Extrém integralizmu je hrozbou pre Katolícku cirkev

(Čo nepochopil arcibiskup Lefèbvre)

Karol Dučák

Extra ecclesiam nulla salus (Mimo Cirkvi niet spásy)

Katolícku cirkev počas celej jej histórie najviac ohrozovali extrémy v ponímaní a vysvetľovaní jej učenia. V posledných desaťročiach oscilujú predovšetkým dva nebezpečné extrémy. Jeden predstavujú ultramodernisti, ktorí chcú za každú cenu modernizovať Katolícku cirkev a prispôsobiť ju požiadavkám sekulárneho sveta. Kontinuálna assistentia Spiritus Sacti (asistencia Ducha Svätého) Magistériu Katolíckej cirkvi však doposiaľ túto závažnú hrozbu eliminovala a uchránila katolícke učenie od slávnostného vyhlásenia chybných doktrín. Opačným extrémom, rovnako nebezpečným ako ultramodernizmus, je novodobý integralizmus (rozumej: extrémny tradicionalizmus), teda snaha za každú cenu zmraziť vývoj katolíckej teológie.

Významným predstaviteľom integralizmu sa stal arcibiskup Lefèbvre, ktorý nepochopil, že tak, ako sa vyvíja svet, musí sa vyvíjať aj katolícka teológia. Jej základy sú síce nemenné, ale nadstavba sa musí vyvíjať. Učenie Katolíckej cirkvi sa vyvíjalo počas celej jej doterajšej histórie. Na ilustráciu jeden praktický príklad z dejín Katolíckej cirkvi. Ide o princíp Extra ecclesiam nulla salus (Mimo Cirkvi niet spásy).

Zásadu „Mimo cirkvi niet spásy!“ vyslovil v 3. storočí sv. Cyprián, biskup v Kartágu, vo svojom spise O jednote Katolíckej cirkvi (Ondruš, R.: Blízki Bohu i ľuďom, s. 503). Podľa nej môžu byť spasení len katolíci. Dlhú dobu Katolícka cirkev považovala tento princíp za nemenný. V priebehu stáročí sa však čoraz vypuklejšie prejavovala potreba korigovať jeho chápanie, pretože nebo nie je vyhradené len katolíkom. Dosvedčuje to sám Pán Ježiš Kristus, čoho dôkazom je Sväté písmo.

Možnosť spásy nekatolíkov je zakotvená vo Svätom písme

Vo Svätom písme nachádzame takýto text: „A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: ,Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!´ Ale druhý ho zahriakol: ,Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.´ Potom povedal: ,Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.´ On mu odpovedal:  ,Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji´“ (Lk 23, 39–43).

Je to úchvatné posolstvo! Ježiš sľubuje raj lotrovi, ktorého spoločnosť odsúdila na smrť, no Spasiteľ na kríži mu zabezpečil večný život. A pritom ani nemohol byť katolíkom, veď Katolícka cirkev v tej dobe ešte neexistovala. Ježiš nám tu vysiela jasné posolstvo, ktoré zdôrazňuje, že podmienkou spásy nie je príslušnosť k nejakému spoločenstvu veriacich, ale vrúcna túžba po nebi a úprimná ľútosť nad hriechmi. Ostatne, lotor na kríži nebol prvý, kto sa dostal do neba. Dávno pred ním bol do neba vzatý s telom i dušou starozákonný prorok Eliáš, o ktorom Sväté písmo píše: „A ako išli v rozhovore, zrazu ich oddelil od seba ohnivý voz a ohnivé kone a Eliáš vystúpil vo víchrici do neba“ (2 Kr 2, 11). No ani on nebol prvý. Kniha Genezis píše o starozákonnom Henochovi: „Henoch chodil s Bohom a nebolo ho, lebo Boh ho vzal“ (Gn 5, 24).

Ako uvádza Sväté Písmo, do neba sa môžu dostať dokonca aj pohania. Apoštol Pavol píše: „A keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia; v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch“ (Rim 2, 14–16). Podľa toho teda aj pohania, ktorí nie vlastnou vinou nepoznali evanjelium, môžu byť spasení, ak úprimným srdcom hľadajú Boha.

Ježiš Kristus prelial svoju krv na kríži nielen za katolíkov, ale za všetkých ľudí na svete. Preto chce spasiť všetkých ľudí, ako o tom píše apoštol Pavol: „Toto je dobré a milé pred Bohom naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu. Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Ježiš Kristus, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase“ (1 Tim 2, 3–5).

Apoštol Pavol na mnohých miestach svojich pastoračných listov píše úplne jasne, jednoznačne a nedvojzmyselne, že Ježiš prelial svoju krv za všetkých ľudí na celom svete. V Liste Rimanom píše: „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých...“ (Rim 8, 32).

V Druhom liste Korinťanom zdôrazňuje: „Lebo nás ženie Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli. A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych“ (2 Kor 5, 14–15). V inom liste píše: „Preto sa namáhame a zápasíme, lebo máme nádej v živého Boha, ktorý je Spasiteľom všetkých ľudí, najmä veriacich“ (1 Tim 4, 10).

Prečo teda Katolícka cirkev hlásala princíp Extra ecclesiam nulla salus (Mimo Cirkvi niet spásy), ktorá vylučovala zo spásy nekatolíkov? Je vari táto zásada neplatná? Nie, nie je, len je potrebné chápať ju v historických súvislostiach, v ktorých bola vyslovená.

