Šťastné rozuzlenie

Nie je dobré to, čo chcú ľudia, ale to, čo chce Boh...

Karol Dučák

Mária a Michal vstupovali do manželstva z lásky a mali sa veľmi radi, no k úplnému šťastiu im chýbal detský plač a smiech. Nemohli totiž mať deti. Prešlo dlhých desať rokov, čo spolu žili, no dieťa neprichádzalo. Vrúcne sa modlili, no Boh ako keby nemal uši pre ich modlitby. Chodili aj po doktoroch, skúšali všeličo možné, ale bez úspechu.

Už sa pomaly zmierovali aj s tou možnosťou, že ostanú do smrti bezdetní, keď zrazu Mária nečakane otehotnela. Obaja manželia boli od radosti celí bez seba. Zvlášť Mária prekypovala šťastím a netrpezlivo čakala, až sa dieťatko bude pýtať na svet. A dočkala sa. Narodil sa im utešený chlapec, na ktorom mohli rodičia oči nechať. Chlapec dostal meno Michal po otcovi a mal sa čulo k svetu. Po čase však rodinu postihol bolestivý údel.

Jedného večera Máriin manžel zaľahol do postele a už sa neprebudil. Keď ho ráno našla manželka v posteli mŕtveho, takmer sa pominula od hrôzy. Veľmi ťažko sa s krutým údelom vyrovnávala a všetku lásku, ktorú len našla vo svojom srdci, venovala synovi. Neľutovala nijakú námahu pre svoje dieťa. Bola ochotná hocakej obety, len aby zabezpečila blaho svojho syna. No to ešte netušila, akú krutú ranu jej život znovu zasadí. Jedného dňa synček ochorel a napriek všetkému úsiliu doktorov sa ocitol na hranici života a smrti. Ošetrujúci lekár matke nedával nijakú nádej. Dokonca jej čo najšetrnejšie poradil, aby sa pripravila na najhoršie.

Úbohá Mária sa s touto skutočnosťou nijako nevedela zmieriť. Večer toho dňa, čo jej doktor vyjavil hroznú prognózu, sa chcela pomodliť ako každý večer, no zrazu v nej vzkypela strašná zloba. Vystrčila prst oproti nebu a hnevlivým hlasom začala vykrikovať:

„Ako to môžeš dopustiť, Bože?! Prečo niekomu dáš všetko a druhému nedáš nič?! Desať rokov sme nemohli mať deti! Modlili sme sa, chodili sme s mužom po doktoroch, ale všetko bolo márne. Už sme sa zmierili s tým, že nikdy nebudeme mať deti, keď som konečne otehotnela. Ako sme sa tešili! A keď sa potom narodil náš syn, akí sme boli pyšní! Boli sme krásna rodinka, no zrazu som sama! Dva pohreby za dva roky! Najprv muž, potom aj môj úbohý synček. Toľko som sa modlila. Najprv za to, aby som mohla mať dieťa, a potom, keď sa môj syn narodil, aby bol zdravý, mocný... A teraz má umrieť! Kde je tá tvoja spravodlivosť, Bože?! Iná žena môže mať detí koľko chce, ale ja sa nemôžem tešiť ani z jedného jediného! Čo je to za spravodlivosť?! Načo je takýto život? Prečo som radšej nezomrela ja namiesto svojho dieťaťa?“

Mária žalostne nariekala. Taký srdcervúci plač hádam ešte táto zem nezažila. V ten večer sa nepomodlila, ba rozhodla sa, že sa už vôbec nebude modliť. Dlho ronila horké slzy, no potom ju premohla nesmierna únava a tak sa pobrala spať. Ani sa nevyzliekla, len sa ľahostajne zvalila do postele tak ako bola. Všetko jej bolo jedno. Neželala si nič túžobnejšie, ako zaspať naveky. Tento pozemský život v tejto chvíli nemal pre ňu žiadnu cenu.

Keď sa ráno prebudila, vybrala sa do nemocnice, očakávajúc tú najhoršiu správu. Zmierovala sa s tým, že čoskoro bude musieť svojho synčeka pochovať. No v nemocnici ju čakala netušená novota. Keď ju zbadal doktor, ktorý jej včera odporúčal, aby sa pripravila na najhoršie, celý natešený jej vyšiel v ústrety. Máriu nesmierne zarazila tá zmena v správaní lekára a bola celá zmätená. Lenže doktor nedbal na jej rozpaky a vyrukoval so šokujúcou správou: „Pani Langová, nevieme si to vysvetliť, ale váš syn nečakane vyzdravel. Som lekárom už dlhé roky, ale také dačo som ešte nezažil. Skoro by som povedal, že je to zázrak.“

Čím ďalej, tým menej Mária chápala, čo sa deje. Vari sa už pomiatla, alebo sa pomiatol celý svet?

