Dejiny dobra a zla v Božom projekte stvorenia (3)

Zrod dejín zla po vzbure Lucifera – Pýcha predchádza pád – Zjavenie apoštola Jána

Karol Dučák

Predchádzajúce časti:

Dejiny dobra a zla v Božom projekte stvorenia (1)

Dejiny dobra a zla v Božom projekte stvorenia (2)

Genéza

Boží projekt stvorenia bol síce vypracovaný v jedinom okamihu, ale Stvoriteľ ho realizoval postupne. Boh mohol stvoriť svet aj okamžite. Pre Všemocného nič nie je nemožné. Jeho schopnosti a možnosti sú bezhraničné a nekonečné. Boh však stvoril svet postupne. Zámerne.

Svet bol stvorený veľmi rýchlo, za šesť krátkych dní. Malo to svoj zmysel tak, ako ostatne všetko Božie počínanie. Šesť dní Stvoriteľ pracoval, no siedmy deň požehnal a zasvätil. Dal nám tak vzor, ktorý nám – ako dokazuje na mnohých miestach aj Sväté písmo – neustále opakoval a pripomínal. Aj my, ľudia, sme povinní šesť dní pracovať, no siedmy deň máme zasvätiť Stvoriteľovi.

Samotné stvorenie bolo tretím rozhodujúcim krokom v Božom stvoriteľskom veľdiele.

Pre osvieženie pamäti si zopakujme, že prvým rozhodujúcim krokom bolo rozhodnutie Najsvätejšej Trojice stvoriť svet, druhým krokom bolo vypracovanie Božieho projektu genézy a tretím krokom bola samotná genéza.

Aj keď hlavným architektom stvorenia sveta bol Boh Otec, genéza bola kolektívnym dielom celej Trojice pod vedením Boha Otca. Ako už bolo uvedené, tri božské osoby sú síce rozdielne, no zároveň tvoria nerozlučný celok. Preto každá z božských osôb koná v súčinnosti s ostatnými osobami Najsvätejšej Trojice.

Stvorenie sveta popisuje Sväté písmo v knihe Genezis. Tento popis je pomerne prehľadný a všeobecne známy, takže nie je potrebné podrobnejšie ho rozoberať. Stačí len jeho veľmi krátke zhrnutie. V prvý deň genézy, v nedeľu, Hospodin Boh stvoril nebo a zem. V útrobách zeme vytvoril obrovské priestory pre peklo, očistec a predpeklie. Zároveň v pekle roznietil hmotný plameň a pripravil všetky potrebné nástroje na potrestanie zatratencov. V ten istý deň stvoril aj svetlo a napokon oddelil svetlo od tmy. Svetlo pomenoval dňom a tmu nocou.

V druhý deň Hospodin utvoril oblohu, oddelil vody pod oblohou od vôd nad oblohou a oblohu nazval nebom.

Na tretí deň Stvoriteľ oddelil súš od vôd. Súš nazval zemou a obrovské masy vôd morom. Na zemi utvoril rastliny a stromy s plodmi, v ktorých je semeno.

Keď nastal štvrtý deň, vytvoril Boh nebeské telesá. Najdôležitejším bolo Slnko, ktoré vládlo nad dňom a Mesiac, ktorý vládol nad nocou. Nočnú oblohu osvetľovali početné hviezdy.

V piaty deň Hospodin stvoril ryby, vodné živočíšstvo a okrídlené lietajúce tvorstvo. Tak vznikol život vo vodách a ovzduší zeme.

Šiesty deň Hospodin dokončil genézu pozemského tvorstva. Zem zaplnil suchozemskými živočíchmi, no predovšetkým stvoril človeka na svoj obraz. Najprv stvoril praotca Adama z pozemskej matérie a vdýchol doňho dušu. Vdýchnutím duše Hospodin pripodobnil človeka sebe. Duša je omnoho viac ako telo, pretože práve dušou človek vysoko prevyšuje všetko ostatné pozemské tvorstvo.

