O starnutí a starobe

Pavel Duraj

„Moudrost stáří“ je specifickou formou hromadění vědění pro tradiční společnost. Moderní společnosti chápou sebe jako společnosti bez tradice. Nevyznačuje je reprodukce zkušenosti, nýbrž jejich permanentní znovu-vytváření ve všech oblastech: technologie, formy života, módy, způsoby chování, umění.   (K. P. LIESSMANN: Na konci – Malá filozofie stáří; str. 139)

K napísaniu tejto úvahy ma inšpirovala, či skôr vyprovokovala, esej „Na konci – Malá filozofie stáří“ od Konráda Paula Liessmanna. Celá esej – okrem štyroch viet na konci a zmienok o prácach Platóna, Cicera a Schopenhauera v strede eseje – pôsobí ako propagačný materiál, ktorý zatracuje starobu a do neba vychvaľuje mladosť a jej prednosti. Ale takto sa dá esej pochopiť len pri povrchnom, rýchlom čítaní. Ak si ju prečítame aj druhý raz a pomaly, potom vidíme, že autor nám chce povedať niečo iné.

Tzv. generačný problém sa pravdepodobne tiahne celou históriou človeka. Najmä v spolo-čenstvách lovcov a zberačov, ktorí boli neustále v pohybe a nemali trvalé obydlia, starí ľudia so zmenšenou pohyblivosťou predstavovali záťaž. V spoločenstvách roľníkov, ktorí mali trvalejšie obydlia, problémy s neustálym pohybom odpadli.

Ak budeme rozmýšľať takto, potom podobnou záťažou by mali byť aj mladí ľudia. Lenže najmladší a mladí ľudia mali vždy a v každej spoločnosti zvláštne, privilegované postavenie, deti boli pod ochranou všetkých príslušníkov spoločenstva. Veď od nich záležalo, či bude rod pokračovať a či sa bude mať kto postarať o ranených, chorých, starých a bezmocných.  Preto ich povinnosťou i právom bolo naučiť sa v spoločenstve žiť. Bola to mnohogeneračná skúsenosť, ktorá ľudí naučila, že tak je to najlepšie. A naučila ich aj to, že je „ekonomicky výhodnejšie“ (povedané jazykom modernej doby) raneného či chorého uzdraviť ako odmalička vychovať nového človeka; hranice sú dané materiálnymi možnosťami a platnou „spoločenskou dohodou“.  Veď je to tak prirodzené – všade v prírode okolo seba vidíme, ako sa „dospeláci“ starajú o mlaď, kým nie je schopná samostatného života – aj keď pomoc raneným, chorým a starým je vzácnou výnimkou.  Podobných argumentov sa dá nájsť veľa, len treba situáciu posúdiť komplexne.

Už za čias Platóna a Cicera boli starí odsúvaní na vedľajšiu koľaj. Na str. 133 zmienenej eseje čítame: „Ciceronovy argumenty se stali klasickými. (...) Kdo tvrdí, že se staří nemohou zabývat veřej­nými zále­žitostmi, říka něco neopodstatněného a počína si podobně jako kdyby někdo prohlašoval, že kormi­delník při plavbě nic nedělá, protože jiní...  vylévají vodu z podpalubí, kdežto on drží kormidlo  a klidně si sedí na zádi; on síce nedělá to, co dělají mladí námorníci, avšak dělá něco důležitejšího. Při velkých výkonech nezáleží na tělesné síle, obratnosti  nebo rychlosti, ale na rozvaze, vážnosti a správnych názorech, a to jsou přednosti, o které stáří nejen není ochuzováno, ale které mu do­konca přibývají.“  Čiže už v starom Ríme „modernisti“ presadzovali, aby starí boli vylúčení zo „správy veci verejných“.

