ZÁPISNÍK – týždeň
36 / 2014
V letnej
prílohe časopisu VOX boli publikované tri prednášky Josepha Ratzingera –
Benedikta XVI. Hoci ide o staršie práce (prvá je z roku 1969, druhá
z roku 1991 a tretia premiérovo zaznela v roku 2011), sú stále
aktuálne a stoja za pozornosť. Svoj krátky komentár k nim prinášam na
pokračovanie.
Prvá prednáška (Wie
wird die Kirche im Jahre 2000 aussehen) je venovaná budúcnosti Cirkvi. Joseph
Ratzinger ju predniesol 25. decembra 1969 v Hessenskom rozhlase, neskôr
bola viackrát publikovaná časopisecky i knižne.
Autor v úvode
pripomína, že teológ nie je veštcom ani futurológom a vyzýva na opatrnosť
pri prognózovaní. Navyše, kto verí tomu, že Cirkev nie je iba ľudský výtvor,
ale Božie dielo, ten má osobitný dôvod neprenáhľovať sa v predpovediach; domýšľavosť
môže byť prejavom úplnej neznalosti dejín. Napriek tomu, ako čítame, táto téma
môže mať zmysel, pokiaľ si budeme vedomí objektívnych i subjektívnych
obmedzení. V prvom rade treba vychádzať z minulosti, pohľad do dejín
je nutný, inak nebudeme mať primerané východisko.
Budúcnosť Cirkvi
musí vychádzať z hlbokých koreňov a z rýdzej viery: „Budúcnosť tvorí len ten, kto nasadzuje seba
samého. Kto chce iba poučovať a rád by prerábal len tých druhých, zostáva
neplodný.“ Život Cirkvi bol aj bude utváraný svätcami, teda ľuďmi, ktorí
vidia viac než ostatní a neriadia sa iba tým, čo je práve moderné, pretože,
žijúc v každodennosti, majú na zreteli večnosť: „Vymanenie sa od seba samého dáva človeku slobodu.“ Joseph
Ratzinger zdôrazňuje, že nepotrebujeme Cirkev pestujúcu kult aktivity, podobne
nepotrebujeme kňazov, ktorí by boli len akýmisi sociálnymi aktivistami.
Budúcnosť má iba Cirkev Ježiša Krista – vyznávajúca vieru v trojjediného Boha,
ktorý sa stal človekom, aby nás spasil a aby nám dal nám život aj po smrti,
opierajúca sa o pomoc Ducha Svätého, ktorá potrvá až do konca.
Čo teda môžeme
očakávať? Zo súčasnej krízy povstane Cirkev zajtrajška – zrejme menšia, javiaca
sa „ako dobrovoľné spoločenstvo, do
ktorého sa vstupuje len na základe vlastného odhodlania“. Je nutné počítať
s otrasmi a vážnymi problémami. Bude to dlhý a namáhavý proces –
proces strácania a nachádzania, prekonávania prekážok; bude to cesta od
falošného progresivizmu k obnove. Autor je však v podstate optimistom
– verí totiž, že Cirkev je postavená na skale a pekelné brány ju nepremôžu
(porovnaj: Mt 16, 18). Po všetkých skúškach bude Cirkev znova plná sily,
preniknutá vnútorným životom: „Schudobnie
a stane sa Cirkvou chudobných.“
Joseph Ratzinger
uzatvára: „Pokladám za isté, že pre Cirkev
nastávajú ťažké časy... Ale som si tiež istý aj tým, čo bude na konci: nie
Cirkev politického kultu... ale Cirkev viery.“ Z pravej, hlbokej
a praktizovanej viery sa teda znova a znova rodí dobrý domov.
V sekularizovanom svete, akokoľvek fungujúcom a prosperujúcom, budú
ľudia čoraz viac osamotení: „A vtedy
objavia malé spoločenstvo veriacich ako úplnú novinku. Ako nádej, ktorá
k nim prichádza, ako odpoveď, čo v skrytosti vždy hľadali.“
Možno dodať, že
tieto myšlienky sa azda najväčšmi dotýkajú života Cirkvi na Západe.
V iných častiach sveta sa situácia možno vyvinie inak. Alebo obdobne,
ibaže s časovým posunom? Odpoveď pozná iba Boh.