Ešte včera sa chystala syna pochovávať a dnes je úplne zdravý? Akosi sa bála uveriť tomu, čo si tak vrúcne želala. Bála sa, že je to len nová skúška, ktorá ju zraní ešte viac. Zmocnila sa jej slabosť. V posledných dňoch máločo spala a jedla. Pocítila závrat a možno by bola spadla na zem, no doktor vybadal jej stav, včas ju zachytil a usadil na neďalekú lavicu. Mária sa chvíľu spamätávala zo šoku, potom sa uprene zadívala na lekára a povedala: „Pán doktor, čo sa to tu vlastne deje? Len včera ste mi povedali, aby som sa pripravila na najhoršie a teraz mi tu hovoríte, že môj syn je úplne zdravý. Je to pravda?“

„Pani Langová, priznám sa, že sám som z toho zmätený. Prirodzeným spôsobom to naozaj ťažko vysvetliť, ale... dôležité predsa je, že je v poriadku.“

Natešená Mária sa rozplakala od šťastia a vrhla sa doktorovi do náručia so slovami: „No áno, určite. Prepáčte, pán doktor.“

„To je v poriadku. Hlavné je, aby sa chlapcovi dobre darilo,“ povedal doktor a uľahčene si vydýchol.

Natešená Mária si odviedla synčeka domov ako najcennejší poklad. Kľakla si pred tvár Spasiteľa a s nesmiernou hanbou prosila Pána o odpustenie za rúhavé slová, ktoré vo chvíľach zúfalstva vyslovila. Od tej doby sa neustále vzorne modlila a žila príkladným náboženským životom. Chlapec rástol ako z vody, no čím bol starší, tým väčšie problémy s ním Mária zažívala. Bol neposlušný, odvrával matke, a ani jeho kamaráti ho nemali v láske. Sústavne sa bil s chlapcami a neustále vyvolával hádky a spory. Ba, čo horšie, začal kradnúť. Ako desaťročný mal po prvý raz opletačky so žandármi. Zúfalá matka sa snažila zvládnuť situáciu, ale vôbec sa jej to nedarilo.

Keď bol syn dospelý, ušiel z domu a matka nevedela, kde sa nachádza. Roky sa márne pokúšala nájsť po ňom nejaké stopy, ale márne. Celé roky sa za syna úpenlivo modlila. Zdalo sa, že jej modlitby sú zbytočné, no slúži Márii ku cti, že sa nevzdávala a naďalej sa v modlitbách utiekala k Bohu a Panne Márii. Jedného dňa však Márii oznámili, že jej syn je odsúdený na trest smrti obesením. Ako zbojník totiž zabil niekoľko ľudí a viacerých dokaličil. Boli to najstrašnejšie okamihy v živote matky. Večer toho dňa, keď Michala obesili, bola Mária v zúfalom stave. Keď si ľahla do postele, vrúcne prosila Pána Boha: „Pane, prosím ťa, vezmi ma z tohto sveta. Ja už nevládzem. Už naozaj nevládzem.“

Žalostne sa rozplakala a takto, v slzách, usnula. V noci sa jej prisnil zvláštny sen. Videla v ňom syna, trápiaceho sa v hrozných plameňoch. Syn jej povedal: „Mami, som v očistci. Vďaka svojím dlhoročným modlitbám si mi zachránila dušu, ale musím ešte hrozne trpieť, kým sa vyslobodím z múk. A ty takisto. Teba Pán potrestal za to, že si sa protivila jeho plánom. Pôvodne som mal ísť do neba ako dieťa, ale tvoje rúhanie sa voči Bohu spôsobilo, že Pán splnil tvoje želanie a zázračne ma vytrhol z pazúrov smrti, aby ťa poučil na tvojich vlastných chybách, že nie je dobré to, čo chcú ľudia, ale to, čo chce Boh. Preto sme museli a ešte budeme musieť obaja veľmi trpieť, kým napokon spočinieme v Pánovi. Modli sa, matka, za mňa aj za seba, aby sme sa raz mohli stretnúť vo večnej blaženosti.“

Vtom sa videnie skončilo a Mária sa prebudila. Bol jasný deň. Mária vstala a išla si umyť ruky, tvár, aby mohla začať nový deň. Spomenula si pritom na svoj sen a vtom ju zaliali slzy. Boli to slzy smútku aj šťastia zároveň. Predsa len jej dlhoročné úpenlivé modlitby neboli zbytočné. Keď už nemohla zachrániť synov pozemský život, zachránila mu aspoň večný život. Kľakla si a dlho sa zbožne modlila, ďakujúc Bohu a Panne Márii za záchranu synovej duše.

Mária žila po smrti syna ešte desať rokov. Často rozprávala o svojom sne vďačným poslucháčom a nikdy nezabudla dodať, že nie je dobré to, čo si želá človek, ale vždy je dobré to, čo si želá náš Pán. Veľa trpela, ešte viac sa modlila, no napokon sa aj jej pozemská púť skončila a ona predstúpila pred tvár nášho Pána. Kňaz, ktorý ju pochovával, dopodrobna poznal jej životný príbeh a veľmi túžil dozvedieť sa, ako skončila duša Márie a jej syna. V susednej dedine žila veľmi zbožná žena, ktorá mala osobitný Boží dar komunikovať s dušami v očistci, a tak kňaz po krátkom čase neodolal pokušeniu a túto zbožnú mystičku navštívil. Len čo ho neobyčajná žena zočila, skôr než mohol kňaz otvoriť ústa, mu povedala: „Nebojte sa, obaja, matka aj jej syn, sú už v nebi. A nie sú sami. Je tam s nimi aj chlapcov otec. Všetci traja zvelebujú dobrotivého Boha a budú ho velebiť až na veky vekov.“

::

Autorom poviedky je Karol Dučák.

::

Prečítať si môžete aj ďalší príbeh: V náručí nebohého otca.