(Čo nepochopil
arcibiskup Lefèbvre)
|
Karol Dučák |
Extra ecclesiam nulla salus (Mimo Cirkvi niet
spásy)
Katolícku cirkev počas celej jej histórie
najviac ohrozovali extrémy v ponímaní a vysvetľovaní jej učenia.
V posledných desaťročiach oscilujú predovšetkým dva nebezpečné extrémy.
Jeden predstavujú ultramodernisti, ktorí chcú za každú cenu modernizovať
Katolícku cirkev a prispôsobiť ju požiadavkám sekulárneho sveta.
Kontinuálna assistentia Spiritus Sacti (asistencia Ducha Svätého)
Magistériu Katolíckej cirkvi však doposiaľ túto závažnú hrozbu eliminovala
a uchránila katolícke učenie od slávnostného vyhlásenia chybných doktrín.
Opačným extrémom, rovnako nebezpečným ako ultramodernizmus, je novodobý integralizmus (rozumej: extrémny tradicionalizmus),
teda snaha za každú cenu zmraziť vývoj katolíckej teológie.
Významným predstaviteľom integralizmu sa stal
arcibiskup Lefèbvre, ktorý nepochopil, že tak, ako sa vyvíja svet, musí sa vyvíjať
aj katolícka teológia. Jej základy sú síce nemenné, ale nadstavba sa musí
vyvíjať. Učenie Katolíckej cirkvi sa vyvíjalo počas celej jej doterajšej
histórie. Na ilustráciu jeden
praktický príklad z dejín Katolíckej cirkvi. Ide o princíp Extra
ecclesiam nulla salus (Mimo Cirkvi niet spásy).
Zásadu „Mimo cirkvi niet spásy!“ vyslovil
v 3. storočí sv. Cyprián, biskup v Kartágu, vo svojom spise O jednote
Katolíckej cirkvi (Ondruš, R.: Blízki Bohu i ľuďom, s. 503).
Podľa nej môžu byť spasení len katolíci. Dlhú dobu Katolícka cirkev považovala
tento princíp za nemenný. V priebehu stáročí sa však čoraz vypuklejšie
prejavovala potreba korigovať jeho chápanie, pretože nebo nie je vyhradené len
katolíkom. Dosvedčuje to sám Pán Ježiš Kristus, čoho dôkazom je Sväté písmo.
Možnosť spásy nekatolíkov je zakotvená vo Svätom písme
Vo Svätom písme nachádzame takýto text: „A
jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: ,Nie si ty Mesiáš?!
Zachráň seba i nás!´ Ale druhý ho zahriakol: ,Ani ty sa nebojíš Boha, hoci
si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si
skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.´ Potom povedal: ,Ježišu, spomeň si
na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.´ On mu odpovedal: ,Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou
v raji´“ (Lk 23, 39–43).
Je to úchvatné posolstvo! Ježiš sľubuje raj
lotrovi, ktorého spoločnosť odsúdila na smrť, no Spasiteľ na kríži mu
zabezpečil večný život. A pritom ani nemohol byť katolíkom, veď Katolícka
cirkev v tej dobe ešte neexistovala. Ježiš nám tu vysiela jasné posolstvo,
ktoré zdôrazňuje, že podmienkou spásy nie je príslušnosť k nejakému
spoločenstvu veriacich, ale vrúcna túžba po nebi a úprimná ľútosť nad
hriechmi. Ostatne, lotor na kríži nebol prvý, kto sa dostal do neba. Dávno pred
ním bol do neba vzatý s telom i dušou starozákonný prorok Eliáš,
o ktorom Sväté písmo píše: „A ako išli v rozhovore, zrazu ich
oddelil od seba ohnivý voz a ohnivé kone a Eliáš vystúpil vo víchrici
do neba“ (2 Kr 2, 11). No ani on nebol prvý. Kniha Genezis píše o
starozákonnom Henochovi: „Henoch chodil s Bohom a nebolo ho, lebo
Boh ho vzal“ (Gn 5, 24).
Ako uvádza Sväté Písmo, do neba sa môžu dostať
dokonca aj pohania. Apoštol Pavol píše: „A keď pohania, ktorí nemajú zákon,
od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú
zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo
im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom
obviňujú alebo i bránia; v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista
Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch“ (Rim 2, 14–16). Podľa toho teda aj
pohania, ktorí nie vlastnou vinou nepoznali evanjelium, môžu byť spasení, ak
úprimným srdcom hľadajú Boha.
Ježiš Kristus prelial svoju krv na kríži
nielen za katolíkov, ale za všetkých ľudí na svete. Preto chce spasiť všetkých
ľudí, ako o tom píše apoštol Pavol: „Toto je dobré a milé pred
Bohom naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení
a poznali pravdu. Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom
a ľuďmi – človek Ježiš Kristus, ktorý vydal seba samého ako výkupné za
všetkých, ako svedectvo v pravom čase“ (1 Tim 2, 3–5).
Apoštol Pavol na mnohých miestach svojich
pastoračných listov píše úplne jasne, jednoznačne a nedvojzmyselne,
že Ježiš prelial svoju krv za všetkých ľudí na celom svete. V Liste
Rimanom píše: „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás
všetkých...“ (Rim 8, 32).
V Druhom liste Korinťanom zdôrazňuje: „Lebo
nás ženie Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých,
teda všetci zomreli. A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili
pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych“
(2 Kor 5, 14–15). V inom liste píše: „Preto sa namáhame
a zápasíme, lebo máme nádej v živého Boha, ktorý je Spasiteľom
všetkých ľudí, najmä veriacich“ (1 Tim 4, 10).
Prečo teda Katolícka cirkev hlásala princíp
Extra ecclesiam nulla salus (Mimo Cirkvi niet spásy), ktorá vylučovala zo
spásy nekatolíkov? Je vari táto zásada neplatná? Nie, nie je, len je potrebné
chápať ju v historických súvislostiach, v ktorých bola vyslovená.
Vývoj chápania zásady Extra ecclesiam nulla salus
Ako uvádza jeden zo zdrojov: „Princíp ,mimo
cirkvi niet spásy´ mal pôvodne povahu výstrahy kresťanov, ktorí síce
patrili Cirkvi, poznali ju, a predsa zamýšľali opustiť ju. V tejto súvislosti
znamená, že opúšťajúci Cirkev strácajú spásu. Až neskôr sa rozšíril
na všetkých, ktorí de facto nepatria do rímsko-katolíckej cirkvi. S rigoróznymi
formuláciami sa stretávame predovšetkým v bule pápeža Bonifáca VIII. Unam
sanctam (1302)... a v dekréte Florentského koncilu pre jakobitov (1442)...
