|
Karol Dučák |
Abstrakt
Príspevok je apológiou liturgie Pavla VI.
v konfrontácii s Ottavianiho intervenciou a inými dokumentmi
z tábora tridentistov. Poukazuje na istú formu duchovnej rozporuplnosti
týchto dokumentov, ktoré sa na jednej strane odvolávajú na tradície, na druhej
strane však pošliapavajú najstaršie tradície ranokresťanskej Cirkvi. Príspevok
poukazuje na ranokresťanské korene liturgie Pavla VI. Taktiež na konkrétnych
príkladoch poukazuje na vecné nezrovnalosti a chybnú argumentáciu Ottavianiho
intervencie.
Kľúčové slová
Liturgia Pavla VI., ranokresťanská Cirkev, Ottavianiho
intervencia, Tridentský koncil, Druhý vatikánsky koncil.
Úvod
Súčasná omša podľa misálu Pavla VI. je častým
terčom nevyberaných útokov tridentistov, teda odporcov Druhého vatikánskeho koncilu
a pokoncilového vývoja Katolíckej cirkvi, ktorí by chceli vrátiť Katolícku
cirkev do čias po Tridentskom koncile. (Tridentisti sú odporcovia Druhého
vatikánskeho koncilu a pokoncilového vývoja Katolíckej cirkvi z radov
teológov a laikov, ktorí požadujú návrat Katolíckej cirkvi do obdobia po
Tridentskom koncile. Autor v žiadnom prípade nespochybňuje mimoriadny dejinný
význam Tridentského koncilu, odmieta však neobjektívny, skreslený, jednostranný
a diskriminačný spôsob argumentácie tridentistov.)
Mnohí kritici liturgie Pavla VI. avšak evidentne
vôbec neovládajú problematiku liturgiky, takže ich kritika je diletantská.
V drvivej väčšine mechanicky kopírujú Ottavianiho intervenciu (porov.
OTTAVIANI A., BACCI A.: Stručný kritický rozbor nového mešního řádu. [online].[cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.vendee.cz/texty/ottaviani.html)
a podobné dokumenty bez základných znalostí vývoja liturgie od čias
ranokresťanskej Cirkvi až po súčasnosť. Preto autor tohto článku predkladá
aspoň niekoľko zásadných výhrad voči Ottavianiho intervencii v záujme objektívneho
a fundovaného hodnotenia liturgie Pavla VI. Autor nikdy netvrdil a ani
netvrdí, že liturgia Pavla VI. je úplne dokonalá, odmieta však diletantské,
neodborné postoje a presadzuje potrebu odbornej polemiky. Keďže však ide
o stručný liturgický rozbor, autor vopred upozorňuje, že je nemožné
detailne rozobrať všetky aspekty tejto problematiky. Podrobný rozbor si
vyžaduje samostatnú knižnú publikáciu, ktorú však nie je možné uverejniť na
tomto mieste. Preto sa autor obmedzuje na veľmi stručný výklad niektorých
sporných momentov.
Diskutabilné argumenty Ottavianiho intervencie
Ottavianiho intervencia hodnotí omšu Pavla VI.
vcelku kriticky. Vari najtvrdšia kritika sa týka obradu prípravy obetných
darov, ktorý Ottavianiho intervencia komentuje slovami: „Desakralizácia
dosahuje vrchol v novom, grotesknom spôsobe obetovania, ,prinášaní darov´“ (OTTAVIANI
A., BACCI A.: Stručný kritický rozbor nového mešního řádu. [online]. [cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.vendee.cz/texty/ottaviani.html).
Žiada sa však zdôrazniť, že to, čo Ottavianiho intervencia nazýva groteskným,
patrí k prvotným tradíciám ranokresťanskej Cirkvi. Najstaršie svedectvá
nachádzame u svätého Justína, mučeníka, apologétu (okolo roku 155), ktorý
píše, že v deň, nazývaný aj dňom Slnka, sa veriaci, či už v mestách, alebo
na vidieku „schádzajú na to isté miesto. Čítajú sa pamäti apoštolov alebo spisy
prorokov, pokiaľ to čas dovolí. Keď lektor skončí, predsedajúci
v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí.
Potom všetci spoločne vstaneme a modlíme sa... Potom tomu, čo predsedá bratom,
prinesú chlieb a kalich vody a vína. On ich vezme a vzdáva chválu
a slávu Otcovi vesmíru skrze meno Syna a Ducha Svätého a koná
dlhé vzdávanie vďaky [po grécky eucharistia]... Keď skončí modlitby
a vzdávanie vďaky, všetok prítomný ľud nadšene zvolá Amen. Keď
predsedajúci skončil vzdávanie vďaky a všetok ľud nadšene zvolal, tí, čo
sa u nás volajú diakoni, rozdeľujú všetkým prítomným chlieb, víno
a vodu, ktoré boli ,eucharistizované´, a zanesú [z nich] neprítomným“
(citované podľa: KKC, č. 1345).
V ranokresťanskej Cirkvi bolo zvykom, že
každý účastník slávenia Eucharistie, či už to bol pápež alebo najjednoduchší
veriaci, prispel na slávenie eucharistickej obety vlastným obetným darom. Okrem
chleba a vína prinášali veriaci rôzne plody, ovocie, ako aj kvety, predovšetkým
ruže a ľalie. Matka svätého Augustína, svätá Monika, prinášala obetné dary
k oltáru každý deň. Známy je prípad svätého Cypriána (+ 258), ktorý vyčítal
jednej bohatej panej: „Prichádzaš sláviť Pánovu večeru bez obetného daru a
berieš si čiastku z obetného daru, čo priniesol chudobný človek“ (citované
podľa: MALÝ, V.: Slávenie svätej omše. [online]. [cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.bosy.org/sviatosti/21_SLAVENIE_SV_OMSE_MALY.doc,
s. 58).
