Karol Dučák |
V súčasnej dobe sa stalo nechutným módnym trendom kritizovať,
znevažovať a urážať rímskych pápežov. Vrcholom tragédie je, že takúto
útočnú taktiku často volia katolíci, ktorí o sebe radi prehlasujú, že len
oni sú tí praví katolíci, ktorí zostali verní tradícii, kým poslední pápeži,
počnúc svätým Jánom XXIII. a končiac súčasným Svätým Otcom Františkom,
vraj zradili katolícke učenie a strhli Katolícku cirkev do záhuby.
Nerešpektujú fakt, že pápež je vicarius
Christi (zástupca Krista), a rozpútali v Katolíckej cirkvi štvavú
kampaň proti pápežom a Svätému stolcu. A tak Cirkev rozdeľujú, čím
jej spôsobujú nenapraviteľné škody.
Kto má pravdu? Samozvaní obhajcovia cirkevnej tradície, alebo pápež so
zborom biskupov s ním spojených? Kde je pravda? Kde ju hľadať? Začnime
u tej, ktorá je Matkou Pána Ježiša Krista, „druhorodenou“ Otca po prvorodenom
Božom Synovi.
Mesiac september je mesiacom viacerých mariánskych sviatkov, preto máme
znovu príležitosť zamýšľať sa nad osobnosťou tejto po Ježišovi Kristovi
najskvostnejšej osobnosti dejín Cirkvi. Jej zásluhy pre Katolícku cirkev sú
nespochybniteľné, jej myšlienky, slová a činy sú nevyčerpateľnou studnicou
inšpirácií a poučení. Panna Mária nám počas celej histórie podávala pomocnú
ruku, aby nás istou cestou viedla do večnej blaženosti. Neustále, neochvejne
žiada od nás absolútnu vernosť pápežovi, vikárovi jej božského Syna Ježiša
Krista. Robí to mnohými spôsobmi. Vari najvýraznejšie cez Mariánske
kňazské hnutie, ktoré je dnes rozšírené po celom svete. Toto hnutie založil
taliansky kňaz don Stefano Gobbi, mystik, ktorého si Panna Mária vyvolila za
nástroj na šírenie svojich posolstiev po celom svete. Don Gobbi vo svojom srdci
často počul hlas Panny Márie v úplne normálnom stave. Nebol teda ani
v extáze ani v tranze. Prvý takýto zážitok mal na púti vo Fatime
v máji roku 1972. Na žiadosť Panny Márie zapisoval jej posolstvá
a neskôr ich knižne vydal. Jeho kniha posolstiev s názvom Ai
sacerdoti figli prediletti della Madonna bola neskôr preložená do
mnohých jazykov sveta.
Kniha je odpoveďou aj na výhovorky protipápežských rebelov, tvrdiacich,
že vraj chránia cirkevnú tradíciu, ktorej sa údajne spreneveril Druhý
vatikánsky koncil a všetci pápeži po ňom. Lenže Panna Mária vo svojom
posolstve donovi Stefanovi Gobbimu dňa 22. 8. 1976 jednoznačne hovorí:
„Ako je dnes moje
materské Srdce zraňované a zarmucované, keď vidím, ako kňazi, a dokonca
biskupi, už nepočúvajú príkazy zástupcu môjho Syna Ježiša! Každé kráľovstvo, v
sebe rozdelené, je určené na porážku a záhubu. Tí moji úbohí synovia, ktorí
neposlúchajú a ktorí sa búria, sú už obeťou najrafinovanejšej a najzákernejšej
pýchy a idú v ústrety smrti. Ako sa dnes darí satanovi, môjmu nepriateľovi od
začiatku, oklamať vás a zvádzať! Nahovorí vám, že ste strážcovia tradície
a obhajcovia viery, a zatiaľ vás pripraví o vieru
a nenápadne vás strhne do bludu. Nahovorí vám, že pápež zrádza pravdu,
a tak satan borí základ, o ktorý sa opiera Cirkev a ktorý
uchováva pravdu po stáročia neporušenú. Dokonca vám nahovorí, že ja sama
neschvaľujem konanie Svätého Otca. Tak sa mojím menom šíria ostré kritiky jeho
osoby a jeho diela. Kňazi, synovia mojej zvláštnej materinskej lásky:
buďte opatrní, buďte bdelí, buďte múdri, pretože temnota všetko zahaľuje. Ako
môže Matka verejne kritizovať pápežove rozhodnutia, keď len on má zvláštnu
milosť vykonávať tak vznešené služby?! Ja som mlčala, keď hovoril môj Syn. Mlčala
som, keď hovorili apoštoli. Teraz plná lásky mlčím, keď hovorí pápež, aby sa
jeho slovo stále viac šírilo, aby ho všetci počúvali, aby ho duše prijímali.