V Božom projekte stvorenia bolo pochopiteľne od počiatku ukotvené aj stvorenie ženy. Hospodin stvoril ľudský rod ako muža a ženu. Z Adamovho tela vytvoril nové telo, ktoré sa síce Adamovmu podobalo, no zároveň malo aj isté odlišnosti. Oboch prarodičov požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“

Týmito slovami Stvoriteľ ustanovil človeka za korunu všetkého tvorstva na zemi. Šiestym dňom bolo ukončené stvorenie neba a zeme. V siedmy deň Boh odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil, a tento deň požehnal a zasvätil.

Zrod dejín zla po vzbure Lucifera

Človek bol stvorený až v šiesty deň genézy, avšak k stvoreniu prvých inteligentných bytostí došlo už v prvý deň stvorenia sveta, v nedeľu. Nedeľu Boh povýšil na najvýznamnejší deň v týždni. V nedeľu stvoril Boh anjelov, v nedeľu sa narodila Panna Mária a takisto aj Ježiš sa narodil v nedeľu. Práve v nedeľu, v prvú nedeľu vznikajúceho sveta, Boh stvoril svetlo, no zároveň stvoril aj bytosti svetla, anjelov. Medzi nimi aj Lucifera, bytosť, ktorá sa ako prvá vzbúrila proti svojmu Stvoriteľovi.

Vzbura Lucifera a jeho verných nasledovníkov však nebola súčasťou stvoriteľského zámeru Boha. Boh, nekonečná Láska, si nemohol želať čosi tak hrozné. Je síce pravda, že vševediaci Boh už vo svojom projekte genézy ešte pred stvorením sveta predvídal rozdelenie anjelov a po nich aj rozdelenie ľudí na dobrých a zlých a už v tomto okamihu predurčil nebo ako odmenu pre dobrých anjelov a dobrých ľudí, kým peklo v hĺbke zeme predurčil na potrestanie padlých anjelov a po nich aj nehodných ľudí, avšak Stvoriteľ nikoho vopred nezatratil. Dal všetkým bytostiam rozum a slobodnú vôľu, takže mohli voliť medzi dobrom a zlom. Neobmedzoval ich v konaní, ale na druhej strane požadoval zodpovednosť za ich vlastné rozhodnutia. Okrem toho Boh vopred ospravedlnil svoje rozhodnutie potrestať nehodných anjelov večným zatratením tým, že okamžite po stvorení anjelov zjavil týmto bytostiam svetlo dobra a temnotu zla, pravdu a klam, spravodlivosť i nespravodlivosť.

Ukázal anjelom milosť a priateľstvo Boha ako protiklad hriechu a Božieho nepriateľstva, ba navyše im ukázal aj večnú odmenu v nebi, ale aj večné zatratenie v pekle s jeho hroznými mukami. Boh teda konal nanajvýš spravodlivo a takto sa zachoval aj voči Luciferovi, ktorý ešte pred stratou Božej milosti predpoznal svoj údel v prípade, že sa vzbúri proti Stvoriteľovi. Mal teda možnosť uvedomiť si následky svojho konania. Lenže ani takáto názorná výchovná lekcia Boha, ani zjavenie pekelných múk nedokázali odradiť pyšného archanjela od vierolomnej vzbury voči svojmu Stvoriteľovi. Aj keď včas spoznal muky pekla, radšej prijal svoje večné trápenie, ako by sa mal podrobiť Stvoriteľovi. Sám si teda zavinil večné zatratenie.

Lucifer sa stal na večné veky symbolom zhubnej pýchy, ktorá napáchala v dejinách sveta toľko zla. Právom je pýcha prvým zo siedmich hlavných hriechov. Pýcha stála pri zrode dejín zla. Lucifer bol predstaviteľom najvyššieho stupňa anjelskej hierarchie. Bol najkrajší z anjelov, vznešený archanjel, nevýslovne krásny. Žiaden z anjelov sa mu vyrovnal. Ešte aj meno mal vznešené. Lucifer – nositeľ svetla! A to bolo zrejme počiatkom jeho pádu. Uvedomil si totiž, aký je krásny a vznešený, a to mu veľmi lichotilo. Zaľúbil sa sám so seba. Jeho slepá sebaláska ho priviedla k pýche, namyslenosti. Málilo sa mu to, čo dostal od Stvoriteľa a tak zatúžil po ďalších daroch a vznešenostiach, ktoré mu však neprislúchali. Keď sa mu ich nedostávalo, začalo sa ho zmocňovať rozhorčenie a nenávisť voči Bohu i voči stvoreniam, ktoré boli v Božom projekte genézy.