Vývoj chápania zásady Extra ecclesiam nulla salus

Ako uvádza jeden zo zdrojov: „Princíp ,mimo cirkvi niet spásy´ mal pôvodne povahu výstrahy kresťanov, ktorí síce patrili Cirkvi, poznali ju, a predsa zamýšľali opustiť ju. V tejto súvislosti znamená, že opúšťajúci Cirkev strácajú spásu. Až neskôr sa rozšíril na všetkých, ktorí de facto nepatria do rímsko-katolíckej cirkvi. S rigoróznymi formuláciami sa stretávame predovšetkým v bule pápeža Bonifáca VIII. Unam sanctam (1302)... a v dekréte Florentského koncilu pre jakobitov (1442)... Treba ich chápať na pozadí vtedajšej mentality. Vychádzalo sa z predpokladu, že evanjelium sa ohlasuje už po celom svete. Ak niekto teda nepatrí do katolíckej cirkvi, tak iba vlastnou vinou. Po objave nových svetadielov a kultúr Cirkev roku 1713 konštatovala, že i mimo nej je možná spása...“ (Viem, komu som uveril, s. 270).

Prečo nastal tento posun vo vnímaní zásady? Musíme ju totiž chápať na pozadí historických okolností, v ktorých bola vyhlásená. Už od počiatku ohrozovali ranokresťanskú cirkev heretici, ktorí hlásali bludné náuky a zviedli na scestie mnohých veriacich. Zásada Extra ecclesiam nulla salus bola dobre mienenou výstrahou pre kresťanov, ktorí opúšťali Kristovu cirkev, že svojím rozhodnutím ohrozujú spásu svojej duše. Netýkala sa teda všetkých ľudí, ale kresťanov, ktorí opúšťali ranokresťanskú Cirkev a pridávali sa k sektám. Až neskôr sa rozšírila na všetkých ľudí mimo Rímskokatolíckej cirkvi.

Lenže najväčší teológovia Katolíckej cirkvi a aj najväčšie osobnosti medzi pápežmi si veľmi dobre uvedomovali, že táto zásada nemohla byť uplatňovaná na tých, ktorí nikdy nespoznali Katolícku cirkev, takže do nej ani nemohli vstúpiť, a teda nemôžu byť automaticky zatratení len preto, že sú nekatolíci. Preto sa začal prístup pápežov k uvedenej zásade postupne meniť. Ako uvádza Bučko, už sv. Irenej v období patristiky tvrdil, že Boh sa zjavuje skrze svojho Syna všetkým, ktorým chce, kedy chce a ako chce. Pápež Klement XI. zašiel ešte ďalej a v roku 1713 odmietol názor, že Boh neudeľuje svoju milosť aj mimo Cirkvi (porov. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 398).

Na tomto učení staval pápež Pius IX., ktorý „vyhlásil, že Boh neodopiera svoju milosť tým, ktorí žijú podľa svedomia, ale bez vlastnej viny nepoznajú Kristovu cirkev, plnia však Božiu vôľu, tak ako ju spoznávajú... Pius XII. to potvrdil... Druhý vatikánsky koncil toto učenie rozvinul a podstatne prehĺbil. Pripomenul slová Svätého písma, že Boh chce spásu všetkých ľudí (porov. 1 Tim 2,4) – ale aj to, že ľudia musia spolupracovať s Božou spásonosnou vôľou...“ (Viem, komu som uveril, s. 270).

Jezuita Kajpr okrem iného píše: „Teda dňa 9. decembra 1854, vo svojom príhovore ku kardinálom, prehovoril Pius IX: ,Viera nás zaväzuje, aby sme verili, že nikto nemôže byť spasený mimo apoštolskú Cirkev rímsku, ktorá je jedinou spásnou archou, mimo ktorej musí zahynúť každý, kto sa v nej nenachádza.´ Pius IX. neplatil za tzv. pokrokového pápeža... Je však potrebné počúvať ho až do konca. Pokračuje: ,Napriek tomu však treba s rovnakou istotou vyznávať, že tí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú pravé náboženstvo, nie sú pred Pánom za to nijak zodpovední... Až budeme oslobodení z pút tohto tela a uvidíme Boha tvárou v tvár, pochopíme, do akej tesnej a veľkolepej jednoty splýva Božia spravodlivosť a Božie milosrdenstvo. Nikdy sa však nebude nedostávať milosti Božej tým, ktorí s úprimným srdcom túžia po svetle obrodenia a prosia zaňho´“ (Kajpr, A. : Svědectví doby, s. 63).

Ten istý pápež vo svojej encyklike Quanto conficiamur moerore, ktorá bola namierená proti indiferentizmu, označil v roku 1863 názor, že ľudia, ktorí žijú v omyle a mimo Katolíckej cirkvi, môžu dosiahnuť večný život, za závažný omyl, dodáva ale, že pre ľudí, ktorí trpia neprekonateľným nedostatkom poznania Katolíckej cirkvi, je predsa len možné omilostenie aj mimo Katolíckej cirkvi. (Pius IX.: Quanto conficiamur maerore. [online]. [cit. 05. 08. 2013]. www.oocities.org.)

