Polarita v nás

Vlado Gregor

Nevšímaj si, kto chodí v akej uniforme a obleku,
ale radšej hľadaj vždy to dobré v človeku

Keď sledujeme život a ľudí okolo seba, prichádzame k záveru, že najväčšiu cenu má jednotlivec, a preto by sme sa mali s úctou správať k jedinečnosti a originalite každého človeka. Je to aj vo vesmíre tak zariadené, že nielen každá hviezda je trochu iná, ale  jedinečná a neopakovateľná je aj každá snehová vločka, alebo zrnko hviezdneho prachu, z ktorého pochádzame. Tejto úcte a rešpektu k ľuďom sa môžeme naučiť aj od života, aj od vzácnych ľudí, ktorí sa takto správali dávno pred nami.

Človek je však aj tvor spoločenský a nevyhnutne sa musí spájať s inými, vytvárať skupiny a hierarchie. Dávajme si pozor na posudzovanie a odsudzovanie rôznych smerov a tendencií a vyzdvihovanie len tej svojej jedinej. Uvedomujme si, že všetci sme určitým spôsobom neomylní, ale aj určitým spôsobom nepoučiteľní. Už som veľakrát vo svojich úvahách špekuloval nad tým, že vo všetkých náboženstvách a ideológiách sú dve línie, ktoré medzi sebou bojujú, ale vzájomne sa aj dopĺňajú a ťažko môže existovať jedna bez druhej. Jedna línia je trochu rigidnejšia, formalistickejšia a uprednostňujúca vlastnú skupinu, jej štruktúry a hierarchie. Druhá línia hovorí viac o slobode a o cene každého jednotlivého človeka, o osobitosti a originalite každej osoby a národa. V rámci židovstva a kresťanstva by sme tieto línie mohli nazvať rabínskou či učiteľskou a prorockou či vidiacou, bez malicherných a deliacich usmerňovaní.

Problém je v tom, že tie štruktúry, hierarchie a pevné i menej pevné zásady a pravidlá sa nevyhnutne vytvárajú a generujú aj v tých učeniach, ktoré hlásajú tú najväčšiu úctu k hodnote jednotlivých ľudí. Najhoršie na tom je, že aj tí najušľachtilejší sa vo veľkých spoločenstvách stávajú súčasťou davu, ktorý sa dá zmanipulovať do až neuveriteľných krutostí a hlúpostí. Na druhej strane sa ale bez úcty a rešpektu k poriadku, zásadám a tradícii zbytočne a nevyhnutne rozsype každé spoločenstvo, ktoré rezignuje z vytýčených cieľov. Všetko sa potom môže stavať odznovu a bez pomoci už overených skúseností.

Všimnime si, že Kristus síce nechcel hierarchiu a slepú poslušnosť, hlásal dobrovoľnú podriadenosť a rešpekt voči svojim blížnym, ale pritom vedome vytváral organizáciu s určitou štruktúrou, poriadkom a postupnosťou. Prijímal každého a debatoval s každým, ale učeníkov mal sedemdesiat, apoštolov dvanásť, v dôvernejšom vzťahu bol s tromi a najviac uprednostňoval jedného, ani nie najmúdrejšieho a ani nie najcharakternejšieho Petra, ktorý ho tiež síce občas zradil a nechápal, ale na rozdiel od Judáša to oľutoval a v krátkom čase a s veľkým úsilím sa svoje omyly a nedostatky snažil odstraňovať.

Ježiš pritom rešpektoval a vážil si aj ženy a nevyhýbal sa im, na rozdiel od niektorých dnešných svätuškárov, ktorí akosi predpokladajú, že budú svätejší ako on. Na druhej strane však chápal, že myslenie a správanie žien sú trochu iné ako mužské, a teda aj ich úlohy a poslanie sú iné. Je chybou modernej doby, že chce pradávne skúsenosti a pravidlá prevracať a nerešpektovať. Vzťahy žien medzi sebou, mužov medzi sebou a vzťahy žien voči mužom a mužov voči ženám sú nielen odlišné, ale často diametrálne iné, a práve toto napätie je niečím maximálne tvorivým a užitočným. Je fatálnym omylom tieto ťažko presne definovateľné, ale evidentné odlišnosti nebrať do úvahy.

Na to, že si treba vážiť každého človeka a mať k nemu úctu, poukazuje aj zážitok môjho syna, ktorý videl v Jeruzaleme ortodoxných židov, ako pľujú na takzvaných neveriacich, ale pritom práve jeden z nich ho prijal do svojho domu, napriek riziku odsúdenia zo strany spoluveriacich. My musíme nielen v každom človeku, ale aj v každej skupine, vyznaní  a organizácii hľadať to dobré a spoločné. Na druhej strane si však musíme vážiť aj svoje dobré tradície a skúsenosti a nepľuť na seba samých.

Ťažko si môžem vážiť notorických prezliekačov kabátov. Videli sme v časoch nedávnych, ako sa z ateistov stávali religionisti, z politrukov politológovia a zo židoboľševikov židoglobalisti. Pri všetkej úcte k veku týchto individualít treba určité osoby a procesy nazvať otvorene a úprimne...

Sám mám teda skôr úctu k ľuďom, ktorí neopustili potápajúcu sa loď, ktorú riadili vo svojich mladších a budovateľských časoch; ale nech nás nepoučujú, akí boli humánni, tolerantní a neomylní a akí budú znovu a zase. Keď oni v päťdesiatych rokoch budovali svoju kariéru, môj otec a mnoho iných sa trápili v pracovných táboroch a mohli pestovať svoje talenty iba súkromne a v úzkych a prenasledovaných spoločenstvách.

Práve pre tých opakovane nekritizovateľných tu bola nedýchateľná atmosféra aj v časoch normalizácie, ktorú som zažíval na vlastnej koži. Preto nech nám títo ľudia nenasadzujú somárske hlavy a nedokazujú, akú mali oni pravdu a ako perfektne by to znovu riadili a doriadili. Nech nemajú tú drzosť vyhlasovať, že pohanstvo bolo milosrdnejšie a dokonalejšie od kresťanstva a že kresťania vytvárali dusnejšiu a neslobodnejšiu atmosféru ako ich budovateľský, žiarivý a neomylný ateizmus a komunizmus. Nech netvrdia, že nikomu neublížili, nikoho neprenasledovali a nikoho nezavraždili. Toto platí pre všetky spoločenstvá, všetky totiž mali svojich inkvizítorov a diktátorov, ale málokto dokáže byť taký drzý ako nedávni producenti naozaj neuveriteľných nezmyslov. Majme teda rešpekt k ľuďom aj s ich chybami, lebo aj tie sú originálne a dá sa z nich poučiť, ale nedajme si, s prepáčením, kakať na hlavu.

Bol som v tejto úvahe zase trochu konkrétnejší a bezprostrednejší a zase by som rád trochu rozhýbal to naše dosť alibistické a samo so sebou spokojné katolícke spoločenstvo.

::

Autorom príspevku je Vlado Gregor.

::

Súvisiaci článok: Jóbovské otázky.