Prinášanie pokrmov a nápojov veriacimi
pre eucharistickú hostinu malo v prvotnej Cirkvi mimoriadny praktický
význam. Tieto dary neslúžili len pre Eucharistiu, ale aj na obživu duchovných
a chudobných obce. Dary, ktoré sa nepoužili priamo pre slávenie liturgie,
sa rozložili v priečnych lodiach, aby potom poslúžili na charitatívne
účely. Aj neskôr, keď sa pre liturgiu užívali len nekvasené chleby, sa obetný
sprievod udržal. Kvasený chlieb, prinášaný veriacimi, sa pre liturgické účely
už vôbec nepoužíval. Obetný sprievod pretrvával aj v dobe skončenia
naturálneho hospodárstva. Od tej doby sa obetným darom veriacich stali peniaze (porov.
BERGER, R.: Liturgický slovník, s. 390).
Okolo roku 600 mal obrad prípravy darov
ustálenú podobu. Za slávnostného spevu veriaci prinášali obetné dary na obetný
stôl. Z nich vybral diakon chlieb a víno, ktoré boli potrebné pre
eucharistickú obetu, a priniesol ich na oltár. Celebrant si umyl ruky a
pomodlil sa modlitbu nad obetnými darmi. Prinášanie obetných darov začala od
11. storočia nahrádzať zbierka peňazí, takže obetný sprievod postupom času
zanikal a sprievodný spev sa skrátil (porov. MALÝ, V.: Slávenie
svätej omše. [online].[cit.
07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.bosy.org/sviatosti/21_SLAVENIE_SV_OMSE_MALY.doc,
s. 58).
Prinášanie obetných darov veriacimi je teda
návratom do čias ranokresťanskej Cirkvi. Nie je to však jediný sporný moment
Ottavianiho intervencie. Tento dokument kritizuje aj definovanie funkcie
Pánovho stola, na ktorom sa uskutočňuje slávenie liturgie. V Ottavianiho
intervencii sa okrem iného uvádza: „Oltár sa temer sústavne nazýva ,stolom´. ,Oltár
alebo stôl Pána, ktorý je stredom celého slávenia eucharistie´ (č. 49; porov.
č. 262). Predpisuje sa, aby bol oddelený od steny, tak, aby sa dal obchádzať a
omša mohla byť slúžená ,tvárou k ľudu´...“ (OTTAVIANI A., BACCI
A.: Stručný kritický rozbor nového mešního řádu. [online].[cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.vendee.cz/texty/ottaviani.html).
Je to ďalší príklad ignorancie najstarších
tradícií ranokresťanskej Cirkvi. Je totiž potrebné pripomenúť, že veriaci počas
prvých storočí kresťanstva „nepoznali oltár. Kresťania pre eucharistickú
slávnosť užívali len stôl“ ( Malý teologický lexikon, s. 331). Mensa
Domini (stôl Pána) teda nadväzuje na najstaršie tradície ranokresťanskej
Cirkvi. Apoštol Pavol píše v Prvom liste Korinťanom okrem iného toto: „Nemôžete
piť Pánov kalich aj kalich zlých duchov; nemôžete mať podiel na Pánovom stole
aj na stole zlých duchov“ (1 Kor 10, 21). Až od 4. stor. sa objavuje
nepohyblivý kamenný oltár, ktorý bol v starých bazilikách umiestnený pred
polkruhovitou apsidou alebo uprostred lode (porov. BERGER, R.: Liturgický
slovník, s. 338).
V prvých storočiach kresťanstva teda oltár
nebol pri stene kostola ako v neskorších dobách, ale v určitej
vzdialenosti od nej, takže celebrant ho mohol obísť a postaviť sa čelom
k ľudu. V časoch ranokresťanskej Cirkvi boli totiž celebranti
obrátení zásadne tvárou k ľudu a veriaci stáli v kruhu okolo Pánovho
stola. Keďže vchod do kostola bol na východnej strane, kňaz celebroval omšu
čelom k ľudu, pretože pri celebrovaní musel byť obrátený smerom k východu.
Modlitba tvárou k východu sa chápala ako výraz obrátenia ku Kristovi,
pretože podľa Písma svätého sa druhý príchod Krista očakával od východu (porov.
Mt 24, 27; Zjv 7, 2). Preto sa aj kresťanské kostoly začali stavať tak, že
vchod do kostola bol na východnej strane a liturg celebroval liturgiu na
západnej strane kostola, obrátený versus orientem et versus populum
(oproti východu a oproti ľudu). Veriaci prichádzali do kostola vchodom od
východu a boli obrátení smerom na západ. Ak sa chceli modliť smerom
k východu, museli sa obrátiť o 180 stupňov. Táto skutočnosť pôsobila
rušivo, preto sa od 4. – 5. storočia začali stavať kostoly s apsidou,
orientovanou na východ (porov. BERGER, R.: Liturgický slovník, s. 543). Liturg
však ostal obrátený čelom k ľudu.
Od 4. storočia sa totiž Pánov stôl čoraz viac
považoval za symbol Krista, pretože sa na ňom diala jeho sviatostná prítomnosť.
Preto sa obrátenie k Pánovmu stolu pociťovalo ako obrátenie ku Kristovi,
ktoré sa považovalo za ešte dôležitejšie ako obrátenie smerom k východu.