Aj v Evanjeliách nájdeme zmienky o tom, ako „pokrok“ a „móda“ v spoločenských vzťahoch a moderné inovované zvyky umožňovali mladým nestarať sa o svojich rodičov. V evanjeliu podľa Marka čítame: „A hovoril ďalej: Ako pekne viete obísť Božie prikázanie, aby ste zachovali svoje podanie! Mojžiš povedal: »Cti svojho otca i matku« a »Kto zlorečí otcovi, alebo matke, musí zomrieť.« Vy však hovoríte: Ak človek povie svojmu otcovi alebo matke: »Majetok, ktorým som ti mal pomáhať, vyhlasujem za korban (totiž za obetu zasvätenú Bohu),« vtedy podľa vás už nič nemusí urobiť pre svojho otca, alebo matku. Tým rušíte Božie slovo pre svoje obyčaje, ktoré si medzi sebou podávate...“ (Mk 7, 9–13).

V tomto citáte akoby bol už zakódovaný moderný sociálny štát – korban môžeme chápať ako (dôchodkovú) daň. Niekto sa predsa musel o rodičov postarať a ak to neboli deti, lebo zaplatením korbanu sa tejto povinnosti zbavili, musela to byť nejaká skupina ľudí, ktorí boli organizovaní tým chrámom, do ktorého korban zaplatili. Či sa to vôbec robilo a ako sa to robilo, sa z bežných informačných zdrojov nedozvieme, ale je pravdepodobné, že bolo to „odskúšané“ a neujalo sa. Ale do súčasnosti sa to aplikovalo vo forme sociálneho štátu. A dôsledky jeho fungovania po necelých 100 rokoch sú očividné. V židovskom národe, ktorého súdržnosť je všeobecne známa, boli určite vyvinuté iné mechanizmy, ako zabrániť tomu, aby starí boli „na obtiaž“. Napríklad v ňom určite neplatí (najmä v užšom, skutočnom vedení podniku, spoločnosti, banky) – čím mladší, tým múdrejší.

Starí ľudia v modernej dobe, u nás zhruba od 50-tych rokov minulého storočia, sa po­stupne stali skoro príťažou spoločnosti. Je ich absolútne aj relatívne stále viac a možnosti štátu zabez­pečiť im slušný dôchodok a služby na takej úrovni, aby dôstojne dožili, sa zmen­šujú. Dokonca sú vypudzovaní na okraj spoločnosti, pričom za starých a neperspektívnych sa začí­najú považovať už ľudia nad 40 rokov. Táto tendencia priamo kopíruje históriu so­ciálneho štátu. Jeho náznaky sa objavujú v Číne už v 11. storočí. Základy sociálneho štátu po­ložil nemecký kancelár Otto von Bismarck svojimi reformami po r. 1871. Do dnešnej po­doby sa rozvinul až po II. svetovej vojne. V USA sa presadil len vo veľmi oklieštenej podobe.

V eseji citovaná obhajoba staroby podľa Cicera pre dnešných mladých ľudí nemá vôbec žiadnu argumentačnú silu. Veď v dnešných časoch sa ku kormidlu lode dostane len ten, kto je absolventom príslušnej školy, je po „zácviku“ a má „predpísanú“ prax (ale pomaly aj tu platí, že nesmie mať nad 40 rokov). Čo je však veľmi zaujímavé, ku kormidlu vedenia spoločnosti ako celku si vyberáme ľudí vo voľbách (parlament, prezident, starostovia...).  Tam nie sú potrebné žiadne školy, žiadna prax... Vyberáme si ich podľa toho, ako vedia pekne hovoriť,  sľubovať,  akú peknú rozprávku nám povedia!!! Ale znova platí, čím mladší – tým „kvalitnejší“, „lepší“, „múdrejší“. Ktohovie prečo?

V našej kultúre škola sa považuje za niečo úplne samozrejmé. Sme presvedčení, že ak chceme žiť kvalitný život, musíme sa na to dobre pripraviť v škole. A čím kvalitnejšia príprava, čiže škola, tým budeme žiť lepší život, tým to budeme mať v živote ľahšie. Ale len starší ľudia (najmenej päťdesiatnici) by z vlastnej skúsenosti mali vedieť, ako to je s tou školou a životom v skutočnosti. Už dávno je známy Goetheho výrok: „Šedivá je každá teória (škola), večne zelený je strom života.“ V živote, v „praxi“,  to znamená, že to, čo nás škola naučila, vlastne neplatí. Takúto skúsenosť majú všetci absolventi nejakej školy, len každý si asi myslí, že to postretlo len jeho – myslí si, že u ostatných učenie zo školy bolo v „praxi“ potvrdené.