Preto som blízko tohto prvého premilého syna, zástupcu môjho Syna Ježiša.
Svojím mlčaním mu pomáham hovoriť. Svojím mlčaním dodávam silu jeho slovu. Vráťte
sa, vráťte sa, moji synovia kňazi, k láske, k poslušnosti, k spoločenstvu s
pápežom! Len tak budete môcť patriť k môjmu vojsku, ktorého som Kráľovnou a
Vodkyňou. Len tak budete môcť poslúchať moje príkazy, ktoré vám budem dávať
ústami samého pápeža. Len tak budete môcť so mnou bojovať za isté víťazstvo,
ináč idete v ústrety porážke.“
(Kněžím, přemilým synům Panny Marie. České deváté vydání. Olomouc: Národní
středisko MKH, 2006, [online].
[cit. 03. 09. 2014]. Dostupné na internete: www.mkh.cz,
s. 128–129.)
A v neskoršom posolstve donovi Gobbimu 25. 9. 1976 hovorí Presvätá
Panna okrem iného: „Hovorím k vám,
aby som vám povedala, ktoré slovo musíte v Cirkvi počuť: slovo pápeža
a biskupov s ním spojených.“ (Kněžím, přemilým synům Panny Marie.
České deváté vydání. Olomouc: Národní středisko MKH, 2006, [online]. [cit. 03. 09. 2014]. Dostupné na internete: www.mkh.cz,
s. 131.)
Tieto slová predniesla Panna Mária v dobe pontifikátu pápeža Pavla VI.
Panna Mária nás však vyzývala neochvejne nasledovať pápežov aj v mnohých iných
posolstvách donovi Gobbimu. Ich citovanie v kompletnom znení by značne
predĺžilo tento článok, ale všetky hovoria jasnou rečou v prospech
zachovania hierarchickej disciplíny v Katolíckej cirkvi.
Panna Mária sa vždy
vyjadrovala o pápežoch s najvyššou úctou a bezhraničnou
materinskou láskou. Pápeža, dnes už svätého Jána Pavla II.
hodnotila 1. januára 1979 takto: „Práve
keď sa satan mylne domnieval, že zvíťazil, potom keď Boh prijal obetu pápeža
Pavla VI. a Jána Pavla I., dostala som pre Cirkev pápeža, ktorého som
pripravila a vychovala. On sa zasvätil môjmu Nepoškvrnenému Srdcu a slávnostne
mi zveril Cirkev, ktorej som Matkou a Kráľovnou. V osobe a diele Svätého Otca
Jána Pavla II. nechávam žiariť svoje veľké svetlo, ktoré bude tým silnejšie,
čím viac bude temnota všetko zahaľovať.“ (Kněžím, přemilým synům Panny
Marie. České deváté vydání. Olomouc: Národní středisko MKH, 2006, [online]. [cit. 03.09. 2014]. Dostupné na internete: www.mkh.cz,
s. 187.)
Aký to priepastný rozdiel medzi týmto vyjadrením Panny Márie
a vyjadrením arcibiskupa Lefèbvra, ktorý 15. júna 1988 prehlásil na jednej
konferencii, že Ján Pavol II. „nie je
katolík“. (Citované podľa: Hand S. Integrism's
Facade and the Magisterium, [online].
[cit. 03. 09. 2014]. Dostupné na internete: www.freerepublic.com.)