V dôsledku toho bolo možné zachovať postoj celebranta čelom k ľudu aj
v kostoloch s apsidou, orientovanou na východ. Napriek tomu sa časom
presadilo celebrovanie chrbtom k ľudu, a to skôr na Východe ako na
Západe. Takýto spôsob celebrovania sa však v 20. storočí stal terčom
kritiky predovšetkým v kruhoch liturgického hnutia, ktoré v celebrovaní
čelom k ľudu videlo „lepší výraz spoločenstva stolovania a lepší
predpoklad pre aktívnu účasť veriacich. V rímskom ríte ostatne nebolo nikdy
zakázané, i misál Pia V. ju zásadne dovoľoval...“ (BERGER, R.: Liturgický
slovník, s. 298). Aj postoj celebranta čelom k ľudu je teda návratom
do čias ranokresťanskej Cirkvi.
Ďalším sporným momentom v argumentácii
tridentistov je sprístupnenie liturgie v rodnom jazyku obyvateľstva.
S istými výhradami sa o tom zmieňuje aj Ottavianiho intervencia (porov.
OTTAVIANI A., BACCI A.: Stručný kritický rozbor nového mešního řádu. [online]. [cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.vendee.cz/texty/ottaviani.html).
Je však potrebné konštatovať, že tendencia sprístupniť liturgiu v rodnom
jazyku obyvateľstva v žiadnom prípade nie je novotou Druhého vatikánskeho
koncilu, ale je prítomná v Rímskokatolíckej cirkvi už od samotného
počiatku. Latinčina, používaná v tridentskej liturgii, nie je pôvodným
liturgickým jazykom Rímskokatolíckej cirkvi. Prvým liturgickým jazykom
v dejinách Katolíckej cirkvi vôbec bola aramejčina, druhým gréčtina
a až tretím liturgickým jazykom bola latinčina. Štefan Švagrovský uvádza:
„V prvých kresťanských komunitách v Palestíne boli forma i obsah rítu
do značnej miery ovplyvnené synagogálnou tradíciou. Liturgickým jazykom týchto
komunít bola aramejčina. Po páde Jeruzalema v r. 70 n. l., keď kresťanstvo
začalo prenikať na helenizované územia Rímskej ríše, sa liturgickým jazykom
stáva gréčtina, jazyk, v ktorom boli napísané biblické knihy. Aj
v Ríme, tretej najvýznamnejšej materskej obci ranokresťanskej cirkvi (po
Jeruzaleme a Antiochii), sa spočiatku liturgovalo výlučne po grécky a až od
polovice tretieho storočia sa tam uplatnila popri gréckej aj latinská liturgia“
(ŠVAGROVSKÝ, Š.: Grécko-byzantský rítus na území Slovenska. In Slavica
Slovaca. [1998]. ročník 33, číslo 2, s. 97–108. [online]. [citované 5. augusta
2013]. Dostupné na internete: http://www.slavu.sav.sk/casopisy/slavica/1998_02/1998_02.pdf, s. 97). Paradoxne teda ani v samotnom Ríme,
sídle pápežov, nebola pôvodným liturgickým jazykom latinčina, ale gréčtina
helenizovanej Rímskej ríše, do ktorej bola preložená aramejská liturgia.
Pri skúmaní historických súvislostí musíme
konštatovať diametrálne odlišný liturgický vývoj na kresťanskom Východe a
na kresťanskom Západe. Kým východné cirkvi od počiatku rešpektovali
princíp ľudového jazyka, situácia v Rímskokatolíckej cirkvi bola
o niečo komplikovanejšia. V Ríme bola až do tretieho storočia
dominantná gréčtina koiné a tá bola zároveň aj liturgickým jazykom. Až
v 3. storočí začal gréčtinu vytláčať nový jazyk, latinčina. Zavedenie
latinskej liturgie bolo teda znovu motivované snahou rímskej cirkvi
o sprístupnenie liturgie v rodnom jazyku rímskeho obyvateľstva. Tento
proces bol zavŕšený až v roku 380 za pápeža Damasa. Keď však „za
byzantskej správy došlo opäť k posilneniu gréckeho živlu, boli pri
pápežských omšiach zavedené (od 7. stor.) dvojjazyčné čítania
a dvojjazyčne sa konali aj dôležité časti krstného obradu. Aj rímska
cirkev tak prijíma do svojich bohoslužieb konkrétny ľudový jazyk. Ešte
v r. 880 prehlasuje Ján VIII.... že sláviť omšu v ľudovom jazyku nie
je prehreškom proti pravej viere, veď Stvoriteľ troch hlavných jazykov...
vytvoril i všetky ostatné ku svojej chvále“ (BERGER, R.: Liturgický
slovník, s. 166–167).
Nebol to však ojedinelý prípad v dejinách
Rímskokatolíckej cirkvi. Tendenciu sprístupniť liturgiu v rodnom jazyku
obyvateľstva zaznamenávame aj v neskorších storočiach. Pre slovanské národy má z historicko-kultúrneho
aspektu obzvlášť veľký význam skutočnosť, že na Veľkej Morave už v 9.
storočí povolil pápež Hadrián II. vierozvestom Cyrilovi (pôvodne Konštantínovi)
a Metodovi používanie staroslovienčiny ako bohoslužobného jazyka. Bol to po
aramejčine, gréčtine a latinčine v poradí štvrtý oficiálne uznaný
bohoslužobný jazyk Rímskokatolíckej cirkvi. Ako uvádza Štefan Švagrovský, už
„od čias J. Dobrovského sa v slavistike medzi teológmi a historikmi vedú
spory o tom, či sv. Cyril a Metod slúžili počas celého svojho účinkovania na
Veľkej Morave liturgiu len grécko-byzantského rítu v staroslovienskom
jazyku alebo konali aj bohoslužbu v rímskom ríte staroslovienskym jazykom
(to znamená, latinskú liturgiu v staroslovienskom preklade) a nakoniec, či
slúžili na Veľkej Morave aj liturgiu sv. Petra - jednu z troch východných
liturgií popri liturgii sv. Bazila Veľkého a sv. Jána Zlatoústeho - doplnenú o
niektoré prvky rímskej latinskej liturgie, ktorá sa síce nedochovala ani
v gréckom origináli, ani v staroslovienskom preklade, ale ktorej
stopy sú zreteľné v chorvátskych glagolašských misáloch a
v staroslovienskej pamiatke Život Metoda...“ (ŠVAGROVSKÝ, Š.:
Grécko-byzantský rítus na území Slovenska. In Slavica Slovaca. [1998]. ročník 33, číslo
2, s. 97–108. [online]. [citované 5.
augusta 2013]. Dostupné na internete: http://www.slavu.sav.sk/casopisy/slavica/1998_02/1998_02.pdf,
s. 98).
