Liturgické jazyky Cirkvi

Karol Dučák

História používania liturgických jazykov Rímskokatolíckej cirkvi

Problematika vývoja liturgiky od najstarších čias po súčasnosť je ešte stále nedostatočne verejne prezentovaná, preto sa zvlášť v menej serióznych médiách často objavujú rôzne skreslené pohľady na túto problematiku. Týka sa to aj používania latinčiny a iných liturgických jazykov v Rímskokatolíckej cirkvi. Pre lepšie zorientovanie sa v problematike ponúka autor prehľadnú časovú tabuľku, dokumentujúcu  používanie jednotlivých liturgických jazykov v rôznych obdobiach histórie Rímskokatolíckej cirkvi. Pripojená časová tabuľka nie je úplná, pretože kompletný materiál by bol priveľmi rozsiahly. Sú v nej uvedené len najdôležitejšie momenty v histórii Rímskokatolíckej cirkvi, ktoré ovplyvnili vývoj jej liturgických jazykov. Autor ponúka materiál ako otvorený dokument na prípadné neskoršie doplnenie ďalších dôležitých údajov. Zároveň prosí znalcov o racionálne podnety, ktoré by prispeli k obohateniu pôvodného materiálu.

ČASOVÁ  TABUĽKA

Rok 33   Posledná večera – prvá kresťanská liturgia v aramejčine, prvom kresťanskom liturgickom jazyku.

33–70   Vývoj liturgie svätej omše v aramejskom jazyku.

70   Pád Jeruzalema, po ktorom začalo kresťanstvo intenzívne prenikať do helenizovanej Rímskej ríše, kde sa druhým liturgickým jazykom stala gréčtina.

2. storočie   Vznik latinskej liturgie v Severnej Afrike.

3. storočie   Popri gréčtine sa v Ríme začala presadzovať latinčina. Spočiatku to zvyčajne bola ľudová forma latinčiny, tzv. lingua Latina vulgata.  

4. storočie   Ľudovú formu latinčiny začala nahrádzať klasická latinčina so známou vetnou štruktúrou a metrickými schémami. Na tomto podklade vznikol latinský liturgický jazyk, v poradí tretí liturgický jazyk Rímskokatolíckej cirkvi.

366–384   Pontifikát pápeža Damasa I., počas ktorého latinčina úplne vytlačila gréčtinu v rímskej liturgii.

7. storočie   Za byzantskej správy došlo opäť k posilneniu gréckeho živlu. Gréčtina znovu nadobudla význam ako liturgický jazyk a to malo za následok zavádzanie dvojjazyčného čítania pri pápežských omšiach a dvojjazyčne sa konali aj dôležité časti krstného obradu.      

868   Pápež Hadrián II. slávnostne potvrdil rímsko-slovanskú bohoslužbu na Veľkej Morave a schválil starosloviensky jazyk ako štvrtý bohoslužobný jazyk Rímskokatolíckej cirkvi.

873   V dôsledku intríg franských duchovných pápež Ján VIII. zakázal starosloviensku bohoslužbu na Veľkej Morave.                     

880   Pápež Ján VIII. znovu potvrdil rímsko-slovanskú bohoslužbu na Veľkej Morave a opätovne schválil starosloviensky jazyk ako bohoslužobný jazyk Rímskokatolíckej cirkvi. Taktiež prehlásil, že sláviť omšu v ľudovom jazyku nie je prehreškom proti pravej viere, veď Stvoriteľ troch hlavných jazykov vytvoril i všetky ostatné ku svojej chvále.

880   Veľkomoravský arcibiskup Metod, vybavený pápežskou bulou, sa pri návrate z Ríma zastavil v Chorvátsku, kde zaviedol rímsko-slovanskú liturgiu, ktorá sa tu bez prerušenia slúži až dodnes ako hlaholská liturgia.

885   Pápež Štefan V. pod silným tlakom franských duchovných zakázal starosloviensku liturgiu na Veľkej Morave. V Poľsku a v Čechách sa však táto liturgia udržala aj po jej zákaze na Veľkej Morave. V Chorvátsku sa rímsko-slovanská liturgia nepretržite udržala až dodnes. Nebola nikdy zakázaná, ale až do 13. storočia ani výslovne uznaná. V tomto období bola Rímom tolerovaná ako zvykové právo.

