|
Ilustračná snímka: Arpád Horváth |
Karol Dučák
Rok 2014 je rokom okrúhlych výročí významných dejinných udalostí, ktoré
zásadným spôsobom zmenili ľudskú históriu. Predovšetkým je to 100. výročie
vypuknutia prvej svetovej vojny, ktorá bola prvým celosvetovým vojnovým
požiarom v dejinách ľudstva a tragicky poznamenala život obyvateľov
fakticky celého sveta. Omnoho radostnejšiu storočnicu si však pripomína Katolícka
cirkev: 20. augusta 1914 zomrel, teda narodil sa pre nebo, pápež sv. Pius X.,
právom považovaný za jedného z najväčších pápežov v dejinách
Katolíckej cirkvi. Pre jeho pontifikát je charakteristický mesiac august.
Pápežom sa stal 4. augusta roku 1903, jeho pontifikát ukončila smrť 20. augusta
1914.
Tento pápež zvykne byť označovaný za tradicionalistu. Lenže odbiť
hodnotenie tejto geniálnej osobnosti takouto stručnou charakteristikou by bolo
priveľkým zjednodušením. Pius X., vlastným menom Giuseppe Melchiorre Sarto (*
2. jún 1835 – † 20. august 1914), bol predovšetkým odvážnym novátorom. Na
jednej strane energicky bojoval proti bludom liberalizmu a horlivo bránil
poklad katolíckej viery, no na druhej strane sa neľakal novôt
a systematicky realizoval radikálne reformy.
Pius X. je považovaný za najodvážnejšieho reformátora od čias pápeža sv.
Pia V. (1566–1572). Výrečne o tom svedčí heslo jeho pontifikátu: Instaurare omnia in Christo (Obnoviť
všetko v Kristovi). Treba povedať, že Pius X. realizoval toto svoje heslo
neúnavne a do dôsledkov. Neváhal dokonca ísť ani proti litere Tridentského
koncilu. Napríklad kým Tridentský koncil zakázal prvé sväté prijímanie deťom,
Pius X. umožnil deťom prijať prvé sv. prijímanie čo najskôr, už vtedy, keď si
začnú uvedomovať rozdiel medzi obyčajným chlebom a sv. prijímaním. Pápež v tomto prípade využil skutočnosť, že ako
vicarius Christi (zástupca Krista) má právo meniť nariadenia predošlých cirkevných
koncilov aj svojich predchodcov na pápežskom stolci.
Rozsah jeho reforiem bol úctyhodný. Pius X. zreformoval misál, breviár,
cirkevné právo, cirkevnú hudbu, sviatostný život, semináre, biblické a
teologické štúdiá i rímsku kúriu. Založil úradný tlačový orgán Svätého stolca
Acta Apostolicae Sedis (Aktá apoštolského stolca, skratka AAS). V roku
1904 ustanovil komisiu, ktorej úlohou bolo vypracovať nový kódex kánonického
práva (CIC – Codex Iuris Canonici).
Sám sa však nedožil ovocia práce tejto komisie, pretože CIC bol promulgovaný až
v roku 1917, teda tri roky po jeho smrti.
Toto všetko sú však všeobecne známe skutočnosti a opakovať ich je
nosením dreva do lesa. V živote pápeža však boli aj aktivity,
o ktorých sa z rôznych dôvodov píše veľmi málo. Spomeňme teda menej
známe skutočnosti zo života Pia X.
Tento pápež si
uvedomoval, že na obnovu Katolíckej cirkvi sú potrební nielen vzdelaní a
oduševnení duchovní, ale aj laici. V jednom rozhovore
s kardinálmi sa dokonca vyjadril, že to najdôležitejšie pre spásu spoločnosti
nie je stavba škôl alebo kostolov, ale „každá farnosť musí disponovať skupinou
osvietených, bezúhonných, rozhodných a skutočne apoštolských laikov“. (Citované podľa: Pius X. – Traditionalist und Neuerer. In: Kirche bunt. St. Pöltner Kirchenzeitung. 17. august 2014. Nr. 33,
s. 15.)
Popri tom však pápež pripisoval veľký význam aj skvalitneniu prípravy
duchovných na svoje povolanie. Zvýšil vedeckú úroveň duchovenstva a okrem
iného založil v Ríme Pontificium Istitutum Biblicum (Pápežský biblický inštitút).
Pius
X. rozhodne
odmietal takzvaný modernizmus, ktorý radikálne odsúdil svojou encyklikou Pascendi. Mnohí ľudia však „nepochopili pápeža správne a pri odsudzovaní
modernizmu sa dostali do druhého extrému (integralizmus) – odporovali
akémukoľvek prispôsobeniu sa Cirkvi modernému životu a chceli vstupovať
rozhodujúcim slovom aj do svetských záležitostí. Pápež však nerobil politiku.