Keď však boli v roku 1872 objavené
Kyjevské listy, ktoré sú najstaršou dochovanou pamiatkou veľkomoravského pôvodu,
písanou staroslovienskym jazykom, zavládlo v slavistike všeobecné
presvedčenie o tom, že ide o časť textu staroslovienskeho prekladu
rímskej liturgie – latinského misálu (ŠVAGROVSKÝ, Š.: Grécko-byzantský rítus
na území Slovenska. In Slavica Slovaca. [1998]. ročník 33, číslo
2, s. 97–108. [online]. [citované 5.
augusta 2013]. Dostupné na internete: http://www.slavu.sav.sk/casopisy/slavica/1998_02/1998_02.pdf,
s. 99; porov. tiež LACKO,
M.: Svätý Cyril a Metod, s. 94).
Kyjevské listy sú súborom 7 pergamenových
listov, ktoré v roku 1872 objavil náčelník ruskej misie v Jeruzaleme,
archimandrit Anton Kapustin. Ten ich potom odovzdal Duchovnej akadémii
v Kyjeve a podľa toho dostali meno Kyjevské listy. Sú na nich
„glagolskými písmenami staroslovanským jazykom zapísané liturgické texty.
Zistilo sa, že sú to texty zo západnej, čiže rímskej liturgie, a že
pochádzajú z X. storočia. Teda v tom čase iste rímsko-slovanská liturgia
jestvovala. Ba vedci išli ešte ďalej a uzatvárajú, že Kyjevské listy
obsahujú premenlivé modlitby k svätej omši, preložené z nejakej
starodávnej predlohy, a to pravdepodobne samým sv. Cyrilom počas jeho
pobytu v Ríme. Dnes je teda dokázané, že rímsko-slovanská liturgia je
práve tak stará ako byzantsko-slovanská a že jej pôvodcom je tiež sv.
Cyril“ (LACKO,
M.: Svätý Cyril a Metod, s. 94).
Vysluhovanie liturgie sv. Petra sa síce
nepodarilo dokázať s absolútnou istotou, ale sú nepriame dôkazy, že sa na
Veľkej Morave slúžila. Predpokladá sa, že solúnski misionári poznali túto
liturgiu už z domova a priniesli si ju so sebou aj na Veľkú Moravu. Dvaja
českí katolícki teológovia, J. Vašica a J. Vajs, študovali vo vatikánskej
knižnici najstaršiu verziu manuskriptu slovienskeho omšového kánonu
chorvátsko-glagolskej omše zo začiatku 14. storočia. Pri porovnávaní tohto
kánonu s rímskym kánonom dospel J. Vajs k poznaniu, že prvý kánon je
grécky preklad latinskej omše pápeža Gregora I. a z tohto prekladu je zase
vytvorený slovanský preklad, obsahujúci početné lexikálne a morfologické
archaizmy, pripomínajúce tvary a výrazy typické pre najstaršie vývojové štádium
staroslovienčiny ešte z čias Veľkej Moravy. J. Vajs zároveň upozornil, že
v skúmanom dokumente sa zachovali zreteľné prvky liturgie sv. Petra.
Pre poznanie formy liturgie sv. Petra,
používanej na Veľkej Morave, má veľký význam gruzínska verzia tejto liturgie,
pretože jej preklad pochádza z obdobia pôsobenia sv. Konštantína a Metoda na
Veľkej Morave. Tento preklad neobsahuje prídavky z liturgie sv. Jána
Zlatoústeho, ktoré sa pridávali k liturgii sv. Petra v iných
oblastiach. Predpokladá sa, že gruzínsky preklad liturgie sv. Petra napísal
slávny anachorét, vizionár a divotvorca sv. Hilarion (822–875). Časová zhoda
obidvoch prekladov je zaiste pozoruhodná bez ohľadu na to, či solúnski bratia
Hilariona poznali alebo nie (porov. ŠVAGROVSKÝ, Š.: Grécko-byzantský rítus
na území Slovenska. In Slavica Slovaca. [1998]. ročník 33, číslo
2, s. 97–108. [online]. [citované 5.
augusta 2013]. Dostupné na internete: http://www.slavu.sav.sk/casopisy/slavica/1998_02/1998_02.pdf, s. 97 ,s. 99-100).
V každom prípade však už viac ako tisíc
rokov pred Druhým vatikánskym koncilom preložil sv. Cyril latinskú liturgiu do
jazyka, ktorému naši predkovia rozumeli. Ba aj v dobe, keď Veľká Morava
v roku 907 zanikla pod náporom Maďarov, susedné slovanské národy
zachovávali liturgické dedičstvo Veľkomoravskej ríše. Dielo solúnskych bratov
našlo totiž široké uplatnenie aj mimo územia Veľkej Moravy, pretože slovanská
liturgia a literatúra sa stali vynikajúcim nástrojom evanjelizácie
slovanských národov. Metodovi učeníci ohlasovali evanjelium v Bulharsku,
Chorvátsku, Bohémii a Poľsku. Bulharsko následne poslúžilo ako dôležitý
misijný most pre pokresťančenie Ruska (porov. BUČKO, L.: Na ceste k
oslobodeniu. Základy misiológie, s. 280).
