TÉMA: KRESŤANSKÁ VIERA
Vlado Gregor
Nikdy nedokážeme
byť iní, ak nevieme vyznať svoje viny, no ak neveríme, že sme poslaní a iní,
nezmaríme svoje brvná, hlúposti a špiny...
Najväčším problémom každého náboženstva, ale aj hocijakej ideológie a
organizácie, je vzťah k okoliu, nezúčastnenému na jeho záujmoch, praktikách,
kultoch a seansách. Svojím spôsobom sú všetky ľudské snaženia a z nich
vyplývajúce zoskupenia niečím špecifickým poznačené. Niečo vyviedli v
minulosti, niečo vyvádzajú a konajú v súčasnosti a aj budúcnosť je tehotná ich špecifickými,
charakteristickými, niekedy zahanbujúcimi, alebo krajšie povedané originálnymi
omylmi.
Pri rozlišovaní užitočnosti a škodlivosti zoskupení je treba brať mnohé
do úvahy a je hlúpe oddávať sa prílišnej tolerancii k tým najrôznejším
výčinom. Zdravý sedliacky rozum nám hovorí, že „jedno je na tragači kolečko“,
teda nemôže nám byť jedno, čo vyznávame, čo organizujeme a o čom chceme
presvedčovať všetkých ostatných ľudí.
Ak skupina,
organizácia a ešte viac náboženstvo v zmysle organizovanej viery stratí
dôveru v svoju výnimočnosť a jedinečnosť, môže to rovno vzdať a ísť sa
zahrabať. Je známe úslovie, že kresťanstvo brány pekelné nepremôžu;
ale zároveň sa Kristus pýta, či ešte nájde vieru na Zemi pri svojom druhom
príchode, a zdá sa, že k tej akútnej, programovej, ba až samovražednej
strate viery práve prichádza, priam pred našimi telesnými očami.
Chybami a nedôslednosťou svojich snažení a vyznaní sú teda poznačené a či
osignované všetky smery a zoskupenia, či už ľavé a či pravé, či už
radikálne alebo hlásajúce zlatú strednú cestu. Ak však má mať naša viera a naše
snahy nejakú cenu a zmysel, nesmieme určité zásady opúšťať; a treba mať
ochotu pre ne sa aj obetovať, aj nasadiť život. Naša reč má byť pritom skutočne
„áno, áno“ a „nie, nie“ – vôbec nestačia a nefungujú váhavé výrazy ako
„možno“, „do určitej miery“ a „v istých prípadoch“.
Kdesi som počul, že
aj to naše nepremožiteľné a neohrozené katolíctvo upadá preto, lebo stratilo
odvahu exkomunikovať. Pritom ak sa niekto sám vydelí zo
spoločenstva a svojím správaním a konaním popiera zdravý rozum a všetky zásady
úcty a rešpektu voči ľuďom, je pre spoločenstvo samovražedné, ak takého človeka
obhajuje a komunikuje s ním, akoby sa nič nestalo.
Iste, je potrebná
sebakritika, ale aj patričná miera sebaúcty a sebaobhajoby. Kristus prišiel, aby svoje spoločenstvo, teda ľudí, medzi ktorými žil a
mal ich rád, upozornil na ich ničivé a nezdravé správanie a tendencie. Dal za
to svoj život – a ak my robíme niečo iné a tvrdíme, že Kristovo poslanie a
snahy stratili svoj význam, nielenže ho popierame, ale doslova zrádzame. Osud
židovského spoločenstva je určite istým predobrazom budúceho vývoja a problémov
celého ľudstva, ale je nám nielen poučením, ale aj výstrahou; a ak tvrdíme, že
to tak nebolo a nie je, popierame zmysel Kristovej obety a teda aj zmysel
kresťanstva.
Nevyzývam tu k fanatizmu, naopak, tvrdím, že fanatizmus a nereálne
snaženia môžeme odstrániť a eliminovať len odôvodnenou a nespochybniteľnou
sebaúctou. Tá však vyplýva aj z otvoreného priznania si chýb. Tým by sa naša Cirkev,
naše spoločenstvo, ktoré považujeme za posvätné a chceme, aby bolo takým aj v
budúcnosti, malo líšiť od všetkých výberových, konšpiračných , vraj neomylných
a zákonite krutých zoskupení a organizácií. Ak si ale nepriznáme, že aj my
máme k takým chybám s nedozernými následkami sklony, tak sa nekajáme a neveríme
evanjeliu.
::
Autorom príspevku je Vlado Gregor.
::
Diskusný kruh
Ján Maršálek: Zmysel kresťanskej viery
Pavol Prikryl: Prichádza apokalypsa západnej civilizácie?