Dobrým príkladom platnosti vedomostí získaných v škole je učenie o živote našich predkov – vyučovací predmet na škole zvaný „dejepis“, alebo „história“. Prv narodení sa určite pamätajú ako sa učili, že VOSR a FEBRUÁR znamenali takú zmenu v spoločnosti, že ľudia predtým vlastne ani nežili, ale živorili. Dnes školy a média učia VOSR a Február 1948 chápať presne naopak – ako prevrat, ktorým sa dostali k moci komunisti s ich „totalitným“ vedením spoločnosti. (Nedávne oslavy 70-teho výročia SNP si v ničom nezadajú s oslavami  SNP v časoch „totality“. Nemá mediálny „boom“ odvrátiť pozornosť od nejakých podstatnejších udalostí, prebiehajúcich vo svete, či u nás doma  – napr. od schvaľovania zákonov o mobilizácii na ukrajinský spôsob? Postupne prenikajúce informácie o správaní sa našich predstaviteľov voči hosťom z Ruska – aj na oslavách – by o tom svedčili; pozn. 15.10.2014.)

Tí dnes starší sa tiež učili, že kapitalizmus je to najhoršie, čo ľudstvo môže postihnúť,  kým v dnešnej dobe kapitalizmus v novšom šate a skrytý pod názvami „sloboda podnikania“, „liberalizmus“, „voľná ruka trhu“ sa vzýva skoro ako božstvo. Obyčajná otázka: Ktoré vysvetlenie spomínaných udalostí je dobré, historicky správne – priamo vyplývajúca z rozporu vo výkladoch – nám ani nenapadne. Veď ide „o politiku“ a „my sa o politiku nezaujímame“!  Pritom odpoveď na otázku je veľmi jednoduchá: Ani jedno! Odpoveď si musí najsť každý sám, pričom dobrá odpoveď mu odpovie aj na nevyslovenú otázku: Prečo také rozdielné hodnotenia tej istej udalosti? Stačí si uvedomiť, že v škole sa učí len to, čo schváli vládnuca skupina ľudí – v súčasnosti samozrejme cez parlament a oficiálne, demokraticky ustanovené inštitúcie.

V škole sa učí všetko možné, ale nie to, ako máme žiť. V podstate sa učíme, ako sa stať trvalým zdrojom maximálneho zisku. Ak tomu neveríte, stačí aby sme si všímali, ako sa skoro každé dva, tri roky menia osnovy a učebnice napr. na základných školách. Menia sa najmä pri tých predmetoch, ktoré najviac formujú mladého človeka. Keby si niekto dal tú námahu a pozháňal učebnice dejepisu pre základné školy aspoň za posledných 30 rokov a z nich vypísal za sebou, čo sa v nich písalo o vybraných udalostiach v našej histórii, ako sa postupne menili pohľady na tie isté udalosti, bol by prekvapený. Odporúčal by som témy: Veľkomoravská ríša, VOSR, 2. svetová vojna, Veľký február 1948; možno aj Veľká francúzska revolúcia by bola zaujímavá.

Spôsob vyučovania dejepisu je taký, aby si mladý človek nemohol urobiť ucelený obraz o histórii, o minulosti vlastného národa. Skáče sa z jednej krajiny do druhej, z nedávnej minulosti do staroveku, zabieha sa do tak nepodstatných podrobností, že to skôr vyzerá na klebetenie ako na vyučovanie histórie. Ako príklad uvádzam, čo sa začiatkom 90-tych rokov učili na istom gymnáziu o starogréckom bájkarovi Ezopovi. Podľa sylab, vypracovaných mladou učiteľkou dejepisu, Ezop napísal len „Pijanské piesne“. Jeho nádherné bájky neboli ani spomenuté.

Práve táto roztrieštenosť a skoro nezmyselnosť vyučovania dejepisu spôsobuje, že dnešní mladí ľudia ho radi nemajú (hoci pre súčasných päťdesiatnikov a starších dejepis bol obľúbeným predmetom). Strácajú tak puto so svojou vlastnou minulosťou, nie sú ukotvení ani v priestore ani v čase – stávajú sa z nich svetobežníci, ktorí sa chcú mať dobre a „lepšie“ hneď, tu a teraz – bez nároku na budúcnosť; veď nejako bude!

