Teofil Klas: Na orbity

Teofil Klas

Tento súbor najnovších veršov z mojich „samizdatových“ vydaní je (chce byť) organickou časťou „projektu“ reminiscencií na najdôležitejšie vnemy z celého môjho života, počnúc spomienkami (azda ešte vágnymi) z dní krátko po mojom narodení.

Malo by to byť čosi ako „poetické pamäti“ – pravda, ide o zamýšľanú kompozíciu, ktorá by asi mala byť (aspoň si to tak myslím) z hľadiska literárnej teórie niečím novým, totiž úplne novým žánrom. Pracujem na tom „projektovom“ zámere už pomaly dva roky, no zatiaľ neviem, kedy sa mi ho podarí dovŕšiť, totiž „dotiahnuť“ časovo do dnešných dní. Netuším ešte ani, či z toho vzíde kompaktné básnické dielo, alebo niekoľko voľne nadväzujúcich kompletov, v každom prípade to však bude čosi ako „neautobiografická autobiografia“, lebo to nebude dokumentárne v zmysle bežných literárnych pamätí, skrátka nebude sa dať z toho nič dokumentárne (re)konštruovať, ale prinajmenšom to zachytí vývin mojich predstáv a môjho myslenia o zásadných veciach existencie v súbehu s jednotlivými etapami môjho života.

Nateraz som sa v spracúvaní vytýčenej témy dostal časovo k spoločensky prelomovým rokom svojej generácie, k času, keď sa vôbec pre slovenskú spoločnosť zásadne politicky menili paradigmy spoločenskej existencie a koexistencie. Jednej časti tejto prelomovej životnej etapy dal som vo veršoch pomenovanie Na orbity. Ide tu o obdobie osobného nielen vnútorného, ale i vonkajšieho vzopätia po takmer polstoročí vlastného života prežitom akoby na trvalej výhybke, bezmála na odstavnej koľaji.

Reč básní je tu, pravdaže, obrazná a bez osobných temporálnych konotácií pre čitateľa ťažko obsahovo dešifrovateľná, hoci jej základ je v konkrétnych spomienkach. Bežne to nerobievam, a ani nemám v úmysle to robievať, ale v tomto prípade sa pokúsim pre sprehľadnenie veršov čosi naznačiť.

Kľúčovým výrazom v danom kontexte je slovo náva (v básni Kvety na mene), ktoré v mojom chápaní a interpretácii neznamená záhrobie, ako ho „prekladá“ náš Slovník cudzích slov, ale loď (chrámovú loď), ako sa dá rekonštruovať z gréckeho naús a latinského navis. Koniec koncov, máme i v súčasných jazykoch slovo nave (v taliančine, španielčine, portugalčine, angličtine (tam s výslovnosťou „nejv“ ), kde všade znamená „loď“, prípadne „chrámovú loď“. A nemčina pozná okrajovo slovo Naue vo význame „(nákladný) čln“.

Výraz Gutenbergov dóm je literárnym odkazom na životopisný román Toniho Rothmunda o európskom vynálezcovi kníhtlače Der unsichtbare Dom (Neviditeľný dóm, 1937), v ktorom sa práve vyzdvihuje neodmysliteľná prelomová historická úloha kníhtlače, a vôbec novodobej tlače, v duchovnom povznesení človečenstva.

Podstatné sú v daných mojich veršoch mená konkrétnych osôb. Ferko Sýkora je MUDr. František Sýkora, už nebohý, niekdajší primár tuberkulózneho oddelenia v Podunajských Biskupiciach, s ktorým sme koncom roka 1989 spolu začali pôsobiť na obnove Katolíckych novín. Bez neho by nový rozbeh toho periodika nebol býval mysliteľný, ale nikto z našich cirkevných činiteľov to nikdy neocenil, naopak, dostalo sa mu iba podozrievania, ohovárania a hádzania polien pod nohy. Sám sa označoval za „Quereinsteigera“ čiže človeka, ktorý prestúpil do vlaku (žurnalistiky) z iného vlaku na životnej medzistanici. Svoje životné kontakty nielen s našimi, ale aj s rakúskymi kultúrnymi pracovníkmi dal nebývalým a nezištným spôsobom do služieb rozvoja časopisu. Jeho zásluhou sme nadviazali na slovensko-rakúskom katolíckom novinárskom seminári v Modre hneď na začiatku nášho pôsobenia v obnovenej slovenskej katolíckej tlači plodnú spoluprácu s rakúskymi kolegami. Tá spolupráca trvala niekoľko rokov a nesmierne nám uľahčila rozbeh a rozlet v nových spoločenskopolitických podmienkach. (Zo strany slovenského exilu sme mali podporu skôr morálnu. Z praktického hľadiska nám najväčšmi v začiatkoch vyšiel v ústrety pán biskup Pavol Hnilica, keď nám venoval fax.)

Ideovým aj finančným garantom spoločných rakúsko-slovenských poodujatí bol Hanns Sassmann, takisto už nebohý, generálny riaditeľ veľkého renomovaného štajerskohradeckého vydavateľstva Styria, rytier Rádu sv. Gregora, veľmi kultúrny, vzdelaný a šľachetný človek. Pri spomenutí jeho mena v básni anticipujem (ale nerozkrývam) jeho nezištné intervenovanie za moju osobu v Ríme, keď som musel nútene z redakcie Katolíckych novín odísť. Dürnstein (mimochodom, miesto, kde v čase križiackych výprav do Svätej zeme väznili Richarda Levie srdce), zaujíma v mojej pamäti osobitnú pozíciu, pretože odtiaľ sa pod Sassmannovou taktovkou odvíjala šnúra odborných seminárov pre katolíckych žurnalistov usporadúvaných medziiným aj pre nás zo Slovenska.

