|
Karol Dučák |
História používania
liturgických jazykov Rímskokatolíckej cirkvi
Problematika vývoja liturgiky od najstarších
čias po súčasnosť je ešte stále nedostatočne verejne prezentovaná, preto sa
zvlášť v menej serióznych médiách často objavujú rôzne skreslené pohľady
na túto problematiku. Týka sa to aj používania latinčiny a iných liturgických
jazykov v Rímskokatolíckej cirkvi. Pre lepšie zorientovanie sa
v problematike ponúka autor prehľadnú časovú tabuľku, dokumentujúcu používanie jednotlivých liturgických jazykov
v rôznych obdobiach histórie Rímskokatolíckej cirkvi. Pripojená časová
tabuľka nie je úplná, pretože kompletný materiál by bol priveľmi rozsiahly. Sú
v nej uvedené len najdôležitejšie momenty v histórii Rímskokatolíckej
cirkvi, ktoré ovplyvnili vývoj jej liturgických jazykov. Autor ponúka materiál
ako otvorený dokument na prípadné neskoršie doplnenie ďalších dôležitých
údajov. Zároveň prosí znalcov o racionálne podnety, ktoré by prispeli
k obohateniu pôvodného materiálu.
ČASOVÁ TABUĽKA
Rok 33 Posledná večera – prvá kresťanská
liturgia v aramejčine, prvom kresťanskom liturgickom jazyku.
33–70 Vývoj liturgie svätej omše v aramejskom
jazyku.
70 Pád Jeruzalema, po ktorom začalo kresťanstvo
intenzívne prenikať do helenizovanej Rímskej ríše, kde sa druhým liturgickým
jazykom stala gréčtina.
2. storočie Vznik latinskej liturgie v Severnej
Afrike.
3. storočie Popri gréčtine sa v Ríme začala
presadzovať latinčina. Spočiatku to zvyčajne bola ľudová forma latinčiny, tzv.
lingua Latina vulgata.
4. storočie Ľudovú formu latinčiny začala nahrádzať
klasická latinčina so známou vetnou štruktúrou a metrickými schémami. Na
tomto podklade vznikol latinský liturgický jazyk, v poradí tretí
liturgický jazyk Rímskokatolíckej cirkvi.
366–384 Pontifikát pápeža Damasa I., počas ktorého
latinčina úplne vytlačila gréčtinu v rímskej liturgii.
7. storočie Za byzantskej správy došlo opäť
k posilneniu gréckeho živlu. Gréčtina znovu nadobudla význam ako
liturgický jazyk a to malo za následok zavádzanie dvojjazyčného čítania pri
pápežských omšiach a dvojjazyčne sa konali aj dôležité časti krstného
obradu.
868 Pápež Hadrián II. slávnostne potvrdil
rímsko-slovanskú bohoslužbu na Veľkej Morave a schválil starosloviensky jazyk
ako štvrtý bohoslužobný jazyk Rímskokatolíckej cirkvi.
873 V dôsledku intríg franských duchovných
pápež Ján VIII. zakázal starosloviensku bohoslužbu na Veľkej Morave.
880 Pápež Ján VIII. znovu potvrdil
rímsko-slovanskú bohoslužbu na Veľkej Morave a opätovne schválil
starosloviensky jazyk ako bohoslužobný jazyk Rímskokatolíckej cirkvi. Taktiež
prehlásil, že sláviť omšu v ľudovom jazyku nie je prehreškom proti pravej
viere, veď Stvoriteľ troch hlavných jazykov vytvoril i všetky ostatné ku
svojej chvále.
880 Veľkomoravský arcibiskup Metod, vybavený
pápežskou bulou, sa pri návrate z Ríma zastavil v Chorvátsku, kde
zaviedol rímsko-slovanskú liturgiu, ktorá sa tu bez prerušenia slúži až dodnes
ako hlaholská liturgia.
885 Pápež Štefan V. pod silným tlakom franských
duchovných zakázal starosloviensku liturgiu na Veľkej Morave. V Poľsku
a v Čechách sa však táto liturgia udržala aj po jej zákaze na Veľkej
Morave. V Chorvátsku sa rímsko-slovanská liturgia nepretržite udržala až
dodnes. Nebola nikdy zakázaná, ale až do 13. storočia ani výslovne uznaná.
V tomto období bola Rímom tolerovaná ako zvykové právo.
11. storočie Zánik slovanskej liturgie v Čechách.
1248 Pápež Inocent IV. výslovne schválil
rímsko-slovanskú, čiže hlaholskú bohoslužbu senjskému biskupovi Filipovi pre
jeho biskupstvo a pre tie kraje, v ktorých sa slovanská reč v
rímskej liturgii užívala ako zvykové právo.
1346 Pápež Klement VI. povolil na žiadosť cisára
Karola IV. zriadenie kláštora pre slovanských mníchov v Prahe.