Spočiatku Stvoriteľ oboznámil všetkých stvorených anjelov s poslaním, pre ktoré ich stvoril ako najdokonalejšie inteligentné bytosti okrem Bohočloveka a Jeho Matky. Zjavil sa im ako jediný Boh v troch osobách a prikázal im klaňať sa mu ako Stvoriteľovi a najvyššiemu Pánovi, nekonečnému vo svojej podstate i vlastnostiach. Nenašiel sa ani jediný z anjelov, ktorý by sa vzoprel, ale nie všetci anjeli poslúchli tento príkaz s rovnakým nadšením. Dobrí anjeli poslúchli z lásky k Bohu a s radosťou plnili prikázanie Stvoriteľa. Lucifer sa tiež podvolil, ale len z povinnosti. Motivovala ho ani nie tak láska k Stvoriteľovi a túžba zvelebovať ho, ale skôr vedomie Božej prevahy. Splnil Božie prikázanie, avšak iba neochotne a nedokonale. Príkaz Všemohúceho bol preňho ťažký, ba považoval ho za isté násilie, ktorému sa podvolil iba preto, lebo nevidel iné východisko. V tomto momente ešte nestratil Božiu milosť, ale pre nedostatok lásky k Bohu sa už vopred vystavil nebezpečenstvu, že nevydrží v skúške, ktorú Stvoriteľ pripravil pre anjelov.

Boh ďalej oznámil anjelom, že stvorí inteligentné bytosti nižšie od nich, aby ho aj tieto bytosti milovali, ctili a báli sa ho ako svojho všemohúceho Stvoriteľa a večného Boha. Tieto bytosti, ľudia, sa budú tešiť nesmiernej láske a priazni Boha, pretože druhá božská osoba prijme ich prirodzenosť a stane sa jednou z ľudských bytostí, pričom nestratí nič zo svojho božstva. Hospodin zároveň prikázal všetkým anjelom, aby túto bytosť uznávali za svojho Vládcu. Podľa vyjadrenia Hospodina Boha bude totiž Bohočlovek – teda nielen Boh, ale aj človek v jednej osobe – vyšší v dôstojnosti a milosti ako anjeli a bude ich Pánom. Všemohúci tiež vyhlásil, že anjeli a ostatné tvory majú byť stvorené na česť a slávu Vteleného Slova. Boh však zároveň objasnil anjelom primeranosť a oprávnenosť tohto spravodlivého rozhodnutia. Ukázal im totiž predvídané zásluhy tohto Bohočloveka, ako aj prameň milosti, ktorým teraz disponujú, a slávu, ktorú majú dosiahnuť.

Kým svätí anjeli prijali toto rozhodnutie Všemohúceho s pokornou a láskyplnou odovzdanosťou do Božej vôle, Lucifera toto prikázanie veľmi popudilo. Nemohol sa zmieriť s tým, že Boží Syn sa prevtelí do bytosti nižšej ako sú oni, anjeli, ba navyše, že anjeli sa budú musieť tejto bytosti klaňať a slúžiť jej. Cítil sa byť nesmierne potupený a opantala ho neskutočná závisť voči tejto bytosti, ktorá napriek prevteleniu do nižšej, ľudskej prirodzenosti bude požívať takéto nesmierne pocty. Začal sa rúhať Božej velebnosti a svätosti, ba čo viac, naplnený nesmiernou pýchou a aroganciou začal navádzať anjelov k neposlušnosti a odporu voči Božím nariadeniam. Presviedčal ich, že sa stane ich vodcom a zabezpečí im vládu, nezávislú od Boha.