Nepriatelia
Katolíckej cirkvi, či už vonkajší alebo vnútorní, často argumentujú, že dejiny
Katolíckej cirkvi zaznamenali aj nehodných pápežov, a my musíme priznať, že
v minulosti ojedinele skutočne zaujímali pápežský post aj rímski biskupi,
ktorí vzbudili veľké pohoršenie. Zvlášť v období
renesancie viacerí morálne spustnutí pápeži spôsobili Katolíckej cirkvi veľmi
veľa zla. Rím sa v tej dobe stal
centrom mravnej skazy: „Aké veľké pohoršenie musel prežívať zbožný pútnik
okolo roku 1490, keď sa dozvedel, že v hlavnom meste kresťanstva žilo
nemenej ako 6100 kurtizán, najvyšší cirkevní predstavitelia s nimi mali
úzke vzťahy, deti z nich zrodené uznávali za svoje a vybavovali ich cirkevnými
majetkami! Tento smutný stav renesančného pápežstva, ktoré viac pracovalo na
pamiatkach a umeleckých dielach ako na rozširovaní Kristovej slávy, sa vo
veľkej miere stal príčinou rozkolu západného kresťanstva.“ (Kumor, B. Cirkevné dejiny: Jeseň cirkevného stredoveku, 4. diel.
Levoča: Polypress, 2002. ISBN 80-88704-49-9, s. 273.)
Vari najkrikľavejším príkladom mravného úpadku pápežstva sa stal pápež
Alexander VI. z rodu Borgiovcov. Ten sa dopustil tých najťažších hriechov. Mal
nemanželské deti s viacerými ženami, ba pripisuje sa mu aj spoluúčasť na
úkladných vraždách. Jeho pontifikát bol nešťastím pre Katolícku cirkev. Je však
potrebné zdôrazniť, že „ani taký nemorálny pápež... svojim veriacim nepodal nič
nemorálne alebo protiviace sa viere“ (Kumor, B. Cirkevné
dejiny: Jeseň cirkevného stredoveku, 4. diel. Levoča: Polypress, 2002. ISBN
80-88704-49-9, s. 243). Aj
keď teda Alexander VI. žil pohoršujúcim spôsobom života, ako pápež sa nikdy
nedopustil herézy, ba potrpel si na pevné a nezvratné pridržiavanie
sa pravého učenia Katolíckej cirkvi.
Ani nehodní
renesanční pápeži nespochybnili pevné presvedčenie o neomylnosti pápežov
vo veciach viery a mravov, ktoré bolo v Katolíckej cirkvi zakotvené od prvopočiatku. Neomylnosť pápeža ako najvyššieho učiteľa vo veci viery a mravov
explicitne garantoval už náš Pán Ježiš Kristus, keď povedal svätému Petrovi: „Ty si Peter (po slovensky Skala) a na
tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné bránu ju nepremôžu. Tebe dám
kľúče od nebeského Kráľovstva; čo zviažeš na zemi, bude zviazané aj v nebi
a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané aj v nebi“ (Mt 16,
18–19). Týmito slovami udelil Spasiteľ pápežom „právomoc záväzne rozhodovať o náuke viery a disciplinárnu
moc na zachovanie jednoty Cirkvi“ (Viem,
komu som uveril. II. vydanie. Z nemeckého originálu preložil A. H. Mateje.
Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1990. ISBN 80-7118-004-1, s. 306).
Neomylnosť pápeža vo veciach viery a mravov vyznávala Katolícka cirkev od
prvopočiatkov ranokresťanskej cirkvi. Ježiš založil Cirkev na Skale, teda Petrovi,
a povedal o Cirkvi, že „brány
pekelné ju nepremôžu“. Aj „nástupcovia
sv. Petra apoštola na stolci rímskom sú
takým skalným základom Cirkvi, a tak sa Ježišove slová vzťahujú aj na
nich. Kristus však povedal tiež: ,Ja som s vami po všetky dni až do
skončenia sveta,´ teda on sám nedopustí, aby sa viditeľná hlava Cirkvi, jeho
zástupca na zemi v dôležitejšej veci, v učení viery a mravov,
zmýlil. Sv. Peter apoštol a jeho nástupcovia na biskupskom stolci rímskom
sú držiteľmi moci kľúčov. Musia neomylne vedieť, koho a čo pripustiť
a čo nie. Sv. Peter apoštol sa stal najvyšším pastierom Cirkvi, Kráľovstva
Božieho na zemi. Takisto jeho nástupcovia... Musia bez omylu poznať pastvu
náuky a cestu, ktorou majú stádo viesť k spaseniu. Preto musia byť
neomylní“ (Malý teologický lexikon. Bratislava: Spolok Svätého
Vojtecha v Trnave (v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava), 1977, s.