V Českom štáte sa rímsko-slovanská
liturgia udržala omnoho dlhšie ako na Morave a Slovensku, a to až do
polovice 11. storočia. Neskôr sa síce aj tu prestala slúžiť, no tento obrad
nikdy úplne nezanikol. Až dodnes sa slúži na pobreží Chorvátska, kde ho
zaviedol veľkomoravský biskup Metod (porov. LACKO, M.: Svätý Cyril a Metod, s. 179).
Dalmácia patrí k tým regiónom, ktoré nikdy nepoznali latinskú omšu. Dodnes,
teda už viac ako tisíc rokov, si tam zachovala kontinuitu rímsko-slovanská
liturgia, ktorú schválil aj Tridentský koncil (1545-1563). Liturgickým jazykom
tu bola staroslovienčina, ba prvé čítanie a evanjelium sa prednášali v modernej
chorvátčine. Po chorvátsky sa vysluhovali aj ostatné sviatosti (porov.
CABAN, P.: Medzi Tridentom a Druhým Vatikánom. In Impulz. [2007]. ročník 3, číslo 1, [online].[cit.05.08. 2013]. Dostupné na internete: http://www.impulzrevue.sk/article.php?181).
Snahy o aktívnejšie zapojenie ľudu do
liturgie existovali v Katolíckej cirkvi aj pred Tridentským koncilom,
počas neho a po ňom. Išlo o množstvo jednotlivých iniciatív,
v rámci ktorých sa vznášali aj požiadavky, týkajúce sa odstránenia takmer
úplnej pasivity laikov počas svätej omše a ich čiastočného zapojenia sa do
liturgie. Tieto požiadavky „boli adresované biskupom (napr. zo Speyerského
ríšskeho snemu v roku 1526), príp. skrze nich na provinčné synody. Po vynájdení
tlače sa začali vydávať aj ľudové misály v reči ľudu... V roku 1488 vznikol
prvý misál pre ľud, ktorý obsahoval celú bohoslužbu slova v nemčine. Podobný
misál v nemčine pre ľud vznikol v roku 1514, ale tento už obsahoval nielen
bohoslužbu slova, ale celú sv. omšu v reči ľudu. Prakticky to vyzeralo tak, že
sa omša slávila v latinčine a ľudia sledovali text v misáli, napísaný pre nich
v zrozumiteľnom rodnom jazyku“ (CABAN, P.: Medzi Tridentom a Druhým
Vatikánom. In Impulz. [2007]. ročník 3, číslo 1, [online].[cit.05.08.
2013]. Dostupné na internete: http://www.impulzrevue.sk/article.php?181).
Práve v Nemecku boli teológovia
v tomto smere obzvlášť aktívni. Pod tlakom reformácie skoncipovali omšové
knihy pre veriacich, či spevníky. Už vtedy navrhovali istý druh spievanej omše
s ľudom, ako aj omše, v ktorej mali byť aj slová premenenia
prednesené v nemčine. Medzi týmito reformátormi sa vyznamenali Michael
Helding a Johann Leisentrit, predovšetkým však Georg Witzel, ktorý zdôrazňoval
vzťah liturgie k prítomnému Božiemu ľudu. Podľa neho má byť liturgia
zrozumiteľná ľudu, inak veriaci upadajú do pasivity. Preto sa zasadzoval
o používanie rodného jazyka v liturgii. Odporúčal tiež denné sv.
prijímanie a reformu Rímskeho misála. Aj počas Tridentského koncilu (1545–1563)
pokračovali snahy o aktívnejšie zapojenie veriacich do liturgie. Boli to
biskup z Feltre Tommaso Campeggi, či viedenský biskup Friedrich Nausea,
ktorí presadzovali ústupky vo veci jazyka ľudu v liturgii. Volania po
aktívnejšom zapojení ľudu do liturgie prichádzali aj z Francúzska (porov.
CABAN, P.: Medzi Tridentom a Druhým Vatikánom. In Impulz. [2007]. ročník 3, číslo 1, [online]. [cit.05.08. 2013]. Dostupné na internete: http://www.impulzrevue.sk/article.php?181
).
Ostali však nevypočuté. Tridentský koncil
nesporne patrí k najvýznamnejším udalostiam v dejinách Katolíckej
cirkvi vôbec a priniesol mnohé nespochybniteľné pozitíva, avšak vniesol do
života Cirkvi aj určité negatíva. Predovšetkým zmrazil snahy o odstránenie
takmer úplnej pasivity laikov počas svätej omše. Po štyri storočia po
Tridentskom koncile sa odmietalo používanie rodných jazykov veriacich
v liturgii. Je však nutné zdôrazniť, že samotný Tridentský koncil
a priori neodmietol používanie rodných jazykov v liturgii.
V príslušnom kánone sa uvádza, že musí byť odsúdený ten, kto tvrdí, že
obrad rímskej Cirkvi „musí byť celebrovaný len v materčine“ (Tridentský
koncil, sessio XXIl, [CANONES] de sacrificio Missae, can. 9, Denzinger, 956).
Koncil teda výslovne odsúdil iba tých, ktorí
žiadali celebrovanie svätých omší výlučne v materskom jazyku. Tridentský
koncil nikdy nevyslovil radikálnu požiadavku, že sa omša musí celebrovať len v latinčine.
Odsúdil tých, čo žiadali používať ako liturgický jazyk výhradne materský jazyk
veriacich, nevyjadril sa však explicitne v tom zmysle, že každá svätá omša
v rodnom jazyku je zakázaná. Napriek tomu toto rozhodnutie koncilu začalo
byť „interpretované tak, že je každá liturgia v ľudovom jazyku zakázaná“ (BERGER,
R.: Liturgický slovník, s. 167).
