Zmysel kresťanskej viery

TÉMA: KRESŤANSKÁ VIERA

Ján Maršálek

V štátoch takzvaného vyspelého sveta dochádza k čoraz väčšej sekularizácii verejného priestoru. Tento proces neobchádza ani Slovensko. Na kresťanstvo sa útočí z viacerých strán, Cirkev je spájaná s tmárstvom a zaostalosťou, náboženská viera je vykresľovaná ako nevedecká a iracionálna. Hodnotový relativizmus deformuje morálku, narúša poriadok noriem i spoločenské väzby, ale liberálna spoločnosť to ignoruje. Doterajšie istoty sa zdajú byť otrasené či dokonca vyvrátené, resp. nepotrebné. V takomto prostredí dochádza aj k odpadu od viery. Vo vedomí mnohých (pokrstených) ľudí zrejme vyvstáva otázka, či kresťanstvo naozaj predstavuje správnu cestu životom.

Súčasná situácia si teda priam vynucuje hľadanie odpovede na (staro)nové otázky a pochybnosti. Je kresťanská viera v súlade s rozumom? Dáva nám učenie Cirkvi primerané usmernenia v dnešnom svete? Aký postoj má zaujať kresťan voči prebiehajúcim spoločenským pohybom?

Podnetnou prácou o podstate a charaktere kresťanskej viery je kniha Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. nazvaná Úvod do kresťanstva (Dobrá kniha, Trnava, 2007, preložil František Rábek). Hlavnú líniu knihy tvoria filozofické a teologické úvahy o Apoštolskom vyznaní viery. Autor pritom registruje pozíciu dnešného človeka – konštatuje, že Boh bol vynechaný z praktického života; náboženstvá sú relativizované, čo vedie k synkretizmu. Špecifikom súčasnosti je odmietanie tradície. V predslove k prvému vydaniu čítame: „Otázka, čo je vlastne obsahom a zmyslom kresťanskej viery, je dnes obklopená takou hmlou a neistotou, ako nebola azda nikdy predtým v dejinách.“

V knihe však nachádzame tvrdenie, že veriť v kresťanského Boha nikdy nebolo ľahké, bolo to vždy „čosi vzrušujúce, takmer nemožné“. Aj v stredoveku, keď boli fakticky všetci veriacimi – „bol veľký zástup tých, čo sa len viezli, a pomerne malý počet tých, čo naozaj vstúpili do vnútorného pohybu viery“. Podľa Ratzingera je viera, uprostred ľudskej malosti, odvážnym skokom do nekonečna, a zjavne nie každý sa naň odhodlá.

Ateizmus iba zdanlivo skoncoval s témou Boha (mnohí ateisti majú neustálu potrebu Boha popierať, alebo proti nemu bojovať). Každý človek totiž musí nejakým spôsobom veriť, musí zaujať (opakovane zaujímať) postoj, musí mať nejaký svetonázor. V živote každého jedinca, čiže zakaždým nanovo, musí dôjsť (viac či menej vedome a cielene) k rozhodnutiu v otázke zmyslu a nasmerovania života. V prípade kresťanstva je to, ako píše autor, rozhodnutie sa proti zvyku a v prospech pravdy. Technicko-prírodovedeckým myslením a skúmaním neprenikneme k chápaniu sveta a bytia. Chápanie v ontologickom zmysle vyrastá z viery.

Veriť v Boha znamená prijať zásadné rozhodnutie, prijať ako skutočné aj to, čo nie je viditeľné a hmatateľné. Viera je pridržiavanie sa Boha, čím človek získava pevný základ pre svoj život. Ratzinger píše, že (pravý) zmysel života sa nedá vytvoriť, možno ho iba prijať – a kresťanstvo je cesta k jeho prijatiu. K pravde bytia sa dostávame postupne, objasňuje sa nám počas cesty. Kresťanské vyznanie viery teda nie je jednorazovým aktom, ale „procesom rozhodovania, prijímania, očisťovania a premeny“.

Čo je teda z filozofického hľadiska podstatným obsahom kresťanskej viery? Vychádzajúc z myšlienok Josepha Ratzingera, možno ho vyjadriť v troch bodoch:

1. Všetko bytie je produktom myšlienky, prvotný je duch, hmota je druhotná.

2. Veci sú mysleným bytím jedného stvoriteľského vedomia a toto stvoriteľské vedomie udelilo myslenému (stvorenému) samostatné bytie a vlastnú slobodu.

3. Logos (Duch) je pred matériou, osobitné je dôležitejšie ako všeobecné, sloboda je viac ako kozmicko-prírodné zákonitosti.

Samozrejme, ide tu o filozofické tézy, stojace tak trochu mimo živej zjavenej viery – viery v trojjediného Boha, ktorý nie je len „večnou geometriou vesmíru“, ale aj „stvoriteľskou láskou“, nie je len Princípom, ale aj Osobou. V súhrne: kresťanský obraz Boha vyjadruje paradoxnú jednotu Boha viery a boha filozofov.

Joseph Ratzinger – Benedikt XVI. opakovane  hovorí o rozumnosti kresťanskej viery. Kresťanstvo verí, že svet pochádza z Rozumu, kresťanstvu záleží na pravde, aj preto sa už v časoch prvotnej Cirkvi rozhodlo pre boha filozofov proti bohu náboženstiev; tzn. dalo prednosť pravde (Bytiu) pred zvykom a mýtom. Na základe toho možno povedať, že zjednotenie Boha viery a boha filozofov, spojenie viery a rozumu je základným predpokladom kresťanskej viery. Treba však zároveň zdôrazniť, že Boh v kresťanskom ponímaní je Boh ľudí, Boh skláňajúci sa k človeku – ako to pekne vystihuje výrok prevzatý z Hölderlina: Nebyť ohraničený najväčším, dať sa ohraničiť najmenším, to je božské.

Žijeme v dobe mnohých ponúk, rozličné učenia a návody na život sa nám ponúkajú ako tovar na tržnici. Môže to v nás vyvolávať pochybnosti aj bezradnosť. Ako sa zachovať? Joseph Ratzinger poznamenáva: „Hádam by sme mali predsa len viac dôverovať stáročia pretrvávajúcej prítomnosti viery...“ Áno, kresťanská viera je odskúšaná, jej spoľahlivosť je doložená svedectvom a životom miliónov ľudí (našich predkov), ktorí úprimne a verne nasledovali Krista. Nebolo by múdre zanechať poklad viery v minulosti, bolo by našou tragédiou vieru stratiť.

Kresťanský život, to nie je sled náhod či súhra okolností, ani podliehanie telesnej prirodzenosti, ale práve naopak konanie proti tejto prirodzenosti, cesta nahor, ktorá si, na rozdiel od cesty po prúde, vyžaduje úsilie. Joseph Ratzinger – Benedikt XVI. uzatvára: „Kresťan verí v Krista, a preto verí v budúcnosť sveta, nielen svoju budúcnosť.“ Kresťana drží a nesie nádej vo vykúpenie; to je nádej, pre ktorú „sa i dnes oplatí byť kresťanom“.

::

(Ďalšie príspevky do diskusného kruhu pripravujeme.)

::

Súvisiaci článok: Prichádza apokalypsa západnej civilizácie?