95–96).
Neomylnosť Kristových vikárov vyplýva aj zo slov Spasiteľa: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal,
aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja
viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov!“ (Lk 22,
31–32).
Ježiš prosil Otca, aby neochabla Petrova viera a svojou modlitbou
neomylne dosahuje neomylnosť Petra aj všetkých jeho nástupcov. Ak v Cirkvi
vznikla nejasnosť, či dokonca spor v náuke viery, požiadali pápeža
o rozhodnutie. Neznamená to však,
že vždy to išlo hladko. Niekedy pápež nedokázal okamžite zaujať jednoznačné
stanovisko a vtedy došlo prechodne k istému napätiu v Cirkvi. Prvý
takýto prípad je zaznamenaný už u prvého pápeža, svätého Petra. Keď „v Antiochii zakolísal, Pavol ho prísne
napomenul (porov. Gal 2, 14). Vždy však uznával Kéfasovu autoritu (porov. Gal
1, 18; 2, 7–9) a s nasadením vlastného života sa usiloval o jednotu,
lebo vedel, že by ináč bolo všetko nadarmo (porov. Gal 2, 2)“. (Viem, komu som uveril. II. vydanie. Z
nemeckého originálu preložil A. H. Mateje. Trnava: Spolok svätého Vojtecha,
1990. ISBN 80-7118-004-1, s. 306.)
Apoštol Pavol nikdy
nerozbíjal jednotu mladej ranokresťanskej Cirkvi. Nikdy nedával veriacim
príklad neposlušnosti voči pápežovi a nevytváral v Cirkvi opozičné
štruktúry, namierené proti pápežovi. Naopak, zo všetkých síl
bránil jednotu Cirkvi a jej vernosť pápežovi. Túto vernosť pápežovi zachovávala
Katolícka cirkev počas nasledujúcich stáročí svojej existencie. Je známa „veta sv. Augustína biskupa: ,Rím prehovoril
– vec je skončená.´ To by nebolo možné bez neomylnosti, na základe ktorej pápež
rozhodol a urovnal spor. Sv. Cyprián, biskup v Kartágu, píše pápežovi
Kornéliovi o afrických bludároch, že sa odvážia plaviť sa až ku katedre
Petrovej, ,k Rimanom, kde vierolomnosť nemôže mať prístup´ (Ep. 59). Sv.
Ambróz, biskup milánsky, ktorý obrátil sv. Augustína, povedal významné slová:
,Kde je Peter, tam je Cirkev´. Keď Otcovia koncilu v Chalcedóne (451)
vzali na známosť list pápeža sv. Leva I., jednohlasne zvolali: ,Peter
prehovoril ústami Leva´“ (Malý teologický lexikon. Bratislava:
Spolok Svätého Vojtecha v Trnave (v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava),
1977, s. 96).
Neomylnosť
učiteľského úradu pápeža vyhlásil Prvý vatikánsky koncil ako dogmu, v ktorej sa uvádza: „Keď
rímsky veľkňaz hovorí „ex cathedra“, t.j. keď svojou najvyššou apoštolskou
autoritou z úradu pastiera a učiteľa všetkých kresťanov definuje náuku viery
alebo mravov, ktorá má byť zachovávaná celou Cirkvou, potom s Božou pomocou,
ktorá mu bola prisľúbená vo svätom Petrovi, disponuje tou neomylnosťou, ktorou
chcel božský Vykupiteľ obdariť svoju Cirkev pri definovaní náuky viery alebo mravov.
Preto sú takéto definície rímskeho veľkňaza samy o sebe, a nie na základe
súhlasu Cirkvi, nezmeniteľné.“ (Conc. VATICANUM 1869–1870. Oecumenicum XX.
