Alexandr Solženicyn: Autobiografie 2
Praha, Academia 2003
Znamenitý ruský spisovateľ
Alexander Solženicyn napísal dve knihy spomienok. Prvá (Klalo sa teľa
s dubom) zachytáva jeho život v Sovietskom zväze, obsahuje informácie
a dokumenty týkajúce sa autorových spisovateľských aktivít a sčasti
aj osobného či súkromného života. Solženicyn v nej podáva svedectvo
o svojom zápase s komunistickým režimom, ktorý vyústil do jeho
vypovedania z vlasti v roku 1974.
Druhá autobiografická kniha sa začína opisom príchodu na Západ: „Počas niekoľkých hodín som bol prepravený
z Lefortovskej väznice, čiže z Veľkej sovietskej zóny,
k vidieckej vilke Heinricha Bölla neďaleko Kolína nad Rýnom. Ocitol som sa
v obkľúčení dobrej stovky novinárov očakávajúcich moje vyjadrenie...“
Tak sa začal Solženicynov život vo vyhnanstve (Nemecko, Švajčiarsko, USA),
trvajúci dve desaťročia.
V knihe nachádzame viac či menej osobné záznamy, spomienky
i literárne dokumenty, približujúce život a dielo veľkého autora.
Dozvedáme sa o jeho názoroch na literatúru, na politiku
a náboženstvo, na život v (bývalom) socialistickom aj kapitalistickom
bloku.
Solženicyn statočne a vytrvalo bojoval proti komunizmu, ktorý podľa
jeho slov zlomil ruskému národu dušu a iba tak, násilím, ho ovládol; bol
však kritický aj voči západnému spôsobu života. Nadobudol presvedčenie, že bez
náboženského základu nie je možné vytvorenie hodnotných spoločenských vzťahov.
Upozorňoval na vnútornú spriaznenosť socialistov a liberálov, na ich
zameranie proti kresťanstvu a vlastenectvu.
Rusko a komunizmus sú dva rôzne pojmy. Podľa Solženicyna je
nesprávne a nespravodlivé zamieňať ich. V roku 1977 pri istej
príležitosti povedal: „Neverte mylnému
výkladu a nikdy si nepleťte pojmy "ruský" a
"sovietsky". Dozvedáte sa napríklad, že Prahu prepadli ruské tanky
a že ruské raketomety sú namierené priamo na Spojené štáty. Slová
"ruský" a "sovietsky" sú však v takom vzťahu ako
človek a jeho choroba. Tomu, kto ochorie na rakovinu, nehovoríme
"rakovina", tomu, kto sa nakazil morom, nehovoríme "mor";
chápeme predsa, že choroba nie je previnenie, že je to ťažká skúška.
Komunistický režim je choroba, nákaza...“
S odstupom času vidno ešte lepšie Solženicynovu veľkosť, jeho
schopnosť vystihnúť súvislosti a presne pomenovať faktory, ktoré
ovplyvňujú ľudské bytie. Do memoárov vložil kus svojho odhodlania
a tvorivosti. Alexandra Solženicyna by sme mali čítať aj dnes, opakovane
a nanovo.
Ján Maršálek
::
Súvisiace príspevky:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.