11. storočie   Zánik slovanskej liturgie v Čechách.

1248   Pápež Inocent IV. výslovne schválil rímsko-slovanskú, čiže hlaholskú bohoslužbu senjskému biskupovi Filipovi pre jeho biskupstvo a pre tie kraje, v ktorých sa slovanská reč v rímskej liturgii užívala ako zvykové právo.

1346   Pápež Klement VI. povolil na žiadosť cisára Karola IV. zriadenie kláštora pre slovanských mníchov v Prahe.

1347   Karol VI. založil benediktínsky kláštor Emauzy v Prahe a pozval doň chorvátskych benediktínov, ktorí tu zaviedli hlaholskú liturgiu v staroslovienskom jazyku. Predpokladá sa, že tento kláštor časom prešiel v čítaniach zo staroslovienskeho na český jazyk.

1380   Rozšírenie slovanskej liturgie do Poľska.

15. storočie   Ústup slovanskej liturgie v Čechách a v Poľsku.

1563   Tridentský koncil prenáša na pápeža Pia V. iniciatívu vytvoriť nový misál. Zároveň ponecháva v platnosti liturgie s vyše 200-ročnou tradíciou. Zachovaná tak zostáva aj rímsko-slovanská, teda hlaholská liturgia. Samotný Tridentský koncil a priori neodmietol používanie rodných jazykov v liturgii. Koncil nikdy nevyslovil radikálnu požiadavku, že svätá omša musí byť celebrovaná len v latinčine. V príslušnom kánone sa uvádza, že musí byť odsúdený ten, kto tvrdí, že obrad rímskej Cirkvi „musí byť celebrovaný len v jazyku ľudu“. Výslovne teda odsúdil iba tých, ktorí žiadali celebrovanie svätých omší výlučne v rodnom jazyku veriacich, nevyjadril sa však explicitne v tom zmysle, že každá svätá omša v rodnom jazyku je zakázaná. Napriek tomu toto rozhodnutie koncilu začalo byť neskôr často interpretované tak, ako keby každá liturgia v ľudovom jazyku bola zakázaná.

1570   Pápež Pius V. vydal reformovaný Rímsky misál. Podkladom pre jeho vznik je Alkvinov sakramentár z 9. storočia. Tento misál prijali postupne všetky diecézy latinského Západu s výnimkou Bragy a Lyonu. Časom došlo k úpravám hlaholskej liturgie, ktorej text a posvätné obrady sa stali zhodnými s rímskou liturgiou. Liturgia Pia V., teda gregoriánska omša (označovaná aj ako tridentská omša), sa poväčšine slúžila po latinsky s výnimkou niekoľkých hebrejských a gréckych viet. Postupom času však bola táto liturgia preložená do viacerých iných jazykov.

1613   Vznik slovinského lekcionára.

1615   Preklad liturgie Pia V., teda gregoriánskej omše, do čínskeho jazyka.

1631   Rím povolil preklad latinskej liturgie do gruzínčiny, resp. arménčiny.

1634   Svätý stolec povolil perzský, resp. arabský preklad misála Pia V.

1640   Pápež Urban VIII. schválil chorvátsky rituál.

1755    Rím zrušil predchádzajúce povolenie slúžiť svätú omšu v čínskom jazyku v dôsledku známeho sporu o čínske obrady.

1905   Pápež Pius X. podporil vydanie hlaholského misála v Ríme.

1906   Pius X. svojím dekrétom  De usu linguae Slavonicae in sacra Liturgia dovolil natrvalo používať staroslovienčinu ako liturgický jazyk v niektorých oblastiach východného pobrežia Jadranu a chorvátskeho vnútrozemia.

1920   Pápež Benedikt XV. povolil používať chorvátsky a slovinský jazyk vo vybraných liturgických obradoch a pri čítaní evanjelia počas slávnostných omší.

1920   Pápež Benedikt XV. legitimizoval použitie českého jazyka pri niektorých liturgických úkonoch v regiónoch, kde bola táto zvyklosť zaužívaná už od 15. storočia.