SESSIO IV (18. lulii 1870), De Romani Pontificis infallibili magisterio, cap.
4. In: Denzinger , H. Enchiridion symbolorum, definitionum et deklarationum de
rebus fidei et morum. Editio undecima. Friburgi Brisgoviae: Herder, 1911,
č. 1839; slovenský preklad: Dekréty
Prvého vatikánskeho koncilu, [online].
[cit. 14. 09. 2014]. Dostupné na internete: a-repko.sk/knihy/1vatikan.)
Ex cathedra doslova znamená: z katedry. Ak pápež hlása čosi ex cathedra (z katedry), hlása to ako učiteľ Cirkvi,
nie ako súkromná osoba. Vtedy hlása nie svoje osobné názory, ale nejaké učenie
viery. Neomylnosť pápeža neznamená, že je neomylná pravda to, čo pápež prehlási
počas audiencie, zahraničnej cesty, tlačovej konferencie, pri rozhovore
s osobnosťami či radovými veriacimi, alebo pri hocakej inej príležitosti.
Pápež sa môže mýliť v otázkach politických a vo všetkých oblastiach
ľudského poznania. Je však neomylný, ak svojím podpisom potvrdzuje
právoplatnosť dokumentu ekumenického koncilu.
Aj pápež Pavol VI. bol neomylným učiteľom Cirkvi, keď podpisoval
dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. To, že neomylný pápež podpísal
koncilové dokumenty, pravdaže neznamená, že sú tieto dokumenty dokonalé po
každej stránke. Tieto dokumenty, ako každé ľudské dielo, majú svoje nedostatky,
ale neomylnosť pápeža garantuje nad všetku pochybnosť, že tieto dokumenty
neobsahujú herézu, ale že obsahujú ortodoxnú, čistú katolícku doktrínu.
Na každého človeka, ktorý by spochybnil toto stanovisko, sa vzťahuje dogma
Prvého vatikánskeho koncilu, ktorá hovorí:
„Ak teda niekto hovorí,
že rímsky veľkňaz má povinnosť iba dohliadať a usmerňovať, ale nemá plnú a
najvyššiu jurisdikčnú moc v celej Cirkvi, a to nielen v záležitostiach viery a
mravov, ale i tých, ktoré sa týkajú disciplíny a riadenia Cirkvi rozšírenej po
celom svete; alebo že má iba väčší podiel, nie však úplnú plnosť tejto
najvyššej moci; alebo že jeho moc nie je riadna a bezprostredná, či už vo
všetkých i v jednotlivých cirkvách, alebo u všetkých i jednotlivých pastierov a
veriacich: nech je prekliaty.“ (Conc. VATICANUM
1869–1870. Oecumenicum XX. SESSIO IV (18. lulii 1870), De Romani Pontificis
infallibili magisterio, cap. 3. In: Denzinger , H. Enchiridion symbolorum,
definitionum et deklarationum de rebus fidei et morum. Editio undecima. Friburgi
Brisgoviae: Herder, 1911, č. 183; slovenský preklad: Dekréty Prvého vatikánskeho koncilu, [online]. [cit. 14. 09. 2014]. Dostupné na internete: a-repko.sk/knihy/1vatikan.)
Navyše koncil deklaroval neomylnosť pápežov aj pre budúcnosť: „Duch Svätý totiž nebol Petrovým nástupcom
prisľúbený preto, aby skrze jeho zjavenie odhalili novú náuku, ale preto, aby s
jeho prispením sväto strážili a verne vykladali zjavenie odovzdané apoštolmi,
čiže poklad viery. Ich apoštolskú náuku prijímali všetci ctihodní otcovia a
ctili a nasledovali svätí pravoverní učitelia. Veľmi dobre vedeli, že Stolica
svätého Petra zostane vždy oslobodená od každého omylu podľa božského sľubu
nášho Pána a Spasiteľa, ktorý dal kniežaťu svojich učeníkov: Ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja
viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov (Lk 22, 32).“
(Conc. VATICANUM 1869–1870. Oecumenicum XX. SESSIO IV (18. lulii 1870), De
Romani Pontificis infallibili magisterio, cap. 4. In: Denzinger , H.