Už dávnejšie sa dajú kúpiť rozne encyklopedické, bohato ilustrované  „prehľady celosveto-vých dejín“.  Väčšinou sú to preklady z angličtiny. Obyčajný človek čaká, že sa tam niečo dočíta aj o dejinách svojho národa a svojej vlasti. Hľadá márne, ak objaví napr. aspoň dve-tri vety o našej Veľkomoravskej ríši, má šťastie, hoci jej existencia podmienila vznik ostatných slovanských štátov. A možno to platí len pri prekladoch do slovenčiny – vydania v iných jazykoch asi nie sú také otrocké!

Ako to je s tou školou, sám od seba si uvedomí málokto. Pritom, ak sa o tom niekde dočíta,  má to hodnotu len prevzatej informácie a nejako hlbšie sa ho to nedotkne.

V škole a v mladom veku získavame vedomosti aj o starobe. Priamo sa určite neučíme, že starí ľudia sú na obtiaž, ale zo všetkých strán sa na nás hrnú informácie, aké fantastické je byť mladým (alebo tak aspoň navonok vyzerať), aké ťažkosti má štát so zabezpečením dôchodkov, zdravotnej starostlivosti a podobne.  A to nás na podvedomej úrovni formuje.

Nechceme vedieť a neberieme do úvahy jeden podstatný fakt: starí vedia, čo je to byť mladý, veď určite boli mladí. Ale oni vedia aj to, čo je to byť starý! Mladí – nech sú akokoľvek „múdri“, nech absolvujú hocijaké školy, to nevedia, nemôžu to vedieť – neprežili to! A to je ten podstatný rozdiel , ktorí sa vôbec neberie do úvahy. Mladým v ich uvažovaní chýba práve ten rozmer, ktorý sa dá získať len žitím vlastného života, učením sa v jeho škole. Je to akoby sme pri opise sveta okolo nás uvažovali len v dvoch rozmeroch – dĺžke a šírke, a vôbec nebrali do úvahy aj výšku. Je to rozmer, ktorý bezo zvyšku prijímame pre všetko ostatné okolo nás a ktorý najjednoduchšie a najpresnejšie definujeme sloganom: Buďte prirodzení! Áno, vo všetkom máme byť prirodzení, len sa nemáme „prirodzene“ učiť v tej „najprirodzenejšej škole“ – v škole života. A odovzdávanie životných skúsenosti starých ľudí ľuďom mladým patrí k tým „najprirodzenejším“ formám školy života.

Táto škola spoločnosť nič nestojí, naopak, v dlhodobom dôsledku je pre spoločnosť užitočná a veľmi efektívna. Vychováva samostatných jedincov, ktorí majú ďaleko k uniformite – veď každý „učiteľ“ tejto školy absolvoval vlastnú, svojskú, originálnu  školu života a práve toto učí – najmä na podvedomej, neverbálnej úrovni.

Rozprávku o troch grošoch určite pozná každý. V nej otec vysvetlí kráľovi ako hospodári s troma grošmi, ktoré dostane za udržiavanie kráľovskej cesty: prvý požičiava svojmu synovi, druhý vracia svojmu otcovi a z tretieho sám žije. (V dnešnej dobe na to vrátenie groša akoby sme pozabudli.) Táto rozprávka sa dá nádherne prerozprávať: Povinnosťou i právom mladého človeka je učiť sa, právom i povinnosťou starého človeka je učiť a povinnosťou i právom človeka v aktívnom veku je umožniť mladému i starému plniť si svoje povinnosti a uplatniť svoje práva.

Sociálny štát vznikol ako dieťa priemyselnej revolúcie. Manufaktúry a pozdejšie továrne potrebovali robotníkov, ale tí boli viazaní na pôdu a rodinu. Preto bolo treba tieto putá uvolniť. V praxi odpoveďou na problémy, vznikajúce s rozvojom priemyslu,  zamestnanosťou a s oslabením pút klasickej rodiny bol dôchodok – tu štát prevzal zodpovednosť za obživu  starých ľudí. Materské školy a „jasle“ zasa vznikli ako dôsledok zvýšenej zamestnanosti žien – tu štát priamo prevzal zodpovednosť za výchovu mladého človeka. Tá pokračuje na základnej škole a školách vyšších.