Mimoriadne konzervatívny pápež Pius IX. sa k tejto problematike viackrát verejne vyjadril. Vo „svojom príhovore Singulari quidam v roku 1854 bez okolkov vysvetľuje, že veta ,mimo Cirkvi niet spásy´ je formálnou pravdou viery, dodáva ale, že z tejto axiómy sú vyňatí tí, ktorí pravú Cirkev nepoznajú a nikto nemôže určiť hranice tejto ich nevedomosti“ (Schumacher, J.: AUSSERHALB DER KIRCHE KEIN HEIL? [online]. [cit. 05. 08. 2013]. Dostupné na internete: www.theologie-heute.de. s. 3). Pápež nespochybnil platnosť zásady Extra ecclesiam nulla salus, iba korigoval jej výklad.

V nasledujúcom storočí tieto myšlienky prehĺbil pápež Pius XII. vo svojej encyklike Mystici Corporis Christi. V nej pápež okrem iného píše: „Predovšetkým napodobňujeme rozsiahlosť lásky Kristovej. Jediná je veru Kristova Nevesta, totiž Cirkev. Avšak láska veľkého nebeského Ženícha siaha tak ďaleko, že nikoho nevylučuje, miluje vo svojej Neveste celé ľudstvo. Lebo preto vylial náš Vykupiteľ svoju krv, aby získal na kríži všetkých ľudí Bohu, i keď sú medzi nimi rozdiely v národnosti a rase a aby ich spojil v jednom Tele. Žiada teda pravá láska k Cirkvi, aby sme nielen boli v tomto Tele údom jeden druhého, a starali sa o seba navzájom (porov. Rim XII, 5; I Kor XII, 25), a ak sa oslavuje jeden úd, majú sa radovať, ak trpí, cítiť s ním sústrasť (porov. I Kor XII, 26), ale, aby sme iných ľudí, ktorí dosiaľ nie sú s nami spojení v Tele Cirkvi, uznávali za bratov Kristových podľa tela, ktorí sú zároveň s nami povolaní k tej istej večnej sláve“ (Pius XII. Mystici Corporis Christi, in Acta Apostolicae Sedis, roč. 35, 1943, s. 239–240).

Druhý vatikánsky koncil toto učenie naplno rozvinul. Vo vieroučnej konštitúcii Lumen gentium o Cirkvi to jasne deklaruje: „Preto by sa nemohli spasiť ľudia, čo by nechceli vstúpiť do Katolíckej cirkvi, alebo by v nej nechceli vytrvať napriek tomu, že dobre vedia, že ju založil Ježiš Kristus ako potrebnú (na spasenie)“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 14).

No na inom mieste tej istej konštitúcie sa píše: „Boh však nie je ďaleko ani od ostatných, čo v tieňoch a obrazoch hľadajú neznámeho Boha, veď On dáva všetkým život, dýchanie a všetko (porov. Sk 17, 25-28). A Spasiteľ chce všetkých ľudí spasiť. (porov. 1 Tim 2, 4). Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale hľadajú Boha úprimným srdcom a usilujú sa pod účinkom milosti plniť jeho vôľu, ktorú poznávajú z hlasu svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu. Božia Prozreteľnosť neodopiera prostriedky potrebné na spasenie ani tým, čo bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a snažia sa, nie bez Božej milosti, správne žiť“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 16).

Ako teda máme chápať zásadu Extra ecclesiam nulla salus (Mimo Cirkvi niet spásy)? V prvom rade je nutné konštatovať, že Katolícka cirkev je jediná pravá cirkev, ako to napokon učí aj Druhý vatikánsky koncil. V koncilovej deklarácii Dignitatis humanae o náboženskej slobode to jasne, jednoznačne a nedvojzmyselne vyjadruje: „Svätý cirkevný snem ponajprv vyhlasuje, že sám Boh dal poznať ľudskému pokoleniu cestu, po ktorej ľudia, slúžiac mu, môžu dosiahnuť v Kristovi spásu a blaženosť. Veríme, že týmto jedine pravým náboženstvom je katolícka a apoštolská Cirkev, ktorú Pán Ježiš poveril, aby ho šírila medzi všetkými ľuďmi, rečúc apoštolom: ,Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.´ (Mt 28, 19–20). A všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä čo sa týka Boha a jeho Cirkvi. A poznanú pravdu sú povinní prijať a zachovávať. No svätý cirkevný snem zároveň vyhlasuje, že tieto povinnosti sa týkajú ľudského svedomia, zaväzujú vo svedomí a že pravda sa presadzuje jedine svojou vlastnou silou, vniká do myslí lahodne a pritom dôrazne“ (Druhý vatikánsky koncil, deklarácia Dignitatis humanae, č. 1).

Spasený môže byť aj moslim

Podľa toho teda katolík, ktorý v plnom rozsahu spoznal, že Katolícku cirkev založil Ježiš Kristus ako potrebnú na spásu duše, a napriek tomu svoju Cirkev opustí, vystavuje svoju dušu smrteľnej hrozbe večného zatratenia. Neznamená to ešte, že je definitívne zatratený, pretože Boh môže spasiť každého človeka, avšak nádej na spásu duše katolíka, ktorý sa vlastnou vinou odtrhol od bezpečného spoločenstva Katolíckej cirkvi, sa minimalizuje. Takisto nekatolík, ktorý neomylne spozná, že Katolícku cirkev založil Ježiš Kristus ako potrebnú na spásu duše, a napriek tomu do nej odmieta vstúpiť, vystavuje svoju dušu smrteľnej hrozbe večného zatratenia. Avšak ten, ktorý nie vlastnou vinou nepoznal katolícku vieru, je vyňatý z tejto axiómy.