1347 Karol VI. založil benediktínsky kláštor Emauzy
v Prahe a pozval doň chorvátskych benediktínov, ktorí tu zaviedli
hlaholskú liturgiu v staroslovienskom jazyku. Predpokladá sa, že tento
kláštor časom prešiel v čítaniach zo staroslovienskeho na český jazyk.
1380 Rozšírenie slovanskej liturgie do
Poľska.
15. storočie Ústup slovanskej liturgie
v Čechách a v Poľsku.
1563 Tridentský koncil prenáša na pápeža Pia V.
iniciatívu vytvoriť nový misál. Zároveň ponecháva v platnosti liturgie s vyše
200-ročnou tradíciou. Zachovaná tak zostáva aj rímsko-slovanská, teda hlaholská
liturgia. Samotný Tridentský koncil a priori neodmietol používanie rodných
jazykov v liturgii. Koncil nikdy nevyslovil radikálnu požiadavku, že svätá
omša musí byť celebrovaná len v latinčine. V príslušnom kánone sa
uvádza, že musí byť odsúdený ten, kto tvrdí, že obrad rímskej Cirkvi „musí byť
celebrovaný len v jazyku ľudu“. Výslovne teda odsúdil iba tých, ktorí
žiadali celebrovanie svätých omší výlučne v rodnom jazyku veriacich,
nevyjadril sa však explicitne v tom zmysle, že každá svätá omša
v rodnom jazyku je zakázaná. Napriek tomu toto rozhodnutie koncilu začalo
byť neskôr často interpretované tak, ako keby každá liturgia v ľudovom
jazyku bola zakázaná.
1570 Pápež Pius V. vydal reformovaný Rímsky
misál. Podkladom pre jeho vznik je Alkvinov sakramentár z 9. storočia.
Tento misál prijali postupne všetky diecézy latinského Západu s výnimkou
Bragy a Lyonu. Časom došlo k úpravám hlaholskej liturgie, ktorej text
a posvätné obrady sa stali zhodnými s rímskou liturgiou.
Liturgia Pia V., teda gregoriánska omša (označovaná aj ako tridentská omša), sa
poväčšine slúžila po latinsky s výnimkou niekoľkých hebrejských
a gréckych viet. Postupom času však bola táto liturgia preložená do
viacerých iných jazykov.
1613 Vznik slovinského lekcionára.
1615 Preklad liturgie Pia V., teda gregoriánskej
omše, do čínskeho jazyka.
1631 Rím povolil preklad latinskej liturgie do
gruzínčiny, resp. arménčiny.
1634 Svätý stolec povolil perzský, resp. arabský
preklad misála Pia V.
1640 Pápež Urban VIII. schválil chorvátsky
rituál.
1755 Rím zrušil predchádzajúce povolenie slúžiť
svätú omšu v čínskom jazyku v dôsledku známeho sporu o čínske obrady.
1905 Pápež Pius X. podporil vydanie
hlaholského misála v Ríme.
1906 Pius X. svojím dekrétom De usu linguae Slavonicae in sacra Liturgia
dovolil natrvalo používať staroslovienčinu ako liturgický jazyk
v niektorých oblastiach východného pobrežia Jadranu a chorvátskeho
vnútrozemia.
1920 Pápež Benedikt XV. povolil používať
chorvátsky a slovinský jazyk vo vybraných liturgických obradoch a pri
čítaní evanjelia počas slávnostných omší.
1920 Pápež Benedikt XV. legitimizoval použitie
českého jazyka pri niektorých liturgických úkonoch v regiónoch, kde bola
táto zvyklosť zaužívaná už od 15. storočia.
1927 Vo Vatikáne vyšlo nové vydanie hlaholského
misála.
1929 Pápež Pius XI. schválil vydanie Rituálu
v nemčine pre Bavorsko.
1932 Vydanie kompletného Rituale romanum v
slovinskom jazyku.
1935 Vydanie osobitného Rituálu pre Viedenskú arcidiecézu.
Jeho používanie sa však postupne rozšírilo na celé Rakúsko.
1941–1942 Misionári v krajinách Afriky, Číny,
Indie, Indočíny, Indonézie a Novej Guiney dostávali povolenie prekladať Rituale
Romanum do miestnych jazykov. Slávnostné formuly však museli zostať
zachované v latinskom jazyku. Príprava týchto prekladov sa zásadne diala
pod dozorom apoštolského delegáta a vyžadovalo sa ich schválenie Rímom.
1963 Konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum
concilium Druhého vatikánskeho koncilu vytvorila predpoklad na širšie
uplatnenie národných jazykov v liturgii.
1969 Zverejnenie misála Pavla VI.
1970 Oficiálne zavedenie novej liturgie podľa
misála pápeža Pavla VI. Tento latinský obrad je možné slúžiť v národných
jazykoch na základe schválenia príslušných bohoslužobných textov Svätým
stolcom.