Ján Maršálek
::
::
::
Aby nebolo toľko pesimizmu pokope, trochu optimizmu nezaškodí. Našťastie, zdá sa, že napriek kríze budúcnosť Cirkvi nie je až natoľko chmúrna, ako by sa mohlo zdať na základe súčasného vývoja situácie vo svete. Kresťanstvo rastie aj v typicky nekresťanských oblastiach sveta. V poslednom období milióny moslimov v severnej Afrike a na Blízkom východe konvertovali na kresťanstvo. Presné štatistiky síce nie sú k dispozícii kvôli prísnym trestom pre odpadlíkov od islamu v týchto krajinách, ale podľa odhadov prijalo v Maroku kresťanstvo 150000 a v Egypte dokonca možno až 2 milióny ľudí. Podľa samotných islamských duchovných len v Afrike opúšťa islam každoročne približne 6 miliónov moslimov. Po páde Sovietskeho zväzu na jeho bývalom území konvertovali na kresťanstvo asi 2 milióny moslimov. Aj keď v západnej Európe moslimov povážlivo pribúda kvôli imigrácii, ročne konvertuje na kresťanstvo asi 15 tisíc francúzskych moslimov. Celkove konvertuje na kresťanstvo asi 15% všetkých moslimov, ktorí emigrujú do Európy. Aj súčasné násilie moslimských fundamentalistov voči kresťanom v Iraku, Sýrii, či inde vo svete, ktoré má za cieľ likvidovať kresťanstvo v jeho pôvodných baštách, bude mať opačný výsledný efekt. Z krvi mučeníkov vyrastie ušľachtilé semeno omladeného kresťanstva. Moslimovia teda hromadne konvertujú na kresťanstvo, aj keď musíme poctivo priznať, že existuje aj opačný trend, teda konverzie kresťanov na islam.
OdpovedaťOdstrániťPotešiteľné sú prírastky Katolíckej cirkvi a to aj v typicky nekatolíckych oblastiach. Jednou z nich je Škandinávia. V Dánsku, Nórsku, Švédsku a Fínsku je už zaregistrovaných okolo 330.000 členov katolíckych farností. Možno však predpokladať, že v skutočnosti v týchto krajinách žije okolo 600.000 katolíkov, pretože mnohí migranti nie sú oficiálne zaregistrovaní vo farnostiach. Katolícka cirkev evidentne ožila aj v Albánsku a tak nie div, že práve Albánsko bolo nedávno cieľom návštevy pápeža Františka. Zdá sa teda, že napriek kríze naberá kresťanstvo vo svete druhý dych. Akcia vyvoláva reakciu. Útoky na Cirkev mobilizujú veriacich a to je dobré.
Počet mladých mužov vo vyspelých krajinách sveta, ochotných stať sa kňazmi, klesá. Medzi rokmi 2011 a 2013 to bol pokles o 2 %. Okrem Európy (mínus 3,6 %) zaznamenala výrazný pokles kňazských povolaní napríklad aj Južná Amerika (mínus 7 %). Naproti tomu v Afrike vzrástol počet kandidátov kňazstva o 1,5 %. Celkový počet kňazov vo svete v období rokov 2011-2013 sa naďalej nepatrne zvýšil o 0,3 % na 415 348, avšak s ohľadom na pokles kňazských povolaní možno v budúcnosti očakávať pokles celkového počtu katolíckych kňazov vo svete. Aj napriek tomu sa však očakáva ďalší pozvoľný nárast počtu katolíkov vo svete.
OdpovedaťOdstrániťZaujímavé myšlienky o Cirkvi som našiel v eseji G. Papiniho Mladistvosť katolicizmu. Papini píše, že v rímskej Cirkvi možno nájsť istotu a pokoj, a to napriek všetkým búrkam a nepokojom, napriek všetkým krízam, ktoré kvária i samotné cirkevné spoločenstvo. Viera v Ježiša Krista nám dáva silu a nádej: „Keby prenasledovania, kataklizmy, apostázie, pohromy zredukovali Cirkev čo i na trinásť ľudí – koľko ich bolo na počiatku – a jeden z týchto ľudí by bol kňazom, katolicizmus by ešte vždy nebol mŕtvy a bol by rovnako katolícky, t. j. všeobecný...“
OdpovedaťOdstrániť