Povýšenie Bohočloveka nad všetkých anjelov a archanjelov však nebolo jediným a posledným podnetom vzbury Lucifera voči Stvoriteľovi. Najvyšší totiž vzápätí oznámil anjelom, že Vtelené Slovo má priviesť na svet žena z ľudského rodu, ktorá má byť obyčajnou, hoci mimoriadne dokonalou ľudskou dcérou. A čo viac, Stvoriteľ oznámil svoju neochvejnú vôľu, že aj tejto žene, Matke Bohočloveka, sa musia klaňať a slúžiť jej všetci anjeli od prvého po posledného. Vzápätí ju Boh anjelom premietol vo veľkolepom živom obraze, predstavujúcom dokonalú ľudskú prirodzenosť najdokonalejšej ženy, Kráľovnej a Panej všetkého tvorstva. Toto veľkolepé videnie bolo umožnené všetkým anjelom – dobrým aj zlým.

Keď dobrí anjeli, anjeli svetla, videli úchvatný obraz najvznešenejšej Panny Márie, prepukli v oslavné prejavy a zanôtili nádherné chválospevy na oslavu svojej Kráľovnej. Naproti tomu Lucifer spolu so zlými anjelmi, anjelmi tmy, prepukol v nezmieriteľnú nenávisť a zúrivosť voči Vtelenému Slovu a jeho Najsvätejšej Matke. Obzvlášť ho ponižovala skutočnosť, že sa má skloniť pred ženou z ľudského rodu. Kým Bohočlovek bude mať podľa Božieho plánu ľudskú, teda nižšiu podstatu, no zároveň bude aj Bohom, povinnosť klaňať sa a slúžiť Bohočloveku Lucifera neponižovala až tak veľmi ako povinnosť skláňať sa pred obyčajnou, hoci najdokonalejšou ženou z ľudského rodu. Toto bolo na Lucifera priveľa. Veľmi sa rozčúlil. Pocítil nesmiernu nenávisť voči Bohu a úplne sa prestal ovládať. Zaťato požadoval, aby on bol pánom celého ľudského pokolenia a ak sa má uskutočniť spojenie božstva s človečenstvom, Lucifer naliehavo žiadal, aby sa toto spojenie uskutočnilo v ňom. Začal sa vyhrážať samotnému Bohu a zastrájal sa, že zmarí jeho plán a ženu, ustanovenú za Matku Syna, zosadí z najvyššieho piedestálu, na ktorý ju dosadil Boh.

Táto vierolomná vzbura popudila spravodlivého Hospodina, preto oznámil Luciferovi, že žena, ktorej odopiera úctu, pošliape jeho hlavu a ňou bude napokon premožený a zničený. Nato Lucifer arogantne a výhražne odvetil, že bude prenasledovať a hubiť ľudské pokolenie, kým ho úplne nezničí. Tým Lucifer spečatil svoju definitívnu porážku, po ktorej bol spolu so svojimi prívržencami zvrhnutý do hlbín pekla.

Pýcha predchádza pád

I stalo sa to, čo bolo o celé veky neskôr zjavené apoštolovi Jánovi a čo apoštol opisuje v 12. kapitole svojej Apokalypsy. Autor tu píše o veľkom zjavení na nebi, pri ktorom videl ženu, odetú do slnka, s mesiacom pod nohami a s vencom dvanástich hviezd na hlave. Toto znamenie sa z Božej vôle skutočne ukázalo na nebi v prvý deň genézy a videli ho tak dobrí, ako aj zlí anjeli, aby pod dojmom zjavenia mohli podriadiť svoju vôľu Božím želaniam a rozkazom. Apoštol Ján teda videl to isté, čo videli anjeli v prvý deň stvorenia sveta.

Slnko, v ktorom bola tá žena odetá, je svetlo milosti, ktoré bude jej odevom po všetky veky. Všetci anjeli boli takto poučení o tom, že žena bude naveky ponechaná v milosti Najvyššieho, aby ju zatieňoval a bol jej nepremožiteľným ochrancom. Mesiac pod jej nohami symbolizuje hriech, ktorý sa nikdy nesmie dostať na úroveň tejto spanilej ženy a dotknúť sa jej tela či duše. Ona jediná z obyčajných ľudských bytostí má byť uchránená pádu Lucifera a Adama. Boh podložil hriech pod jej nohy a povzniesol ju nad všetkých tvorov, vystavených pokušeniu hriechu. Veniec z dvanástich hviezd symbolizoval čnosti, no mal zrejme súvis aj s dvanástimi izraelskými kmeňmi.