::
::
Použitá literatúra:
1. Berger R. Liturgický
slovník. 1. vydání. Praha: Vyšehrad, 2008. 592 s. ISBN 978-80-7021-965-2.
2. Caban, P. Dejiny
kresťanskej liturgie v staroveku. Prvé vydanie. Praha: Paulínky, 2013.
ISBN 978-80-7450-074-9. 136 s.
3. Caban P. Dejiny
slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu. Prvé vydanie. Trnava:
Spolok svätého Vojtecha, 2010. ISBN 978-80-7162-802-6. 152 s.
4. Denzinger, H. Enchiridion
symbolorum, definitionum et deklarationum de rebus fidei et morum. Editio
undecima. Friburgi Brisgoviae: Herder, 1911. 656 s.
5. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I.:
Konštitúcie. Trnava: Spolok
svätého Vojtecha, 1993. 342 s.
6. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu II.:
Dekréty a deklarácie.
Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1993. 349 s.
7. Krivda A. Obnovený
omšový poriadok a národný jazyk v liturgii. In Päťdesiat rokov
liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu na Slovensku. Zborník
z medzinárodnej vedeckej konferencie Košice, 25. októbra 2012. CD; 1.
vydanie. Ružomberok: Verbum, 2013. ISBN
978-80-8084-996-2.
8. Lacko, M.: Svätý
Cyril a Metod. Siedme vydanie. Rím: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda,
1992. 222 s. + 32 s. obrazových príloh.
9. Malý teologický lexikon. Bratislava: Spolok Svätého Vojtecha
v Trnave (v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava), 1977. 512 s.
12. Peclers, K. F. Dynamic
Equivalence: The Living Language of Christian Worship.
Collegeville: The Liturgical Press, 2003. ISBN
0-8146-6191-2. 239 s.
13. Ragan, G.: Liturgické
hnutie na Slovensku. Košice: Liturgický inštitút Jána Jaloveckého, 2001. ISBN
80-7165-302-0. 103 s.
14. SACRA CONGREGATIO
RITUUM. Decretum De usu linguae Slavonicae in Sacra liturgia. 18.
december 1906. In Acta Sanctae Sedis, 40 (1907), s. 54–58.
15. Sedlák P. Kontinuita
diela sv. Cyrila a Metoda v chorvatskom „glagoljašstve“. In Poznávanie
Kultúrneho dedičstva sv. Cyrila a Metoda.Monografia príspevkov
z medzinárodnej vedeckej konferencii. Nitra, 3. júl 2007. [online]. [citované
14.10. 2014]. Dostupné na internete: http://www.ukm.ff.ukf.sk , s. 122–153.
Pripojím poznámku, ktorá s témou článku súvisí, aj keď nepriamo:
OdpovedaťOdstrániťMôj starý otec, už nebohý (ročník 1888), spomínal, ako ich v škole presviedčali, že sa treba modliť po maďarsky, lebo modlitbu v slovenčine Boh nevyslyší. (Akoby Boh niektorým jazykom nerozumel!)
Tak či tak, liturgia by mala byť vznešená, a teda latinčina ako hlavný liturgický jazyk má svoje opodstatnenie.
Ide o to, čo vnímame pod pojmom vznešenosť. Za seba môžem povedať, že francúzštinu považujem za vznešenejší jazyk ako je latinčina. Ale ak by sa už Katolícka cirkev mala vracať k pôvodným liturgickým jazykom, určite by som uprednostnil aramejčinu, jazyk, ktorým rozprával náš Pán Ježiš Kristus. Ale napokon prečo nie latinská omša? Prečo nie liturgia Pia V., nesprávne označovaná ako tridentská omša? Pre mňa má síce omnoho vyššiu hodnotu omša Pavla VI., pri ktorej sa môžem osobne angažovať ako lektor, či žalmista, ale ak niekoho viac priťahuje liturgia Pia V., prečo mu ju nedožičiť? Táto liturgia bola predsa vždy platná.
OdpovedaťOdstrániťPrečo latinčina? V prvom rade: je úradnou rečou Rímskokatolíckej cirkvi; v druhom rade: ide o tzv. mŕtvy jazyk, teda jazyk v bežnom živote nepoužívaný, jeho uplatňovaním žiadnu jazykovú skupinu ľudí nezvýhodňujeme.
OdstrániťKeď odbočím, bolo by spravodlivejšie, keby svetovou rečou bola latinčina alebo esperanto - a nie (ako dnes) angličtina; ľudia, ktorým je angličtina rodnou rečou, sú v medzinárodnom meradle zvýhodnení oproti ostatným. (Nie je to v istom zmysle prejav kultúrneho kolonializmu?)
A čo vnímam pod pojmom vznešenosť? V kresťanskom zmysle liturgia znamená bohoslužbu. Bohoslužba má byť konaná so všetkou úctou a na patričnej úrovni, v tej súvislosti vnímam vznešenosť ako odlišnosť od prízemného, profánneho, každodenného.