1927   Vo Vatikáne vyšlo nové vydanie hlaholského misála.

1929   Pápež Pius XI. schválil vydanie Rituálu v nemčine pre Bavorsko.

1932   Vydanie kompletného Rituale romanum v slovinskom jazyku.

1935   Vydanie osobitného Rituálu pre Viedenskú arcidiecézu. Jeho používanie sa však postupne rozšírilo na celé Rakúsko.

1941–1942   Misionári v krajinách Afriky, Číny, Indie, Indočíny, Indonézie a Novej Guiney dostávali povolenie prekladať Rituale Romanum do miestnych jazykov. Slávnostné formuly však museli zostať zachované v latinskom jazyku. Príprava týchto prekladov sa zásadne diala pod dozorom apoštolského delegáta a vyžadovalo sa ich schválenie Rímom.

1963   Konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium Druhého vatikánskeho koncilu vytvorila predpoklad na širšie uplatnenie národných jazykov v liturgii.

1969   Zverejnenie misála Pavla VI.

1970   Oficiálne zavedenie novej liturgie podľa misála pápeža Pavla VI. Tento latinský obrad je možné slúžiť v národných jazykoch na základe schválenia príslušných bohoslužobných textov Svätým stolcom.

::

Autorom príspevku je Karol Dučák.

::

Použitá literatúra:

1. Berger R. Liturgický slovník. 1. vydání. Praha: Vyšehrad, 2008. 592 s. ISBN 978-80-7021-965-2.

2. Caban, P. Dejiny kresťanskej liturgie v staroveku. Prvé vydanie. Praha: Paulínky, 2013. ISBN 978-80-7450-074-9. 136 s.

3. Caban P. Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu. Prvé vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2010. ISBN 978-80-7162-802-6. 152 s.

4. Denzinger, H. Enchiridion symbolorum, definitionum et deklarationum de rebus fidei et morum. Editio undecima. Friburgi Brisgoviae: Herder, 1911. 656 s.

5. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I.: Konštitúcie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1993. 342 s.

6. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu II.: Dekréty a deklarácie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1993. 349 s.

7. Krivda A. Obnovený omšový poriadok a národný jazyk v liturgii. In Päťdesiat rokov liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu na Slovensku. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Košice, 25. októbra 2012. CD; 1. vydanie. Ružomberok: Verbum, 2013.  ISBN 978-80-8084-996-2.

8. Lacko, M.: Svätý Cyril a Metod. Siedme vydanie. Rím: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1992. 222 s. + 32 s. obrazových príloh.

9. Malý teologický lexikon. Bratislava: Spolok Svätého Vojtecha v Trnave (v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava), 1977. 512 s.

10. Malý, V. Slávenie svätej omše. [online].[cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.bosy.org/sviatosti

11. Murko M. Slovanská liturgie na Jadranu. Štýrský Hradec.[online].[cit. 14.10. 2014]. Dostupné na internete: www.fsspx.cz/slovanska_liturgie_na_jadranu.pdf

12. Peclers, K. F. Dynamic Equivalence: The Living Language of Christian Worship.

Collegeville: The Liturgical Press, 2003. ISBN 0-8146-6191-2. 239 s.

13. Ragan, G.: Liturgické hnutie na Slovensku. Košice: Liturgický inštitút Jána Jaloveckého, 2001. ISBN 80-7165-302-0. 103 s.

14. SACRA CONGREGATIO RITUUM. Decretum De usu linguae Slavonicae in Sacra liturgia. 18. december 1906. In Acta Sanctae Sedis, 40 (1907), s. 54–58.

15. Sedlák P. Kontinuita diela sv. Cyrila a Metoda v chorvatskom „glagoljašstve“. In Poznávanie Kultúrneho dedičstva sv. Cyrila a Metoda.Monografia príspevkov

z medzinárodnej vedeckej konferencii. Nitra, 3. júl 2007. [online]. [citované 14.10. 2014]. Dostupné na internete: http://www.ukm.ff.ukf.sk , s. 122–153.

16. Všeobecné smernice Rímskeho misála, (Missale Romanum, editio typica tertia, 2002), dostupné na internete: http://breviar.kbs.sk/docs/vsrm-3ed.pdf