Treba ich chápať na pozadí vtedajšej mentality. Vychádzalo sa z predpokladu, že
evanjelium sa ohlasuje už po celom svete. Ak niekto teda nepatrí do katolíckej
cirkvi, tak iba vlastnou vinou. Po objave nových svetadielov a kultúr Cirkev
roku 1713 konštatovala, že i mimo nej je možná spása...“ (Viem, komu som
uveril, s. 270).
Prečo nastal tento posun vo vnímaní zásady?
Musíme ju totiž chápať na pozadí historických okolností, v ktorých
bola vyhlásená. Už od počiatku ohrozovali ranokresťanskú cirkev heretici, ktorí
hlásali bludné náuky a zviedli na scestie mnohých veriacich. Zásada
Extra ecclesiam nulla salus bola dobre mienenou výstrahou pre kresťanov,
ktorí opúšťali Kristovu cirkev, že svojím rozhodnutím ohrozujú spásu svojej
duše. Netýkala sa teda všetkých ľudí, ale kresťanov, ktorí opúšťali
ranokresťanskú Cirkev a pridávali sa k sektám. Až neskôr sa rozšírila
na všetkých ľudí mimo Rímskokatolíckej cirkvi.
Lenže najväčší teológovia Katolíckej cirkvi
a aj najväčšie osobnosti medzi pápežmi si veľmi dobre uvedomovali, že táto
zásada nemohla byť uplatňovaná na tých, ktorí nikdy nespoznali Katolícku
cirkev, takže do nej ani nemohli vstúpiť, a teda nemôžu byť automaticky
zatratení len preto, že sú nekatolíci. Preto sa začal prístup pápežov
k uvedenej zásade postupne meniť. Ako uvádza Bučko, už sv. Irenej
v období patristiky tvrdil, že Boh sa zjavuje skrze svojho Syna všetkým,
ktorým chce, kedy chce a ako chce. Pápež Klement XI. zašiel ešte ďalej a
v roku 1713 odmietol názor, že Boh neudeľuje svoju milosť aj mimo Cirkvi
(porov. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 398).
Na tomto učení staval pápež Pius IX., ktorý „vyhlásil,
že Boh neodopiera svoju milosť tým, ktorí žijú podľa svedomia, ale bez vlastnej
viny nepoznajú Kristovu cirkev, plnia však Božiu vôľu, tak ako ju spoznávajú...
Pius XII. to potvrdil... Druhý vatikánsky koncil toto učenie rozvinul
a podstatne prehĺbil. Pripomenul slová Svätého písma, že Boh chce spásu
všetkých ľudí (porov. 1 Tim 2,4) – ale aj to, že ľudia musia spolupracovať
s Božou spásonosnou vôľou...“ (Viem, komu som uveril, s. 270).
Jezuita Kajpr okrem iného píše: „Teda dňa 9.
decembra 1854, vo svojom príhovore ku kardinálom, prehovoril Pius IX: ,Viera
nás zaväzuje, aby sme verili, že nikto nemôže byť spasený mimo apoštolskú
Cirkev rímsku, ktorá je jedinou spásnou archou, mimo ktorej musí zahynúť každý,
kto sa v nej nenachádza.´ Pius IX. neplatil za tzv. pokrokového pápeža... Je však potrebné počúvať ho
až do konca. Pokračuje: ,Napriek tomu však treba s rovnakou istotou vyznávať,
že tí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú pravé náboženstvo, nie sú pred Pánom
za to nijak zodpovední... Až budeme oslobodení z pút tohto tela a uvidíme Boha
tvárou v tvár, pochopíme, do akej tesnej a veľkolepej jednoty splýva Božia
spravodlivosť a Božie milosrdenstvo. Nikdy sa však nebude nedostávať milosti
Božej tým, ktorí s úprimným srdcom túžia po svetle obrodenia a prosia zaňho´“ (Kajpr, A. : Svědectví doby, s. 63).
Ten istý pápež vo svojej encyklike Quanto
conficiamur moerore, ktorá bola namierená proti indiferentizmu, označil
v roku 1863 názor, že ľudia, ktorí žijú v omyle a mimo Katolíckej
cirkvi, môžu dosiahnuť večný život, za závažný omyl, dodáva ale, že
pre ľudí, ktorí trpia neprekonateľným nedostatkom poznania Katolíckej cirkvi,
je predsa len možné omilostenie aj mimo Katolíckej cirkvi. (Pius IX.: Quanto
conficiamur maerore. [online]. [cit. 05. 08. 2013]. www.oocities.org.)
Mimoriadne konzervatívny pápež Pius IX.
sa k tejto problematike viackrát verejne vyjadril. Vo „svojom
príhovore Singulari quidam v roku 1854 bez okolkov vysvetľuje, že veta
,mimo Cirkvi niet spásy´ je formálnou pravdou viery, dodáva ale, že
z tejto axiómy sú vyňatí tí, ktorí pravú Cirkev nepoznajú a nikto
nemôže určiť hranice tejto ich nevedomosti“ (Schumacher, J.: AUSSERHALB
DER KIRCHE KEIN HEIL? [online]. [cit. 05. 08. 2013]. Dostupné na internete: www.theologie-heute.de. s. 3). Pápež nespochybnil platnosť zásady Extra ecclesiam nulla salus,
iba korigoval jej výklad.
V nasledujúcom storočí tieto myšlienky
prehĺbil pápež Pius XII. vo svojej encyklike Mystici Corporis Christi.
V nej pápež okrem iného píše: „Predovšetkým napodobňujeme rozsiahlosť
lásky Kristovej. Jediná je veru Kristova Nevesta, totiž Cirkev. Avšak láska
veľkého nebeského Ženícha siaha tak ďaleko, že nikoho nevylučuje, miluje vo
svojej Neveste celé ľudstvo. Lebo preto vylial náš Vykupiteľ svoju krv, aby
získal na kríži všetkých ľudí Bohu, i keď sú medzi nimi rozdiely v národnosti a
rase a aby ich spojil v jednom Tele. Žiada teda pravá láska k Cirkvi, aby sme
nielen boli v tomto Tele údom jeden druhého, a starali sa o seba navzájom
(porov. Rim XII, 5; I Kor XII, 25), a ak sa oslavuje jeden úd, majú sa
radovať, ak trpí, cítiť s ním sústrasť (porov. I Kor XII, 26), ale, aby sme
iných ľudí, ktorí dosiaľ nie sú s nami spojení v Tele Cirkvi, uznávali za
bratov Kristových podľa tela, ktorí sú zároveň s nami povolaní k tej istej
večnej sláve“ (Pius XII. Mystici Corporis Christi, in
Acta Apostolicae Sedis, roč. 35, 1943, s. 239–240).
Druhý vatikánsky koncil toto učenie naplno
rozvinul. Vo vieroučnej konštitúcii Lumen gentium o Cirkvi to jasne
deklaruje: „Preto by sa nemohli spasiť ľudia, čo by nechceli vstúpiť do
Katolíckej cirkvi, alebo by v nej nechceli vytrvať napriek tomu, že dobre
vedia, že ju založil Ježiš Kristus ako potrebnú (na spasenie)“ (Druhý
vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 14).