Dôsledky takéhoto prístupu k riešeniu základných problémov v spoločnosti sa už začínajú prejavovať naplno, sociálny štát ako garant slušného života dôchodcov a zdravej spoločnosti zlyháva na celej čiare. Jednou z príčin je zvyšujúci sa podiel dôchodcov v spoločnosti, zodpovedajúci zvyšenému priemernému veku ľudí. A znížená pôrodnosť a zmenšujúci sa podiel mladých ľudí – najmä medzi potomkami tzv. Indoeurópanov (belochov) situáciu ešte viac komplikuje.

Pred vznikom sociálneho štátu, keď sa o starých starala rodina, samotní starí ľudia sa snažili byť užitoční do poslednej chvíle svojho života. Podľa toho, ako sa cítili, postupne prechádzali z robôt fyzicky náročných na menej náročné a starali sa najmä o chod domácnosti a o mladé deti. Klasickým obrazom takéhoto modelu spoločnosti je stará mama, rozprávajúca rozprávku pred spaním svojím vnúčatám alebo starý otec na prechádzke s vnukom po poli a  odovzdávajúci svoje znalosti okolo rodiny a hospodárstva. Niekedy je to len zopár viet, ktoré ovplyvnia mladého človeka na celý život. V týchto jednoduchých činoch je skryté neobyčajne silné posolstvo. Spája mudrosť prežitého s odovzdávaním tradícií a histórie vlastného rodu. Na takýchto postoch sú starí rodičia jednoducho nenahraditeľní.

Moderná výchova mladého človeka „v bavlnke“ (zákony priamo predpisujú, čo všetko rodičia „musia“) vedie k tomu, že mladý človek sa najskôr cíti byť stredom sveta, aby po prvom tvrdšom stretnutí so skutočnosťou rezignoval a unikol do sveta hier, alkoholu, drog a neviazaného užívania si. Chýba mu posolstvo rozprávok (a života), že ak niečo chceme, musíme zaťať zuby a vydržať; že o čím hodnotnejšiu vec ide, tým je skúška tvrdšia a dlhšie trvá. Nepozná odkaz svojich predkov, že ak sa nám niečo priamo ponúka, nemá to žiadnu cenu, práve naopak – v konečnom dôsledku to „niečo fantastické“ urobí z nás otrokov.

Priamym dôsledkom priemyselnej revolúcie je aj tzv. emancipácia žien. Tá je propagovaná ako zrovnoprávnenie žien s mužmi. Už trochu širší pohľad (s odstupom času) na emancipáciu žien vraví niečo iné: vzdali sme sa možnosti formovať mladého človeka ako svojbytnej, samostatnej, originálnej bytosti. Síce mamy majú nárok na materskú dovolenku, ale naše myslenie je masírované tak, aby sme výchovu mladého človeka brali ako niečo menejcenné (a to mám utierať ritku?) – byť zamestnanou sa cení podstatne vyššie. Ženieme sa za vyššou „životnou úrovňou“ – tú však meriame len množstvom materiálnych statkov – iné kritéria sú nám „ukradnuté“! Deti sa pomaly berú ako nutné zlo – a znova: rodiny sú oficiálne podporované, ale v skutočnosti sa rodičom bráni všetkými možnými spôsobmi vychovávať svoje deti.

V modernej dobe, začiatky ktorej sa celkom dobre zhodujú so vznikom sociálneho štátu a začiatkom emancipácie žien (u nás výrazne po roku 1948), je zjavná tendencia (priamo nedeklarovaná, ale o to tvrdšie uplatňovaná v praxi) deti nemať, alebo mať len jedno dieťa, lebo „deti bránia v sebarealizácií človeka“. Táto móda je tvrdo presadzovaná (nie priamo, ale rôznymi obštrukciami a znevýhodňovaním rodičov) najmä  v tých národoch, ktoré môžeme považovať za priamych potomkov (tzv.) Indoeurópanov, teda proti príslušnikom bielej rasy, proti kresťanom.

