Neopovážme sa pohŕdať inými

Vlado Gregor

Najväčším a najškodlivejším omylom ľudstva sú utópie, či už náboženské alebo ateistické. Ťažké je sa im vyhnúť, ale treba robiť všetko preto, aby sa nepresadili aspoň tie najviac drzé a najmenej kvalifikované. Ako teda realizácii nanútených a nereálnych snov a nezmyselných vízií zabrániť? Ako pritom nestratiť nadšenie a snahu po dobrom a dokonalom?

Začnem však tým, ako urobiť všetko preto, aby to dopadlo zle: Treba vytvoriť určité pevné štruktúry, čo najviac utajené a intenzívne presvedčené o svojej takmer svätosti, dokonalosti, výnimočnosti a nevyhnutnosti. Tak sa znovu Kristovo posolstvo obracia celkom naruby. Ľudia sa potom boja žiť v realite, boja sa pozrieť do očí tým obyčajným, za akých sami seba nepovažujú.

To, že sa nemáme hanbiť za Krista a nemáme schovávať svoje svetlo pod mericu, sú veľmi vážne slová a málokto sa nimi riadi. Ak začneme vytvárať akési tajné a akoby jedine dôveryhodné štruktúry, ak začneme kádrovať a deliť ľudí na svätých a hriešnych, na našich a iných, tak sme ako kresťania skončili. Ak nie sme ochotní riskovať a chceme liečiť len tých zdravých, alebo aspoň menej chorých, tak my sami sme sa nakazili pýchou a oslepili sme si vlastné oči. Je jasné, že netreba chváliť hriech, ale čo iné ako uvedomenie si vlastnej hriešnosti nás ochráni pred fanatizmom?

Myslím si, že celá bieda súčasného kresťanstva vyplýva z toho, že sme odmietli o sebe nielen hovoriť, ale aj vnímať pravdu. Je samozrejmé, že ešte viac sa to týka iných smerov, organizácií a ideológií, ale máme ich preto nasledovať? Nezabúdajme, že len trocha zlého kvasu skazí celé cesto!

Je pravda, že keď nás neoprávnene a hlúpo kritizujú, máme sa ozvať. Nemôžeme jednoducho vyhlasovať ľudí s inými názormi za zločincov alebo za hlupákov. Nemôžeme však zatvárať oči pred tým, že tie isté pokušenia a chyby, ktoré tak radi vyhľadávame u druhých, hrozia aj nám. Ak nezmyselne a nekvalifikovane urážame iných, ich snahy a programy, očakávajme krutú odvetu. Pretože tým krivdíme nielen im, ale znehodnocujeme aj prácu a vieru ich otcov a dedov, tých, ktorí to možno  robili a mysleli lepšie ako ich nehodní nasledovníci.

Nie všetci dokážu žiť uzavreto a sväto a často im k tomu chýbajú aj tie základné predpoklady a podmienky. Ak to my dokážeme, neopovážme sa pohŕdať tými, ktorí toľko nevládzu, ale pýtajme sa, prečo a nakoľko a či vôbec sa im dá pomôcť. Uvedomujme si, že neraz stačí úprimne sa pomodliť tak za nich, ako aj za seba, stačí ich trpezlivo vypočuť a snažiť sa pochopiť a naplníme nielen ich, ale aj seba nečakanou Božou milosťou.

TAK NÁM PÁN BOH POMÁHAJ!

::

Autorom príspevku je Vlado Gregor.

Odporúčané: Rozhovor s autorom.