Boh takto už celé veky pred fyzickým narodením vystavil Máriu na obdiv dobrých aj zlých anjelov, aby k nej cítili náležitú úctu a rešpekt. Anjeli svetla ju videli skôr, ako sa utvrdili v dobre a anjeli tmy skôr, ako sa zatvrdili v zle. Toto úchvatné zjavenie ľudského tvora, najdokonalejšieho a najsvätejšieho po človečenstve Ježiša Krista, dalo anjelom jednoznačne na vedomie, že Boh splní svoje predsavzatie stvoriť človeka napriek rebélii nehodných anjelov. Najvyšší sa tešil z prítomnosti Kráľovnej, predstavenej takým veľkolepým spôsobom, a zaručil sa, že aj keby ľudia zhrešili ako nehodní anjeli a stali sa neposlušnými, nebude ich trestať tak nekompromisne ako anjelov, pretože k ich rodu patrí tá úchvatná žena, z ktorej sa zrodí Jeho Jednorodený.

Syn bude zmieriteľom Otcovej spravodlivosti a obnoviteľom Jeho priateľstva s ľudským pokolením. On otvorí cestu k blaženosti, zahatanú hriechom. Najvyšší dal anjelom spoznať, že skrze Krista a jeho Matku pridelí ľuďom tie milosti, ktoré stratili odbojní anjeli svojou rebéliou. Dal im tiež najavo, že týmto úchvatným nebeským znamením je utíšený a uzmierený hnev, vyvolaný Luciferovou rebéliou. Zároveň chcel Boh týmto znamením potešiť dobrých anjelov, ktorí boli skormútení pre rebéliu zlých anjelov. Najvyšší chcel odmeniť ich vernosť Bohu mimoriadnou blaženosťou pri pohľade na túto spanilú ženu. Pohľadom na úchvatný obraz pred nimi sa upokojili, pretože spoznali láskavosť Najvyššieho, ktorý síce zlých spravodlivo postihol tvrdým trestom, no ich, dobrých anjelov, zahrnul mimoriadnou priazňou a láskou. Zároveň im boli zjavené mnohé tajomstvá, ťažko pochopiteľné pre ľudského ducha. Týkali sa svätosti vtelenia a ťažkostí bojujúcej Cirkvi, ktorá bude založená Vteleným Slovom a spravovaná jeho mocnou rukou.

Anjeli svetla vyrozumeli, že majú ľudskému pokoleniu pomáhať, bdieť nad ním, chrániť ho pred nástrahami anjelov tmy a viesť ľudí k večnej blaženosti. Spoznali tiež, že za svoju blaženosť budú vďačiť zásluhám Vteleného Slova a skrze neho ich Najvyšší zachoval v stave milosti.

Kým pre anjelov svetla bolo toto všetko nesmiernym zdrojom radosti a šťastia, anjelom tmy toto poznanie prinieslo nesmierne utrpenie. Bol to pre nich počiatok a súčasť ich trestu, pretože ihneď spoznali, že budú týmto znamením premožení a potupení, keďže ho nedokázali využiť vo svoj prospech.

Zjavenie apoštola Jána

Žena, odetá slnkom, s mesiacom pod nohami a vencom z dvanástich hviezd okolo hlavy, ktorú videli anjeli a o celé veky neskôr vo svojom Zjavení aj apoštol Ján, bola Bohorodička, ktorá mala rodiť. Keď bolo anjelom odhalené, že má porodiť Božieho Syna, dobrým anjelom to spôsobilo nesmiernu radosť, kým pre zlých anjelov bolo toto poznanie bolestivým trestom.

Anjeli videli, že žena kričí v bolestiach. No jej bolesti sa nevzťahovali na jej pôrod, pretože ten mal prebehnúť u Panny Bohorodičky bezbolestne. Kričala, lebo mala porodiť Bohočloveka preto, aby po celý svoj krátky pozemský život trpel a napokon bol potupne umučený za hriechy sveta. Najvyšší zbavil Matku Božieho Syna hriechu, ale neušetril ju bolestí a utrpenia, pretože ju predurčil byť Spoluvykupiteľkou sveta, a teda podieľať sa na bolestnom umučení jej Syna. Preto ten krik.