Jedno s druhým: začínali sme zgruntu a s vervou hodnou priekopníkov. Podobrali sme sa v plnej sile a v plnej viere stavať chrám, chceli sme seba i národ povzniesť na vyššie orbity, čo aj nám nebolo súdené v našom predsavzatí pokračovať a vo svojom vnútornom poslaní sme sa museli preorientovať na nové obzory.

Predpokladám, že z veršov uvedeného cyklu cítiť onú už neopakovateľnú vervu. Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom ... Svoj čas má hľadať niečo, svoj čas má niečo stratiť ... Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť. (Kaz 3, 1.6a.7b)

Azda je dobre ešte porozkryť verše Úžas ťa chváti / na kľakadle. / Nábytkári sú praktickí. Pojem kľakadla je tu, hoci v živej situácii už z času po politicko-spoločenskom prevrate, použitý postponovane, prevzal som  ho totiž z tohočasovej nedávnej aktuálnej inzercie nábytkárskych podnikov (napodiv českých, nie slovenských!), publikovanej v posledných rokoch komunistického režimu – kľakadlá tam (čuduj sa svete!) figurovali ako jeden z artiklov ponúkaného výrobného sortimentu. Sapienti sat!

Omnia ad maiorem Dei gloriam!

Jozef Zavarský alias Teofil Klas

Na orbity

Čistec

Všetko sa zgruntu počína.
Všetko sa tvorí nové.
Čistcom sa lieči zočina.
A hrá sa o dônovie.

Majestát lásky odklína
pramene v rajských kotlinách.

A slnko dobrotivé
darúva plodnosť nive.

V kozube srdca

Konečne
pravá redakcia.
Nad polovicou života.
Myseľ sa čašou plánov spíja.
Rozmarne
ránom pichlo ťa.

Nečakáš vlastne na nikoho,
pritom však vieš:
tu nie si sám.
Prešlému
si dal šťastné zbohom.
Neodmyslíš to premisám.

Úžas ťa chváti
na kľakadle.
Nábytkári sú praktickí.
Člení sa jedna cesta na dve,
tak to už bude
navždycky.

Tá prvá bola možno
hradská,
tá druhá je už kozmická.
V kozube srdca oheň praská.
Živý
je plameň Ohniska.

Úžas

Tu Duch sa vznáša
nad vodami,
nad vírmi
kruhosvetnej drámy,
nad pretváraním chaosu.

Na programe
je darúvanie
radosti
v dennodennom vane,
s premenou potu na rosu.

Modlitbou
začína sa práca.
Tak sa jej
dôstojná tvár vracia
a požehnanie z prameňa.

Úžas ťa vedie
na orbity
plameňov ešte nerozvitých
a vyhmatáva
znamenia.

Vinie sa loza hriadkou

Z rúk, čo sa ponúkajú,
dve ruky Ferka Sýkoru
posúvajú deň k taju.
Príčinlivo a vďačne.

Dokladá sa tu dobro
z každého jeho prítvoru.
Navodzuje sa Modrou
dialóg v nadoblačne.

Privínajú sa hladko
do viníc vlastné kontakty.
Vinie sa loza hriadkou
v miazgasté ratolesti.

Je za tým srdce dajné.
Podumaj zľahka: Čo tak ty?
Preznieva jednostajne
poľnica blahozvesti.

Ilustračná snímka: Arpád Horváth

Kríza nárokov

Kto rástol v zázemí,
vykročí pravou nohou.
Kto sa však iba niesol,
stane sa hamovkou.

Nezdarnosť na zmeny          
je traumou preúbohou.
A nemať zmysel pre soľ
je kríza nárokov.

Ba kto sa zakuklí,
znehybnie naprotiveň.
A kto sa trepe v prázdne,
vypadol z orbity.

Komu sny zamĺkli,
zhlušil mu ich zvod sirén,
výhybky hľadá zjazdné,
vábením opitý.

Šuchranie

Vo svete rozptýlené
viaže sa do siete.
Tak vecne poviete:
v dúhe
sa motív klenie.

Dúha je trikolóra
po búrkach kriesená.
Znáša sa v premenách
šuchraná
víchrom zhora.

Nechce tu viac byť
búrok.
A predsa rán je tu
pre dom i planétu
na dlhoročný úrok.

Ilustračná snímka: Arpád Horváth

Na svojom

Mená
sa stali tvárami.
A zahusťujú scénu.
Dom dlho neotváraný
náručie núka kmeňu.

Brázda a Vnuk a Hnilica,
Senčík, Hlinka a Šramek.
Tu
srdce nepomýli sa.
Hojí sa z rán a raniek.

Daj, Bože,
nech sa na svojom
poznajú ako svoji.
Poodhaľ kryté závojom
po sizyfovskom boji.

Rytier sa nezaprie

Pod patronátom Sassmanna
zakvitá slnko na pažiti.

Po sklamanosti z klamania
duša sa pravdou sýti.

Tamto však ešte má len prísť,
dnes je tu kamarátska ruka.

Kontakty nie sú na predpis,
žičlivosť silu núka.

Rytier sa nikdy nezaprie,
keď treba štít a meč a kyras.

Aj Dürnstein, keď sa prebral k hre,
musel už k srdcu prirásť.

Kvety na mene

Mohutné
sa tu stavia.
Aj Gutenbergov dóm,
aj chrám
zo živých kameňov.

Malá je ešte
náva
so svojím sprievodom,
čo upína sa
na meno.

Srdce
však predsa vraví:
tam, kde sa jednotí,
burina
stratí zázemie.

Pôjde sa
cez rozpravy
a peľom cez ploty
splodnia sa
kvety na mene.

::

Odporúčané:

Rozhovor s autorom

Teofil Klas: Človek a internet