Uvedomujeme si, čo znamená pojem „moderná spoločnosť“? Čo je to „spoločnosť“ o tom každý z nás niečo vie. Aj slovo „moderný“ je nám známe, len si neuvedomujeme, čo vlastne znamená. Vnímame to tak, že „byť moderný“ je dobre aj dobré. Je to naozaj tak???  Koreňom slova „moderný“ je slovo „móda“, ktorá je najlepšie a najpresnejšie definovaná ženskou módou. Podľa sk.wikipedia.org/wiki/Móda: „Móda je aktuálny trend (neustále meniaci sa), uprednostňovaný skôr z ľahkomyseľných ako z praktických, logických alebo intelektuálnych dôvodov.“ Pomôcť si môžeme  aj „definíciou“ modernej spoločnosti v úvodnom citáte: „Moderní společnosti chápou sebe jako společnosti bez tradice. Nevyznačuje je reprodukce zkušenosti, nýbrž jejich permanentní znovu-vytváření ve všech oblastech: technologie, formy života, módy, způsoby chování, umění.“

A je to jasné – moderné je to, čo je nové, čo nie je odskúšané!

Ak ide o módu v obliekaní, tam sa „modernosťou“ toho veľa nezmení – základné požiadavky  na oblečenie musí spĺňať každá móda, veď čo s takými šatami, ktoré sa nedajú nosiť, alebo čo priamo poškodzujú zdravie človeka. (Hoci aj tu sa nájdu módne trendy, ktoré pri dlhodobejšom pôsobení poškodzujú zdravie človeka, napr. obtiahnuté nohavice, desaťcentimetrové podpätky alebo holé pupky v desaťstupňových mrazoch zdravie určite nepodporujú. Určite deformujú ženské lono a sťažujú ženám otehotnieť; alebo bezproblémový pôrod.) Tu je reakcia na novú módu bezprostredná, rýchla, ale obyčajne ohľad na zdravie je až na n-tom mieste.

Aj „moderné“ technológie a výrobky bežnej aj špecializovanej spotreby sú testované a skúšané – skúšky sú tým tvrdšie a precíznejšie, čím vyššie nároky sú na výrobky kladené. Síce najnovšie platí: dva roky a dosť – máme predsa dvojročnú záručnú dobu a ľudí treba zamestnať, ale že vlastne vyrábame šmejdy a súhlasiac s tým sa aj my takými stávame, že tým trpí príroda, nás už nezaujíma. Horšie je to, že naj-výrobky vyrobené naj-technológiami sa k ľuďom ani nedostanú – na ne majú nárok len vyvolení. Zdá sa dokonca, že celý humbuk okolo UFO je spustený a udržiavaný mocnými tohto sveta. Kľudne to môže byť dymová clona skrývajúca skúšky výrobkov naj-technológií a dlhodobý „výskum“ človeka na najjemnejších, až do duše zasahujúcich, úrovniach.

S modernosťou v spoločenských vzťahoch je to trochu ťažšie. Tam sa dôsledky „modernizácie“ prejavujú až po dlhšom čase. Napríklad dôsledkom osvietenstva a z neho vyrastajúcich revolúcií (Anglická revolúcia 1640–1660, Francúzska revolúcia 1789–1799,  vojna Severu proti Juhu 1861–1865 v Amerike) i „priemyselných  revolúcií“ (19. storočie pary, 20. storočie elektriny, 21. storočie informatiky) je nás dnes na zemeguli aspoň desať razy viac, pričom naše nároky na energiu sú neporovnateľne vyššie. Je nám na Zemi už trocha tesno, a tá začína „protestovať“. Globálne otepľovanie, či zmena správania sa niektorých živočíchov (u nás vrany, medvede, v Afrike agresívne slony...) o tom svedčia. 

Ale toto všetko môžeme považovať len za priame dôsledky našej modernosti.

