Viera a pravda

TÉMA: KRESŤANSKÁ VIERA

Ján Maršálek

Vraciam sa ku knihe Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. Úvod do kresťanstva. Myšlienky z nej ma inšpirujú k ďalším úvahám, sú východiskom, ktoré mi umožňuje rozvinúť vlastné myšlienky... V kapitole o viere v trojjediného Boha autor trochu odbočil od hlavnej témy, aby osvetlil problematiku poznania a chápania, a to nielen trojičnej viery, ale sveta a života všeobecne.

Naše schopnosti a možnosti sú obmedzené. Pravdu v celku, v úplnosti nevidíme pre ohraničenosť nášho zorného uhla. „Niet čistého pozorovateľa. Niet čistej objektivity.“ Čo to znamená? Musíme uznať, že výsledok nášho skúmania, hľadania či poznávania do značnej miery závisí od stanoviska pozorovateľa. Novšie výskumy a objavy prírodných vied, osobitne v oblasti kvantovej fyziky, potvrdzujú dôležitosť postoja a spôsobu vnorenia sa do procesu poznávania. Niektorí popularizátori vedy dokonca píšu o anticipovaní výsledku experimentu vôľou experimentátora. Teda ani v hmotnom svete nie je všetko také jednoznačné, ako sa to javilo ešte nedávno mnohým materialistom.

Ratzinger o tom píše takto: „Dnes vieme, že pri fyzikálnom experimente vstupuje i sám pozorovateľ do experimentu a iba tak sa môže dostať k fyzikálnej skúsenosti. To znamená, že ani v samotnej fyzike niet čistej objektivity, že aj tu je výsledok experimentu, odpoveď prírody závislá od otázky, akú sme položili. V odpovedi je vždy prítomné niečo z otázky a zo samotného pýtajúceho sa, odpoveď odzrkadľuje nielen prírodu v jej vlastnom bytí, v jej čistej objektivite, ale odráža aj niečo z človeka, z nás samých, niečo z ľudského subjektu“ (s. 137).

Myslím, že tieto zaujímavé postrehy odkrývajú falošnosť takzvanej prísnej vedeckosti, nestrannej a odosobnenej. Každý človek, či už fyzik, lekár, historik alebo umelec, díva sa na svet a na objekt svojho záujmu z istého stanoviska, ovplyvnený svojím svetonázorom i ohraničenosťou schopností a možností. Ak teda niekto tvrdí, že berie do úvahy len holé fakty a nič viac, zavádza, mýli sa alebo klame. Áno, v súvislosti s tým vyvstávajú vážne otázky: Nemajú pravdu skeptici, ktorí pochybujú o platnosti akýchkoľvek objektívnych noriem? Jestvuje absolútna pravda? Ako môže Katolícka cirkev tvrdiť, že jedine jej učenie je pravdivé a správne?

Zdravý rozum nám hovorí, že z obmedzenosti a nedostatočnosti nášho poznania ešte nevyplýva neexistencia objektívnej skutočnosti. Bez objektívnej pravdy o svete by nebol ani samotný svet. Zrejme existuje (prinajmenšom môže existovať) aj to, čo nepoznáme, o čom nevieme, čo nám je neprístupné, čo nás presahuje. Pritom naše poznávacie a rozumové schopnosti, ako aj naša ľudská prirodzenosť, sú dostatočné na poznanie toho, čo je nevyhnutné na dobrý, kvalitný, no hlavne zmysluplný život.

Naďalej však zostáva otázka, ako možno rozpoznať pravdu a lož, správnu a nesprávnu cestu. Ako už bolo povedané, v každej odpovedi je niečo z otázky. Na otázke záleží! Nielen preto, že „iba ten, kto sa pýta, dostane odpoveď“, ale tiež preto, že iba na správne položenú otázku možno správne odpovedať. Dnes mnohí ľudia, keď niečo povedia, tak s dodatkom, že ide o ich názor, ktorý však nemusí byť pravdivý. Chesterton na to v ktoromsi texte zareagoval: Ale ich názor musí byť pravdivý! Pomenovaním paradoxu vystihol podstatu. Predsa, ak si niečo myslíme, ak v niečo veríme, ak máme názor (nie bezducho a bezmyšlienkovito prevzatý, ale premyslený, zažitý) – sami pred sebou, vnútorne, úprimne – tak sme (pochopiteľne) presvedčení o pravdivosti svojho postoja. V tomto svetle sa mi javí ako pomýlené pýtať sa, respektíve pochybovať o tom, či niekto má právo tvrdiť o svojej viere, že je pravdivá. Problémom súčasnej kultúrnej mentality je falošnosť takzvaného vlastného názoru – neraz sa oháňame tým, čo nie je naše, čo nemá miesto v našom vnútri, čo nám je cudzie; preto tak často názory meníme, ani si to poriadne neuvedomujúc – podľa módy a spoločensko-politických vplyvov.