No na inom mieste tej istej konštitúcie sa
píše: „Boh však nie je ďaleko ani od ostatných, čo v tieňoch
a obrazoch hľadajú neznámeho Boha, veď On dáva všetkým život, dýchanie
a všetko (porov. Sk 17, 25-28). A Spasiteľ chce všetkých ľudí spasiť.
(porov. 1 Tim 2, 4). Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo
evanjelium a jeho Cirkev, ale hľadajú Boha úprimným srdcom a usilujú
sa pod účinkom milosti plniť jeho vôľu, ktorú poznávajú z hlasu svedomia,
môžu dosiahnuť večnú spásu. Božia Prozreteľnosť neodopiera prostriedky potrebné
na spasenie ani tým, čo bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu
Boha a snažia sa, nie bez Božej milosti, správne žiť“ (Druhý
vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 16).
Ako teda máme chápať zásadu Extra ecclesiam
nulla salus (Mimo Cirkvi niet spásy)? V prvom rade je nutné
konštatovať, že Katolícka cirkev je jediná pravá cirkev, ako to napokon učí aj
Druhý vatikánsky koncil. V koncilovej deklarácii Dignitatis humanae o
náboženskej slobode to jasne, jednoznačne a nedvojzmyselne vyjadruje: „Svätý
cirkevný snem ponajprv vyhlasuje, že sám Boh dal poznať ľudskému pokoleniu
cestu, po ktorej ľudia, slúžiac mu, môžu dosiahnuť v Kristovi spásu a
blaženosť. Veríme, že týmto jedine pravým náboženstvom je katolícka a
apoštolská Cirkev, ktorú Pán Ježiš poveril, aby ho šírila medzi všetkými ľuďmi,
rečúc apoštolom: ,Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i
Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.´ (Mt
28, 19–20). A všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä čo sa týka Boha a
jeho Cirkvi. A poznanú pravdu sú povinní prijať a zachovávať. No svätý cirkevný
snem zároveň vyhlasuje, že tieto povinnosti sa týkajú ľudského svedomia,
zaväzujú vo svedomí a že pravda sa presadzuje jedine svojou vlastnou silou,
vniká do myslí lahodne a pritom dôrazne“ (Druhý vatikánsky koncil,
deklarácia Dignitatis humanae, č. 1).
Spasený môže byť aj moslim
Podľa toho teda katolík, ktorý v plnom
rozsahu spoznal, že Katolícku cirkev založil Ježiš Kristus ako potrebnú na
spásu duše, a napriek tomu svoju Cirkev opustí, vystavuje svoju dušu
smrteľnej hrozbe večného zatratenia. Neznamená to ešte, že je definitívne
zatratený, pretože Boh môže spasiť každého človeka, avšak nádej na spásu duše
katolíka, ktorý sa vlastnou vinou odtrhol od bezpečného spoločenstva Katolíckej
cirkvi, sa minimalizuje. Takisto nekatolík, ktorý neomylne spozná, že Katolícku
cirkev založil Ježiš Kristus ako potrebnú na spásu duše, a napriek tomu do
nej odmieta vstúpiť, vystavuje svoju dušu smrteľnej hrozbe večného zatratenia.
Avšak ten, ktorý nie vlastnou vinou nepoznal katolícku vieru, je vyňatý
z tejto axiómy.
Týka sa to napríklad aj moslimov, ktorí bez
vlastnej viny nikdy v živote nepočuli o katolíckej viere. V súčasnej
dobe sú moslimovia vnímaní vo svete veľmi negatívne pre zločiny islamských
extrémistov predovšetkým v Iraku a Sýrii. Tieto hrozné zločiny volajú
do neba a ich aktéri zaiste neujdú spravodlivému Božiemu trestu. Nemožno
však všetkých moslimov hádzať do jedného vreca. Mnohí moslimovia poctivo
hľadajú pravú vieru a v mnohých prípadoch je ich úsilie korunované
úspechom. Nemálo moslimov konvertuje na kresťanstvo. Spasení však môžu byť aj
moslimovia, ktorí nikdy v živote nepočuli o kresťanskej viere. Ako to
môže vyzerať v praxi? Predstavme si moslima, ktorý – ako to formuloval
pápež Pius IX. – žije v neprekonateľnej nevedomosti pravej viery. Je to
vzorný moslim, ktorý podľa svojho najlepšieho svedomia zachováva prikázania,
ktoré mu prikazuje Korán. Korán napríklad káže moslimovi:
„Dodržujte modlitbu a dávajte almužnu, lebo čokoľvek dobrého pre seba
pripravíte , to u Boha nájdete - a Boh jasne vidí, čo robíte“ (2:110).
„Vy, ktorí veríte, hľadajte pomoc v trpezlivosti a v modlitbe, veď
Boh je veru s trpezlivými“ (2:153).
„Váš Boh je jediný Boh a niet božstva okrem Neho, milosrdného,
zľutujúceho sa.“ (2:163)
„Ľudia! Jedzte dovolené a dobré z toho, čo je na zemi,
a nenasledujte stopy satanove, veď on je vaším zjavným nepriateľom“ (2:168).
„Zbožnosť nespočíva v tom, že obraciate svoje tváre smerom k východu či
západu, ale zbožný je ten, kto uveril v Boha, v súdny deň, v anjelov, Písmo a
prorokov a rozdáva z majetku svojho – bez ohľadu na lásku k nemu – príbuzným,
sirotám, biednym, po ceste (Božej) idúcim, žobrákom, na vykúpenie otrokov
a ten, kto modlitbu dodržuje a udeľuje almužnu. A zbožní sú tí,
ktorí plnia svoje dohody, keď ich raz uzavreli, a sú trpezliví
v protivenstve, v nešťastí a v dobách násilia – to sú tí, ktorí majú pravú
vieru a to sú bohabojní“
(2:177).
„Vy,
ktorí veríte, predpísaný je vám pôst tak, ako už bol predpísaný tým, ktorí boli
pred vami – snáď budete bohabojní“ (2:183).
„Nepohlcujte navzájom svoje majetky podvodným spôsobom! Nedávajte z nich
dary sudcom, aby ste tak hriešne pripravili ľudí o časť majetku, súc si toho
vedomí“ (2:188).
„... A spýtajú sa ťa na siroty; odpovedz: ,Spravodlivo sa k nim
chovať je dobré; ak s nimi jednáte, nech sú ako vaši bratia“ (2:220).
„Láskavé slovo a odpustenie je lepšie než almužna, za ktorou nasleduje
špatnosť“ (2:263).
„Ak prejavíte milodary, je to dobré a ak ich utajíte a dáte ich
chudobným, je to pre vás lepšie. A vymaže vám vaše zlé skutky. A Boh o tom, čo
konáte, dobre vie“ (2:271).