O vedľajších účinkoch modernosti sa nehovorí vôbec, tie sú skryté, ale sú o to nebezpečnejšie. Neustálou snahou byť „IN“ sa nekriticky prispôsobujeme novým modernostiam a meníme sa. Nevnímame, nepresviedčame sa o tom, či nejaká novota nám naozaj priniesla niečo dobré alebo bola len nato, aby sme niekoľko dní mali o čom rozmýšľať a klebetiť. Nemáme ani tušenie o spätnej väzbe, o jednoduchom mechanizme kontroly a opráv niečoho nepodareného, ktorý v prírode nádherne funguje a nepresne ho voláme „prírodný výber“.  Nevnímame, že skoro každá „ľudská“ novota celkovo situáciu len zhoršuje; nemáme  čas na jej posúdenie – ohodnotenie, lebo je nahradená novou a ešte novšou modernosťou. Postupne sa z nás stávajú skoro stroje, ktoré sú naprogramované na „modernosti“, „pokrok“, „progres“...

Tieto súvislosti si môže uvedomiť len starý človek, ktorý prežil dve, tri revolúcie, napr.: Február,  r. 1968,  tzv. Nežnú,  vstup do EÚ (aj tu sa zmenili základné zákony, priamo ústava; už nie sme samostatný štát, ale kolónia – koho?) a nebojí sa kontroverzne či diskutabilne rozmýšľať.

Kontro-verzný → iný, ako je oficiálna verzia.

Diskutabilný → ponúka iný pohľad na problém, vyvoláva potrebu o probléme si pohovoriť, posúdiť z rôznych uhlov pohľadu.

Toto je prvý veľmi vážny dôvod, prečo starí ľudia modernistom tak zavadzajú – škola života ich naučila, že: „Nie je všetko zlato, čo sa blyští!“.

Druhým, ešte vážnejším dôvodom je úplne anulovať ich vplyv na mladých – vykresliť ich ako tých, ktorí všetko len zdržiavajú. Vo všeobecnosti nevieme, že skúsení starí rozmýšľajú podľa podstatne precíznejšieho „programu“, že do úvahy berú oveľa viac „nezávisle premenných“ (život ich to naučil) a preto rozmýšľajú „pomaly“! A z týchto dôvodov aj na väčšinu modernizácií odpovedajú: nie! Oni vedia, k čomu to vedie!

A preto sú starí, vraj skostnatelí...!   

A najmä preto sa tak tvrdo proti ním brojí!

V skutočnosti riešenie „generačného problému“ je veľmi jednoduché. Je naznačené v predchádzajúcich riadkoch. Len na to musí prísť každý sám. Náznak riešenia je skrytý v zámene sloganu: „Chcem sa mať (za každú cenu) lepšie!“ za slogan: „Mám sa dobre!“

Že vývoj sa zastaví? Nemajme obavy! Všetko naokolo je v neustálom pohybe, premenách. Príroda so svojimi zákonmi sa o to postará. Len je treba tvrdo obmedziť umelé zmeny v spoločnosti prameniace z aplikácií teórie chaosu a zo „salámovej“ metódy na manipuláciu a ovládanie ľudí.

„Mladí ľudia sa učia mnohým ťažkým predmetom...  Len sa neučia, čo je vždy a všetkým potrebné, v čom je zmysel ľudského života, ako ho treba prežiť a čo si o tomto probléme mysleli a ako ho riešili najmúdrejší ľudia minulosti. Ľudia, ktorí sa považujú za učených, vzdelaných, osvietených, ktorí ovládajú obrovské množstvo nepotrebných vecí, ustrnuli v najhlbšej nevedomosti nepoznajúc zmysel svojho života, dokonca sa touto neznalosťou pýšia.“   (L. N. TOLSTOJ: Čítanie na každý deň;  18. 1.,  str. 34)

Pavel Duraj   (Júl – september 2014)

Literatúra:

LIESSMANN, Konrad Paul – Malá filosofie stáři;  in: HODNOTA ČLOVĚKA, filozoficko-politické eseje, Nadace Dagmar a Václava Havlových, VIZE 97, Praha; vydal Malovaný kraj, Břeclav 2010, str. 129–141

NOVÝ ZÁKON s komentármi a margináliami Jeruzalemskej Biblie; Dobrá kniha Trnava, 2008

TOLSTOJ, Lev Nikolajevič – Čítanie na každý deň; VERBUM – vydavateľstvo KU v spolupráci s Vydavateľstvom Michala Vaška,  Ružomberok 2010

::

Súvisiace články:

O autorite

Rozprávanie o rozprávke

Informačný smog zahmlieva podstatu