oči a čaká. Keď muž dlhšie nerozpráva, štuchne ho do boku. Muž sa pomrví, odvrkne: „Hneď, hneď. Vydrž, miláčik!“ Listuje, akoby čosi hľadal, konečne zastane.

„A aperitív? Nato som celkom zabudol! Ako som mohol?“

Žena má privreté oči, usmieva sa. „Však sa nič nestalo. No tak, čo si dáme?“

„Navrhujem kalíštek Courvoiser X. O. Alebo nie... Radšej Ballantine´s, prípadne Johnnie Walker Black Label. Ale iba kalíštek. Však máme syry a tie treba zapiť dobrým vínom.“

„Pivo by nestačilo?“

„Zapíjať syry pivom môže iba barbar!“ striktne vyhlási.

Žena sa usmieva. Vie, že mu robí dobre, keď ho takto trošku najeduje. A on sa naozaj dostáva do ráže. „Hovoril som ti, že syry sú nezdravé! Ale keď už, potom ich musíme zapiť dobrým vínom. Nie sme barbari!“

Žena sa zahniezdi a tuhšie mu stisne ruku. Lampión zakráka ďalší príchod rýchlika a stoprvé meškanie nejakého strateného vlaku...

„Chateauneuf-du-Pape! To je akosť! Tá ostrá vôňa, ten buket! Nie, nie, radšej Cabernet Sauvignon alebo Lambrusco Rosso... Celé sa mi to poprehadzovalo. Možno Dry Riesling,“ rozdumuje. „Musela si pýtať ten syr? A navyše kozí?“ Úchytkom oka zbadal, ako  jej začalo pošklbávať kútikmi úst. Rýchlo sa od nej odvráti, inak vybuchne do smiechu. „Na šampanské sme zabudli!“ zvolá pohotove.

„Ako sa nám to len mohlo stať? Napravíme to,“ ubezpečuje ho. Pohladká ju po tvári. Nežne, jej tvár je špinavá, jeho ruky ufúľané. Chvíľu mlčia.

„Pohár Veuve Cliquot Ponsardin Champagne brut alebo radšej Henri de Verlaine rosé?“ uvažuje muž. „Lepšie sa nám bude spať.“

„Ako povieš, miláčik,“ odpovie ona, pričom ani neotvorí oči. Nežne si ju pritúli, prikryje starým kabátom...

Amplión vyštekne ďalší oznam. Splašené rýchliky vchádzajú s  rachotom do stanice. Cestujúci sa s chvatom ženú naokolo, nevšímajú si ich. Muž zavrie brožúru a opatrne ju odloží do obrovského vreca, odkiaľ ju vybral. Zahanbené hviezdy im padajú na špinavé oblečenie, mesiac si zakryl tvár čierňavou. Mužovi sa z rybieho oka vykotúľa drobná slza.

Vie, že noc bude zlá. Mrzne. Vietor bičuje oči. A mráz zachádza za nechty. A všade prach.

::

Autorom poviedky je Robert Hakala.

::

Prečítať si môžete aj ďalšiu poviedku: Anjel.