„Tí, ktorí rozdávajú almužnu zo svojho majetku v noci i vo dne, skryto i
verejne, tým sa dostane odmeny u ich Pána, takí nemusia mať strach a
nebudú zarmútení“ (2:274).
„Tí, ktorí pohlcujú zisk z lichvy, vstanú z mŕtvych ako ten, ktorého
satan poškvrnil svojím dotykom. A to preto, že povedali: ,Veď predaj je podobný
lichve!´ Boh však predaj povolil, a zakázal lichvu. Ten, komu sa dostalo
varovanie od jeho Pána a ktorý prestal s lichvou, bude zachované to, čo
predtým nadobudol, a rozhodnutie o ňom bude patriť Bohu. Tí však, ktorí sa
vrátia k lichve, tí sa stanú obyvateľmi ohňa a budú v ňom naveky“ (2:275).
„Boh zničí lichvu, avšak zúročí almužny. Boh nemiluje žiadneho
neveriaceho hriešneho“
(2:276).
„Tí, ktorí uverili, konali zbožné skutky, dodržiavali modlitbu
a dávali almužnu, dostanú odmenu od svojho Pána a nemusia mať strach a
nebudú zarmútení“ (2: 277).
Takýchto ušľachtilých prikázaní je
v Koráne veľa. Ak ich dobrý moslim svedomite a zbožne dodržiava, nachádza
mimoriadnu záľubu v očiach nášho Hospodina, Stvoriteľa neba i zeme.
Ak takýto moslim zbožne uctieva Alaha
a pritom nikdy v živote nepočul o trojjedinom Bohu, náš
Hospodin, Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov, prijíma túto úctu, ako úctu
seba samého. Takto si moslim, ktorý nikdy v živote nepočul Trojjedinom
Bohu, uctievaním Alaha uctieva nášho Boha v troch osobách, pretože my
veľmi dobre vieme, že Boh je len jeden – Hospodin, Boh Abrahámov, Izákov
a Jakubov.
Ten moslim to však nemôže vedieť, ale ak
napriek tomu verí v jedného Boha, v súdny deň, v anjelov, Písmo
a prorokov, ak rozdáva zo svojho majetku príbuzným, sirotám, biednym,
žobrákom, prispieva na vykúpenie otrokov, koná modlitby a dobré skutky,
udeľuje almužny, plní si svoje záväzky, je trpezlivý v časoch skúšok,
zachováva pôst, nenasledujte stopy satanove, neobohacuje sa podvodným spôsobom,
je spravodlivý k sirotám, neobohacuje sa úžerou, proste ak dobrý moslim
podľa svojho najlepšieho svedomia zachováva ušľachtilé prikázania Koránu,
získava neodňateľné zásluhy u nášho Hospodina, Boha Abrahámovho, Izákovho
a Jakubovho.
Takýto moslim môže byť spasený práve preto, že
je dobrý moslim. Ako je však známe, Korán hlása aj zlé veci, ale uvedený zbožný
moslim nenesie vinu za tieto zlé prikázania. Za tie zodpovedá pred Bohom
zakladateľ islamu, Mohamed. A jednoduchý moslim, ktorý nikdy v živote
nepočul o Katolíckej cirkvi, nemôže byť vinný za to, že nepozná katolícke
pravdy! Boh nie je taký krutý ako sme my, ľudia. On miluje aj moslimov
a chce aj ich spasiť. A nielen moslimov, ale všetkých ľudí čistého
srdca. Žiada sa však na doplnenie výkladu dodať, že ak moslim spozná jedine
pravú katolícku vieru, no napriek tomu odmieta stať sa katolíkom, alebo ak
konvertuje na katolícku vieru, ale potom sa vráti späť k islamu, potom
preňho začína platiť zásada Extra ecclesiam nulla salus.
Ježišova misia lásky nad všetkými zásadami
Arcibiskup Lefèbvre patril k typu
teológov, ktorí sa zľakli novátorstva. Zabudol však na to, že najväčším
novátorom v dejinách Katolíckej cirkvi bol sám Pán Ježiš Kristus, ktorý okrem
iného uzdravil v sobotu muža s vyschnutou pravou rukou. Práca
v sobotu patrila medzi najťažšie previnenia voči židovskému zákonu. Nepracovať v sobotu žiadal od vyvoleného národa sám Hospodin Boh. No práve jeho Syn Ježiš Kristus tento
zákon porušil. Prečo? Pretože Ježiš nad tento zákon postavil najvyšší Boží
zákon, zákon lásky, ktorý ho inšpiroval vykonať v sobotu ušľachtilý skutok
lásky napriek tomu, že veľmi dobre vedel, ako tým pohorší farizejov. Ako píše
evanjelista Lukáš, v istú sobotu „vošiel Ježiš do synagógy a učil.
Bol tam muž, ktorý mal vyschnutú pravú ruku. A zákonníci s farizejmi
naň striehli, či v sobotu uzdraví, aby ho mali z čoho obžalovať. Ale
on poznal ich myšlienky. Preto povedal človeku, čo mal vyschnutú ruku: „Vstaň
a postav sa do prostriedku!´ On vstal a postavil sa. A tamtým
Ježiš povedal: ,Pýtam sa vás: Slobodno v sobotu robiť dobre, alebo zle,
zachrániť život, alebo ho zničiť?´ Popozeral sa po všetkých a povedal mu:
,Vystri ruku!´ On to urobil a ruka mu ozdravela. Ale oni, plní nerozumu,
radili sa, čo urobiť s Ježišom“ (Lk 6, 6-11).
Ježiš pritom neprišiel zrušiť sobotu, ale dal
nám nádherný príklad, ako máme narábať s Božím zákonom. Pozemská
existencia nášho Spasiteľa bola misiou lásky. „Missio, t. j. poslanie začína
v samom Bohu. Otec posiela Syna a tento zosiela Ducha Svätého. Jeho
pôsobením si učeníci uvedomili svoje poslanie: odovzdávať ďalej svetlo Božie
a lásku, ktorú zažili“ (Viem, komu som uveril, II. vydanie. s.
272).
Láska je najvyšší zákon Svätého písma aj nášho
evanjelia. Tento zákon je nad všetkými inými zákonmi a v praktickom
živote má pred nimi prednosť. Tento zákon môže Pán postaviť nad iný svoj zákon.
Veď „Syn človeka je pánom aj nad sobotou“ (Lk 6, 5). A tak ako je
Syn človeka pánom nad sobotou, je pánom aj nad katolíckou zásadou. Pán Ježiš sa
pýta farizejov, či možno robiť dobre a zachraňovať život aj za cenu
porušenia soboty. Mohli by sme Ježišove slová parafrázovať a pýtať sa, či
je možné robiť dobre a zachrániť život duše aj za cenu zdanlivého porušenia
katolíckej zásady. A syn človeka sa nielen pýta, ale neustále zachraňuje
tých, ktorých zaslepení puritáni vylučujú z Pánovho diela spásy. Boh
miluje aj nekatolíkov a chce aj ich spasiť. Každému človekovi dáva
nepreberné množstvo prostriedkov spásy duše.