Týka sa to napríklad aj moslimov, ktorí bez vlastnej viny nikdy v živote nepočuli o katolíckej viere. V súčasnej dobe sú moslimovia vnímaní vo svete veľmi negatívne pre zločiny islamských extrémistov predovšetkým v Iraku a Sýrii. Tieto hrozné zločiny volajú do neba a ich aktéri zaiste neujdú spravodlivému Božiemu trestu. Nemožno však všetkých moslimov hádzať do jedného vreca. Mnohí moslimovia poctivo hľadajú pravú vieru a v mnohých prípadoch je ich úsilie korunované úspechom. Nemálo moslimov konvertuje na kresťanstvo. Spasení však môžu byť aj moslimovia, ktorí nikdy v živote nepočuli o kresťanskej viere. Ako to môže vyzerať v praxi? Predstavme si moslima, ktorý – ako to formuloval pápež Pius IX. – žije v neprekonateľnej nevedomosti pravej viery. Je to vzorný moslim, ktorý podľa svojho najlepšieho svedomia zachováva prikázania, ktoré mu prikazuje Korán. Korán napríklad káže moslimovi:

„Dodržujte modlitbu a dávajte almužnu, lebo čokoľvek dobrého pre seba pripravíte , to u Boha nájdete - a Boh jasne vidí, čo robíte“ (2:110).

„Vy, ktorí veríte, hľadajte pomoc v trpezlivosti a v modlitbe, veď Boh je veru s trpezlivými“ (2:153).

„Váš Boh je jediný Boh a niet božstva okrem Neho, milosrdného, zľutujúceho sa.“ (2:163)

„Ľudia! Jedzte dovolené a dobré z toho, čo je na zemi, a nenasledujte stopy satanove, veď on je vaším zjavným nepriateľom“ (2:168).

„Zbožnosť nespočíva v tom, že obraciate svoje tváre smerom k východu či západu, ale zbožný je ten, kto uveril v Boha, v súdny deň, v anjelov, Písmo a prorokov a rozdáva z majetku svojho – bez ohľadu na lásku k nemu – príbuzným, sirotám, biednym, po ceste (Božej) idúcim, žobrákom, na vykúpenie otrokov a ten, kto modlitbu dodržuje a udeľuje almužnu. A zbožní sú tí, ktorí plnia svoje dohody, keď ich raz uzavreli, a sú trpezliví v protivenstve, v nešťastí a v dobách násilia – to sú tí, ktorí majú pravú vieru a to sú bohabojní“ (2:177).

„Vy, ktorí veríte, predpísaný je vám pôst tak, ako už bol predpísaný tým, ktorí boli pred vami – snáď budete bohabojní“ (2:183).

„Nepohlcujte navzájom svoje majetky podvodným spôsobom! Nedávajte z nich dary sudcom, aby ste tak hriešne pripravili ľudí o časť majetku, súc si toho vedomí“ (2:188).

„... A spýtajú sa ťa na siroty; odpovedz: ,Spravodlivo sa k nim chovať je dobré; ak s nimi jednáte, nech sú ako vaši bratia“ (2:220).

„Láskavé slovo a odpustenie je lepšie než almužna, za ktorou nasleduje špatnosť“ (2:263).

„Ak prejavíte milodary, je to dobré a ak ich utajíte a dáte ich chudobným, je to pre vás lepšie. A vymaže vám vaše zlé skutky. A Boh o tom, čo konáte, dobre vie“ (2:271).

„Tí, ktorí rozdávajú almužnu zo svojho majetku v noci i vo dne, skryto i verejne, tým sa dostane odmeny u ich Pána, takí nemusia mať strach a nebudú zarmútení“ (2:274).

„Tí, ktorí pohlcujú zisk z lichvy, vstanú z mŕtvych ako ten, ktorého satan poškvrnil svojím dotykom. A to preto, že povedali: ,Veď predaj je podobný lichve!´ Boh však predaj povolil, a zakázal lichvu. Ten, komu sa dostalo varovanie od jeho Pána a ktorý prestal s lichvou, bude zachované to, čo predtým nadobudol, a rozhodnutie o ňom bude patriť Bohu. Tí však, ktorí sa vrátia k lichve, tí sa stanú obyvateľmi ohňa a budú v ňom naveky“ (2:275).

„Boh zničí lichvu, avšak zúročí almužny. Boh nemiluje žiadneho neveriaceho hriešneho“ (2:276).

„Tí, ktorí uverili, konali zbožné skutky, dodržiavali modlitbu a dávali almužnu, dostanú odmenu od svojho Pána a nemusia mať strach a nebudú zarmútení“ (2: 277).

Takýchto ušľachtilých prikázaní je v Koráne veľa. Ak ich dobrý moslim svedomite a zbožne dodržiava, nachádza mimoriadnu záľubu v očiach nášho Hospodina, Stvoriteľa neba i zeme.

