O snahe pochopiť iných

Vlado Gregor

Nesúďte predčasne ľudí a už vôbec nie ich dejiny...

Keď som bol mladý, mal som tendenciu posudzovať ľudí a snažiť sa meniť ich na svoj obraz, a táto fáza sa opakuje u všetkých ľudí vo všetkých časoch. Kolotoče násilia sa v každom čase točia znovu a zase... Pre všetky činy a zločiny sa hľadajú stále nové a novšie príčiny... V určitom veku a po zažitých trápeniach a bezvýchodiskových situáciách začneme tušiť, kde je pes zakopaný, ale ako to iným ľuďom vysvetliť a aký to má vôbec význam?

Je v našej povahe kritizovať ľudí a chcieť ich meniť, pretože málokto sa vo svojich očiach nepova­žuje za lepšieho, dokonalejšieho a cennejšieho od iných; a je to asi v podstate života. Pretože ak živému tvorovi chýba sebavedomie a snaha o sebapresadenie,  tak väčšinou upadne do zúfalstva a letargie a všetko pre neho stratí význam. Ako takéto stavy prekonať a ako nám v tom pomôže žité a prežité náboženstvo, dôvera v to, že nad nami sa nachádza Sudca, ktorý zároveň a rovnocenne chápe všetkých a má ich takpovediac pod palcom?

Najväčším pokušením človeka je teda precenenie svojej schopnosti oceňovať a rozlišovať, rozhodo­vať medzi dobrom a zlom, a to nielen v prípade svojom, ale aj v prípadoch druhých ľudí. Často si potom na vlastnom osude s hrôzou uvedomíme, nakoľko sme preceňovali samých seba a nakoľko sme sa v živote strápňovali a mýlili. Pretože z toho, že chceme meniť a manipulovať iných ľudí podľa svojho obrazu, logicky a nevyhnutne vyplýva aj to, že podľa svojho obrazu chceme meniť a manipulovať samotného Boha, vykresľovať si ho sami pred sebou a aj pred inými podľa svojej vlastnej predstavy.

Toto je to podstatné, čo nám chcel Kristus svojou obetou a prijatím kríža naznačiť, ale my ho stále nechápeme a znovu a zase chceme nekvalifikovane meniť a posudzovať iných a celkom neskromne aj celé skupiny ľudí, ich dejiny, možnosti a ciele. My všetci sme poznačení svojím zrodením, skupinou, rodinou, národom a kultúrou, v ktorej vyrastáme. Všetci máme určité možnosti a schopnosti a tieto sa líšia od človeka k človeku. Preto treba mať k človeku úctu, lebo nemôžeme posúdiť tú Božiu iskierku, ktorá je v ňom a ktorú môžeme hľadať a skúmať, ale ťažko ju môžeme objaviť. Preto Ježiš toľko hovorí o vyčistení zraku a o snahe pochopiť iných a s bolesťou v srdci im často odpustiť aj veľké previnenia.

My nemôžeme opovážlivo posudzovať ani iných jednotlivcov a odhadzovať ich do košov s nálepkami dobrí a zlí, alebo zďaleka nie tak dobrí ako my, a vôbec to nemôžeme robiť v rámci celých kultúr a národov. Veľmi nám pritom pomôže, ak si uvedomíme, že názory, osudy a svoje civilizačné a kultúrne charakteristiky môžeme mať rôzne, ale problémy, snahy, slepé uličky a neriešiteľné situácie máme spoločné.

Nepohŕdajme teda inými ľuďmi preto, lebo majú iné tradície a iné znaky, lebo to ich signum, tá ich pečať, nech by bola akokoľvek bizarná, neodstraňuje z nich nálepku ľudskosti, ktorá je spoločná nám všetkým. Ak ten cit a rešpekt k iným ľuďom odhodíme, ak ich najprv začneme považovať za cudzích a následne za nenapraviteľne pomýlených a neľudských, sme na ceste do ďalšieho historického pekla, či sa to už týka našej osobnej histórie, alebo histórie našej skupiny, národa, vyznania, alebo kultúry.

Aj o tomto hovorí to veľmi osobné podobenstvo o hriešnikovi, ktorý sa ani neodvážil vojsť do chrámu a postaviť svoju nedokonalosť zoči-voči dokonalému Tvorcovi. Nenaznačujem tu východiská, ale len postoje a často je dobré sa uspokojiť a uskromniť len s takýmito realistickými postojmi a neposudzovať Boha  a nekvalifikovane mu nefušovať do toho, čo sa deje okolo nás. Podmienky a vzťahy medzi ľuďmi sú neraz také, že aj v rámci nášho dosahu a vplyvu si uvedomujeme, že pri riešení rôznych situácií sa nevyhnutne vy­skytnú nedokonalosti a hriechy. Ak toto vezmeme do úvahy, ako môžeme z nafúkaného a nekritického pohľadu posudzovať celé dejiny a deliť ľudí na dobrých a zlých, na lepších a horších a dokonca deliť národy a názory podľa kritérií, ktoré si sami vytvárame na základe našich nedokonalých znalostí, ba doslova neznalostí a omylov? My sa ťažko vieme vžiť aj do kože našich najbližších blížnych a napriek tomu teoretizujeme o dobách dávno minu­lých a na základe toho projektujeme ružovú a najružovejšiu budúcnosť...

Bože, buď nám milostivý a zachráň nás!

::

Autorom článku je Vlado Gregor.

::

Súvisiaci príspevok: Polarita v nás.