Enchiridion symbolorum, definitionum et deklarationum de rebus fidei et morum.
Editio undecima. Friburgi Brisgoviae: Herder, 1911, č. 1836; slovenský
preklad: Dekréty Prvého vatikánskeho
koncilu, [online]. [cit.
14.09. 2014]. Dostupné na internete: a-repko.sk/knihy/1vatikan.)
Druhý vatikánsky koncil prijal a schválil učenie Prvého vatikánskeho
koncilu a toto učenie ešte rozvinul. V koncilovej konštitúcii Lumen gentium sa okrem iného uvádza: „Cirkvi prisľúbenú neomylnosť má aj
biskupský zbor, keď vykonáva najvyšší učiteľský úrad spolu s nástupcom
Petrovým. A týmto definíciám nikdy nemôže chýbať súhlas Cirkvi pod vplyvom
toho istého Ducha Svätého, vďaka ktorému celé Kristovo stádo sa udržuje
a zveľaďuje v jednote viery. Keď však rímsky pápež alebo biskupský
zbor spolu s ním definujú nejakú pravdu, robia tak súhlasne so zjavením, ktorého sa musia všetci pridŕžať
a s ním sa zhodovať, a ktoré sa neporušené prenáša písmom alebo
ústnym podaním, a to zákonitým nástupníctvom biskupov a najmä
starosťou rímskeho pápeža, a sa v Cirkvi vo svetle Ducha pravdy sväto
zachováva a verne vysvetľuje.“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 25.)
A na inom mieste tejto vieroučnej konštitúcie sa uvádza, že „biskupský stav, ktorý je nástupcom
Apoštolského kolégia v učiteľskom úrade a duchovnej správe, ba ktorý
je nepretržitým pokračovaním Apoštolského zboru, je spolu so svojou hlavou,
rímskym pápežom – a nikdy nie bez tejto hlavy – aj nositeľom najvyššej
a plnej moci nad celou Cirkvou; túto moc však možno vykonávať iba so
súhlasom rímskeho pápeža“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 22).
Neomylný učiteľský
úrad, čiže Magistérium Cirkvi, teda tvoria biskupi na čele s pápežom
a jedine v spojení s ním. Učiteľský úrad Cirkvi
učí neomylne na všeobecnom koncile (mimoriadne Magistérium), ale aj
v období mimo koncilov (riadne Magistérium). Neomylnosť Učiteľského úradu
Cirkvi garantoval už Pán Ježiš, keď povedal prvým biskupom, apoštolom, na čele
s prvým pápežom Petrom: „A ja
poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky –
Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho
poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás“ (Jn 14, 16–17).
A na inom mieste: „Keď príde on,
Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy...“ (Jn 16, 13).
Neomylnosť Cirkvi nie je dielom ľudskej múdrosti, alebo učenosti, ale výsledkom účinkovania
Ducha Svätého v Cirkvi, jeho sústavnej asistencie Magistériu Cirkvi. Navyše Ježiš povedal apoštolom okrem iného aj toto: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,
20). Tak, ako bol Spasiteľ so zhromaždením apoštolov na čele s prvým
pápežom Petrom, tak bol s Magistériom Cirkvi počas celých nasledujúcich
storočí jej existencie a bude s ním až do skončenia sveta.
Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu teda napriek svojej nedokonalosti
nemôžu obsahovať nijakú herézu, pretože ich schválil neomylný pápež, ako aj
preto, že sú dielom neomylného Magistéria Cirkvi. Obsahujú teda garantovanú
ortodoxnú, čistú katolícku doktrínu. Ježiš nás priamo zaväzuje rešpektovať
neomylný Učiteľský úrad cirkvi slovami, ktoré adresoval apoštolom: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami
pohŕda, mnou pohŕda“ (Lk 10, 16).
Žiada sa znovu a znovu zdôrazňovať, že ten, kto spochybňuje
neomylnosť pápežov a Magistéria Cirkvi počas Druhého vatikánskeho koncilu
a po ňom, spochybňuje priamo Ježiša Krista. Pravda je tvrdá a neznáša
kompromisy. Jestvujú len dve cesty a každý katolík si musí zvoliť jednu
z nich: buď byť neochvejne verný pápežovi a tým aj Ježišovi Kristovi
a Panne Márii, alebo ísť proti pápežovi a tým aj proti Ježišovi
Kristovi a Panne Márii. Tretej cesty niet!