Počas nasledujúcich štyroch storočí po koncile
sa poväčšine odmietal jazyk ľudu v liturgii a navyše boli zakázané aj
preklady oficiálnych liturgických textov pre osobnú duchovnú potrebu veriacich (porov.
CABAN, P.: Medzi Tridentom a Druhým Vatikánom. In Impulz. [2007]. ročník 3, číslo 1, [online]. [cit.05.08. 2013]. Dostupné na internete: http://www.impulzrevue.sk/article.php?181). Je však potrebné pripomenúť, že aj v tomto
ohľade existovali početné výnimky. Slovinci mali už v roku 1613
k dispozícii vlastný lekcionár, a v 30. rokoch 20. storočia bol preložený
do slovinského jazyka aj kompletný Rituale Romanum. V roku 1615
pápež Pavol V. schválil slávenie svätej omše v čínskom jazyku.
Neskôr bol svätou stolicou schválený
preklad latinskej liturgie do ďalších jazykov: do perzštiny v roku 1624
a do gruzínčiny v roku 1631. V roku 1755 však Rím zrušil
predchádzajúce povolenie slúžiť svätú omšu v čínskom jazyku v dôsledku
známeho sporu o čínske obrady.
V Nemecku v oblasti používania
rodného jazyka v liturgii taktiež nastali určité zmeny, ktoré iniciovalo
katolícke reformné hnutie v epoche osvietenstva. Vznikla tu tzv. Singmesse
(spievaná omša). Kým sa napríklad kňaz potichu modlil latinský text modlitby Glória, veriaci ľud zároveň nahlas
spieval pieseň Glória v nemeckom jazyku. V období osvietenstva sa v tejto
oblasti slúžila aj tzv. Betsingmesse (recitovano-spievaná omša). Počas
nej sa kňaz modlil úradné latinské modlitby a veriaci zatiaľ odriekali
modlitby v nemeckom jazyku a spievali piesne patriace príslušnej
omšovej liturgií. Tento kompromis zaručoval
nielen nedotknuteľnosť latinského obradu, ale zároveň umožňoval aj istú
mieru aktívnej účasti veriacich na obrade. V rámci osvety sa taktiež
vyžadovalo používanie rodného jazyka pri sviatosti krstu a modlitbách
vešpier (porov. CABAN, P.: Medzi Tridentom a Druhým Vatikánom. In
Impulz. [2007]. ročník 3, číslo 1, [online].
[cit.05.08. 2013]. Dostupné na internete:
http://www.impulzrevue.sk/article.php?181).
Až na výnimky sa však po štyri storočia po
Tridentskom koncile odmietalo používanie rodných jazykov veriacich
v liturgii. Už konciloví otcovia v Tridente si uvedomovali úskalia
tohto liturgického vývoja, preto v dokumentoch koncilu čítame, že „posvätná
synoda prikazuje pastierom a jednotlivým duchovným v pastorácii, aby pri
slávení omše, či už sami alebo prostredníctvom iných, často vysvetľovali niečo
z toho, čo sa číta v omši, a aby objasnili medzi iným aj niektoré
tajomstvo tejto presvätej obety, a to najmä v nedele a sviatky“ (Tridentský
koncil, sessio XXIl, Doctrina de sacrificio Missae, cap. 8, Denzinger, č. 946).
To však bolo skôr zbožné želanie ako reálny
predpoklad. Vzdelanosť kléru nebola na požadovanej úrovni. Pred koncilom
neexistovali semináre a kandidáti na kňazstvo sa pripravovali na úrovni
farností, či kláštorov. Tridentský koncil sa síce pričinil o zriaďovanie
diecéznych seminárov, avšak trvalo ešte veľmi dlho, kým sa podarilo dosiahnuť
celkové zvýšenie teologického vzdelania kňazstva v rámci celej Katolíckej
cirkvi. Akokoľvek teda koncil „zdôrazňoval nutnosť a užitočnosť poučovania
ľudu, stal sa napriek tomu svojou – vo svojej situácii podmienene nutnou –
silnou reglementáciou počiatkom obdobia strnulosti v rozvoji duchovného
života“ (BERGER, R.: Liturgický slovník, s. 207).
V roku 1570 zavedená klerikalizovaná
latinská liturgia Pia V. s pasívnou účasťou ľudu na svätej omši bola na
míle vzdialená od pôvodných zámerov Pia V. Táto svätá omša bola pre laikov
tabuizovaná a stala sa monopolom kléru. Až liturgické hnutie v 19. a 20.
storočí začalo nadväzovať na iniciatívy smerujúce k aktívnemu zapojeniu
veriacich do liturgie z obdobia pred Tridentom i po ňom. Vyvrcholilo
na Druhom vatikánskom koncile, ktorý umožnil aktívnu účasť veriacich na
liturgii v doposiaľ nebývalej miere. Konštitúcia o posvätnej liturgii
povoláva celú obec k činnej účasti na liturgii slovami: „Pri liturgických
úkonoch nech každý, tak celebrant, ako aj veriaci, koná len to a všetko
to, čo prináleží jeho funkcii podľa povahy vecí a liturgických pravidiel“ (Sacrosanctum
concilium, č. 28).
A na inom mieste tejto konštitúcie je
uvedené, že „sa Cirkev veľmi stará o to, aby v Krista veriaci neboli
prítomní na tomto tajomstve viery akoby cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby ho
pomocou obradov a modlitieb dobre chápali, a tak sa na posvätnom úkone
zúčastňovali vedome, nábožne a činne...“ (Sacrosanctum concilium, č.