Ak takýto moslim zbožne uctieva Alaha a pritom nikdy v živote nepočul o trojjedinom Bohu, náš Hospodin, Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov, prijíma túto úctu, ako úctu seba samého. Takto si moslim, ktorý nikdy v živote nepočul Trojjedinom Bohu, uctievaním Alaha uctieva nášho Boha v troch osobách, pretože my veľmi dobre vieme, že Boh je len jeden – Hospodin, Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov.

Ten moslim to však nemôže vedieť, ale ak napriek tomu verí v jedného Boha, v súdny deň, v anjelov, Písmo a prorokov, ak rozdáva zo svojho majetku príbuzným, sirotám, biednym, žobrákom, prispieva na vykúpenie otrokov, koná modlitby a dobré skutky, udeľuje almužny, plní si svoje záväzky, je trpezlivý v časoch skúšok, zachováva pôst, nenasledujte stopy satanove, neobohacuje sa podvodným spôsobom, je spravodlivý k sirotám, neobohacuje sa úžerou, proste ak dobrý moslim podľa svojho najlepšieho svedomia zachováva ušľachtilé prikázania Koránu, získava neodňateľné zásluhy u nášho Hospodina, Boha Abrahámovho, Izákovho a Jakubovho.

Takýto moslim môže byť spasený práve preto, že je dobrý moslim. Ako je však známe, Korán hlása aj zlé veci, ale uvedený zbožný moslim nenesie vinu za tieto zlé prikázania. Za tie zodpovedá pred Bohom zakladateľ islamu, Mohamed. A jednoduchý moslim, ktorý nikdy v živote nepočul o Katolíckej cirkvi, nemôže byť vinný za to, že nepozná katolícke pravdy! Boh nie je taký krutý ako sme my, ľudia. On miluje aj moslimov a chce aj ich spasiť. A nielen moslimov, ale všetkých ľudí čistého srdca. Žiada sa však na doplnenie výkladu dodať, že ak moslim spozná jedine pravú katolícku vieru, no napriek tomu odmieta stať sa katolíkom, alebo ak konvertuje na katolícku vieru, ale potom sa vráti späť k islamu, potom preňho začína platiť zásada Extra ecclesiam nulla salus.

Ježišova misia lásky nad všetkými zásadami

Arcibiskup Lefèbvre patril k typu teológov, ktorí sa zľakli novátorstva. Zabudol však na to, že najväčším novátorom v dejinách Katolíckej cirkvi bol sám Pán Ježiš Kristus, ktorý okrem iného uzdravil v sobotu muža s vyschnutou pravou rukou. Práca v sobotu patrila medzi najťažšie previnenia voči židovskému zákonu. Nepracovať v sobotu žiadal od vyvoleného národa sám Hospodin Boh. No práve jeho Syn Ježiš Kristus tento zákon porušil. Prečo? Pretože Ježiš nad tento zákon postavil najvyšší Boží zákon, zákon lásky, ktorý ho inšpiroval vykonať v sobotu ušľachtilý skutok lásky napriek tomu, že veľmi dobre vedel, ako tým pohorší farizejov. Ako píše evanjelista Lukáš, v istú sobotu „vošiel Ježiš do synagógy a učil. Bol tam muž, ktorý mal vyschnutú pravú ruku. A zákonníci s farizejmi naň striehli, či v sobotu uzdraví, aby ho mali z čoho obžalovať. Ale on poznal ich myšlienky. Preto povedal človeku, čo mal vyschnutú ruku: „Vstaň a postav sa do prostriedku!´ On vstal a postavil sa. A tamtým Ježiš povedal: ,Pýtam sa vás: Slobodno v sobotu robiť dobre, alebo zle, zachrániť život, alebo ho zničiť?´ Popozeral sa po všetkých a povedal mu: ,Vystri ruku!´ On to urobil a ruka mu ozdravela. Ale oni, plní nerozumu, radili sa, čo urobiť s Ježišom“ (Lk 6, 6-11).

Ježiš pritom neprišiel zrušiť sobotu, ale dal nám nádherný príklad, ako máme narábať s Božím zákonom. Pozemská existencia nášho Spasiteľa bola misiou lásky. „Missio, t. j. poslanie začína v samom Bohu. Otec posiela Syna a tento zosiela Ducha Svätého. Jeho pôsobením si učeníci uvedomili svoje poslanie: odovzdávať ďalej svetlo Božie a lásku, ktorú zažili“ (Viem, komu som uveril, II. vydanie. s. 272).

Láska je najvyšší zákon Svätého písma aj nášho evanjelia. Tento zákon je nad všetkými inými zákonmi a v praktickom živote má pred nimi prednosť. Tento zákon môže Pán postaviť nad iný svoj zákon. Veď „Syn človeka je pánom aj nad sobotou“ (Lk 6, 5). A tak ako je Syn človeka pánom nad sobotou, je pánom aj nad katolíckou zásadou. Pán Ježiš sa pýta farizejov, či možno robiť dobre a zachraňovať život aj za cenu porušenia soboty. Mohli by sme Ježišove slová parafrázovať a pýtať sa, či je možné robiť dobre a zachrániť život duše aj za cenu zdanlivého porušenia katolíckej zásady. A syn človeka sa nielen pýta, ale neustále zachraňuje tých, ktorých zaslepení puritáni vylučujú z Pánovho diela spásy. Boh miluje aj nekatolíkov a chce aj ich spasiť. Každému človekovi dáva nepreberné množstvo prostriedkov spásy duše.

