Humor ma drží nad vodou

Rozhovor s publicistom a známym humoristom Milanom Kupeckým

Protekcia vraj už nežije, no podľa mňa tu zanechala veľa nezaopatrených detí...

Milan Kupecký je publicista, ale predovšetkým humorista. Ako autor prispieval do mnohých humoristických relácií a pôsobil v rôznych redakciách: ako športový redaktor, potom ako dlhoročný vysunutý redaktor krajského denníka Hlas ľudu a neskôr Roľníckych novín. Po tzv. „Nežnej“ bol krátky čas aj šéfredaktorom Nového Roháča. V súčasnosti vydáva dvojjazyčné regionálne noviny Chýrnik – Hírnok a spolupracuje tiež s naším občasníkom. Rozhodli sme sa urobiť s ním krátky rozhovor.

JM: Pán Kupecký, kedy a ako sa začali vaše tvorivé stretnutia, najmä s humorom?

M. Kupecký: Ak zalistujem v pamäti, už od útleho veku badali moji blízki, najmä vrstovníci, že nie je so mnou všetko v poriadku. Až po čase sa zistilo, že život neberiem až tak vážne ako ostatní. A tak som sa líšil od priemeru. Nebohý, mimochodom dobrý priateľ, známy spisovateľ Laco Zrubec, tak ako ja rodák zo Šurian, mi pri istej príležitosti povedal, že by som toho bol dosiahol oveľa viac, keby som bol napríklad Bratislavčan, nie tu na „Felvidéku“. Čo je to však dosiahnuť viac? Som zástancom príslovia „Svetská sláva, poľná tráva“.

JM: Isto sa nebudem mýliť, keď vás nazvem „roháčovcom“, či už v súvislosti s prispievaním do niekdajšieho časopisu Roháč, alebo pôsobením v Novom Roháči. Aký je váš vzťah k tomuto, žiaľ už zaniknutému, satiricko-humoristickému periodiku?

M. Kupecký: Taký ako ostatných píšucich i kresliacich autorov, „roháčovcov“, ktorí pomaly vymierajú. Niektorí zmenili zamestnanie, iní už dožívajú, alebo uzreli druhý svet. Spolu s nimi aj tento humoristický žáner žiaľ na Slovensku vymiera. Najmä preto, že umelci, najmä karikaturisti, nemajú kde publikovať, respektíve prezentovať svoje umelecké práce. Napokon, čo sa diviť? Možno to vyjadriť jednou vetou. Najväčšie, vulgárne povedané, špinavosti sa robia na najvyšších miestach, vo vyšších kruhoch, najmä v politike – a predsa taký časopis, ktorý by pranieroval ich každodenné neduhy, nie je pre nich a z ich pohľadu ani pre spoločnosť potrebný. Predtým sa tomu hovorilo komunálna satira, dnes nie je žiadna. Mladí ľudia pomaly už nevedia, čo je to aforizmus, epigram, či humoreska.

JM: Ako vnímate súčasnú situáciu v mediálnej sfére, povedzme v porovnaní s minulosťou?

M. Kupecký: Nie je čo porovnávať, pretože médiá sú v rukách mocných, najmä zahraničných majiteľov, ktorí majú záujem každodennými správami dezinformovať spoločnosť, čo hovorí vlastne samo o sebe...

JM: Aké sú vaše tvorivé plány?

M. Kupecký: Nuž aké? Tvorivé možnosti sú v dnešnej konzumnej spoločnosti mizivé, ba takmer žiadne. Všetko je o peniazoch. Nehovoriac o lobingu, intervencii, ktoré vystriedali niekdajšiu socialistickú známosť. Protekcia vraj už nežije, no podľa mňa tu zanechala veľa nezaopatrených detí. Korupcia, úplatkárstvo a vôbec vládnuci marazmus, chaos a neporiadok bez duchovna a dobrých medziľudských vzťahov je doménou dneška a to všade vôkol. Ak by ma humor nedržal takpovediac nad vodou, tuším požiadam o eutanáziu.

JM: Trochu ma prekvapuje váš pesimizmus, keďže vás poznám ako humoristu aj ako tvorivého človeka. Stretávam sa s vašou tvorbou a s duchaplnými myšlienkami napríklad v Literárnom týždenníku i v ľudovom Kocúrkove, čo znamená, že ste stále pracovne činný a vyťažený.

M. Kupecký: V tom máte pravdu. Práca by bola, len peniaze za prácu sú niekde inde. Chystám sa však, až boh a sponzori „dajú“, hoci zostali vo mne už iba nostalgické spomienky v podobe nespočetného množstva vlastných satirických myšlienok – aforizmov, teraz na sklonku kariéry a životnej dráhy, vďaka pochopeniu a podpore priateľov a najmä sponzorov, vydať svoje texty knižne. Rukopis je už zilustrovaný a knižka prakticky hotová, pripravená do tlače. Lenže zatiaľ márne hľadám toho správneho a pravého človeka, ktorý by investoval do kultúry. Pochopenie nenachádzam ani v slovenských subjektoch ako Matica slovenská, Slovenská národná strana či ministerstvo kultúry, ktorí však takúto podporu vo svojich dokumentoch deklarujú. Ale žiaľ iba verbálne. Mám niečo slovne sľúbené, no pokým nie sú peniaze na účte, je to stále iba v rovine sľubov.

JM: Ďakujem za rozhovor.

::

Súvisiace príspevky:

Čo vŕta v hlave Milanovi Kupeckému

O humore