28). Praktické uplatnenie tohto článku konštitúcie umožnila omša Pavla VI. Všeobecné
smernice Rímskeho misála (VSRM) uvádzajú, že „pod pojmom ,omša za účasti
ľudu´ sa rozumie omša, ktorá sa slávi za aktívnej účasti veriacich“ (VSRM,
č. 115).
Ottavianiho intervencia ignoruje tradície
ranokresťanskej Cirkvi aj na iných miestach. Kritizuje napríklad rozdelenie
svätej omše na liturgiu slova a eucharistickú liturgiu (porov. OTTAVIANI
A., - BACCI A.: Stručný kritický rozbor nového mešního řádu. [online].[cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.vendee.cz/texty/ottaviani.html).
Pritom však liturgia Pavla VI. prebieha „podľa
základnej štruktúry, ktorá sa zachovala cez stáročia až po naše časy. Rozvíja
sa v dvoch hlavných momentoch, ktoré tvoria v základe jednotu: zhromaždenie
sa, liturgia slova s čítaniami, homíliou a modlitbou veriacich; eucharistická
liturgia s predložením chleba a vína, konsekračným vzdávaním vďaky
a prijímaním“ (KKC, č. 1346).
Po prvý raz ju spomína Apológia svätého
Justína, ktorá uvádza, že veriaci sa zídu na isté miesto, lektor číta pamäti
apoštolov alebo spisy prorokov, potom sa veriacim prihovorí predsedajúci
zhromaždenia a keď skončí, veriaci mu prinesú chlieb a kalich vody a vína.
Predsedajúci potom vzdáva chválu a slávu Bohu Otcovi skrze meno Syna
a Ducha Svätého a nato prítomní veriaci prevolávajú Amen. Potom sa
najprv prítomným, neskôr aj neprítomným veriacim rozdeľuje „eucharistizovaný“
chlieb, víno a voda (porov. KKC, č. 1345).
Spojenie liturgie slova s eucharistickou
liturgiou siaha až do apoštolských čias. Máme o tom početné svedectvá
z čias ranokresťanskej cirkvi a na túto skutočnosť sa odvoláva aj
Druhý vatikánsky koncil. V konštitúcii Sacrosanctum Concilium sa píše:
„Dve časti, z ktorých určitým spôsobom pozostáva svätá omša, to jest
liturgia slova Božieho a eucharistická liturgia, sú navzájom tak úzko
spojené, že tvoria jediný bohoslužobný úkon“ (Sacrosanctum concilium, č. 56).
VSRM to opakujú a dodávajú: „V omši sa pripravuje stôl jednak Božieho slova,
jednak Kristovho tela“ (VSRM, č. 28).
Záver
Bolo by možné aj ďalej pokračovať v apológii
omše Pavla VI., ale – ako už bolo v úvode zdôraznené – podrobný rozbor si
vyžaduje rozsiahlejší materiál, ktorý tu nie je možné uverejniť v plnom
rozsahu, takže autor ponúka aspoň takýto úvod do odbornej polemiky.
Použitá literatúra
2. BERGER, R.: Liturgický
slovník. Vydání první. Praha: Vyšehrad, 2008. ISBN 978-80-7021-965-2. 592
s.
3. BUČKO, L.: Na
ceste k oslobodeniu. Základy misiológie. Nitra: Spoločnosť Božieho slova,
2003.
ISBN 80-85223-34-1. 549 s.
5. DENZINGER, H. Enchiridion
symbolorum, definitionum et deklarationum de rebus fidei et morum. Editio
undecima. Friburgi Brisgoviae: Herder, 1911. 656 s.
6. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I.:
Konštitúcie. Trnava: Spolok
svätého Vojtecha, 1993. 342 s.
7. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu II.:
Dekréty a deklarácie.
Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1993. 349 s.
8. Katechizmus Katolíckej cirkvi. 4. vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha,
2004. ISBN 80-7162-514-0. 918 s.
9. LACKO, M.: Svätý Cyril a Metod. Siedme
vydanie. Rím: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1992. 222 s. + 32 s.
obrazových príloh.
10. Malý teologický lexikon. Bratislava: Spolok Svätého Vojtecha
v Trnave (v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava), 1977. 512 s.
12. Sväté písmo starého i nového zákona. Deviate vydanie. Trnava: Spolok svätého
Vojtecha, 2007. ISBN 978-80-7162-652-7. 2331 s.
13. ŠVAGROVSKÝ, Š.: Grécko-byzantský
rítus na území Slovenska. In Slavica Slovaca. [1998]. ročník 33, číslo 2, s. 97–108.[online]. [cit.
05.08. 2013].Dostupné na internete: http://www.slavu. sav.sk/casopisy/slavica/1998_02/1998_02.pdf.
::
Preberáme ju so súhlasom redakcie.
(Duchovný pastier, revue pre teológiu a duchovný život. Trnava SSV 2014, ročník 95, č. 8, s. 369–377.)
Článok je totálnym bludom, na Druhom vatikáne vznikla úplne nová svätá omša, ktorá po materiálne stránke vypúšťa všetky tradičné a ranokresťanské prvky. Pokiaľ Viem, tretia a štvrtá eucharistická modlitba sa v 1. storočí neslúžila a tiež sa nepoužívali prvky z židovského berakotu, neužíval sa ambon ani iné veci, ktoré sa užívajú dnes a tiež sa nikto neprispôsoboval "oddeleným bratom". Tradícia Svätého písma ukazuje liturgiu apoštolských čias ako večeru pri ktorej sa sprítomňovalo Kristovo vykupiteľské dielo. Dnes pri omši Pavla VI, nikto nepije 7 kalichov vína, neje sa baránok ani sa pri nej nekonajú hostiny pri ktorých sa účastníci navzájom kŕmia (ako to bolo zvykom pri sederovej večeri). A sám Pavol VI sa v konštitúcii o rímskom misály odvoláva na tradíciu siahajúcu až ku Gregorovi Veľkému a ďalej, no vzápätí na to píše, že "sme vymysleli aj iné modlitby a prefácie", čím popiera staršiu konštitúciu Quod primum Pia V o nemennosti liturgie. Pýtam sa, ak tieto sú návratom k akože ranokresťanskej liturgii, pretože si sám protirečí, v článku si protirečíte aj Vy.