Boh často spasí aj tých, o ktorých sa
v minulosti neraz predpokladalo, že nemajú nádej na záchranu duše. Týka sa
to napríklad samovrahov. Pôvodné stanovisko Cirkvi bolo jednoznačné.
Samovrahovia nemali katolícky pohrebný obrad, ba nesmeli byť ani pochovávaní na
cintorínoch spolu s ľuďmi, ktorí zomreli prirodzenou smrťou. Samovrahovia
sú obzvlášť poľutovaniahodní. Nie sú len samovrahmi svojho tela, ale zároveň aj
samovrahmi svojej duše, pretože svojím činom vystavujú svoju dušu smrteľnému
nebezpečenstvu večného zatratenia.
Dlhú dobu sa predpokladalo, že duše samovrahov
s najväčšou pravdepodobnosťou skončia vo večnom zatratení. Čoraz viac však
pribúdajú hodnoverné informácie o tom, že tieto duše nemusia byť
nevyhnutne vopred odsúdené na večnú záhubu.
Zo starších čias je známy prípad istej pani
Duprezovej z Francúzska, ktorej muž v Paríži spáchal samovraždu. Skočil
z vysokého mosta do rieky a predčasne tak ukončil svoj život. Jeho
manželku, ktorá sa za nešťastného manžela ustavične modlila, to hlboko
zasiahlo. Keďže sa však dopočula, že v dedinke Ars neďaleko Lyonu žije
kňaz Ján Mária Vianney, ktorý má mimoriadne schopnosti, presahujúce možnosti
bežného človeka, rozhodla sa navštíviť ho. Známy nemecký životopisec svätcov
Wilhelm Hünermann opisuje ich stretnutie takto:
„Pani Duprezová, chvejúca sa vzrušením, stála pri dverách
a mimovoľne si pokľakla, keď Vianney popri nej prechádzal. Na okamih ju
zasiahlo modré svetlo jeho očí. ,Pán farár!´ osmelila sa.
Svätec sa k nej sklonil a pošepkal: ,Je spasený!´
Oslovená sa ako bez zmyslov vzpriamila. ,Čo hovoríte?´
,Hovorím vám, že je spasený! Medzi zábradlím mosta a vodou vzbudil
si ľútosť. Matka Božia mu vyprosila milosť.´
,Odkiaľ to viete?´ zajakala sa pani.
,Viem to, dcéra moja! Viem! Bolo to predsa v mariánskom mesiaci máj.
Krátko predtým sa s vami pomodlil Zdravas´ Mária pred obrazom našej Milej
Panej. Pamätáte sa na to? Pre tento jeden Zdravas mu Panna Mária vymohla milosť
ľútosti a Božie milosrdenstvo. Ale modlite sa za neho! V očistci čaká
na Vašu pomoc´“ (Hünermann, W. Aj
diabol pred ním kapituloval, s. 445–446).
Tieto poznatky korešpondujú so súčasným učením
Katolíckej cirkvi. Aktuálny Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza: „Ťažké
psychické poruchy, úzkosť alebo veľký strach pred nejakou životnou skúškou,
utrpením alebo mučením môžu zmenšiť zodpovednosť samovraha. Nemáme strácať
nádej na večnú spásu ľudí, ktorí si vzali život. Boh im môže dať príležitosť na
spasiteľnú ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám. Cirkev sa modlí za tých,
ktorí si siahli na život“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 2282).
Ľudská schopnosť posúdiť, koho Boh spasí
a koho nie, je taká úbohá, že by bolo nesmiernou opovážlivosťou rozhodovať
o tom, kto je povolaný k spáse a kto nie. Tvrdenie, že do neba
môžu vstúpiť len katolíci, zjavne odporuje Svätému písmu aj katolíckemu
učeniu. Je teda neplatná zásada Extra ecclesiam nulla salus (Mimo Cirkvi
niet spásy)? Nie, nie je, len je potrebné ju správne pochopiť
v historických súvislostiach, v ktorých bola formulovaná.
Neomylnosť pápežov a Magistéria Cirkvi
Tak ako mal pápež Pius IX. v 19. storočí
a neskôr pápež Pius XII. v prvej polovici 20. storočia právomoc
korigovať učenie svojich predchodcov, mal aj pápež Pavol VI. v druhej
polovici 20. storočia nespochybniteľné právo právoplatne korigovať učenie
predchádzajúcich pápežov. Oprávňovala ho k tomu dogma Prvého vatikánskeho
koncilu, ktorá hovorí: „Ak teda niekto hovorí, že rímsky veľkňaz má
povinnosť iba dohliadať a usmerňovať, ale nemá plnú a najvyššiu jurisdikčnú moc
v celej Cirkvi, a to nielen v záležitostiach viery a mravov, ale i tých, ktoré
sa týkajú disciplíny a riadenia Cirkvi rozšírenej po celom svete; alebo že má
iba väčší podiel, nie však úplnú plnosť tejto najvyššej moci; alebo že jeho moc
nie je riadna a bezprostredná, či už vo všetkých i v jednotlivých cirkvách,
alebo u všetkých i jednotlivých pastierov a veriacich: nech je prekliaty“
(Conc. VATICANUM 1869–1870. Oecumenicum XX. SESSIO IV /18. lulii 1870/, De
Romani Pontificis infallibili magisterio, cap. 3. In: Denzinger , H.
Enchiridion symbolorum, definitionum et deklarationum de rebus fidei et morum.
Editio undecima. Friburgi Brisgoviae: Herder, 1911, č. 183; slovenský
preklad: Dekréty Prvého vatikánskeho koncilu, [online]. [cit. 14.
09. 2014]. Dostupné na internete:
http://a-repko.sk/knihy/1vatikan.htm).
Navyše koncil deklaroval neomylnosť pápežov aj
pre budúcnosť: „Duch Svätý totiž nebol Petrovým nástupcom prisľúbený preto,
aby skrze jeho zjavenie odhalili novú náuku, ale preto, aby s jeho prispením
sväto strážili a verne vykladali zjavenie odovzdané apoštolmi, čiže poklad
viery. Ich apoštolskú náuku prijímali všetci ctihodní otcovia a ctili a
nasledovali svätí pravoverní učitelia. Veľmi dobre vedeli, že Stolica svätého
Petra zostane vždy oslobodená od každého omylu podľa božského sľubu nášho Pána
a Spasiteľa, ktorý dal kniežaťu svojich učeníkov: Ja som prosil za teba, aby
neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov (Lk 22,
32)“ (Conc. VATICANUM 1869–1870. Oecumenicum XX. SESSIO IV (18. lulii
1870), De Romani Pontificis infallibili magisterio, cap. 4. In: Denzinger ,
H. Enchiridion symbolorum, definitionum et deklarationum de rebus fidei et
morum. Editio undecima. Friburgi Brisgoviae: Herder, 1911, č. 1836;
slovenský preklad: Dekréty Prvého vatikánskeho koncilu, [online]. [cit. 14.