Boh často spasí aj tých, o ktorých sa v minulosti neraz predpokladalo, že nemajú nádej na záchranu duše. Týka sa to napríklad samovrahov. Pôvodné stanovisko Cirkvi bolo jednoznačné. Samovrahovia nemali katolícky pohrebný obrad, ba nesmeli byť ani pochovávaní na cintorínoch spolu s ľuďmi, ktorí zomreli prirodzenou smrťou. Samovrahovia sú obzvlášť poľutovaniahodní. Nie sú len samovrahmi svojho tela, ale zároveň aj samovrahmi svojej duše, pretože svojím činom vystavujú svoju dušu smrteľnému nebezpečenstvu večného zatratenia.

Dlhú dobu sa predpokladalo, že duše samovrahov s najväčšou pravdepodobnosťou skončia vo večnom zatratení. Čoraz viac však pribúdajú hodnoverné informácie o tom, že tieto duše nemusia byť nevyhnutne vopred odsúdené na večnú záhubu.

Zo starších čias je známy prípad istej pani Duprezovej z Francúzska, ktorej muž v Paríži spáchal samovraždu. Skočil z vysokého mosta do rieky a predčasne tak ukončil svoj život. Jeho manželku, ktorá sa za nešťastného manžela ustavične modlila, to hlboko zasiahlo. Keďže sa však dopočula, že v dedinke Ars neďaleko Lyonu žije kňaz Ján Mária Vianney, ktorý má mimoriadne schopnosti, presahujúce možnosti bežného človeka, rozhodla sa navštíviť ho. Známy nemecký životopisec svätcov Wilhelm Hünermann opisuje ich stretnutie takto:

„Pani Duprezová, chvejúca sa vzrušením, stála pri dverách a mimovoľne si pokľakla, keď Vianney popri nej prechádzal. Na okamih ju zasiahlo modré svetlo jeho očí. ,Pán farár!´ osmelila sa.

Svätec sa k nej sklonil a pošepkal: ,Je spasený!´

Oslovená sa ako bez zmyslov vzpriamila. ,Čo hovoríte?´

,Hovorím vám, že je spasený! Medzi zábradlím mosta a vodou vzbudil si ľútosť. Matka Božia mu vyprosila milosť.´

,Odkiaľ to viete?´ zajakala sa pani.

,Viem to, dcéra moja! Viem! Bolo to predsa v mariánskom mesiaci máj. Krátko predtým sa s vami pomodlil Zdravas´ Mária pred obrazom našej Milej Panej. Pamätáte sa na to? Pre tento jeden Zdravas mu Panna Mária vymohla milosť ľútosti a Božie milosrdenstvo. Ale modlite sa za neho! V očistci čaká na Vašu pomoc´“ (Hünermann, W. Aj diabol pred ním kapituloval, s. 445–446).

Tieto poznatky korešpondujú so súčasným učením Katolíckej cirkvi. Aktuálny Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza: „Ťažké psychické poruchy, úzkosť alebo veľký strach pred nejakou životnou skúškou, utrpením alebo mučením môžu zmenšiť zodpovednosť samovraha. Nemáme strácať nádej na večnú spásu ľudí, ktorí si vzali život. Boh im môže dať príležitosť na spasiteľnú ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám. Cirkev sa modlí za tých, ktorí si siahli na život“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 2282).

Ľudská schopnosť posúdiť, koho Boh spasí a koho nie, je taká úbohá, že by bolo nesmiernou opovážlivosťou rozhodovať o tom, kto je povolaný k spáse a kto nie. Tvrdenie, že do neba môžu vstúpiť len katolíci, zjavne odporuje Svätému písmu aj katolíckemu učeniu. Je teda neplatná zásada Extra ecclesiam nulla salus (Mimo Cirkvi niet spásy)? Nie, nie je, len je potrebné ju správne pochopiť v historických súvislostiach, v ktorých bola formulovaná.

Neomylnosť pápežov a Magistéria Cirkvi

Tak ako mal pápež Pius IX. v 19. storočí a neskôr pápež Pius XII. v prvej polovici 20. storočia právomoc korigovať učenie svojich predchodcov, mal aj pápež Pavol VI. v druhej polovici 20. storočia nespochybniteľné právo právoplatne korigovať učenie predchádzajúcich pápežov. Oprávňovala ho k tomu dogma Prvého vatikánskeho koncilu, ktorá hovorí: „Ak teda niekto hovorí, že rímsky veľkňaz má povinnosť iba dohliadať a usmerňovať, ale nemá plnú a najvyššiu jurisdikčnú moc v celej Cirkvi, a to nielen v záležitostiach viery a mravov, ale i tých, ktoré sa týkajú disciplíny a riadenia Cirkvi rozšírenej po celom svete; alebo že má iba väčší podiel, nie však úplnú plnosť tejto najvyššej moci; alebo že jeho moc nie je riadna a bezprostredná, či už vo všetkých i v jednotlivých cirkvách, alebo u všetkých i jednotlivých pastierov a veriacich: nech je prekliaty“ (Conc. VATICANUM 1869–1870. Oecumenicum XX. SESSIO IV /18. lulii 1870/, De Romani Pontificis infallibili magisterio, cap. 3. In: Denzinger , H. Enchiridion symbolorum, definitionum et deklarationum de rebus fidei et morum. Editio undecima. Friburgi Brisgoviae: Herder, 1911, č. 183; slovenský preklad: Dekréty Prvého vatikánskeho koncilu, [online]. [cit. 14. 09. 2014]. Dostupné na internete: http://a-repko.sk/knihy/1vatikan.htm).