Nie som si istý, či som autora pochopil úplne presne a či sa môj názor bude stotožňovať s tým jeho. Napíšem teda to, čo cítim a považujem za potrebné vyjadriť k nadhodenej problematike.
OdpovedaťOdstrániťAutor píše: „Kdesi som počul, že aj to naše nepremožiteľné a neohrozené katolíctvo upadá preto, lebo stratilo odvahu exkomunikovať. Pritom ak sa niekto sám vydelí zo spoločenstva a svojím správaním a konaním popiera zdravý rozum a všetky zásady úcty a rešpektu voči ľuďom, je pre spoločenstvo samovražedné, ak takého človeka obhajuje a komunikuje s ním, akoby sa nič nestalo.“
Chcel by som sa vyjadriť k týmto slovám. Mnohí katolíci si naivne myslia, že ak neboli oficiálne exkomunikovaní z Katolíckej cirkvi, sú stále jej členmi. Toto však nie je také isté. Na to, aby sa niekto mohol považovať za príslušníka Katolíckej cirkvi, nestačí, že prijal katolícky krst , birmovku, chodil do katolíckeho kostola na sväté omše a sv. prijímania. Pravý katolík musí okrem toho všetkého bezpodmienečne veriť vo všetky katolícke dogmy. Ak niekto neverí, že Otec, Syn a Duch Svätý sú tri osoby jedného Boha, sám sa automaticky exkomunikuje z Katolíckej cirkvi. Odborne sa táto automatická exkomunikácia nazýva exkomunikácia latae sententiae. V praxi to znamená, že exkomunikácia nastáva okamžite po spáchaní skutku, teda po popretí dogmy. V tomto prípade aj ten, kto poprie dogmu iba v duchu, bez toho, že by svoj postoj vyjadril nahlas, je automaticky exkomunikovaný.
Toto je zrejme jasné každému. Lenže mnohí katolíci si neuvedomujú, že sa sami automaticky exkomunikujú z Katolíckej cirkvi aj vtedy, ak popierajú neomylnosť súčasného pápeža Františka vo veciach viery a mravov! Dogma o neomylnosti pápeža je totiž pre katolíka rovnako záväzná ako dogma o Najsvätejšej Trojici! Je pravda, že Katolícka cirkev v poslednej dobe pomerne zriedka siaha po oficiálnych exkomunikáciách. Lenže tých neoficiálne exkomunikovaných katolíkov je pomerne veľa! Mnohí z nich sa totiž automaticky exkomunikujú sami. Je dosť možné, že mnohí z katolíkov, ktorí bežne chodia do kostola na sväté omše, už nie sú katolíkmi, hoci o tom možno ani sami nevedia. Katolícka cirkev nie je demokratická inštitúcia, v ktorej môže každý vyznávať to, čo chce. Buď veriaci vyznáva všetko, čo Katolícka cirkev žiada, aby uveril, a potom je katolík, alebo odmieta uveriť čo i len jednu katolícku dogmu, a v tom prípade sa sám vylučuje zo spoločenstva Katolíckej cirkvi. Polovičaté riešenia neexistujú. Určite nie v Katolíckej cirkvi. Tieto slová budú možno niekomu znieť tvrdo, ale pravda je tvrdá! Tak ako píše autor, musíme hovoriť „áno, áno“, alebo „nie, nie“. Akékoľvek prekrúcanie je jednoznačne cesta do pekla.
Dovolím si doplniť, azda upresniť:
OdstrániťMožno práve tie verejné oficiálne exkomunikácie chýbajú - aby si niektorí uvedomili, čo činia... Myslím, že to má autor článku na mysli, keď píše o (chýbajúcej) odvahe exkomunikovať.
Ďakujem za hodnotný príspevok. Problém ateizmu je ten, že či chce, alebo nechce, musí zbožňovať a či zbožstvovať hmotu. Keď sa splodí dieťa, zároveň sa rozvíja aj jeho telesná, aj duchovná stránka, a pred tým všetkým musela byť informácia, program, podľa ktorého sa zárodok rozvíja. Ako ináč si môžeme predstaviť splodenie celého vesmíru?
OdstrániťNajväčším a najškodlivejším omylom ľudstva sú utópie, či už náboženské, alebo ateistické. Ťažko sa im vyhnúť, ale treba robiť všetko preto, aby sa nepresadili tie najviac drzé a nekvalifikované...
Tu by som doplnil, čo opakovane pripomína Benedikt XVI.: Kresťanstvo verí, že svet má pôvod v Rozume, kresťanstvu záleží na pravde, kresťanstvo nie je utopické, ale realistické...
Odstrániť