09. 2014]. Dostupné na internete:
http://a-repko.sk/knihy/1vatikan.htm).
Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré
podpísal blahoslavený pápež Pavol VI., teda napriek ľudskej nedokonalosti jeho
tvorcov nemôžu obsahovať nijakú herézu, pretože ich schválil neomylný pápež,
ako aj preto, že sú dielom neomylného Magistéria Cirkvi.
Ako totiž uvádza konštitúcii Druhého
vatikánskeho koncilu Lumen gentium: „Cirkvi prisľúbenú neomylnosť má
aj biskupský zbor, keď vykonáva najvyšší učiteľský úrad spolu s nástupcom
Petrovým. A týmto definíciám nikdy nemôže chýbať súhlas Cirkvi pod vplyvom
toho istého Ducha Svätého, vďaka ktorému celé Kristovo stádo sa udržuje a zveľaďuje
v jednote viery. Keď však rímsky pápež alebo biskupský zbor spolu
s ním definujú nejakú pravdu, robia tak súhlasne so zjavením, ktorého sa musia všetci pridŕžať
a s ním sa zhodovať, a ktoré sa neporušené prenáša písmom alebo
ústnym podaním, a to zákonitým nástupníctvom biskupov a najmä
starosťou rímskeho pápeža, a sa v Cirkvi vo svetle Ducha pravdy sväto
zachováva a verne vysvetľuje“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen
gentium, č. 25).
A na inom mieste tejto vieroučnej
konštitúcie sa uvádza, že „biskupský stav, ktorý je nástupcom Apoštolského
kolégia v učiteľskom úrade a duchovnej správe, ba ktorý je
nepretržitým pokračovaním Apoštolského zboru, je spolu so svojou hlavou,
rímskym pápežom – a nikdy nie bez tejto hlavy – aj nositeľom najvyššej
a plnej moci nad celou Cirkvou; túto moc však možno vykonávať iba so
súhlasom rímskeho pápeža“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen
gentium, č. 22).
Nositeľom neomylnosti je teda okrem pápeža aj
Magistérium Cirkvi, t. j. Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý tvoria biskupi na čele
s pápežom. Učiteľský úrad Cirkvi učí neomylne v období mimo koncilov
(riadne Magistérium), ale aj na všeobecnom koncile (mimoriadne Magistérium).
Koncil teda nemôže slávnostne vyhlásiť chybné učenie, pretože je neomylný vďaka
kontinuálnej asistencii Ducha Svätého Magistériu Katolíckej cirkvi. Neomylnosť
Cirkvi nie je dielom ľudskej múdrosti alebo učenosti, ale výsledkom účinkovania
Ducha Svätého v Cirkvi, jeho sústavnej asistencie Magistériu Cirkvi. Ježiš
predsa povedal apoštolom okrem iného aj toto: „A ja poprosím Otca a on
vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy, ktorého
svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva
u vás a bude vo vás“ (Jn 14, 16–17). A na inom mieste: „Keď
príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy...“ (Jn 16, 13).
Ježiš Kristus nikdy nehovoril do vetra. Každé
jeho slovo malo hlboký zmysel a večnú platnosť. Ježiš Kristus svojimi
slovami explicitne garantoval neomylnosť zhromaždenia biskupov na čele
s pápežom. Nie však neomylnosť jednotlivých biskupov. Vieme, že medzi
apoštolmi bol aj zradca, Judáš. Jednotliví biskupi nie sú neomylní učitelia
viery a mravov.
Iba zhromaždenie biskupov na čele
s pápežom, teda Učiteľský úrad Cirkvi, dáva garanciu neomylnosti. Aj
arcibiskup Lefèbvre mohol byť neomylný vtedy, ak hlásal to isté, ako
Magistérium cirkvi v zjednotení s pápežom. V okamihu, keď začal
hlásať čosi odlišné, už to neboli neomylné katolícke pravdy. Biskup Donald J. Sanborn – napriek tomu, že je to známy
sedesvakantista – geniálne vysvetlil Lefèbvrov fenomén. Sanborn okrem iného
píše:
„Preto nemôže existovať ,biskup-prorok´ ako arcibiskup Lefebvre, ktorý
preosieva učenie katolíckej hierarchie a tak sa stáva sám neomylnou autoritou.
Neomylnosť a neporušiteľnosť Katolíckej cirkvi musí byť spravovaná pápežom a
katolíckymi biskupmi v jednote s ním. Nemôže byť zaistená skrze jedného
alebo niekoľkých biskupov, ktorí sami seba ustanovia ako tých, ktorí opravujú
pápeža a zvyšok hierarchie. Držať sa takej teórie ničí samotnú Božskú
konštitúciu Cirkvi. Podstata katolicizmu spočíva v tom, že má
hierarchiu, ktorá má moc učiť, riadiť a posväcovať v mene Krista a to tou samou
autoritou a mocou, akú má Ježíš Kristus. Pokiaľ sa veriaci, aby sa
dozvedeli nadprirodzenú pravdu, musia uchyľovať k biskupom prorokom, ktorí
strhnú masku lži a ktorí bojujú proti takej hierarchii, potom sa rúca
sama povaha a podstata Katolíckej cirkvi. Inými slovami, nikto nemôže hovoriť v
mene Božom nad a mimo rámec hierarchie Rímsko-katolíckej cirkvi“ (Sanborn D. J. Odpověď biskupovi Williamsonovi
ohledně otázky týkající se uprázdnění (vakantu) Římského Stolce. [online]. [cit. 28.10. 2014]. Dostupné na
internete: http://www.michaelsa.cz).
Excelentný výklad! Sotva by bolo možné napísať
to lepšie!
Zaiste nemožno schvaľovať ani bludy
sedesvakantizmu, ale táto analýza biskupa Sanborna je jednoducho neporaziteľná.
Nemôže sa stať, aby sa Magistérium Cirkvi na čele s pápežom mýlilo a
arcibiskup Lefèbvre by bol neomylný. Reálna je jedine opačná možnosť!
Katolícka cirkev nesmie ustrnúť vo vývoji
Katolícka teológia nemôže zakrpatieť vo svojom
vývoji. Toto bol jeden z mnohých momentov, ktoré arcibiskup Lefèbvre
nepochopil a spôsobil tak Katolíckej cirkvi bolestivé rany. Katolícka
cirkev sa vyvíja, no pritom si zachováva neomylnosť vo veciach viery
a mravov. Neomylnosť pápežov a Magistéria Cirkvi sú piliere, ktorým
vďačí Katolícka cirkev za svoju silu. Akékoľvek ich spochybňovanie je teda
veľmi nebezpečným trendom, ktorý je potrebné čo najrozhodnejšie odmietnuť.