Navyše koncil deklaroval neomylnosť pápežov aj pre budúcnosť: „Duch Svätý totiž nebol Petrovým nástupcom prisľúbený preto, aby skrze jeho zjavenie odhalili novú náuku, ale preto, aby s jeho prispením sväto strážili a verne vykladali zjavenie odovzdané apoštolmi, čiže poklad viery. Ich apoštolskú náuku prijímali všetci ctihodní otcovia a ctili a nasledovali svätí pravoverní učitelia. Veľmi dobre vedeli, že Stolica svätého Petra zostane vždy oslobodená od každého omylu podľa božského sľubu nášho Pána a Spasiteľa, ktorý dal kniežaťu svojich učeníkov: Ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov (Lk 22, 32)“ (Conc. VATICANUM 1869–1870. Oecumenicum XX. SESSIO IV (18. lulii 1870), De Romani Pontificis infallibili magisterio, cap. 4. In: Denzinger , H. Enchiridion symbolorum, definitionum et deklarationum de rebus fidei et morum. Editio undecima. Friburgi Brisgoviae: Herder, 1911, č. 1836; slovenský preklad: Dekréty Prvého vatikánskeho koncilu, [online]. [cit. 14. 09. 2014]. Dostupné na internete: http://a-repko.sk/knihy/1vatikan.htm).

Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré podpísal blahoslavený pápež Pavol VI., teda napriek ľudskej nedokonalosti jeho tvorcov nemôžu obsahovať nijakú herézu, pretože ich schválil neomylný pápež, ako aj preto, že sú dielom neomylného Magistéria Cirkvi.

Ako totiž uvádza konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium: „Cirkvi prisľúbenú neomylnosť má aj biskupský zbor, keď vykonáva najvyšší učiteľský úrad spolu s nástupcom Petrovým. A týmto definíciám nikdy nemôže chýbať súhlas Cirkvi pod vplyvom toho istého Ducha Svätého, vďaka ktorému celé Kristovo stádo sa udržuje a zveľaďuje v jednote viery. Keď však rímsky pápež alebo biskupský zbor spolu s ním definujú nejakú pravdu, robia tak súhlasne  so zjavením, ktorého sa musia všetci pridŕžať a s ním sa zhodovať, a ktoré sa neporušené prenáša písmom alebo ústnym podaním, a to zákonitým nástupníctvom biskupov a najmä starosťou rímskeho pápeža, a sa v Cirkvi vo svetle Ducha pravdy sväto zachováva a verne vysvetľuje“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 25).

A na inom mieste tejto vieroučnej konštitúcie sa uvádza, že „biskupský stav, ktorý je nástupcom Apoštolského kolégia v učiteľskom úrade a duchovnej správe, ba ktorý je nepretržitým pokračovaním Apoštolského zboru, je spolu so svojou hlavou, rímskym pápežom – a nikdy nie bez tejto hlavy – aj nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou; túto moc však možno vykonávať iba so súhlasom rímskeho pápeža“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 22).

Nositeľom neomylnosti je teda okrem pápeža aj Magistérium Cirkvi, t. j. Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý tvoria biskupi na čele s pápežom. Učiteľský úrad Cirkvi učí neomylne v období mimo koncilov (riadne Magistérium), ale aj na všeobecnom koncile (mimoriadne Magistérium). Koncil teda nemôže slávnostne vyhlásiť chybné učenie, pretože je neomylný vďaka kontinuálnej asistencii Ducha Svätého Magistériu Katolíckej cirkvi. Neomylnosť Cirkvi nie je dielom ľudskej múdrosti alebo učenosti, ale výsledkom účinkovania Ducha Svätého v Cirkvi, jeho sústavnej asistencie Magistériu Cirkvi. Ježiš predsa povedal apoštolom okrem iného aj toto: „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás“ (Jn 14, 16–17). A na inom mieste: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy...“ (Jn 16, 13).

Ježiš Kristus nikdy nehovoril do vetra. Každé jeho slovo malo hlboký zmysel a večnú platnosť. Ježiš Kristus svojimi slovami explicitne garantoval neomylnosť zhromaždenia biskupov na čele s pápežom. Nie však neomylnosť jednotlivých biskupov. Vieme, že medzi apoštolmi bol aj zradca, Judáš. Jednotliví biskupi nie sú neomylní učitelia viery a mravov.