Išlo mu jedine o čistotu viery a obnovu náboženského života. Usiloval sa
oddeliť Cirkev od štátu. Vydal ustanovenie, že do voľby pápeža sa nesmie miešať
žiadna svetská moc. Aj pri jeho zvolení sa totiž do voľby zamiešal rakúsky cisár
František Jozef, ktorý ohlásil ,exkluzívnu námietku´ proti zvoleniu kardinála
Rampollu, ktorý mal najväčšie predpoklady na zvolenie“. (Citované podľa: Pis X.,
pápež. In: Životopisy svätých. [online]. [cit. 24.08. 2014]. Dostupné na internete: www.zivotopisysvatych.sk/pius-x-papez.)
Pius X. bol ctiteľom liturgie Pia V. známej aj ako tridentská omša.
Napriek tomu si uvedomoval nedostatky tejto liturgie, predovšetkým pasívnu
účasť veriacich. Preto sa snažil vytrhnúť ich z letargie a požadoval
aktívnu účasť veriacich počas svätej omše. Jeho zámerom bolo, „aby sa ľudia
nemodlili na omši, ale aby sa modlili omšu“. (Citované podľa: Pius X., pápež.
In: Životopisy svätých. [online]. [cit. 24. 08. 2014]. Dostupné na internete: www.zivotopisysvatych.sk/pius-x-papez.)
K aktívnej účasti veriacich na svätej omši malo prispieť
predovšetkým časté sväté prijímanie a spev v jazyku veriacich. Pápež
„dovolil používať spevy v ľudovej reči pri tzv. tichej omši, a to
vtedy, ak nejde o doslovný preklad liturgických textov, pretože tie majú
byť spievané len po latinsky. Texty omšových spevov v ľudovej reči museli
byť schválené ordinárom“. (Caban P. Dejiny
slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu. Prvé vydanie. Trnava:
Spolok svätého Vojtecha, 2010. ISBN 978-80-7162-802-6, s. 136.)
Reforme cirkevnej
hudby venoval pápež mimoriadnu pozornosť. V Ríme dokonca vznikla vysoká
škola pre cirkevnú hudbu.
Za významný počin Pia X. možno označiť jeho dekrét o používaní
staroslovienskeho jazyka v posvätnej liturgii De usu linguae Slavonicae in sacra Liturgia z roku 1906,
ktorým dovolil natrvalo používať staroslovienčinu v provinciách: Gorizia, Zadar a v záhrebskej diecéze. (Porov. SACRA CONGREGATIO RITUUM. Decretum De usu linguae Slavonicae in sacra Liturgia. 18. december 1906. In
Acta Sanctae Sedis, 40 /1907/, s.
54–58.)
Týmto dekrétom znovu vyzdvihol význam staroslovienčiny ako bohoslužobného
jazyka Rímskokatolíckej cirkvi. Už rok
predtým pápež odsúhlasil a podporil vydanie chorvátskeho hlaholského
misála. (Porov. Sedlák P. Kontinuita diela sv. Cyrila
a Metoda v chorvatskom „glagoljašstve“. In Poznávanie Kultúrneho dedičstva sv. Cyrila a Metoda. Monografia príspevkov
z medzinárodnej vedeckej konferencii. Nitra, 3. júl 2007.
[online]. [citované
14. 10. 2014]. Dostupné
na internete: www.ukm.ff.ukf.sk, s. 151.)
Na úsilie Pia X. nadviazal jeho nástupca, pápež
Benedikt XV., ktorý v roku 1920 povolil používať chorvátsky
a slovinský jazyk vo vybraných liturgických obradoch a pri čítaní
evanjelia počas slávnostných omší. Taktiež legitimizoval použitie českého
jazyka pri niektorých liturgických úkonoch v regiónoch, kde bola táto
zvyklosť zaužívaná už od 15. storočia. (Porov. Krivda A. Obnovený omšový
poriadok a národný jazyk v liturgii. In Päťdesiat rokov liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu na
Slovensku. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Košice, 25.
októbra 2012 s. 124.)
Počas pontifikátu ďalšieho pápeža Pia XI. vyšlo v roku 1927 vo Vatikáne
nové vydanie hlaholského misála, ktoré nanovo stabilizovalo staroslovienčinu
ako liturgický jazyk Rímskokatolíckej cirkvi.
Novátorstvo pápeža Pia X. posunulo vývoj Katolíckej cirkvi ďaleko vpred.
Aj svojím príkladným osobným životom si v plnom rozsahu zaslúžil
mimoriadne pocty, ktorých sa mu po smrti dostalo. V roku 1951 ho pápež
Pius XII. vyhlásil za blahoslaveného a ten istý pápež ho o tri roky
neskôr kanonizoval.
::
|
Karol Dučák |
::
Súvisiace články:
Doplnil by som ďalšiu menej známu skutočnosť o Piovi X. Tento pápež býva označovaný aj ako „rakúsky pápež“, pretože sa narodil v meste Riese, ktoré sa v čase jeho narodenia nachádzalo na rakúskom území, patriacom k Habsburskej monarchii. Dnes sa toto mesto volá Riese Pio X a je súčasťou benátskeho regiónu na severe Talianska.
OdpovedaťOdstrániťS prekvapením zisťujem, že pápež Pius X. mal otca Poliaka. (https://gloria.tv/media/tKmfz9gYE4d )
OdpovedaťOdstrániť