Použitá literatúra
1. Bučko, L.: Na
ceste k oslobodeniu. Základy misiológie. Nitra: Spoločnosť Božieho slova,
2003. ISBN 80-85223-34-1. 549 s.
2. Denzinger, H. Enchiridion symbolorum, definitionum et deklarationum
de rebus fidei et morum. Editio undecima. Friburgi Brisgoviae: Herder,
1911. 656 s.
3. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I.:
Konštitúcie. Trnava: Spolok
svätého Vojtecha, 1993. 342 s.
4. Dokumenty Druhého
vatikánskeho koncilu II.: Dekréty a deklarácie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1993. 349
s.
5. Hünermann, W. Aj
diabol pred ním kapituloval. Prešov, 1992. 484 s.
6. Kajpr A.: Svědectví
doby. Praha: Česká křesťanská akademie, 1993, ISBN 80-85795-00-0. 98 s.
7. Katechizmus Katolíckej cirkvi. 8. vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha,
2013. ISBN
978-80-7162-970-2. 918 s.
8. Korán.
Preložil Ivan Hrbek. Praha: Odeon, 1991. ISBN 80-207-0444-2. 800 s.
9. Ondruš, R.: Blízki
Bohu i ľuďom. Životopisy svätých. Na Slovensku prvé vydanie.
Bratislava: Tatran, 1991. ISBN 80-222-0277-0. 728 s.
10. Pius IX. Quanto
conficiamur maerore. [online]. [cit. 05.08. 2013]. Dostupné na internete:
11. Pius XII.
Mystici Corporis Christi, in Acta Apostolicae Sedis, roč. 35,
1943, s. 193–248.
12. Sanborn D. J. Odpověď biskupovi Williamsonovi ohledně otázky
týkající se uprázdnění (vakantu) Římského Stolce. [online]. [cit. 28. 10. 2014]. Dostupné na
internete: www.michaelsa.cz.
13. Schumacher, J.: AUSSERHALB
DER KIRCHE KEIN HEIL? [online]. [cit. 05. 08. 2013]. Dostupné na internete:
www.theologie-heute.de.
14. SVÄTÉ PÍSMO STARÉHO I NOVÉHO ZÁKONA. Deviate vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2007. ISBN 978-80-7162-652-7. 2331
s.
15. Viem, komu som uveril. II. vydanie. Z nemeckého originálu preložil
A. H. Mateje. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1990. ISBN 80-7118-004-1. 431 s.
::
Súvisiace články:
Keď som v článku uvádzal, že aj moslim môže byť spasený, niektorí ľudia sa veľmi divili. Veľmi zaujímavé svedectvo, týkajúce sa spásy moslimov, uvádza rakúska mystička Maria Simma: "To sú veci, keď skrze príslušnosť ku Katolíckej cirkvi sa môže človek najviac priblížiť nebeskému kráľovstvu. Ale tí, ktorí boli vychovávaní inak a majú odlišnú vieru a tú praktizujú svedomito, budú samozrejme tiež svätí. Musím upozorniť všetkých kresťanov, že je tiež mnoho svätých, ktorí boli iného vyznania. Práve o jednom takom prípade sa nedávno zmienila Naša Pani jednému z ich vizionárov. Keď sa jej vizionár pýtal, kto bol najsvätejšou osobou v minulých storočiach v meste, v ktorom Ona žila, Naša Pani odpovedala, že tou najzbožnejšou a najsvätejšou ženou bola moslimka." (Mráček F. Očistec II. I. vydání. Praha: Vérité 2010. ISBN 978-80-87129-10-7, s. 134)
OdpovedaťOdstrániťJ.M.J.A.J.T.
OdpovedaťOdstrániťAko je mozne, ze biskup v jednote ucenia s papezom a v poslusnosti jemu nespravne uci a je potrebne jeho ucenie "korigovat"? Je to nezmysel vzhladom na dogmu o neomylnosti biskupov.
Tiez, ako je mozne, ze neomylne ucenie jedneho papeza, je mozne korigovat inym "neomylnym" ucenim?
Ak je nieco raz neomylne, tak je to neomylne aj o 1000 rokov.
A k tomu rozpravkovo ruzovemu mimoriadnemu sposobu spasy:
" Najhorsie sa vedie dusiam zomrelych v ocistci, ktori neprinalezali k cirkvi katolickej, lebo sa na nich prihovory nevztahuju. Katolicka cirkev sa modli len za "zomrelych v Kristu",teda za tych, ktori k nej prinalezali. Pri omsi svatej sa modli knaz v memente za zomrelych "ktori nas predisli v znameni viery". Uz svaty Augustin uvadza, ze Telo Panovo sa obetuje len za udy Kristove. Ctihodna Katarina Emmerichova hovori, ze ti, ktori nenalezali k cirkvi katolickej, maju v ocistci zvlastne miesto a trpia viac, lebo sa im nedostava pomoci z obeti omse svatej a z modlitieb cirkvi za zomrelych."
Navyse za tychto sa nemodlia ich pribuzni, pretoze neveria na ocistec.
Maria Lindmayerova pise, ze tieto duse su v ocistci celkom bez pomoci a Pan Jezis ju poucil, aby sa za nich modlila.
Nie je to s nimi teda az take ruzove.
J.M.J.A.J.T.,
Odstrániťvo Vašom príspevku je toľko nezmyslov pokope, že neviem, čím skôr začať. Spomínate dogmu o neomylnosti biskupov. Takáto dogma však nikdy neexistovala a ja som to ani nikde netvrdil. Je diametrálny rozdiel medzi neomylnosťou Magistéria Cirkvi a neomylnosťou biskupov. To prvé platí, to druhé nikde nie.
Čo sa týka neomylného učenia pápeža, toto má svoje špecifické podmienky. Neznamená to však, že ak pápež František čosi povie novinárom pri tlačovke v lietadle, že už je to automaticky neomylné učenie Cirkvi.
Čo sa týka spásy nekatolíkov, túto problematiku som vysvetlil už mnohokrát tak jasne, že to nepochopili len žiaci s tvrdými hlávkami. Evanjelická cirkev Augsburského vyznania nie je pravou cestou k spáse, to však neznamená, že Kristus nemôže spasiť evanjelika. Anglikánska cirkev nie je pravou cestou k spáse, Boh však môže spasiť každého anglikána, ktorého uzná za hodného spásy. Islam nie je cestou spásy, avšak Kristus môže spasiť aj moslima. A diela katolíckych mystičiek ako je Mária Simma potvrdzujú, že už bolo spasených aj mnoho moslimov. Ostatne spasený bol aj lotor Dismas, ktorý visel na kríži na Golgote vedľa Pána Ježiša. Kristus je všemohúci a ani lefèbvristi nemôžu Kristovi diktovať, koho môže spasiť a koho nie.