Iba zhromaždenie biskupov na čele s pápežom, teda Učiteľský úrad Cirkvi, dáva garanciu neomylnosti. Aj arcibiskup Lefèbvre mohol byť neomylný vtedy, ak hlásal to isté, ako Magistérium cirkvi v zjednotení s pápežom. V okamihu, keď začal hlásať čosi odlišné, už to neboli neomylné katolícke pravdy. Biskup Donald J. Sanborn – napriek tomu, že je to známy sedesvakantista – geniálne vysvetlil Lefèbvrov fenomén. Sanborn okrem iného píše:

„Preto nemôže existovať ,biskup-prorok´ ako arcibiskup Lefebvre, ktorý preosieva učenie katolíckej hierarchie a tak sa stáva sám neomylnou autoritou. Neomylnosť a neporušiteľnosť Katolíckej cirkvi musí byť spravovaná pápežom a katolíckymi biskupmi v jednote s ním. Nemôže byť zaistená skrze jedného alebo niekoľkých biskupov, ktorí sami seba ustanovia ako tých, ktorí opravujú pápeža a zvyšok hierarchie. Držať sa takej teórie ničí samotnú Božskú konštitúciu Cirkvi. Podstata katolicizmu spočíva v tom, že má hierarchiu, ktorá má moc učiť, riadiť a posväcovať v mene Krista a to tou samou autoritou a mocou, akú má Ježíš Kristus. Pokiaľ sa veriaci, aby sa dozvedeli nadprirodzenú pravdu, musia uchyľovať k biskupom prorokom, ktorí strhnú masku lži a ktorí bojujú proti takej hierarchii, potom sa rúca sama povaha a podstata Katolíckej cirkvi. Inými slovami, nikto nemôže hovoriť v mene Božom nad a mimo rámec hierarchie Rímsko-katolíckej cirkvi“ (Sanborn D. J. Odpověď biskupovi Williamsonovi ohledně otázky týkající se uprázdnění (vakantu) Římského Stolce. [online]. [cit. 28.10. 2014]. Dostupné na internete: http://www.michaelsa.cz).

Excelentný výklad! Sotva by bolo možné napísať to lepšie!

Zaiste nemožno schvaľovať ani bludy sedesvakantizmu, ale táto analýza biskupa Sanborna je jednoducho neporaziteľná. Nemôže sa stať, aby sa Magistérium Cirkvi na čele s pápežom mýlilo a arcibiskup Lefèbvre by bol neomylný. Reálna je jedine opačná možnosť!

Katolícka cirkev nesmie ustrnúť vo vývoji

Katolícka teológia nemôže zakrpatieť vo svojom vývoji. Toto bol jeden z mnohých momentov, ktoré arcibiskup Lefèbvre nepochopil a spôsobil tak Katolíckej cirkvi bolestivé rany. Katolícka cirkev sa vyvíja, no pritom si zachováva neomylnosť vo veciach viery a mravov. Neomylnosť pápežov a Magistéria Cirkvi sú piliere, ktorým vďačí Katolícka cirkev za svoju silu. Akékoľvek ich spochybňovanie je teda veľmi nebezpečným trendom, ktorý je potrebné čo najrozhodnejšie odmietnuť.

Karol Dučák

Použitá literatúra

1. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2003. ISBN 80-85223-34-1. 549 s.

2. Denzinger, H. Enchiridion symbolorum, definitionum et deklarationum de rebus fidei et morum. Editio undecima. Friburgi Brisgoviae: Herder, 1911. 656 s.

3. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I.: Konštitúcie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1993. 342 s.

4. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu II.: Dekréty a deklarácie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1993. 349 s. 

5. Hünermann, W. Aj diabol pred ním kapituloval. Prešov, 1992. 484 s.

6. Kajpr A.: Svědectví doby. Praha: Česká křesťanská akademie, 1993, ISBN 80-85795-00-0. 98 s.

7. Katechizmus Katolíckej cirkvi. 8. vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2013. ISBN 978-80-7162-970-2. 918 s.

8. Korán. Preložil Ivan Hrbek. Praha: Odeon, 1991. ISBN 80-207-0444-2. 800 s.

9. Ondruš, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Životopisy svätých. Na Slovensku prvé vydanie. Bratislava: Tatran, 1991. ISBN 80-222-0277-0. 728 s.

10. Pius IX. Quanto conficiamur maerore. [online]. [cit. 05.08. 2013]. Dostupné na internete:

www.oocities.org .

11. Pius XII. Mystici Corporis Christi, in Acta Apostolicae Sedis, roč. 35, 1943, s. 193–248.

12. Sanborn D. J. Odpověď biskupovi Williamsonovi ohledně otázky týkající se uprázdnění (vakantu) Římského Stolce. [online]. [cit. 28. 10. 2014]. Dostupné na internete: www.michaelsa.cz.

13. Schumacher, J.: AUSSERHALB DER KIRCHE KEIN HEIL? [online]. [cit. 05. 08. 2013]. Dostupné na internete: www.theologie-heute.de.

14. SVÄTÉ PÍSMO STARÉHO I NOVÉHO ZÁKONA. Deviate vydanie. Trnava: Spolok svätého  Vojtecha, 2007. ISBN 978-80-7162-652-7. 2331 s.

15. Viem, komu som uveril. II. vydanie. Z nemeckého originálu preložil A. H. Mateje. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1990. ISBN 80-7118-004-1. 431 s.

::

Súvisiace články:

Mariánske kňazské hnutie a neomylnosť pápežov

Versus orientem et versus populum

Čo s dušami samovrahov? Skončia v pekle?