Povedzme to inak. Človek má právo i povinnosť pýtať sa. Ak si kladie ontologické otázky, otázky o zmysle života, jeho odpoveď nikdy nebude úplná. Nenájdeme kľúč ku všetkému. Pritom však nie je odpoveď ako odpoveď. V mravnom (duchovnom) zmysle si vždy volíme dobro alebo zlo. Správnosť alebo nesprávnosť odpovede, hoci neúplnej, je daná tým, čo hľadáme, kde máme srdce, a teda ako a na čo sa pýtame, po čom túžime. Záleží aj na tom, aké meradlo si zvolíme; človek samotný nemôže byť mierou všetkého.

Ide o zvláštny paradox života. Na to, aby sme niečo, respektíve niekoho hlbšie spoznali, potrebujeme nie chladný odstup, úplnú nestrannosť a odosobnenosť (čo ani nie je celkom možné; za takou proklamáciou hľadajme skôr pýchu či ľahostajnosť, prípadne zlý úmysel), ale potrebujeme záujem, vnorenie sa, dobrú vôľu, rozhodnutie, čiže musíme takpovediac vstúpiť do hry, zúčastniť sa (to nás nezbavuje povinnosti myslieť a konať rozvážne)... A čím vyššie stojí predmet nášho záujmu, tým menej je možný úplný odstup.

Joseph Ratzinger – Benedikt XVI. píše: „Kdekoľvek sa hovorí o objektívnej a celkom nezaangažovanej odpovedi ako výpovedi, ktorá sa napokon povznáša nad predpojatosť zbožných a objasňuje veci čisto vedecky, tam treba povedať, že v tomto prípade hovoriaci podľahol sebaklamu. Takýto druh objektivity je človeku jednoducho nedostupný. Človek sa nemôže pýtať a nemôže jestvovať ako číry pozorovateľ. Kto sa pokúsi byť iba čírym pozorovateľom, ten nič nezistí. Aj skutočnosť ʺBohʺ môže uzrieť iba ten, kto vstúpi do experimentu s Bohom, do experimentu, ktorý nazývame viera. Človek niečo skúsi, iba ak do toho vstúpi; iba tým, že sa zúčastňuje na experimente, sa vôbec pýta a iba ten, kto sa pýta, dostane odpoveď“ (s. 137).

Vráťme sa ešte k príkladu Katolíckej cirkvi. Jej istota o pravdivosti učenia, ktoré hlása, pripadá dnešnému svetu, navyknutému na „vedecký prístup“, ako provokácia. Človek dneška sa pohoršene pýta: Ako môže Cirkev tvrdiť, že ona jediná hlása pravdu?! Na prvý pohľad sa i nám môže zdať, že Cirkev svojím jednoznačným postojom zbytočne provokuje a vyvyšuje sa nad ostatných. No pripomeňme si Chestertona – byť presvedčený o správnosti vlastnej viery (životného postoja, svetonázoru) je normálne, prirodzené a zdravé; nezdravý a iracionálny by bol opak, pravdaže nielen v prípade Katolíckej cirkvi. A po druhé, Cirkev prostredníctvom miliónov svojich členov po stáročia vstupuje do „experimentu viery“, hlása to, čo má overené, zažité, vyskúšané i pretrpené; nehovoriac o Zjavení, z ktorého čerpá a o ktoré sa opiera. Napokon, ak aj odhliadneme od konkrétneho obsahu učenia, je lepšie chcieť, vstúpiť, zažívať, byť zapálený za niečo, ako len ľahostajne či cynicky postávať na okraji, mimo diania. Jednoznačnosť postoja by nás nemala pohoršovať.

Ako ľudia tu na zemi poznávame len čiastočne, neúplne, ale to podstatné pre náš život spoznať môžeme, inak by život nemal zmysel, my však vidíme, že svet má pôvod v Rozume, že na počiatku bol Logos – zmysel všetkého bytia. Kto hľadá nájde – a nájde to, čo hľadá. Každému sa stane podľa jeho viery (porovnaj: Mt 9, 29; 8, 13).

Literatúra:

Joseph Ratzinger – Benedikt XVI.: Úvod do kresťanstva
(Dobrá kniha Trnava, 2007, preložil František Rábek)

::

Diskusný kruh:

Pavel Duraj – Viera a veda

Vlado Gregor – Samovražedná strata viery

Ján Maršálek – Zmysel kresťanskej viery