ZÁPISNÍK – týždeň
43 / 2014
Keď som sa raz
okoliu sťažoval na zdravotný problém a bolesť, jedna blízka duša mi nato
povedala: „Prišiel si predsa po svojich... A že ťa niečo bolí? Veď je to dar!“
Vrylo sa mi to do
pamäti. Premýšľam o tom.
Prijať bolesť ako
dar je kresťanské. Pravdaže, nemôže ísť o masochistické vyhľadávanie či
spôsobovanie si bolesti, ale prijatie daného, nevyhnutného, prijatie údelu
a zosúladenie vlastnej vôle s Božou vôľou.
Človek musí byť
pripravený dať Bohu to, čo od neho dostal – teda seba samého. Veď napokon to aj
tak bude musieť urobiť. Záleží však na tom, či sa podvolí dobrovoľne, uznajúc
najvyššiu autoritu a konečné dobro, alebo či sa bude, márne a hriešne,
vzpierať.
::
Epiktetos: „Slobodný človek sa má naučiť želať si
a prijať všetko, čo sa mu prihodilo, pretože to, čo sa človeku prihodilo,
sa stalo len z vôle toho, kto riadi tento svet.“
Schopenhauer: „Zmenšením záujmu o seba samého sa od
koreňa odsekáva a ohraničuje úzkostný nepokoj.“
(In: L.N. Tolstoj –
Čítanie na každý deň)
::
Ján Maršálek
::
Predchádzajúca
stránka Zápisníka: Dravci.
::
Veľmi dobre vystihnuté. V tomto vynikali svätci. Sv. Terézia z Lisieux, panna, učiteľka Cirkvi, dokonca tvrdila, že ak človek dobrovoľne, s láskou prijme svoj životný kríž, jeho duša po smrti putuje priamo do neba. Podľa nej má človek už počas pozemského života toľko utrpenia, že to stačí na to, aby si už tu, na zemi, mohol zaslúžiť nebo. Prečo teda toľko duší musí ísť do očistca? Jedine preto, že ľudia prijímajú pozemský kríž s odporom, reptaním, ba neraz sa búria proti Pánu Bohu. Toto tvrdila veľká francúzska svätica a ja nemám dôvod jej neveriť. Ešte ďalej išiel stigmatizovaný páter Pio. Ten prosil Pána Boha, aby mohol trpieť za spásu duší svojich blízkych. Trpel nesmierne muky, ale zachránil veľké množstvo duší pred večnou záhubou. Ďakujem za tento príspevok.
OdpovedaťOdstrániť