OdpovedaťOdstrániťAnonymný, keď som prečítal Váš príspevok, nevedel som – bez urážky – či je to prvoaprílový žart, alebo o pokus o provokáciu. alebo sa jednoducho nudíte a tak ste z dlhej chvíle zosmolili týchto pár viet. Ruku na srdce, Anonymný, Vám problematika liturgiky veľa nehovorí, mám pravdu? Ak by Vám totiž niečo hovorila, nemohli by ste na relatívne malej ploche zhromaždiť toľko chýb.
OdstrániťHneď v úvode píšete „na Druhom Vatikáne vznikla úplne nová svätá omša...“ To je nezmysel. Na DVK (Druhom vatikánskom koncile) nijaká omša nevznikla. Ani nemohla. Koncil totiž skončil v roku 1965, kým misál Pavla VI. bol zverejnený v roku 1969 a oficiálne bola zavedená nová liturgia podľa misála pápeža Pavla VI. až v roku 1970, teda niekoľko rokov po skončení DVK. Ak by ste poznali problematiku liturgiky, museli by ste takéto triviálne záležitosti ovládať.
Spomínate ambon. Ak už, správny výraz je ambona. A práve ambona dokazuje ranokresťanské korene liturgie Pavla VI. Už „v prameňoch 3. a 4. storočia sa hovorí o vyvýšenom mieste, kde bol stojan na knihu, odkiaľ lektor čítal čítanie. Neskôr sa vyvinula ambona, čiže pódium so zábradlím a stojanom, postavené medzi oltárom a kostolnou loďou. Ambona slúžila nielen pre lektorov, ale aj pre spevákov medzispevov. Ba z ambony sa aj často kázalo.“ (Malý, V. Slávenie svätej omše. [online].[cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.bosy.org/sviatosti/21_SLAVENIE_SV_OMSE_MALY.doc, s. 38)
Ďalším z mnohých ranokresťanských prvkov omše Pavla VI. je lektorát. „Predčitateľ Svätého písma bol vždy iný než vedúci liturg bohoslužobného zhromaždenia. Úlohu lektora možno bezpečne zistiť už v 2. storočí ako osobitný stav. Lektor je najstarší stupeň nižších svätení. Lektor musel mať určité vzdelanie a lektori, najmä chlapci, žili najmä v Ríme pod cirkevným vedením v osobitných komunitách, ktoré boli akoby malým seminárom. Detská nevinnosť sa pokladala za najvhodnejšiu kvalitu na čítanie zo Svätého písma.“ (Malý, V. Slávenie svätej omše. [online].[cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.bosy.org/sviatosti/21_SLAVENIE_SV_OMSE_MALY.doc, s. 38)
Lektorát bol spočiatku vykonávaný príležitostne, no čoskoro sa z neho vyvinul vlastný úrad. Lektori sa postupne priraďovali ku kléru. Toto nižšie svätenie sa ako jediné presadilo aj vo všetkých rítoch Východu. Neskôr sa čítanie evanjelia zverovalo diakonom, alebo kňazom, a epištolu čítal subdiakon, takže lektor svoju funkciu stratil. Od „10. storočia sa svätenie na lektora v rámci štyroch nižších svätení stalo len jedným formálnym prípravným stupňom ku kňazskému sväteniu.“ (BERGER, R.: Liturgický slovník. Vydání první. Praha: Vyšehrad, 2008. ISBN 978-80-7021-965-2. s. 242)
Liturgická obnova po poslednom koncile prinavrátila úradu lektora pôvodnú vážnosť a umožnila jazykovo zdatným veriacim prednášať čítania okrem evanjelia.
Ďalšími ranokresťanskými prvkami tejto liturgie sú Pánov stôl, prinášanie obetných darov veriacimi, atď. Takto by som mohol pokračovať ešte dlho. V dobrom Vám poradím, Anonymný: ak už sa chcete púšťať do odbornej polemiky, najprv si naštudujte problematiku. inakšie budú pôsobiť Vaše príspevky dojmom diletantstva. Článok, o ktorom teraz polemizujeme, bol prevzatý z Duchovného pastiera. Ak napíšem článok pre tento časopis, jeho redakcia ho posiela na recenziu renomovaným odborníkov a až keď článok dostane dobrý recenzný posudok, vtedy ho redakcia uverejní. Na posledný článok mi robil recenzný posudok prof. PhDr. ThDr. Amantius Akimjak, PhD. a ubezpečujem Vás, že tento posudok vyznel veľmi lichotivo v môj prospech. Vy si môžete napísať čo chcete, ale ja nie, pretože odo mňa sa očakáva znalosť problematiky.
Keď som v tomto článku, ale aj v niektorých iných, obhajoval dávnu liturgickú tradíciu používania obetného oltára vo forme Pánovho stola, spustila sa na mňa vlna zúrivých protiútokov zo strany odporcov omše Pavla VI., ktorí a priori zavrhovali používanie takéhoto obetného oltára. O to viac ma potešilo zistenie, že už ani prívrženci tradičnej latinskej omše neodmietajú obetný oltár vo forme Pánovho stola. Na ukážku:
OdpovedaťOdstrániťhttps://www.facebook.com/photo.php?fbid=186650325200119&set=p.186650325200119&type=3&theater Cítim aspoň dodatočne istú satisfakciu.