Ako ďalej uvádza apoštol Ján, bolo na nebi vidieť aj iné zjavenie. Veľký ohnivý drak mal sedem hláv a na nich sedem diadémov. Mal aj desať rohov a svojím chvostom zmietol tretinu hviezd z oblohy na zem. Ten istý obraz, ako Pán premietol poslednému žijúcemu apoštolovi, ukázal na počiatku vekov aj anjelom. Lucifer s hrôzou spoznal v drakovi seba samého. Bol to trest za jeho nebezpečnú vzburu. Z nádherného archanjela, pýchy neba, sa stal strašný odpudzujúci netvor. Podobne sa zmenili aj jeho prívrženci, ktorí sa zoskupili do siedmich légií, na čelo ktorých dosadil Lucifer sedem hláv, teda veliteľov. To bolo tých sedem hláv draka.

Veliteľmi oných siedmych légií pekla sa stali siedmi arcidémoni, stelesňujúci sedem hlavných hriechov. Tých sedem arcidémonov patrilo k najvyššiemu hierarchickému stupňu pekelnej ríše. Jeden z nich sa stal arcidémonom pýchy, druhý lakomstva, tretí smilstva, štvrtý závisti, piaty obžerstva, šiesty hnevu, siedmy lenivosti. Podľa toho sa každá légia démonov špecializovala na rozširovanie toho hlavného hriechu, ktorý jej určil Lucifer. Desať rohov draka znamenalo márne chvastavé oslavy domnelého víťazstva jeho zloby a neprávosti, ktoré si vo svojej bezbožnosti pripisoval. Vo svojej zaslepenej povýšenosti ponúkal anjelom, ktorých zviedol na scestie, svoje jedovaté priateľstvo a odmeny, ktoré im však v skutočnosti nemohol dať. Jeho falošné sľuby boli oným chvostom, ktorým strhol z neba tretinu anjelov na zem, do jej pekelného stredu. Neskôr na jeho falošné sľuby doplatili milióny úbohých dcér a synov Adama a Evy.

Veľkolepá projekcia pokračovala ďalej. Anjeli, a o celé tisícročia neskôr aj apoštol Ján vo svojom Zjavení, videli draka, ako sa postavil pred rodiacu ženu, aby zhltol dieťa hneď po pôrode. Domýšľavý Lucifer sa vo svojej bezmedznej pýche vystatoval, že dieťa, ktoré porodí pozemská žena, pohltí a zničí, pretože ľudská prirodzenosť onoho dieťaťa je nižšia, ako prirodzenosť archanjela. Lenže Najvyšší mu odvetil, že táto žena porodí chlapca, ktorý bude železným žezlom panovať nad všetkými národmi. Nebude to len človek, ale bude zároveň Synom Najvyššieho,  plnohodnotným Bohom a plnohodnotným človekom, obdareným mocou poraziť Luciferovu pýchu. Bude mocným sudcom Lucifera a jeho démonov, bude ich riadiť železným žezlom a zmarí všetky ich podlé zámery.

Tento jeho Syn bude vzatý do neba k jeho trónu, bude sedieť po jeho pravici a On sám, Najvyšší, mu podloží jeho nepriateľov za podnožku jeho nôh. Dostane odmenu ako spravodlivý, pretože vykoná veľa pre stvorené bytosti. Budú ho poznávať, klaňať sa mu a ctiť si ho. A tá žena bude vzatá do samoty svojej výnimočnosti, na miesto, ktoré jej Najvyšší určil.

Tvrdá reč Najvyššieho pokračovala ďalej. Arogantnému Luciferovi vmietol do tváre, že spozná deň jeho hnevu. I stalo sa tak, ako povedal Najvyšší. Dieťa, ktoré sa narodilo, bolo uchvátené k Najvyššiemu, k jeho trónu, a rodiaca žena ušla na púšť, kde jej Boh pripravil miesto, aby ju tam živili 1 260 dní. Táto jej samota na púšti bola natoľko vzdialená od každého hriechu, že úplne zmizla drakovi z dohľadu. A tak zahanbenému Luciferovi klapli zuby naprázdno.

(Pokračovanie o týždeň.)

::

Autorom príspevku je Karol Dučák.