J.M.J.A.J.T.
OdstrániťTu je ta „neexistujuca“ dogma o neomylnosti biskupov:
„V moci uciti, udelene sboru apostolskemu a biskupum je obsazena vysada neomylnosti v uceni o vire a mravech. Biskupove, at po svete rozptyleni, nebo shromazdeni na ekumenickem koncilu, museji byti v souhlasu a ve spojeni s rimskym papezem. D., uc. Vatik.“
„Uceni o neomylnosti biskupu ve vecech viry a mravu, popirane jansenisty, febroniany a hlavne modernisty, jest clankem katolicke viry (koncil vatik.)“
(Salajka, Ve svetle viry)
To mnohe vysvetluje.
J.M.J.A.J.T.,
Odstrániťzase - ako ostatne vždy - uvádzate polopravdy. Druhý vatikánsky koncil učí: "Kolégium biskupov, čiže biskupský zbor, nemá však moc, ak sa nechápe spolu so svojou hlavou, Petrovým nástupcom, rímskym biskupom, ktorého právomoc primátu zostáva nedotknutá voči všetkým, tak voči duchovným pastierom, ako aj voči veriacim. Rímsky veľkňaz má totiž mocou Kristovho námestníka a pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a všeobecnú moc nad celou Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať. No biskupský zbor, ktorý je nástupcom apoštolského kolégia v učiteľskom úrade a duchovnej správe, ba ktorý je nepretržitým pokračovateľom apoštolského zboru, je spolu so svojou hlavou, rímskym veľkňazom – a nikdy nie bez neho – aj nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou; (porov. Zinelliho oficiálna relácia na Prvom vatikánskom koncile: Mansi 52, 1109C) túto moc však môže vykonávať iba so súhlasom rímskeho veľkňaza.“ (Lumen gentium, č. 22)
Je teda nad slnko jasnejšie, že základnou podmienkou uplatňovania neomylnosti biskupského zboru je súhlas pápeža. Teda jedine zbor bispupov pod vedením pápeža je neomylný. Bez pápeža teda nemôže existovať neomylnosť biskupov.
J.M.J.A.J.T.,
OdstrániťDruhý vatikánsky koncil učí aj toto: „Hoci jednotliví biskupi nemajú výsadu neomylnosti a sú rozptýlení po celom svete, ak sú spojení zväzkom spoločenstva medzi sebou a Petrovým nástupcom -, ak sa pri podávaní svojho autentického výkladu zhodujú vo veciach viery a mravov na nejakom výroku ako definitívne záväznom, neomylne predkladajú Kristovo učenie. (Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Dei Filius, 3: Denz.1712 (3011). Porov. poznámku k prvej schéme o Cirkvi (prevzatú od sv. Róberta Bellarmina): Mansi 51, 579C; ako aj opravenú schému druhej konštitúcie o Cirkvi Kristovej s komentárom Kleutgena: Mansi 53, 313AB; PIUS IX., list Tuas libenter: Denz. 1683 (2879).) A to je ešte zjavnejšie, keď zhromaždení na všeobecnom cirkevnom sneme, sú pre
celú Cirkev učiteľmi a rozhodujú vo veciach viery a mravov... (Lumen gentium, č. 25)
V ZMYSLE UVEDENÉHO TEXTU TEDA SAMOTNÍ BISKUPI NIE SÚ NEOMYLNÍ, ALE JEDINE AKO KOLÉGIUM BISKUPOV V SPOJENÍ S PÁPEŽOM – NIKDY NIE BEZ PÁPEŽA! - MÔŽU MAŤ VÝSADU NEOMYLNOSTI.
J.M.J.A.J.T.
OdstrániťK prvemu Vasmu prispevku:
V Lumen gentium sa pise, ze rimsky velknaz ma najvyssiu a plnu moc. Toto je pravda, mame na to aj dogmu.
Potom vsak tvrdite, ze aj biskupi s papezom su tiez nositelmi najvyssej a plnej moci.
Najvyssiu a plnu moc moze mat predsa len jeden, ked ju maju dvaja, tak uz nie je najvyssia a plna. Navyse, ked je ta moc na niekom zavisla (papez), nemoze byt najvyssia a plna.
Cirkev je tiez spolocnost hierarchicka a monarchicka. Preto ti, co su pod hlavou nemozu mat moc najvyssiu a plnu.
Biskupska pravomoc je riadna, je vsak zavisla na plnej pravomoci papeza.
K druhemu Vasmu prispevku:
Jednotlivymi biskupmi je myslene to, ze biskup sam nie je neomylny, tuto charizmu mali len sv. apostoli aj kazdy sam. Biskup sam, nezavisle nie je neomylny, ked , ale biskupi po svete rozptyleni ucia jednomyselne vo veciach viery a mravov, tak su neomylni.
Cirkev vzdy pokladala jednomyselny suhlas biskupov za znamku pravdy.
V prvom Vasom prispevku sa pojednava o vykonavani ucitelskeho uradu biskupmi mimoriadnym sposobom, v druhom riadnym.
Co je u Vas pozitivne, ze uvadzate aj Denzingera ako odvolavku na pravdivost svojich tvrdeni. Aj ste si nalistovali, co sa konkretne pise v tych odvolavkach? To by bolo zaujimave precitat si.Mate moznost ci niekto iny?
Vaše chápanie neomylnosti v Katolíckej cirkvi je úplne pomýlené. Tak si to ujasnime. Na dogme o neomylnosti pápeža sa zhodneme. U biskupov je neomylné ich kolégium spojené s pápežom, ktoré má súhrnný názov Učiteľský úrad Cirkvi, čiže Magistérium. Ak sa Učiteľský úrad, teda kolégium biskupov jednomyseľne zhodne s pápežom na nejakom učení, je to neomylné učenie Katolíckej cirkvi. Najčastejšie k tomu dochádza na konciloch. To, čo Vy vidíte ako rozpor, v skutočnosti rozporom nie je. Aj v čele Magistéria Cirkvi je totiž vždy pápež. Teda ak pápež vyhlási nejaké učenie Cirkvi sám, je neomylný. Ak toto učenie vyhlási ako hlava Magistéria Cirkvi, je taktiež neomylný. Čiže zbytočne hľadáte rozpor tam, kde rozpor nie je. Ak biskup hlása to, čo hlása Magistérium Cirkvi, je neomylný. Ak však začne hlásať svoje vlastné názory ako učenie Katolíckej cirkvi a tieto jeho názory sú v jasnom rozpore s učením Cirkvi, prestáva byť neomylný a stáva sa heretikom. Neviem, ako lepšie by som Vám to ešte mal vysvetliť.
Odstrániť