Najväčší svätci si vyvolili prvú cestu. Obzvlášť medzi nimi vynikal sv.
Ignác z Loyoly, ktorý z poslušnosti voči pápežovi urobil jeden zo
základných pilierov Spoločnosti Ježišovej, ktorú založil. Práve sv. Ignác sa
zasadil o to, že „na rozdiel od rehoľných
sľubov iných reholí profesi SJ okrem troch zvyčajných sľubov chudoby, čistoty a
poslušnosti urobili aj štvrtý sľub bezpodmienečnej poslušnosti pápežovi“
(DUČÁK, K. Božie svetlo
v temnotách Paraguaja. Jezuitský štát 1609–1768. Nitra: Spoločnosť
Božieho slova, 2012. ISBN 978-80-85223-93-4, s. 46).
Doba, v ktorej svätý Ignác žil a pôsobil, bola v niečom
podobná dnešnej dobe. Aj vtedy sa v Katolíckej cirkvi rozmohla uvoľnená
disciplína, neúcta voči predstaveným, ba dokonca aj voči pápežom. Svätý Ignác
pochopil, že bez neomylnosti pápeža by Katolícka cirkev nebola tým, čím ju
chcel mať jej zakladateľ, náš Pán Ježiš Kristus. Je však dôležité pripomenúť,
že aj v dobe po Druhom vatikánskom koncile, v ktorej sa obzvlášť
rozmohla pliaga neposlušnosti voči rímskym pápežom, sa našli svätci, ktorí sa
vyznamenali neochvejnou, absolútnou poslušnosťou voči rímskemu biskupovi.
Jedným z nich bol veľký svätec so stigmami, mystik páter Pio, ktorý 10 dní
pred svojou smrťou, 12. septembra 1968, napísal pápežovi Pavlovi VI. list. Píše
v ňom okrem iného:
„Vaša svätosť! Používam
túto príležitosť, keď sa idú s Vami stretnúť Otcovia kapituly našej
rehole. Duchovne sa k nim pripájam a skladám Vám k nohám svoju
úctivú lásku a oddanosť. Ja Vám verím, milujem Vás a poslúcham ako
Zástupcu Krista... Viem, že Vaše srdce práve po tieto dni trpí. Znepokojujú ho
osudy Cirkvi, svetový mier, ktorý je ohrozený, i nedostatky, ktorými trpia
celé národy. A znepokojuje ho najmä to, že podaktorí, i katolíci,
nepočúvajú Vaše naučenia, hoci nám ich dávate v mene Božom a hoci je
s Vami Duch Svätý. Ja Vám tu ponúkam svoju dennú modlitbu a utrpenie.
Ako Váš posledný syn úprimne na Vás myslím, aby Vás Pán posilňoval po priamej
a namáhavej ceste pri obrane večnej pravdy, ktorá sa s dobou nemení.
V mene svojich duchovných synov a dcér Vám ďakujem i za Vaše
jasné a rozhodné slovo, ktoré ste povedali najmä nedávno v encyklike
Humanae vitae. Ja verím vo Vaše osvietené vedenie a poslúcham bez
podmienok. Požehnajte ma, kľačím v duchu pred Vami, i mojich
duchovných synov a dcéry, požehnajte i mojich chorých a všetky
moje podnikania.
Najpokornejší syn Vašej
Svätosti P. Pio, kapucín“ (Citované podľa:
Bohuslav. Muž s ranami. Tretie
vydanie (vo vydavateľstve SSV prvé vyd.). Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1992,
ISBN 80-7162-005-X, s. 229–230).
Nech budú posolstvá Panny Márie i konanie veľkých svätcov, Ignáca
z Loyoly či pátra Pia, pre každého z nás inšpiráciou a návodom
na celú cestu života. Toto každému zo srdca praje autor tohto článku.
::
Autorom príspevku je Karol Dučák.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.